Denník N

Experiment, ktorý možno zmení svet

O tom, ako nemôžeme mať donekonečna stále viac rýchlych áut, počítačov veľkosti kreditnej karty a všetkých moderných vymožeností, a zároveň sa tešiť zo zdravého životného prostredia, čistého vzduchu, rozľahlých a neporušených dažďových pralesov, čistých riek a morí či stabilnej klímy.

Spoluautor textu: Alexander Ač

Tento text nechce byť ani hĺbavou ekonomickou analýzou súčasných finančných problémov Európy či sveta. Nechce byť ani ekologickou či klimatologickou syntézou alarmujúceho stavu planéty a jej rýchlo sa meniacej klímy. Pokúsili sme sa „len“ o krátke zamyslenie nad tým, v akej spoločnosti dnes žijeme, ako peniaze deformujú náš pohľad na realitu a formujú náš povrchný vzťah k prírode. Zamyslíme sa tiež nad tým, ako náš život „nad pomery“, umožnený neustálym zadlžovaním sa, vedie k rozsiahlejšiemu a rýchlejšiemu ničeniu nášho životného prostredia.

Dnešný materiálny svet funguje takmer výlučne vďaka ekonomicko-peňažným vzťahom, v ktorom je hlavnou motiváciou vidina slušného a rýchleho zisku. Problém je, že takýto systém nie je dlhodobo udržateľný. To, prečo takto fungujeme a dobrovoľne nechceme pristúpiť na iné zriadenie spoločnosti je pomerne prosté. Máme vo svojich génoch zakódovanú potrebu hromadiť a zabezpečovať sa na horšie časy. Kto vlastní viac statkov, je takisto potenciálne vhodnejší partner pre zakladanie rodiny a pre jej zabezpečenie. V minulosti bol tento prístup otázkou prežitia. Dnes, v dobe relatívneho prebytku zdrojov, vykonávajú väčšinu práce stroje poháňané energiou z fosílnych palív. My, namiesto toho, aby sme sa konečne cítili trochu viac „zabezpečení“, hromadíme aj naďalej viac a rýchlejšie, bez ohľadu na to, koľko už máme. Najhoršie je, že každé euro, dolár či korunu, ktoré zarobíme, a v horšom prípade, ktoré si z banky požičiame, sú draho vykúpené nenávratnou stratou unikátneho prírodného prostredia a jeho úžasnej rozmanitosti (najnovšie to vidíme aj v prípade rýchlej devastácie indonézskych pralesov na Sumatre a Borneu). Ako to súvisí s klimatickou zmenou? Súvisí to tak, že rastúca spotreba energie a zdrojov je v skutočnosti jej hlavnou príčinou.

Stroje alebo príroda?

Ekonóm Mark Boyle píše v knihe „Muž, ktorý sa vzdal peňazí a prežil“ o tom, že svet dospel do kritického bodu dejín, a my sa musíme rozhodnúť, ako chceme ako spoločnosť ďalej existovať; či budeme pokračovať v ustavičnom využívaní prírodných zdrojov a postupne oslabovať životné funkcie Zeme, alebo sa dokážeme ovládnuť a zriekneme sa túžby mať stále viac. Dokážeme teda opustiť doterajší spôsob života založený na bezbrehom konzume a zachováme Zem aj pre nasledujúce generácie?

Ako nakoniec píše aj Mark: „Nemôžeme mať donekonečna rýchle autá, počítače veľkosti kreditnej karty a všetky moderné vymoženosti, a zároveň sa tešiť zo zdravého životného prostredia, čistého vzduchu, rozľahlých a neporušených dažďových pralesov, čistých riek a morí, či stabilnej klímy. Naša generácia môže mať buď jedno alebo druhé, ale rozhodne nie oboje súčasne. Stroje alebo príroda? Ak si vyberieme nesprávne, generácia našich detí nakoniec nemusí mať ani jedno, ani druhé.“

Experiment, ktorý možno zmení svet

Mark Boyle v knihe približuje svoj ročný experiment, počas ktorého žil vo veľmi skromných podmienkach, energeticky i potravinovo sebestačne, no predovšetkým bez peňazí, a teda aj potreby čokoľvek kupovať. Čo ho viedlo k tomuto rozhodnutiu? Prečo by v dnešnej dobe niekto vôbec usiloval o niečo tak radikálne ako je život bez peňazí? Markovo rozhodnutie nebolo ani zďaleka motivované len potrebou ukázať ostatným, že sa to dá, dokonca ani jeho odporom voči našej rastúcej závislosti od peňazí, ba ani tým, že chcel ušetriť či žiť zdravšie na báze organických potravín.

