Denník N

Prach náš každodenný (Čo môžeme a čo nemôžeme zmeniť)

„Prach si a na prach sa obrátiš“ sa píše v biblii. Je však dobré, keby sme si medzi týmito našimi koncovými stavmi užívali prachu čo najmenej. S tým vo všeobecnej rovine súhlasí v súčasnosti už asi väčšina z nás. Otázkou je, či si to dokážeme uvedomiť aj v tých situáciách, keď je nebezpečenstvo vdychovania malých častíc zo vzduchu najväčšie.

Vzťah ľudí k prachu je v niečom podobný ako k iným škodlivinám. Na informácie o problémoch súvisiacich s prachovou kontamináciou ovzdušia vrátane počtu úmrtí, ktoré sa u nás pripisujú na jej vrub, reagujeme niekedy veľmi úzkostlivo a inokedy ich zasa úplne ignorujeme. Na jednej strane sme teda schopní urobiť obrovský cirkus napríklad kvôli eternitovej strieške na našej drevárni alebo kusom azbestocementu niekde pod vrstvou zeminy a betónu, ale nevzrušuje nás, keď napríklad azbestové časti našich domov (zvyčajne tajne) vymieňame bez akýchkoľvek bezpečnostných opatrení, alebo tiež, keď ako stavebný robotník dennodenne režeme betónové či iné kamenné dielce diamantovým rezným kotúčom bez akejkoľvek ochrany. A v oboch prípadoch si potom v prestávkach oddýchneme tak, že v tom prachu si ešte aj zapálime cigaretu.

Riziká

Problematika zdravotných rizík súvisiacich s vdychovaním prachu je veľmi široká. Rôzne látky v podobe prachu poškodzujú naše zdravie rôznym spôsobom. Vo všeobecnosti však platí, že čím sú prachové častice menšie, tým sú aj nebezpečnejšie. Súvisí to s tým, že so zmenšovaním ich veľkosti sa znižuje schopnosť nášho organizmu ich vylúčiť. Pod hranicou 100 nanometrov je táto schopnosť už veľmi nízka. Zároveň sa pri zmenšovaní veľkosti prachových častíc znižuje jednak schopnosť ich usadzovania v dôsledku zemskej gravitácie a tiež sa zvyšuje ich potenciál dostávať sa do vzduchu vzdušným prúdením a putovať aj na veľké vzdialenosti. Platí to aj pri časticiach s vysokou hustotou, ktoré zastupujú najmä rôzne horniny, minerály, niektoré priemyselné exhaláty a mnoho stavebných materiálov. To sú aj dôvody, prečo k hlavným monitorovaným údajom kvality ovzdušia patrí aj zastúpenie práve malých častíc. Konkrétne ide o tzv. hodnoty PM 10 a PM 2,5, ktoré hovoria  o hmotnostnom zastúpení častíc menších ako 10 alebo 2,5 mikrometra. Redukovať znečistenie vzduchu iba na tieto údaje je však veľkou chybou, pretože z hľadiska ich hmotnostného zastúpenia môžu v mnohých prípadoch predstavovať úplne zanedbateľnú časť prachových častíc.

Nebezpečnosť malých častíc spočíva aj v tom, že si ich veľmi neuvedomujeme, pretože sú zväčša voľným okom neviditeľné. Časť z nich však predsa len zaregistrujeme ako vrstvy na kapotách a sklách našich áut a policiach v našich bytoch. Okrem veľkosti častíc ovplyvňuje zdravotné dosahy prachu na náš organizmus aj ich chemická podstata a s ňou súvisiace fyzikálno-chemické a iné vlastnosti. K nim patrí aj ich tvar. Ten môže zahrňovať častice s oblým povrchom, ale aj častice s ostrými hranami či ostrým zakončením. Tie môžu byť nebezpečné, pokiaľ ich tvoria tvrdé, vo vode nerozpustné látky. Pravdepodobne by mnohí z nás získali určitý rešpekt pred prachom, keby videli mikroskopické snímky práve tých miniatúrnych „dýk, mečov, ihiel, ihlíc a žiletiek“. Vo všetkých skupinách spomenutých častíc sa nachádzajú ako prírodné látky, tak látky získané úpravou tých prírodných alebo aj tie umelé, vytvorené človekom. Toto rozdelenie však zďaleka nie je rovnomerné. Do kategórie látok s ostrým zakončením patria aj rôzne druhy nerozpustných vláknitých materiálov, ako sú napríklad sklené, azbestové či uhlíkové vlákna, prípadne iné anorganické nanorúrky. (To je jedna z tienistých stránok mnohých nanomateriálov.)

