CESTA K VOJNE

V to slnečné októbrové ráno sa najvyšší predstavitelia spravodajských, vojenských a diplomatických služieb v krajine uchýlili do Oválnej pracovne na naliehavé stretnutie s prezidentom Bidenom. Prišli s vysoko utajovanou spravodajskou analýzou zostavenou z novo získaných satelitných snímkov, zachytenej komunikácie a od ľudských zdrojov, ktoré spolu dávali obraz vojnových plánov ruského prezidenta Vladimira Putina k rozsiahlej invázii na Ukrajinu.

Úradníci Bidenovej administratívy celé mesiace ostražito sledovali, ako Putin zhromažďuje desaťtisíce vojakov a ako zoradil tanky a rakety pozdĺž ukrajinských hraníc. Ako leto končilo leto, Jake Sullivan, poradca pre národnú bezpečnosť, sa zameral na rastúci objem spravodajských informácií týkajúcich sa Ruska a Ukrajiny. Stretnutie v Oválnej pracovni zorganizoval po tom, čo jeho vlastné úvahy sa posunuli od neistoty ohľadom ruských zámerov k obavám, hoci stále príliš skeptickým, a k vyhliadkam na vojenskú akciu. A to ho znepokojovalo.

Zasadnutie bolo jedným z niekoľkých stretnutí, ktoré mali predstavitelia o Ukrajine na jeseň – niekedy sa zišli v menších skupinách – ale bolo pozoruhodné, aký podrobný bol  spravodajský obraz, ktorý bol prezentovaný. Biden a viceprezidentka Harris zaujali svoje miesta v kreslách pred krbom, zatiaľ čo minister zahraničných vecí Antony Blinken, minister obrany Lloyd Austin a generál Mark A. Milley, predseda Zboru náčelníkov štábov, sa pripojili k riaditeľom národných spravodajských služieb a CIA. na pohovkách okolo konferenčného stolíka.

Sullivan dostal za úlohu zostaviť komplexný prehľad ruských zámerov. Informoval Bidena, že spravodajské informácie o Putinových operačných plánoch, spolu s prebiehajúcimi nasadeniami pozdĺž hranice s Ukrajinou, ukázali, že všetky zložky sú teraz pripravené na masívny útok.

Podľa amerických predstaviteľov prenikla americká spravodajská komunita do viacerých bodov ruského politického vedenia, špionážneho aparátu a armády, od vyšších úrovní až po frontové línie.

Putinove vojnové plány, ktoré boli oveľa radikálnejšie než anexia Krymu v roku 2014 a podnecovanie separatistického hnutia na východnej Ukrajine, predpokladali ovládnutie väčšiny krajiny.

Pomocou máp na stojanoch pred „rozhodovacím stolom“ Milley ukázal pozície ruských jednotiek a ukrajinský terén, ktorý zamýšľali dobyť. Bol to plán ohromujúcej drzosti, ktorý by mohol predstavovať priamu hrozbu pre východné krídlo NATO alebo dokonca zničiť bezpečnostnú architektúru Európy budovanú po druhej svetovej vojne.

Keď Biden na brífingu, ktorým sa ujímal úradu, dal prísľub, že udrží krajinu mimo nových vojen, bol rozhodnutý, že Putina treba buď odradiť, alebo mu treba čeliť a že Spojené štáty nesmú konať samostatne. NATO však nebolo ani zďaleka jednotné v tom, ako sa vysporiadať s Moskvou, a dôveryhodnosť USA bola slabá. Po katastrofálnej okupácii Iraku, chaose, ktorý nasledoval po stiahnutí USA z Afganistanu, a štyroch rokoch, keď sa prezident Donald Trump snažil podkopať alianciu, nebolo ani zďaleka isté, že by Biden mohol účinne viesť západnú odpoveď na expanzívne Rusko.

I.

Ukrajina bola nepokojná, bývalá sovietska republika s historicky spätá s korupciou a odpoveď USA a spojencov na prípadnú budúcu ruskú agresiu bola neistá a nejednotná. Ak by prišla invázia, Ukrajinci by potrebovali významné množstvo nových zbraní, aby sa mohli brániť. Ak by ich nedostali, nebolo možné predísť ruskému víťazstvu. Na druhej strane, príliš veľká pomoc by mohla vyvolať priamy konflikt NATO s Ruskom, vyzbrojeným jadrovými zbraňami.

Táto analýza, s doteraz nezverejnenými detailami, vrhá nové svetlo na „cestu na vrchol“ s cieľom obnoviť dôveryhodnosť USA, pokus o vyváženie zachovávania tajomstva okolo spravodajských informácií s potrebou presvedčiť ostatných o svojej pravde a pokus načrtnúť, ako by mohla najmocnejšia vojenská aliancia sveta pomôcť nie úplne dokonalej demokracii na hraniciach s Ruskom vzdorovať útoku bez výstrelu NATO.