Nielen ako vyštudovaný ekonóm, ale predovšetkým ako človek šiel vo svojom zdôvodnení oveľa ďalej, až k podstate ľudského správania a najzákladnejším a najprirodzenejším ľudským hodnotám, ktoré v nás súčasný systém pomaly zabíja. Nepochybne sú nimi práve ľudská láska, nezištná pomoc druhým či priateľstvo, opierajúce sa o rovnocenné partnerstvo(á), a vo všetkých smeroch obohacujúci komunitný život ľudí, ktorí si dokážu navzájom vypomôcť bez motivácie svoje „služby“ predávať. Keď jednoducho nemáte peniaze, musíte sa viac spoľahnúť nielen na seba, ale najmä na ľudí okolo seba. A práve o to v tomto nezvyčajnom experimente išlo – spoznávať ľudí, komunikovať a budovať „nezávislú“ komunitu, no na druhú stranu podporovať aj vlastnú vynaliezavosť a odolnosť.

Otrocký systém a neúcta k ľudskosti

Peniaze nám umožnili a stále umožňujú relatívne pohodlný život, a celkom určite nemalou mierou prispeli aj k zefektívneniu výmeny tovarov a poskytovania služieb, či nakoniec vyriešili aj odveký problém tzv. „dvojitej zhody potrieb“. To, čo sa hovorí o ohni, platí aj pre peniaze: „Sú dobrým sluhom, ale zlým pánom.“ Peniaze už dávno nepracujú pre nás, ale my pracujeme pre ne. Jednoducho prevzali vládu nad týmto svetom, klaniame sa im a uctievame ich ako najvyššiu  hodnotu, bez ktorej nemožno existovať. Podriaďujeme im všetky svoje aktivity na úkor všetkého ostatného. Čo je ale ešte horšie, celé naše ponímanie peňazí je postavené na systéme, ktorý propaguje a podporuje nerovnosť, deštrukciu prírodného prostredia, a najmä neúctu k ľudskosti, a v konečnom dôsledku vedie k tyranii a vzájomnému zabíjaniu.

Odporúčam tiež pozrieť zaujímavé video: http://1url.cz/CIpP

Odcudzený konzum

Aké sú skutočné korene problémov, ktoré s používaním peňazí bezprostredne súvisia? Prvým a podstatným problémom je fakt, že čím viac a vo väčšom množstve peniaze používame, tým viac strácame kontakt s realitou, a konkrétne s tým, čo kupujeme a konzumujeme. V minulosti si ľudia väčšiu časť vecí vyrábali sami, poznali ich účel a hodnotu, vedeli, koľko krvopotnej práce bolo treba vynaložiť na ich výrobu. Preto aj ich vzťah k tomu, čo sa im podarilo „zostrojiť“ bol bližší, viac si veci vážili a starali sa o to, aby im pretrvali a slúžili dlhšie.

Dnes nám peniaze umožnili akési odcudzenie od toho, čo kupujeme. Keď ideme do supermarketu, väčšinou nerozmýšľame o tom, odkiaľ ten všetok tovar pochádza, kto ho vyrobil či koľko energie sa pritom spotrebovalo. Nezaujíma nás to, prípadne to vôbec nechceme vedieť, pretože náš život je aj bez toho dosť zložitý. Lenže, keby sme si všetky svoje potraviny museli sami dopestovať, celkom určite by sme nimi neplytvali. Keby sme si museli vyrábať svoj vlastný nábytok, celkom určite by sme neriešili nákup nového pri ďalšom sťahovaní. Keby sme si museli pripravovať vlastnú pitnú vodu, celkom určite by sme ňou nesplachovali záchody. Sociologický výskum tiež ukázal, že bohatší ľudia majú menšie sklony k empatii s trpením chudobných ľudí, ale aj s problémami životného prostredia všeobecne. Teda peniaze nás odcudzujú nielen voči materiálnemu svetu, ale aj voči nášmu životnému prostrediu a voči sebe navzájom.

