Stručné dejiny Ukrajiny a Ruska sú ako modrá a červená pilulka proti propagande

Odkazy na túto historickú štátnosť nájdeme tak v historickej mytológii, dejepisectve, školských učebniciach a aj v tradíciách oboch národov, no napriek tomu sa aj po rozpade spoločného novodobého štátu, rešpektujú hranice toho druhého. Komplikovanejšie sa javia historické reminiscencie našich južných susedov, kde ich túžobné nároky stále driemu pod ich trianonskou jazvou, no napriek tomu sa v Karpatskej kotline naďalej uznávajú povojnové hranice, nadväzuje sa historický dialóg a prípadné ostré hrany obrusuje diplomacia.

Mementom aj pre najtvrdších nacionalistov je určite séria balkánskych konfliktov z 90. rokov 20. storočia a rovnako desivo by na nás všetkých mala vplývať aj súčasná agresia Ruska proti Ukrajine, pretože je iba málo národov na svete, ktorých minulosť je tak prerastená spoločnými koreňmi a konármi historického vývoja. Tých priesečníkov je skutočne omnoho viac, ako medzi Čechmi a Slovákmi, resp. Slovákmi a Maďarmi, a záujemca o dejiny ich v plastickej podobe môže nájsť aj v dvoch stručných dejinách oboch štátov, ktoré vyšli knižne ako útle syntézy s názvom Stručné dejiny Ukrajiny  – od Kyjevskej Rusi až k Zelenskému a Stručné dejiny Ruska – od Zlatej hordy cez Napoleona, Stalina až k Putinovi.

Ich autorom je český novinár Petr Koubský, ktorý ich pôvodne napísal ako novinové obsiahle texty pre čitateľov českého Deníka N (v slovenskom preklade si ich však mohli prečítať aj čitatelia slovenského Denníka N). Autor sa v nich snažil zrozumiteľne syntetizovať všetko to, čo by sme mali vedieť, ak chceme pochopiť, čo sa dnes na Ukrajine deje, a aké sily proti sebe pôsobia a akými príbehmi si účastníci konfliktu vysvetľujú svoj svet a sami seba.

Úplne na začiatku celého sporu stojí nepochybne potreba Ruska ukoristiť si ich spoločnú minulosť iba pre seba. Tak akoby v nejakom paralelnom imaginárnom spore o územia Čechov a Slovákov, stála v popredí Veľká Morava, v prípade ruského nároku je to mýtus o Kyjevskej Rusi. Tento ranostredoveký štát bol kolískou tak Kyjiva, ako aj Moskvy. Postupom času sa však tento štát rozpadol a jeho jednotlivé časti sa od seba kultúrne a politicky vzdialili.

Dejiny týchto území sú skutočne oveľa komplikovanejšie, a ak by sa mal aplikovať rusko-putinovský historicko-mytologický naratív v otázkach jeho územných nárokov, tak právo na územie Ukrajiny by si teoreticky mohli uplatniť aj iné súčasné štáty, ktorým časti Ukrajiny v minulosti patrili. Napríklad dnes relatívne malá Litva, by z titulu Litovského kniežatstva (neskôr Poľsko-litovskej únie), povyšujúc historický revizionizmu nad medzinárodné právo, mohla mať takisto územné nároky na skoro celú Ukrajinu, Lotyšsko, Bielorusko a aj časť západného Ruska.

Podobne agresívne by sa mohlo zachovať aj Poľsko alebo Rakúsko (ako nástupnícky štát rakúsko-uhorskej monarchie), robiac si nárok na historickú Halič. Nikto z nich tak však nečiní, pretože prosto rešpektujú medzinárodné právo, dohody a hranice po prvej a druhej svetovej vojne. Putinovské Rusko sa však rozhodlo inak. Stalo sa agresorom. Najskôr v roku 2014 argumentujúc právom na sebaurčenie proruských separatistov,  a o pár rokov vo februári 2022 „špeciálnou vojenskou operáciou“, ignorujúc pritom genézu ukrajinského národného povedomia a aj existenciu ukrajinskej modernej štátnosti.

Tá sa zrodila už v roku 1991. „Ôsmeho decembra 1991 sa v luxusnej loveckej chate v bieloruskej Bieloveži zišli predstavitelia troch slovanských republík Sovietskeho zväzu: ruský prezident Boris Jeľcin, prezident Ukrajiny Leonid Kravčuk a hlava Bieloruska Stanislav Šuškevič. Podpísali zmluvu, ktorá síce vyzerala ako začiatok novej spolupráce, ale v skutočnosti bola predovšetkým úmrtným listom ruského impéria, ktoré sa posledných sedemdesiat rokov nazývalo ZSSR“.