Keď Milley v to októbrové ráno nakreslil rozloženie síl, on a ostatní zhrnuli Putinove zámery takto: „Usudzujeme, že plánujú uskutočniť významný strategický útok na Ukrajinu z viacerých smerov súčasne,“ povedal Milley prezidentovi. „Ich cieľom je spôsobiť šok a prekvapenie.“

Podľa rozviedky Rusi zaútočia zo severu, z oboch strán na Kyjev. Jedna sila by sa pohybovala na východ od hlavného mesta cez ukrajinské mesto Černihiv, zatiaľ čo druhá by lemovala Kyjev na západe a tlačila by sa na juh z Bieloruska cez prirodzenú medzeru medzi „vylúčenou zónou“ v opustenej jadrovej elektrárni v Černobyle a okolitými močiarmi. K útoku by malo dôjsť v zime, aby tvrdá zem urobila terén ľahko priechodným pre tanky. Ruské jednotky, ktoré by sa sformovali okolo hlavného mesta, plánovali dobyť Kyjev za tri až štyri dni. Ich špeciálne jednotky Spetsnaz nájdu a odstránia prezidenta Volodymyra Zelenského, v prípade potreby ho zabijú a nastolia bábkovú vládu naklonenú Kremľu.

Samostatne by ruské sily prišli z východu a prešli cez strednú Ukrajinu k rieke Dneper, zatiaľ čo jednotky z Krymu by prevzali juhovýchodné pobrežie. Tieto akcie môžu trvať niekoľko týždňov, predpovedali ruské plány.

Po prestávke, by sa preskupili a vyzbrojili, aby sa ďalej natlačili na západ, smerom k severojužnej línii, ktorá sa tiahla od Moldavska po západné Bielorusko, pričom by na západe ostal špinavý ukrajinský štát – oblasť, ktorú podľa Putinovho kalkulu obývali nenapraviteľní neonacistickí rusofóbovia.

Spojené štáty americké získali „mimoriadne podrobnosti“ o tajných plánoch Kremľa o vojne, ktorú Rusi naďalej popierali, vysvetlila neskôr riaditeľka národnej spravodajskej služby Avril Haines. Zahŕňali nielen umiestnenie jednotiek a výzbroje a operačnú stratégiu, ale aj detaily, ako napríklad Putinovo „nezvyčajné a prudké zvýšenie financovania vojenských pohotovostných operácií a budovania záložných síl, aj keď boli iné naliehavé potreby, ako napríklad potreba financovať riešenie pandémie,“ povedala. Nebolo to len cvičenie určené na zastrašovanie, ako napríklad počas rozsiahleho ruského nasadenia v apríli, keď Putinove sily ohrozovali ukrajinské hranice, ale nikdy nezaútočili.

Pre niektorých v Bielom dome bolo vtedy ťažké pochopiť rozsah ambícií ruského vodcu:„Nevyzeralo to ako niečo, čo racionálne správajúca sa krajina podnikne“ povedal neskôr jeden účastník stretnutia o plánovanej okupácii väčšiny krajiny s rozlohou 232 000 štvorcových míľ a s takmer 45 miliónmi obyvateľov. Časti Ukrajiny boli hlboko protiruské, čo vyvolávalo prízrak povstania, aj keby Putin zvrhol vládu v Kyjeve. A predsa rozviedky ukázali, že sa zhromažďuje stále viac vojakov, ktorí sa chystajú na totálne nasadenie. V ruských táboroch sa uskladňovala munícia, potraviny a dôležité zásoby.

Biden naliehal na svojich poradcov. Naozaj si myslia, že tentoraz Puti zaútočí?
Áno, tvrdili. Toto je ozajstné. Hoci administratíva bude v najbližších mesiacoch verejne trvať na tom, že neverí, že Putin urobil konečné rozhodnutie, jediná vec, ktorú prezidentov tím nevedel povedať v ten jesenný deň – presný dátum, kedy ruský prezident stlačí spúšť.

Riaditeľ CIA William J. Burns, ktorý slúžil ako veľvyslanec USA v Moskve a mal najpriamejšie interakcie s Putinom spomedzi kohokoľvek v Bidenovej administratíve, opísal ruského vodcu ostatným ako niekoho, kto je fixovaný na Ukrajinu. Kontrola nad krajinou bola synonymom Putinovho konceptu ruskej identity a autority. Precíznosť vojnového plánovania spojená s Putinovým presvedčením, že Ukrajinu by mala znovu pohltiť (ruská) vlasť, ho nenechali na pochybách, že Putin je pripravený na inváziu.