Ľudia vo svojej podstate síce nie sú deštruktívni, no väčšina z nás nemá ani najmenšie poňatie o deštruktívnych dôsledkoch našich každodenných nákupných návykov. Väčšina z nás vo svojom živote nikdy neuvidí podmienky, pri ktorých sa chová a poráža dobytok, doluje zlato, a už vôbec neuvažuje o tom, ako využívanie elektrickej energie z uhoľnej elektrárne prispieva ku klimatickej zmene. A aj keby sme predsa len boli aspoň nepriamymi svedkami týchto procesov pri pozeraní nejakého videa na „youtube“, emocionálny filter je zväčša natoľko hrubý, že tieto informácie majú na nás len minimálny účinok.

Miera odcudzenia medzi konzumentom a konzumovaným sa od vynájdenia peňazí dramaticky zvýšila a vzhľadom na zložitosť súčasného systému je ďaleko najvyššia, než kedykoľvek v minulosti. Veľký podiel na tomto majú hlavne marketingové kampane a reklamy, ktoré sú zámerne pripravované tak, aby nám realita tohto systému bola skrytá – utajená. Úspešné sú preto, lebo nám tento stav vyhovuje. Nechceme vedieť, aké negatívne externality sú spojené s výrobkami, ktoré kupujeme, pretože potom by sme ich najskôr ani nekúpili. Nechceme byť o nich objektívne informovaní. „Sladká nevedomosť“ nie je iba prázdne klišé. Každodenne sa prejavuje v našich životoch a spôsobe, akým „konzumujeme“ okolitý svet.

Odporúčam tiež pozrieť zaujímavé video: https://vimeo.com/119601249

Peniaze ako dlh

Okrem toho, že nás peniaze vzďaľujú od reality, je tu ešte jeden závažný problém. Dlh. Nie je žiadnym tajomstvom, že väčšina peňazí v obehu je vytváraná pomocou dlhu centrálnymi a súkromnými bankami. Možno to priblížiť na veľmi jednoduchom príklade. Povedzme, že sa rozhodnete uložiť si svoje úspory do banky, napr. 100 Euro. Banka prirodzene chce na vašom vklade zarobiť, preto časť požičia ďalšiemu klientovi (napr. 90 Euro). Časom bude musieť tento klient peniaze banke vrátiť, a to aj s úrokmi. Banka takto dokáže vklad prvého klienta „zhodnotiť“ ziskom od dlžníka vo výške 90 Euro, a miesto 100 Euro má tak k dispozícii 190 Euro. A takto banka môže generovať peniaze ďalej. Fyzické množstvo peňazí však zostáva rovnaké, a odpovedá približne 10 % celkového množstva súčasného peňažného obeživa. Zvyšok, teda približne 90 %, sú peniaze fiktívne. Ekonómovia označujú takýto finančný systém ako „frakčné rezervné bankovníctvo“. Frakciu určuje zákonná povinnosť banky uložiť časť vkladu veriteľa. Problém je v tom, že pre svoje správne fungovanie vyžaduje exponenciálny rasť obeživa. Toto obeživo môže stabilne rásť iba vtedy, ak existuje dostatok zdrojov, ktoré mu dokážu dať reálnu, fyzickú hodnotu. Ale aj v ideálnom prípade nekonečnej dostupnosti či nahraditeľnosti zdrojov, však nastáva problém, pretože množstvo dlhu z definície narastá rýchlejšie, ako množstvo reálnych peňazí.  V určitom okamihu musí dôjsť na splácanie dlhu, a to prináša obrovské finančné problémy.

Kolaps banky je teda iba otázkou času a musí dôjsť k reštartovaniu. Možno to znie skutočne neuveriteľne, ale takto fungujú banky po celom svete. Väčšina peňazí sa tak generuje pôžičkami, inak povedané čísla na vašom bankovom účte nie sú ničím iným, ako dlhom niekoho iného. Ako nakoniec ukázali aj bankroty niektorých významných bankových inštitúcií v rokoch 2008 a 2009, akonáhle tento systém skolabuje (imploduje), jeho záchrana väčšinou stojí na ramenách daňových poplatníkov, ktorí prispievajú vlastnými vkladmi. Takáto „záchrana“ bohužiaľ nerieši jadro problému, iba toto riešenie dokladá do budúcnosti, a zároveň zväčšuje rozsah konečného poškodenia. Ľudia uprednostňujú krátkodobé menej bolestivé riešenia na úkor väčších problémov v budúcnosti. Platí to ako pre klimatickú zmenu, tak aj pre finančný sektor.