Odtrhnutie Bieloruska a Ukrajiny sa z veľkoruského hľadiska rovnalo roztrhnutiu samotného ruského národa. Kyjiv, odkiaľ pochádzajú všetky tradície, ku ktorým sa ruská história hlási, sa zrazu stalo hlavným mestom cudzieho štátu. Rusko po rozpade ZSSR stratilo v podstate všetky územné zisky nazhromaždené za ruských cárov a Stalina a z hľadiska územia sa vrátili niekde do roku 1750.

Strategická hĺbka, tradičná ruská výhoda, bola preč. Rusko „prišlo o mnoho praktických hodnôt, ku ktorým patril ukrajinský priemysel a energetika, Sevastopoľ s celou čiernomorskou flotilou, ťažba ropy v Baku a Strednú Áziu, kozmodróm Bajkonur ležiaci v Kazachstane, mnoho vojenských základní a zariadení“. A ani trať Transsibírskej magistrály zrazu neviedla ruským územím.

Napriek tomu mali aj po rozpade ZSSR Rusko a Ukrajina veľa spoločného, rovnobežky ich osudov sa však nadobro rozišli v roku 2000, keď sa ruským prezidentom stal Vladimír Putin, túžiaci po impériu v hraniciach ZSSR, pretože zánik sovietskeho impéria považoval za najväčšiu geopolitickú katastrofu 20. storočia. Novodobý ruský autokrat sa okrem toho začal cítiť ako štylizovaný otec Ruska v ohrození, pretože ním stále viac nenávidený Západ, postupne otváral Ukrajine dvere do EÚ a NATO.

Od tohto momentu začal Putin Ukrajinu ignorovať ako štát a Ukrajincov ako národ. Pre nás ľudí západného civilizačného okruhu skôr nepochopiteľný postoj, tobôž po skúsenostiach s dvoma svetovými vojnami, ktorých primárnymi cieľmi bolo ignorácia štátnosti iných a snahy o prepis hraníc. Podľa Koubského nepochopiteľný aj preto, že dejinný príbeh Ruska máme tendenciu čítať ako súčasť príbehu kresťanskej a teda západnej civilizácie.

Rusko však nikdy nebolo a ani dnes nie je Západ. Okrem toho Rusi už stáročia hľadia na Západ s nedôverou a pocitom neistoty. Pri pohľade na geografický západ vidia iba širokú plochú nížinu, po ktorej prišli do Ruska tri európske ničivé invázie. V roku 1610 to boli Poliaci, ktorí dobyli Moskvu. Zo západu sa privalili napoleonské aj nacistické vojská. Ak sa Západom mala stať aj Ukrajina, pocit ohrozenia sa ešte znásobil.

Bývalý frontman kapely Pink Floyd – Roger Waters, ktorý sa angažuje aj ako politický a občiansky aktivista, hoci podľa mňa je prevažne názorovo stratený a vlastne väčšinou v opozícii skoro voči všetkému, čo ako tak dáva zmysel, poskytol nedávno rozhovor pre CNN. Témou bolo aj súčasné dianie na území Ukrajiny.

Roger Waters v podstate opäť názorovo a argumentačne tápal a blúdil, ale napriek tomu, hoci to vyznievalo ako jeho povýšenecké a sarkastické poučovanie moderátora, som s ním v istom zmysle súhlasil. Niekoľkokrát totižto posielal svojho oponenta (niežeby to potreboval) do knižnice, aby si veci doštudoval a odporúčal mu, aby viac čítal a neveril propagande.

S tým môžem skutočne iba súhlasiť. Do knižníc a kníhkupectiev by sa mali vydať aj mnohí naši spoluobčania. Osobne by som im ako zaručený recept na intoxikáciu prokremeľskou propagandou naordinoval aj obidve knihy Petra Koubského. Je jedno v akom poradí ich užijú, a na rozdiel od Matrixu, je tiež jedno, či zhltnú iba modrú alebo iba červenú knihu, pretože v obidvoch voľbách sa dostanú bližšie k objektívnej pravde.

Nebuďme preto ako Roger Waters, neverme propagande! Čítajme.

 

Petr Koubský: Stručné dejiny Ukrajiny a Stručné dejiny Ruska, N Press, 2022, Preklad: Matúš Demiger, Matej Ondrišek