Maďarizácia na steroidoch – Ako sa ukrajinizuju Rusíni

Spravme si jednoduchý test. Skúste vyhľadať video na YouTube s rusínskou tematikou. Môže to byť nahrávka folklórneho súboru alebo nejaká lingvistická štúdia. Potom sa pozrite do komentárov. Vidíte tam niečo trochu mimo? Väčšina takýchto videí obsahuje aspoň jeden komentár často písaný v cyrilike, o tom že ide o ukrajinský obsah. Je to niečo, ako keby pod každým videom so slovenským obsahom bol aspoň jeden komentár typu: „tak toto je moc hezká česka píseň.“ Takýmto spôsobom si skupiny ukrajinských trollov chodia označkovať rusínsky obsah na internete so snahou potlačiť rusínsku kultúru a upovedomenie. Aj keď podobné komentáre vyznejú dosť banálne a v podstate ich môžeme všetky ignorovať, odhaľujú ďaleko pochmúrnejšiu skutočnosť a tou je naďalej pretrvávajúca kvázi-koloniálna mentalita voči rusínskej menšine. V podstate podobná mentalita, proti akej Ukrajinci zápasia na východe a juhu svojej krajiny.

 

Pred nedávnom známy rusínsky interpret Štefan Štec vydal novú pesničku v slovenčine na YouTube. Bol som zvedavý, či aj to príde teraz nejaký ukrajinsky troll označkovať. A predsa. Tak som sa dal s ním do reči. Sám sa mi priznal, že pesničku nepočúval, že cielene vyhľadáva rusínsky obsah, aby na ňom zanechal svoju „čuchovú a digitálnu stopu“. Pre Rusínov, ktorí boli 40 rokov počas totality neuznaným národom, a ktorí na Ukrajine stále nie sú uznaní, je takéto správanie neakceptovateľné. Ale vráťme sa trošku naspäť k maďarizácii.

 

Po prvej svetovej vojne sa na Slovensku uchopil naratív o 900 rokov utláčania pod maďarským jarmom. Historický revizionizmus je úplne normálna súčasť hociktorej historiografie, ktorá pod ťarchou nových informácii a nových analýz už známych zdrojov musí pristúpiť k zmene, teda revízii. To je celkom kóšer, až kým nejde o politickú objednávku.

 

Aj keď tento naratív je mýtus, ktorý sa u nás uchopil v medzivojnovej republike, faktom zostáva, že po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 prišla vlna maďarizácie, ktorá dosť razantne zmenila postavenie menšín v Uhorskej časti monarchie. Na Rusínoch táto doba zanechala azda najväčšiu stopu, keď pri sčítaní ľudu v 1910 registrujeme len 22% gramotnosť (Slovaci 58%, Madari 67%), a 47 rusínskych osnovných škôl (slovenských 322, maďarských 14,014). A tak rusínska komunita, ktorá po vzdelávacích reformách ešte za Márie Terézie dokázala vychovať takých velikánov, akými boli napríklad Michal Baluďanskyj – zakladateľ univerzity v Petrohrade alebo Petro Lodij, tak aj napriek snahám svojich národných buditeľov upadla.

 

Dnes, keď je úroveň vzdelania Rusínov v parite s majoritou v štátoch, kde žijú, Rusíni nečelia takým elementárnym problémom ,akým bola nízka úroveň gramotnosti pred vyše 100 rokmi. Na druhej strane, ak sa pozrieme na ekonomickú úroveň, kde žije väčšina Rusínov (zakarpatsky región na Ukrajine), môžeme si všimnúť, že tak ako bol tento región jedným z najzaostalejších v Uhorsku, tak je aj naďalej jedným z najzaostalejších v Ukrajine.

 

V čom je teda situácia horšia?

 

Aj v čase éry najtvrdšej maďarizácie mali Rusíni aspoň tých 47 osnovných škôl. Koľko ich majú na Zakarpatsku dnes? Nula. Rusíni a rusínsky jazyk nie sú na Ukrajine uznávaný ako samostatné etnikum so samostatným jazykom. Namiesto toho ich považujú ako regionálne subetnikum a ich jazyk ako ukrajinsky dialekt.