„Uveril som mu, že to myslí celkom vážne,“ povedal Burns o niekoľko mesiacov neskôr, keď si spomínal na brífing.

II.

Rozviedka pripomenula Putinové vlastné slová. Tri mesiace predtým, v júli, publikoval esej o 7000 slovách „O historickej jednote medzi Rusmi a Ukrajincami“, ktorá je plná krivdy a pochybných tvrdení. Tvrdil, že Rusi a Ukrajinci sú „jeden národ“ – myšlienka zakorenená v Putinových tvrdeniach o pokrvných väzbách“ – a Moskvu „okradol“ o jej vlastné územie zákerný Západ.

„Som presvedčený, že skutočná suverenita Ukrajiny je možná len v partnerstve s Ruskom,“ napísal Putin.

Len niekoľko týždňov predtým, ako sa esej objavila, mali Biden a Putin 16. júna samit, ktorý obaja vyhlásili za „konštruktívny“.  V tom momente Ukrajina vyjadrila znepokojenie, ale predstavitelia Bieleho domu mali pocit, že sa s tým dá vyrovnať. Keď delegácia Bieleho domu opúšťala stretnutie, ktoré sa konalo v Ženeve, vysokopostavený Bidenov asistent si neskôr spomenul: „Nastúpili sme do lietadla a vrátili sme sa domov v presvedčení, že svet je na pokraji veľkej vojny v Európe“.

Následné Putinove vyjadrenia však „upútali našu pozornosť mimoriadnym spôsobom,“ povedal neskôr Sullivan. „Začali sme pozorne sledovať, čo sa to vlastne deje a ako to môže skončiť? A aké tvrdé budú dopady?“ Ako preventívne opatrenie Biden 27. augusta povolil, aby sa 60 miliónov dolárov z kapitoly na nákup prevažne obranných zbraní vyčlenilo z amerických rezerv a poslalo na Ukrajinu.

Koncom leta, keď sa dávali dokopy spravodajské informácie od hraníc až po Moskvu, boli analytici, ktorí strávili svoju kariéru štúdiom Putina, čoraz viac presvedčení, že ruský vodca – sám bývalý spravodajský dôstojník – identifikoval pre seba doteraz uzavreté okno príležitosti. Ukrajinci už dvakrát povstali a požadovali demokratickú budúcnosť bez korupcie a zasahovania Moskvy počas oranžovej revolúcie v rokoch 2004-2005 a protestov na Majdane v rokoch 2013-2014, ktoré predchádzali ruskej anexii Krymu.

Hoci Ukrajina nie je členom NATO ani Európskej únie, v súčasnosti sa neustále presúvala na západnú politickú, ekonomickú a kultúrnu obežnú dráhu. Tento posun živil Putinovu širšiu nevôľu nad stratou časti ruského impéria.

Po vyhodntení ponurého napesimistickejšieho matematického modelu analytici dospeli k záveru, že Putin, ktorý bude mať 69 rokov, pochopil, že mu dochádza čas na upevnenie svojho odkazu ako „jedného z veľkých ruských vodcov“ – toho, ktorý obnovil ruské prvenstvo na euroázijskom kontinente.

Analytici uviedli, že Putin si vypočítal, že reakcia Západu na pokus o akékoľvek násilné získanie Ukrajiny by bola rozhorčená, ale v skutočnosti by bola obmedzená. Ruský vodca podľa nich veril, že Bidenova administratíva bola paralizovaá ponižujúcim odchodom USA z Afganistanu a chcela sa vyhnúť novým vojnám. Spojené štáty a Európa stále zápasili s pandémiou koronavírusu. Nemecká kancelárka Angela Merkelová, de facto európska líderka, odchádza z úradu a odovzdáva moc neskúsenému nástupcovi. Francúzsky prezident Emmanuel Macron čelil volebnému boju proti oživujúcemu sa pravému krídlu a Británia trpela hospodárskym poklesom po Brexite. Veľké časti kontinentu záviseli od ruskej ropy a zemného plynu, o ktorých si Putin myslel, že ich môže použiť ako klin na rozdelenie západnej aliancie. Zabezpečil si stovky miliárd dolárov v hotovostných rezervách a bol si istý, že ruská ekonomika dokáže prekonať nevyhnutné sankcie, podobne ako tomu bolo v minulosti.

