Denník N

Rôzne metre ľútosti

Úmysel, alebo Ľudmile Kolesárovej je naozaj viacej ľúto mŕtvych vo Francúzsku ako iných, konkrétne, ňou prirovnávaných Rusov?

Pri krvavých udalostiach by sme nemali hneď publikovať svoje pocity, pokiaľ sme akýmkoľvek spôsobom poznačení. Mŕtvi ľudia nie sú ani lepší, ani horší, ak prídu o život za okolností, ktoré priamo nespôsobili. Či Rus, či Francúz. Byť sudcom, neprináleží ani „anjelovi“.

Na druhej strane, nič nás tak neosvieži, nevyvolá toľké odozvy, zvedavosť, akúsi skrytú, zvrátenú, až morbídnu radosť, mudrovanie nad vynárajúcimi sa otázkami, ako smrť, čím prekvapujúcejšia, tým lepšie, na množstve obetí až tak nezáleží, ani na príčinách, hlavne, že sa bytostne nedotýka nás. A je o čom mlátiť slamu. S chuťou nastavujeme zrkadlo, ale samy sa doň nepozrieme.

Nezmyselne mŕtvych je vo svete každodenne toľko, že sme voči správam o nich už imúnni. Ak by sme neboli, ako ľudstvo, by sme sa to usilovali zmeniť. V skutočnosti je nám to ľahostajné. Kondolencie, hromady kvetov, zapálené sviečky, minúta ticha, dajú na chvíľu našim tváram výraz smútku a spoluúčasti. Život sa však rýchlo vráti do starých, vychodených koľají, prídu noví mŕtvi, nové tragédie, z minulých sme sa znovu a opäť nič nepoučili. Záujmy sú vždy postavené veľmi vysoko a tie s obeťami počítajú. Byť človekom, je fuška, celoživotná.

 

 

 

 

Teraz najčítanejšie