http://1.bp.blogspot.com/-AjV_AlZ9QBY/VODYmSwOjKI/AAAAAAAACNw/NXvV3kmbphU/s1600/l190047.jpg

Dlh ako nástroj devastácie

Koho ale zaujímajú fiktívne peniaze? Pre nás je dôležitejšie, že k dispozícii máme určitý obnos, ktorý nám poskytuje pocit bezpečia. Pokiaľ máme peniaze, ostatné problémy sú zažehnané, správne? Je tu ale ďalší zásadný problém, ktorý súvisí s tým, že si požičiavame a žijeme na dlh. Situácia zašla tak ďaleko, že banky a finančné inštitúcie v snahe maximalizovať svoj zisk hľadajú nových dlžníkov všetkými dostupnými prostriedkami a za každých okolností. Napríklad formou reklám s lákavo nízkymi úrokmi. Asi najúčinnejšie je v tomto smere poskytovanie spotrebných úverov, ktoré priamo motivujú ľudí „konzumovať viac a rýchlejšie“.  V prostredí, ktorému dopomáhajú centrálne banky tak, že znižujú kľúčové úrokové sadzby na minimá, vyzerajú ľudia, ktorí sa nechcú zadlžovať, ako blázni.  Sporiť sa nevypláca, peniaze sa musia točiť. Život na dlh nebol nikdy taký lacný!

Život na dlh je tiež bezprostredne spojený s predpokladom, že po dobu splácania budem mať stálu prácu, príjem, a teda budem produkovať „aktíva“, ktoré si banka počas splácania dlhu bude „pomaly“ pripisovať na svoj účet. Lenže produkcia tzv. „aktív“ je úzko naviazaná na reálne prírodne zdroje, z ktorých produkujeme tovary, služby a energiu. Znamená to teda, že čím viac sa zadlžujeme, tým sme samotnými bankami motivovaní viac produkovať, ale aj viac konzumovať. Úver, ktorý sa takto vytvára vedie nakoniec až k tomu, že zaslepení honbou za peniazmi prispievame k rýchlejšej a rozsiahlejšej devastácii planéty. Inak povedané, čim viac sa zadlžujeme, tým väčší účet vystavujeme našej Zemi, a nakoniec aj našim potomkom.

Ako ale vieme, zadlžovanie, život na dlh a honba za peniazmi má aj veľa ďalších nepríjemných dôsledkov. Jedným z nich aj fakt, že motivácia zarábať viac a rýchlejšie núti ľudí medzi sebou súťažiť. Súčasný systém teda nie je o spolupráci, ale skôr o konkurencii, čo sa nakoniec prejavuje aj v tom, že čoraz viac ľudí má psychické problémy v dôsledku osamelosti, zvyšuje sa množstvo samovrážd či pribúda počet ľudí so sociopatickým alebo asociálnym chovaním. Ako vidieť, naša túžba vlastniť viac, hromadiť rýchlejšie si vyberá svoju daň nielen na našom životnom prostredí, ale aj na nás samotných. Žijeme predsa v najlepšej dobe, alebo nie?

Zem „bailouty“ neposkytuje

Existuje vôbec nejaká možnosť ako z tohto začarovaného kruhu uniknúť? Na prvý pohľad sa zdá, akoby nás nadnárodné korporácie a bankové inštitúcie mali všetkých v hrsti, no je to len zdanie. Akonáhle si ľudia začnú uvedomovať, že dokážu žiť aj „mimo“ tohto systému zadlžovania sa, a v tom radikálnejšom prípade aj bez peňazí, zvýši sa naša kolektívna šanca prežiť, ale čo je ešte lepšie, zanechať planétu a jej zdroje pre budúce generácie.

Ak to ale neurobíme vo vlastnom záujme sami, celkom určite to za nás „urobí“ Zem, ktorá jednoducho povedané „bailouty“ neposkytuje.

Teraz najčítanejšie

Jozef Pecho

Vyštudoval odbor fyzickej geografie a geoekológie na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, v špecializácii meteorológia a klimatológia. Niekoľko rokov pôsobil ako klimatológ Slovenského hydrometeorologického ústavu v Bratislave a od roku 2011 pracuje pre Ústav fyziky atmosféry Akadémie vied ČR v Prahe, kde sa okrem vedeckej činnosti venuje tiež popularizácii meteorológie a klimatológie. Pravidelne publikuje v zahraničných i domácich odborných časopisoch.