Na októbrovom brífingu, kde sa prezentovali nové spravodajské informácie a analýzy Biden „mal v podstate dve úlohy“ povedal Sullivan. Po prvé, pokúsiť sa odradiť Putina, „potreboval poslať niekoho do Moskvy, aby sedel s Rusmi na vysokej úrovni a povedal im: ‚Ak to urobíte, budú následky.‘“ Po druhé, potrebovali informovať spojencov o spravodajských informáciách USA a posadiť ich za jeden stôl s tým, že administratíva považovuje jednotný a dôsledný postoj v oblasti sankcií proti Rusku, posilnenie a rozšírenie obrany NATO a pomoc Ukrajine, za nevyhnutnosť.

Burns bol vyslaný do Moskvy a Haines do sídla NATO v Bruseli.

O niekoľko mesiacov neskôr mal Milley stále v kufríku papiere s poznámkami, ktoré obsahovali záujmy a strategické ciele USA, o ktorých sa diskutovalo na októbrovom brífingu. Dokázal ich odrecitovať spamäti. Bola tam len jeden prvoradý problém: „Ako môžte rešpektovať a presadiť medzinárodný poriadok založený na pravidlách“ proti krajine s mimoriadnymi jadrovými schopnosťami „bez toho, aby ste sa dostali do tretej svetovej vojny.“ Úlohy zneli:

1: „Nezačať kinetický konflikt medzi americkou armádou a NATO s Ruskom.“

2: „Udržať vojnu v rámci geografických hraníc Ukrajiny.“

3: „Posilniť a udržať jednotu NATO.“

4: „Posilniť Ukrajinu a dať jej prostriedky na boj.“

Bidenovi poradcovia boli presvedčení, že Ukrajina bude bojovať. Spojené štáty, Británia a ďalší členovia NATO strávili roky výcvikom a vybavovaním ukrajinskej armády, ktorá bola profesionálnejšia a lepšie organizovaná ako pred ruským útokom na Krym a východnú oblasť Donbasu pred siedmimi rokmi. Ale výcvik bol zameraný takmer v rovnakom pomere na to, ako postaviť vnútorný odpor proti ruskej okupácii, ako na aj na to, ako mu v tom v prvom rade zabrániť. Zbrane, ktoré im dodali, boli predovšetkým malorážne a obranné, aby neboli vnímané ako západná provokácia.

Administratíva mala tiež vážne obavy v súvislosti s mladým ukrajinským prezidentom, bývalým televíznym komikom, ktorý nastúpil do úradu na obrovskej vlne popularity vo verejnosti a túžby po zásadných zmenách, no čiastočne stratil verejnú podporu, pretože nesplnil svoj sľub, vyrokovať mier s Ruskom. Zdalo sa, že Zelenskyj (44) sa nemilosrdnému Putinovi nevyrovná.

Matematika nehrala v prospech Ukrajiny. Rusko malo viac vojakov, viac tankov, viac delostrelectva, viac bojových lietadiel a riadených striel a v predchádzajúcich konfliktoch preukázalo svoju ochotu dostať svojich slabších protivníkov do podriadeného postavenia bez ohľadu na straty na životoch civilistov.

Kyjev možno nepadne tak rýchlo, ako Rusi očakávali, usúdili Američania, ale asi padne.

III.

2. novembra Burnsa eskortovali do kremeľskej kancelárie Jurija Ušakova, Putinovho poradcu pre zahraničnú politiku a bývalého veľvyslanca v Spojených štátoch. Ušakovov šéf bol na druhom konci telefónnej linky a hovoril s Burnsom z letoviska v Soči, kam sa stiahol počas ďalšej vlny koronavírusových infekcií v Moskve.

Ruský líder predniesol svoje obvyklé sťažnosti na rozširovanie NATO, ohrozenie ruskej bezpečnosti a nelegitímne vedenie na Ukrajine.

„Bol veľmi odmietavý voči prezidentovi Zelenskému ako politickému vodcovi,“ pripomenul Burns.

Burns, ktorý bol vycvičený v počúvaní Putinových tirád z rokov strávených v Moskve, a tak predniesol svoj vlastný rázny odkaz: Spojené štáty vedia, čo chystáte  a ak napadnete Ukrajinu, zaplatíte obrovskú cenu. Povedal, že mu zanecháva list od Bidena, v ktorom potvrdzuje, že poniesú následky ako trest za akýkoľvek ruský útok na Ukrajinu.

Putin „bol veľmi vecný,“ povedal Burns. Nepoprel spravodajské informácie, ktoré poukazovali na ruskú inváziu na Ukrajinu.