Všeobecnou vlastnosťou malých častíc je ich veľký povrch. Myslí sa tým plocha ich povrchu vztiahnutá na hmotnostnú jednotku. Tá môže dosahovať úroveň niekoľkých desiatok až stoviek štvorcových metrov na gram, čo je nárast o niekoľko rádov v porovnaní s veľkými časticami. Priamym dôsledkom toho je, že takmer všetky z nich majú veľký potenciál zachytávať na svojom povrchu látky v plynnom alebo kvapalnom skupenstve. Takže nerobia šarapatu iba samy, ale aj svojimi „hosťami“, ktorými môžu byť napríklad zložky výfukových plynov, cigaretového dymu alebo rôzne organické rozpúšťadlá, prípadne zložky kozmetických a čistiacich prostriedkov. Tu je potrebné spomenúť, že prach je iba časťou kontaminácie vzduchu malými časticami. Spadá totiž do kategórie tzv. aerosólov popri časticiach kvapalín, prípadne kombinácie prachu a kvapaliny, napríklad prachových častíc v kvapôčkach vody.

Jednou z dobrých vlastností mnohých malých častíc je však ich tendencia spájať sa do veľkých zoskupení, vytvárajúc tak veľké častice. Po spláchnutí dažďovou vodou v prírodnom prostredí tak zvyčajne strácajú schopnosť vracať sa späť do ovzdušia. Často na tom majú zásluhu aj ílové častice v pôde, ktoré ich vo vlhkom počasí natrvalo „prilepia“ k zemi. Tento mechanizmus však v mestskom prostredí pokrytom asfaltom a betónom nefunguje.

Čo máme a čo nemáme v rukách

Z hľadiska možnosti ovplyvňovania produkcie prachových častíc pre nás ako jednotlivcov existujú dve hraničné možnosti. Prvú reprezentujú tie, pri ktorých je možnosť ich ovplyvnenia v krátkodobom horizonte buď veľmi nízka, alebo takmer nulová. Patria k nim častice z priemyselnej a poľnohospodárskej činnosti, priemyselného spaľovania fosílnych palív, povrchovej banskej činnosti a mechanickej úpravy vyťažených hornín, automobilová doprava (sadze vo výfukových plynoch a častice z povrchu pneumatík a vozoviek). Samozrejme, obšťastňuje nás nimi v dobrom aj v zlom okolitá príroda (s tým zväčša nič nenarobíme), napríklad časticami peľu alebo výtrusov rastlín, baktérií a húb, prípadne časticami samotných zdrojových mikroorganizmov vrátane plesní.

K tým našim ťažkým problémom patrí obrovský rozsah kontaminácie ovzdušia spaľovaním dreva, uhlia a aj iných horľavých látok v rodinných domoch. Preto paradoxne v mnohých obciach a malých mestách na Slovensku je v zimných mesiacoch výrazne horšie ovzdušie ako vo veľkých mestách. Na tom sa však často podpisuje aj zimná inverzia. Vďaka súčasnému zdražovaniu plynu a elektriny, veľká nádej na zníženie týchto emisií je asi v nedohľadne. V tomto ohľade zvláštnu reputáciu získalo niekdajšie slávne banícke mesto Jelšava, ktorá týmto už mnohokrát tromflo obrovskú ťažbu a spracovanie magnezitu v neďalekom Lubeníku. To už je naozaj čo povedať.

