Denník N

Sucho na Slovensku? Môžeme hľadať riešenia po vzore afrických krajín

© UNICEF/UN0431956/Pouget V suchej oblasti Mauretánie ťahajú dievčatá vodu z hlbokých studní. Potom nesú 10 až 30 litrové nádoby na hlave niekoľko kilometrov. Ak potrebujú vodu na záhradku, otočia sa aj 10 -krát za deň.
© UNICEF/UN0431956/Pouget V suchej oblasti Mauretánie ťahajú dievčatá vodu z hlbokých studní. Potom nesú 10 až 30 litrové nádoby na hlave niekoľko kilometrov. Ak potrebujú vodu na záhradku, otočia sa aj 10 -krát za deň.

Zvykli sme hovoriť, že Slovensko je bohaté na vodu. No extrémne suchá tohto leta nám ukázali, že to možno nie je úplne tak. Je načase, aby sme začali našou vodou viac šetriť. Sme krajina, ktorá žije v takom luxuse, že pitnú vodu vylievame do záchodu a polievame ňou trávnik pred domom. Namiesto kúpalísk, kde sme kedysi trávili čas s kamarátmi, pribúdajú na dvoroch súkromné bazény. Možno nastal čas pozrieť sa na projekty, ktoré posledné roky robili mimovládne organizácie v suchom zasiahnutých rozvojových krajinách a začať ich aplikovať aj na Slovensku.

Približne v roku 2010 som začala pracovať v mimovládnom sektore. Boli to roky obrovských záplav, ktoré zasiahli aj Slovensko a na druhej strane obrovského sucha. Utečenecký tábor Dadaab na hraniciach Kene a Somálska hostil v roku 2011 viac ako pol milióna utečencov. V Kakume, tábore pri hraniciach s Južným Sudánom to bolo okolo 120 000. Ľudia z extrémneho sucha utekali do púštnych utečeneckých táborov – do miest poslednej záchrany. Od vtedy sa suchá pravidelne opakujú. Tento rok vynechali v niektorých oblastiach až 3 obdobia dažďov. Sú to regióny napríklad v Etiópii, kde okrem sucha prebieha aj vojnových konflikt. Keď potom po dlhej dobe príde dážď, väčšinou spôsobí záplavy.

Počas práce v Kakume, ktorá hosťovala tisícky utečencov, bolo koryto rieky v tábore vyschnuté tak veľmi, že v ňom deti hrávali futbal. Humanitárne organizácie zabezpečovali pre tisícky utečencov v táboroch všetky základné potreby – od jedla, vody a záchodov, po školy, či zdravotné strediská. To všetko v ťažkých podmienkach púšte. Náklady na jedného utečenca sa pohybovali okolo 100 dolárov na deň. Mnohí tam žijú dodnes. Okrem nich sucho zasiahlo aj domácich, prevažne pastierov. Zvieratá umierali od hladu a smädu. Preto je potrebné riešiť pomoc aj pre zvieratá, bez ktorých rodiny ťažko prežijú.

© UNICEF/UN0670612/Wamala Zavlažovanie záhradky v Ugande

Práca mimovládnych organizácií v týchto krajinách sa dlhodobo zameriava na riešenia, ktoré pomôžu znižovať takéto extrémne nápory. V kenských školách bežali programy, ktoré sa zameriavali na zber dažďovej vody. Voda sa počas dažďov zbierala do nádrží, za pomoci generátorov sa vyhnala do vyvýšenej nádrže, a v školských záhradách sa robili kvapôčkové zavlažovacie systémy. Dažďová voda sa okrem záhrad využívala aj v sprchách.

Suchá navyše spôsobujú sťahovanie. Ľudia sa presúvajú a deti odchádzajú zo škôl. Pijú vodu, ktorá spôsobuje hnačky, čim sa rozširuje sa podvýživa. Hľadajú sa rôzne spôsoby, ako zabezpečiť vodu. V suchých oblastiach je potrebné kopať studne oveľa hlbšie – až do hĺbky 250 m. No kupovať naftu do generátorov v oblastiach ďaleko vzdialených od miest je tak isto náročné, ako nákladné. Preto sa budujú solárne systémy, ktoré  poháňajú tlak vody.

© UNICEF/UN022196/Ayene Vŕtanie studne v Etiópii

Taký hlboký vrt je veľmi drahý.  Ak sa netrafí správne miesto, akoby boli peniaze vyhodené do koša. Preto do hry vstupujú inovačné riešenia. UNICEF napríklad skúšal v Etiópii mapovanie podzemnej vody prostredníctvom satelitných údajov a vedy. Mapujú sa priepustné vrstvy, priepustné horniny, ktoré môžu zadržiavať podzemnú vodu. Podzemnú vodu tak možno objaviť ešte pre začatím vrtu. Úspešnosť vrtov v Etiópii vzrástla z 50 na 92%. Vrty priniesli vodu pre 1,2 milióna ľudí, z čoho viac ako polovica sú deti.

Teraz najčítanejšie

Mária Sliacka

Začínala som ako dobrovoľníčka v Keni, neskôr som pracovala na koordinácii projektov v Keni, Južnom Sudáne, na Haiti, v Afganistane a Gruzínsku. Viedla som misiu na turecko – sýrskych hraniciach pre ľudí vo vojnou zasiahnutých oblastiach Sýrie, koordinovala som humanitárnu pomoc na Ukrajine. Od decembra 2018 som riaditeľkou Slovenskej nadácie pre UNICEF. Keď som vyrastala, netušila som, že taká práca existuje. Bola som slovenskou reprezentantkou v plutvovom plávaní a rýchlostnom potápaní, vyštudovala som cestovný ruch na Ekonomickej fakulte UMB a pracovala ako hotelová manažérka. Každá skúsenosť je dobrá. Lebo nie je nič tak komplexné ako pomoc.