Riaditeľ CIA sa stretol aj s ďalším Putinovým poradcom Nikolajom Patruševom, bývalým dôstojníkom KGB, z Putinovho rodného mesta Petrohradu, ktorý viedol ruskú Bezpečnostnú radu. Patrušev si myslel, že Burns odletel do Moskvy diskutovať o ďalšom stretnutí Putina a Bidena a zdalo sa, že ho prekvapilo, že šéf CIA prišiel s varovaním o Ukrajine.

V rozhovoroch s Burnsom takmer presne zopakoval Putinove sťažnosti týkajúce sa histórie a NATO. Zdalo sa, že tu nie je priestor na zmysluplnú angažovanosť, a tak riaditeľ CIA uvažoval, či úzky okruh pomocníkov Putina nefunguje len ako jeho vlastná ozvena. Putin ešte neurobil nezvratné rozhodnutie ísť do vojny, ale jeho názory na Ukrajinu sa pritvrdili, jeho chuť riskovať vzrástla a ruský vodca veril, že to je jeho posledná príležitosť a tá sa čoskoro pominie.

„Moje obavy sa zvýšili, nie klesli,“ oznámil šéf špiónov Bidenovi.

IV.

Keď Burns hovoril s Putinom, Blinken sedel so Zelenským v Glasgowe v Škótsku v rámci medzinárodného summitu o zmene klímy. Ukázal mu spravodajský obraz a opísal ruskú búrku, ktorá smerovala k Ukrajine.

„Boli sme tam len my dvaja, dve stopy od seba,“ pripomenul Blinken. Bol to „ťažký rozhovor“.

Blinken sa už predtým stretol s ukrajinským prezidentom a myslel si, že ho pozná dosť dobre na to, aby hovoril úprimne, hoci to vyzeralo neuveriteľné, že „sa rozprávate s niekým, o kom ste presvedčený, že jeho krajina bude napadnutá“.

Zelenského považoval za „vážneho, premýšľajúceho a ​​stoického“, čo vyvoláva kombináciu viery a nedôvery. Povedal, že bude informovať svoje poradné tímy. Blinken však vedel, že Ukrajinci „v minulosti videli množstvo ruských fínt“ a Zelenskij sa zjavne obával ekonomického kolapsu, ak by jeho krajina spanikárila.

Blinkenovo presvedčenie a Zelenského skepticizmus nastavili vzorec, ktorý sa bude opakovať súkromne aj verejne počas niekoľkých nasledujúcich mesiacov. Ukrajinci si nemohli dovoliť odmietnuť nákladné a mohutné  spravodajstvo USA. Z ich pohľadu však boli informácie špekulatívne.

Zelenskyj si vypočul varovania USA, neskôr si na to spomenul, ale povedal, že Američania mu neponúkli také  druhy zbraní, ktoré Ukrajina potrebovala na svoju obranu. „Môžete nám miliónkrát zopakovať: ‚Počúvaj, môže dôjsť k invázii.‘ Dobre, môže dôjsť k invázii – dáte nám lietadlá? povedal Zelenskyj. „Dáte nám protivzdušnú obranu? ‚No, ty nie si členom NATO.‘ Aha, dobre, o čom sa potom bavíme?

Podľa Zelenského ministra zahraničných vecí, Dmytra Kulebu Američania prinášali len málo konkrétnych informácií, aby podporili svoje varovania „až do posledných štyroch alebo piatich dní pred začiatkom invázie“.

Menej ako dva týždne po stretnutí v Glasgowe, keď Kuleba a Andrij Jermak, šéf Zelenského štábu, navštívili ministerstvo zahraničných vecí vo Washingtone, vysoký americký predstaviteľ ich privítal šálkou kávy a s úsmevom. „Chlapi, začnite kopať zákopy!“ začal úradník.

„Keď sme sa usmiali,“ spomínal Kuleba, úradník povedal: „Myslím to vážne. Začnite kopať zákopy. … Budete napadnutí. Bude to rozsiahly útok a musíte sa naň pripraviť.‘ Pýtali sme sa na ďalšie podrobnosti; žiadne iné neboli.“

Ak boli Američania frustrovaní ukrajinskou skepsou o ruských plánoch, Ukrajinci neboli o nič menej znepokojení čoraz verejnejšími varovaniami USA, že sa blíži invázia.

Museli sme nájsť rovnováhu medzi realistickým vyhodnotením rizík a prípravou krajiny na to najhoršie… a udržiavaním krajiny v chode ekonomicky a finančne,“ povedal Kuleba. „Každý komentár zo Spojených štátov o nevyhnutnosti vojny sa okamžite premietol do výmenného kurzu [ukrajinskej] meny.“

Viacerí americkí predstavitelia spochybnili ukrajinské spomienky a tvrdili, že poskytli kyjevskej vláde konkrétne spravodajské informácie aj na začiatku ako aj počas prípravy na inváziu.