Na tomto mieste je dobré poznamenať, že vnútorné prostredia mnohých výrobných a spracovateľských podnikov sa z pohľadu ich prašnosti za posledné desaťročia výrazne zlepšili. To, čo zažili staršie generácie v druhej polovici minulého storočia v zamestnaní a aj mimo neho je našťastie nenávratne preč. Nie je to len výsledok vonkajšieho tlaku na zlepšovanie pracovného prostredia, ale aj tým, že prašné prostredie úplne diskvalifikuje mnohé technológie výroby vysokokvalifikovaných produktov. Neplatí to zďaleka iba o mikroelektronike, optike a optoelektronike, kde dokonca platí, že tie najnáročnejšie výroby bytostne závisia od zvládnutia špeciálnych technológií zbavovania sa prachových častíc na mimoriadne nízku úroveň. To je však už druhý extrém bezprašného pracovného prostredia, za cenu, ktorú by sotva niekto z nás chcel zaplatiť. Podobná situácia je vo výrobe farmaceutických produktov. Iným prípadom je znižovanie prašnosti v rôznych poľnohospodárskych, potravinárskych, textilných, prípadne aj v iných podnikoch, kde organické prachové častice vo vzduchu môžu vytvárať explozívne aerosóly, takže udržanie prašnosti pod určitou úrovňou je aj otázkou bezpečnosti.

Čo máme pod kontrolou

K tým ľahšie riešiteľným problémom patrí znižovanie prachu pochádzajúceho zo stavebnej činnosti. V tomto ohľade sú najkritickejšie veľké stavebné projekty, ktoré navyše trvajú dlho (často aj vďaka niekoľkonásobnému prerušeniu) a sú zároveň spojené s odkrývaním veľkých plôch zeme. Preto hlavným spôsobom zníženia prachovej kontaminácie je časové obmedzenie tejto výstavby. V Bratislave možno uviesť prinajmenšom dva príklady úplného opaku tohto prístupu: stavebnú činnosť na hradnom vrchu a výstavbu električkovej trate v Petržalke. Z hľadiska kontaminácie prachom je v týchto prípadoch situácia celkom odlišná. V prvom prípade je kontinuálnym zdrojom prachu hlavne dlhoročná stavebná erózia horniny hradného vrchu a jej následné drvenie. V druhom prípade je to odkrytie veľkých plôch zeminy, ktorá však po zastavení prác znečisťuje ovzdušie vo výrazne menšej miere ako pri pokračujúcej stavebnej činnosti. Je to jednak v dôsledku splavenia prachu do štrkového podložia, prípadne vytvorenia kompaktných povrchových vrstiev pôdy, ale aj vďaka novej vegetácii. Súčasné obnovenie tejto stavby tento problém znova otvára.

Už bez ohľadu na to, či režeme betónové obrubníky, mramorové dosky, sklo, kachličky alebo podobné tvrdé materiály ako súkromné osoby alebo je to naša pracovná náplň, je predovšetkým na nás, aby sme sa chránili, pretože ohrozujeme najmä seba. Samozrejme, väčšinou sa ujde aj niekomu inému, ale v najväčšom ohrození sme my sami. Tento silikátový prach má zvláštny „bonus“. Väčšinou pozostáva z veľmi ostrých tvrdých častíc. Podobné inhalácie prachu hrozia aj pri interiérových stavebných rekonštrukciách. Je pritom zaujímavé, ako málo sa tu využíva ten najjednoduchší spôsob zabránenia šírenia prachu, ktorým je zvlhčovanie vzduchu a povrchu stien vodou. Voda v podobe dažďa a snehu je aj vo vonkajšom prostredí najväčším nepriateľom prachu a preto perspektíva postupného znižovania zrážkových úhrnov na Slovensku nie je veľmi optimistická.