 

Miestny rusínski aktivisti sa už dlhú dobu snažia túto žalostnú situáciu vyriešiť, ale akákoľvek vláda, ktorá sídlila v Kyjeve, bola v týchto otázkach neodbytná. V roku 1998 sa dokonca pod záštitou Európskej Rady pre Záležitosti Menšín (ECMI) konala diskusia, ktorá sa snažila urovnať konflikt medzi ústrednou vládou v Kyjeve a rusínskymi aktivistami. Jedným z bodov diskusie bol kontroverzný “Plán opatrení  na vyriešenie ukrajinsko-rusínskych problémov”, ktorý unikol v roku 1996 zo štátnej komisie Ukrajiny na Národnosti a Migráciu. Súčasťou tohto plánu bolo zatknutie aktivistov, ktorí podporujú autonómiu v Zakarpatí a podporovať asimiláciu Rusínov.

 

Prečo by rusínski aktivisti požadovali autonómiu? Zrod tejto situácie môžeme hľadať v referende z roku 1991, v ktorom Ukrajinci hlasovali za samostatnosť a obyvatelia dvoch regiónov, Krymu a Zakarpatska, tiež hlasovali o autonómii. Zatiaľ čo Krym svoju autonómiu dostal, tak autonómia v  Zakarpatsku aj napriek 78% podpore bola cez justičnú obštrukciu znemožnená. Odvtedy sa Kyjev pozerá za Karpaty dosť podozrivo a v každom Rusínovi hľadá separatistu. Jedného z nich, Ivana Popa – prominentného rusínskeho aktivistu, publicistu a historika – nekonečne vyhrážky a buzerácia ukrajinskými bezpečnostnými zložkami prinútili k exilu celej svojej rodiny do Čiech. Keď sa v roku 2001 konalo doposiaľ posledné sčítanie ľudu v Ukrajine, rusínsky aktivisti prišli na to, že úrady falšovali údaje ľudí, ktorí si dopísali rusínsku národnosť. Ta nebola medzi uvedenými kategóriami, ale ľudia si ju mohli dopísať. V niektorých prípadoch zmenili rusínsku národnosť naspäť na ukrajinskú.

 

Situácia ostala v podstate nepozmenená až do dnes. V roku 2012 ešte za Janukoviča  bol prijatý nový jazykový zákon, ktorý po prvýkrát uznal samostatný rusínsky jazyk, no tento zákon sa nestihol dostať do praxe. Prišiel Majdan, čo pre ľudí na Ukrajine znamenalo slobodu, pre Rusínov prišlo aj sklamanie s novým jazykovým zákonom. V jednej štúdii bol nový jazykový zákon z roku 2014 opísaný ako najreštriktívnejší zo všetkých, ktoré na Ukrajine prijali, dokonca aj v porovnaní so zákonmi z roku 1989, čiže ešte za totality!

 

 

 

Vojnou sa situácia Rusínov na Ukrajine ešte viacej komplikuje. Ako píše Myhaľ Lyžečko, Rusín žijúci na Zakarpatsku, ,,Bude viac tlaku na ľudí nevyčnievať z davu.” Spoločenská atmosféra nepraje rôznorodosti a tolerancii, ale naopak je možné, že sa spoločnosť ešte viacej zradikalizuje a bude pozerať na Rusínov s ešte väčšou nedôverou. Jediným pozitívom je potenciál európskej integrácie, ktorý ak prebehne s dôrazom na práva menšín, bude vyžadovať od Kyjeva, aby konečne zmenilo svoju asimilačnú politiku voči Rusínom, ktorá je ešte ničivejšia, než bola ta maďarská spred viac ako 100 rokov.

 

Nakoniec treba ešte podotknúť, že drvivá väčšina Ukrajiny nie je oboznámená s rusínskou problematikou a nájde sa dosť Ukrajincov, ktorí vnímajú snahy Rusínov o zachovanie svojej kultúry a jazyka dosť pozitívne. Kroky politických elít a ukrajinských trollov preto nereprezentuje názory celej ukrajinskej spoločnosti. Zároveň je aj skupina Ukrajincov, ktorí sú pro-Európski a liberálne zmýšľajúci, ako napríklad tato pani, ale hneď keď príde na tému Rusínov, zrazu zaujímajú imperiálne postoje, zatvárajú si uši a opakujú mantru o Ruskej propagande.