Pokiaľ však išlo o Ukrajinu, spravodajstvo USA bolo sotva otvorenou knihou. Oficiálne usmernenia zakazovali špionážnym agentúram zdieľať taktické informácie, ktoré by Ukrajina mohla použiť na začatie útočných výpadov na miesta ruských jednotiek na Kryme alebo proti separatistom podporovaných Kremľom na východe.

Vlastný ukrajinský spravodajský aparát bol tiež prešpikovaný ruskými krtkami a americkí predstavitelia sa obávali citlivých informácií, ktoré by skončili v rukách Moskvy. Po začiatku vojny zmenila Bidenova administratíva svoju politiku a zdieľala informácie o pohyboch ruských vojsk po celej Ukrajine s odôvodnením, že krajina sa teraz bráni pred inváziou.

V.

Na stretnutí počas konferencie Skupiny 20 v Ríme koncom októbra sa Biden podelil o niektoré nové spravodajské informácie a závery s najbližšími spojencami Ameriky – lídrami Británie, Francúzska a Nemecka.

V polovici novembra Avril Haines využila predtým naplánovanú cestu do Bruselu, aby informovala širší okruh spojencov: Severoatlantickú radu NATO, hlavný rozhodovací orgán 30-člennej aliancie. Vo veľkej posluchárni obmedzila svoje komentáre na to, že spravodajská komunita verí dôkazom, a neponúka politické odporúčania.

„Mnohí členovia vzniesli otázky a boli skeptickí voči myšlienke, že prezident Putin sa vážne pripravuje na možnosť rozsiahlej invázie,“ spomína si Avril Haines.

Francúzski a nemeckí predstavitelia nedokázali pochopiť, prečo by sa Putin pokúšal napadnúť a okupovať veľkú krajinu s iba 80 000 až 90 000 vojakmi, o ktorých sa predpokladá, že sú zhromaždení na hraniciach.  Satelitné snímky tiež ukázali, ako sa jednotky pohybujú od hranice a späť. Iní tvrdili, že Rusi predvádzali cvičenie, ako to tvrdil samotný Kremeľ, alebo hrali hru, ktorej cieľom bolo zakryť iný účel ako inváziu.

Väčšina pochybovala a poznamenala, že Zelenskyj si zrejme myslel, že Rusko nikdy nezaútočí s takými ambíciami a silou, akú Američania predpovedali. Nemala by predsa Ukrajina rozumieť zámerom Ruska najlepšie?

Iba Briti a pobaltské štáty boli plne v pohotovosti. V jednej chvíli sa úradník z Londýna postavil a ukázal na Haines. „Má pravdu,“ povedal úradník.

Paríž a Berlín si však spomenuli na dôrazné tvrdenia USA o spravodajských službách z Iraku. Tieň tejto hlboko chybnej analýzy visel nad všetkými diskusiami pred inváziou. Niektorí sa tiež domnievali, že Washington len pred niekoľkými mesiacmi značne precenil odolnosť afganskej vlády, keď sa americká armáda sťahovala. Vláda sa zrútila, len čo Taliban vstúpil do Kábulu.

„Americké spravodajské služby sa nepovažujú za prirodzene spoľahlivý zdroj,“ povedal François Heisbourg, bezpečnostný expert a dlhoročný poradca francúzskych predstaviteľov. „Považovali ich za zneužitľné pre politickú manipuláciu.“

Európania sa začali udomácňovať vo svojich táborov, ktoré sa stali na niekoľko mesiacov nemennými.

„Myslím, že v podstate existovali tri druhy pocitov,“ povedal vysoký predstaviteľ administratívy. Pre mnohých v západnej Európe to, čo Rusi robili, bolo „celé nátlaková diplomacia, [Putin] len blafoval, aby videl, čo môže z toho vytĺcť. Nechystá sa nikoho napadnúť… je to šialené.“

Mnohí z novších členov NATO vo východnej a juhovýchodnej Európe si mysleli, že Putin „môže niečo urobiť, ale rozsah by bol obmedzený,“ povedal tento predstaviteľ, „… bude to ďalšie zahryznutie do [ukrajinského] jablka“, podobne ako v roku 2014.

Ale Británia a pobaltské štáty, ktoré boli vždy nervózne z ruských zámerov, verili, že sa blíži totálna invázia.

Keď skeptické členské štáty požiadali o viac informácií, Američania ich poskytli, ale svoje zdroje s nimi nezdieľali.