Zvláštnym novodobým výdobytkom čistenia je zametanie smetí a lístia prúdom stlačeného vzduchu napríklad fukarmi. Je otázkou, či cena za tento spôsob robenia poriadku v podobe inhalácie kúdolov prachu nie je privysoká. Čistenie všeličoho je však omnoho univerzálnejší problém. Súvisí napríklad s použitím rôznych čistiacich prostriedkov v interiéroch. Jeho podstata často spočíva iba vo výmene prachu za aerosóly týchto prostriedkov. Ich vábna „prírodná“ citrusová vôňa nás klamlivo utvrdzuje v tom, že je všetko v poriadku.

Prach alebo peniaze

Napriek sympatiám autora tohto príspevku k tenisu na antukových kurtoch, nie možné ignorovať skutočnosť, že práve tie sú často významným znečisťovateľom mestského ovzdušia. Dobre udržiavané antukové kurty sú vždy trochu vlhké, takže by sa z nich nemalo veľmi prášiť. No udržiavať kurty v tomto stave vyžaduje pomerne časté polievanie zväčša samotnými hráčmi, čo významne predražuje hodinový poplatok za ich využívanie. Prirodzeným dôsledkom toho je, že sa hrá aj niekoľko hodín na úplne suchých kurtoch, ktoré vďaka rýchlejšej erózii povrchu našou obuvou uvoľňujú do vzduchu omnoho viac prachu. Vidieť hrať malé deti v kúdoloch prachu, za spokojného prizerania sa ich rodičov a trénerov, by mohlo slúžiť ako ilustračný príklad úplnej straty rešpektu pred prachovým znečistením.

Tu však možno poznamenať, že antukové povrchy nemusia vždy znamenať environmentálny problém. To, či to tak je, alebo nie je závisí od spôsobu jeho výstavby a údržby. V optimálnom prípade môže byť kurt dostatočne vlhký aj pri nízkej frekvencii polievania. Práve v tom spočíva jeden z fígľov, ako urobiť dobré antukové kurty. Tu tiež platí, že „lepšie“ nemusí zákonite stáť viac peňazí, ale práve naopak.

História športových povrchov na Slovensku je dlhá a zahrnuje aj hrôzostrašné etapy, pri ktorých si amatérski aj profesionálni hráči všeličoho „utužovali zdravie“ v kúdoloch prachu zo všetkého možného vrátane rôznych priemyselných odpadov – škvarového, antukového alebo iného. Novodobá história niektorých krásnych umelých povrchov exteriérových športovísk tiež nie je celkom nevinná. Mnohé z nich uvoľňujú do ovzdušia výpary rôznych chemikálií veľa rokov a vďaka tomu by nikdy nemohli byť v uzavretých halách a telocvičniach. Nie je to prekvapujúce, pretože veľká časť z tisícov litrov rôznych organických rozpúšťadiel použitých pri ich výstavbe predsa len musí skončiť aj vo vzduchu.

Na záver

Takže vyhýbajme sa prachu čo najviac a to najmä preto, aby sme časový odstup medzi oboma spomenutými stavmi z biblie predĺžili čo najviac. Tento text nie je žiadnym strašením, iba chce upozorniť na to, aby sme to s prachom veľmi nepreháňali. Takže, ak máme podozrenie, môžeme sa občas pozrieť na miestne hodnoty PM 10 alebo PM 2,5 a prípadne pozatvárať okná, ale nevzrušujme sa nad nimi, ak vlastnou vinou púšťame do našich pľúc vzduch s hodnotami stonásobne vyššími a ešte sa pritom postaráme, aby si ho užíval aj niekto iný.

Teraz najčítanejšie

Karol Jesenák

Prof. Ing. Karol Jesenák, CSc.
Vysokoškolský učiteľ