Historicky Spojené štáty zriedkakedy odhalili svoje najcitlivejšie spravodajské informácie organizácii tak rôznorodej, ako je NATO, predovšetkým zo strachu, že by mohli uniknúť tajomstvá. Hoci sa Američania a ich britskí partneri podelili o značné množstvo informácií, zatajili nespracované zachytenia alebo povahu ľudských zdrojov, ktoré boli nevyhnutné na určenie Putinových plánov. To frustrovalo najmä francúzskych a nemeckých predstaviteľov, ktorí už dlho mali podozrenie, že Washington a Londýn niekedy skrývajú základ svojich spravodajských informácií, aby sa zdali dôležitejší, než v skutočnosti boli.

Niektoré z krajín aliancie poskytli svoje vlastné zistenia, povedala Haines. Spojené štáty tiež vytvorili nové mechanizmy na zdieľanie informácií v reálnom čase so svojimi zahraničnými partnermi v Bruseli. Austin, Blinken a Milley telefonovali so svojim náprotivníkmi, zdieľali, počúvali, prehovárali.

Postupom času si jeden vysoký európsky predstaviteľ NATO spomenul, že „spravodajská služba sa vďaka opakovaniu postupne stala dôsledná, jasná a dôverihodná s veľmi podrobným s veľmi dobrým scenárom a podpornými dôkazmi. „Nespomínam si ani na jeden kľúčový moment, kedy by „vypli prúd“ v niekoľkomesačnom úsilí presvedčiť spojencov“, povedal predstaviteľ.  V konečnom dôsledku „bol to obrovský objem zdrojov nakope“.

VI

Macron a Merkelová mali do činenia s Putinom už roky a bolo pre nich ťažké uveriť, že by bol taký iracionálny, aby rozpútal katastrofálnu vojnu. Niekoľko týždňov po Bidenovom stretnutí v Ženeve sa pokúsili zorganizovať samit EÚ-Rusko, ktorý však bol zostrelený skeptickými členmi bloku, ktorí to považovali za nebezpečný ústupok voči agresívnemu postoju Ruska.

O niekoľko mesiacov neskôr, napriek novým spravodajským informáciám USA, Francúzi a Nemci trvali na tom, že existuje šanca na diplomaciu. Američania a Briti mali malú nádej, že sa akékoľvek diplomatické úsilie oplatí, ale boli pripravení nechať si dvere otvorené – ak im Európania niečo prinesú.

„Veľkou časťou nášho zamerania,“ spomínal Sullivan, „bolo v podstate povedať im: „Pozrite sa, berieme aj diplomatickú cestu a budeme to považovať za seriózne… ak vezmete na vedomie aj vy, že plánované pozície [vojenských] síl a sankcie sú tiež seriózne.“

Každá strana bola presvedčená, že je to správne, ale bola pripravená postupovať, akoby sa tá druhá mýlila.

Počas niekoľkých nasledujúcich mesiacov sa Američania snažili ukázať Západoeurópanom a ostatným, že sú stále ochotní hľadať mierové riešenie, aj keď v kútiku duše boli presvedčení, že akékoľvek ruské snahy o vyjednávanie sú šaráda. „V podstate to fungovalo,“ povedal Sullivan o stratégii správy.

7. decembra Putin a Biden hovorili cez videohovor. Putin tvrdil, že expanzia západnej aliancie na východ bola hlavným faktorom pri jeho rozhodnutí vyslať vojakov na ukrajinskú hranicu. Rusko jednoducho chránilo svoje vlastné záujmy a územnú celistvosť, tvrdil.

Biden odpovedal, že je nepravdepodobné, že by Ukrajina v dohľadnej dobe vstúpila do NATO a že Spojené štáty a Rusko by mohli dospieť k dohode o iných obavách, ktoré má Rusko v súvislosti s umiestnením amerických zbraňových systémov v Európe. Teoreticky tu bol priestor na kompromisy.

Zatiaľčo Blinken stál na čele amerického diplomatického úsilia s opakovanými návštevami hlavných miest NATO a veliteľstiev aliancie v Bruseli, Ukrajinci pokračovali v kontaktoch s európskymi vládami, ktoré sa stále zdali byť oveľa menej presvedčené o Putinových zámeroch ako Američania.

Kuleba a ďalší členovia vlády verili, že dôjde k vojne, povedal neskôr ukrajinský minister zahraničia. Ale až do predvečer invázie „Nemohol som uveriť, že budeme čeliť vojne takého rozsahu. Jedinou krajinou na svete, ktorá nám vytrvalo hovorila“ s takou istotou, „že dôjde k raketovým útokom, boli Spojené štáty americké. … Každá iná krajina nezdieľala túto analýzu a [namiesto toho] povedala, áno, vojna je možná, ale bude to skôr lokalizovaný konflikt na východe Ukrajiny.“

„Vžite sa do našej kože,“ povedal Kuleba. „Na jednej strane vám USA hovoria niečo úplne nepredstaviteľné a všetci ostatní na vás žmurkajú a hovoria, že toto nie je to, čo si myslíme, že sa stane.“

V skutočnosti sa Briti a niektorí pobaltskí predstavitelia domnievali, že úplná invázia je pravdepodobná. Kuleba však vo svojej skepse zďaleka nebol sám. Jeho prezident to zdieľal tiež, podľa Zelenského asistentov a ďalších predstaviteľov, ktorí ho informovali.

„Všetky informácie, ktoré nám naši západní partneri poskytli, sme brali vážne,“ pripomenul Jermak, šéf Zelenského štábu. „Buďme však úprimní: Predstavte si, že by sa celá tá panika, do ktorej nás tlačilo toľko ľudí, odohrala. Vytváranie paniky je metóda Rusov. … Predstavte si, že by táto panika začala tri alebo štyri mesiace predtým. Čo by sa stalo s ekonomikou? Boli by sme schopní vydržať päť mesiacov ako doteraz?“

VII

Začiatkom januára zástupkyňa ministra zahraničia Wendy Shermanová viedla diplomatickú delegáciu do Ženevy a stretla sa so Sergejom Rjabkovom, jej ruským náprotivkom, ktorého dobre poznala. Zopakoval stanovisko Moskvy k Ukrajine, ktoré bolo formálne ponúknuté v polovici decembra v dvoch navrhovaných zmluvách – že NATO musí ukončiť svoje plány rozširovania a zastaviť akúkoľvek činnosť v krajinách, ktoré vstúpili do aliancie po roku 1997, medzi ktoré patrí Poľsko, Rumunsko, Bulharsko a pobaltské štáty. .

Administratíva, ktorá odmietla návrh na zatvorenie dverí NATO a zníženie štatútu existujúcich členov, namiesto toho ponúkla rozhovory a opatrenia na budovanie dôvery v mnohých bezpečnostných oblastiach vrátane rozmiestnenia jednotiek a rozmiestnenia zbraní na východnom krídle NATO pozdĺž hranice s Rusko. Ponuka bola podmienená deeskaláciou vojenskej hrozby pre Ukrajinu. Rjabkov povedal Shermanovi, že Rusko bolo sklamané americkým postojom.

Biely dom si predstavoval stretnutie Shermana s Rjabkovom ako „šancu otestovať, či to Rusi myslia vážne a naše obavy… a či existuje cesta vpred pre akýkoľvek druh diplomacie,“ povedala Emily Horne, vtedajšia hovorkyňa Národnej bezpečnostnej rady. „Myslím si, že sa celkom rýchlo ukázalo, že [Rusi] sa len tvárili, že robia diplomaciu, a ani to nerobili s veľkým presvedčením.“

Všetci západní spojenci boli presvedčení, že existuje alternatívna cesta zahŕňajúca dialóg a rešpektovanie Ruska ako veľmoci,“ povedal vysoký predstaviteľ britskej vlády zapojený do rokovaní. Čoraz jasnejšie však bolo, že Rusko to nezaujíma.

Keď Spojené štáty sledovali diplomatickú cestu, rozmiestňovali zároveň aj sily na obranu NATO, pričom všetky boli pre Moskvu aj pre Európanov čitaleľné a demonštrovali americkú ochotu ísť s kožou na trh aj v tejto hre. Zatiaľ čo Biden opakovane hovoril, že na Ukrajine nebudú umiestnené žiadne americké jednotky, Pentagon navýšil už umiestnené zásoby zbraní v Poľsku a presunul tam prápor helikoptér z Grécka. Výsadkové jednotky zo 171. výsadku boli nasadené do pobaltských štátov.  Ďalšie jednotky boli vyslané z Talianska do východného Rumunska a ďalšie odišli do Maďarska a Bulharska.

Počas niekoľkých nasledujúcich mesiacov sa vojenská prítomnosť USA v Európe zvýšila zo 74 000 na 100 000 vojakov. Štyri vzdušné stíhacie letky sa zmenili na 12 a počet povrchových bojových lodí v regióne sa zvýšil z piatich na 26. Bojové vzdušné hliadky a prieskumné lietadlá lietali 24 hodín denne, 7 dní v týždni nad východným krídlom aliancie, s viditeľnosťou hlboko do vnútra Ukrajiny.

Hovorili sme: ‚Pozri, diplomaciu berieme vážne, ale máme z toho také obavy, že v skutočnosti presúvame ľudí a materiál,‘“ pripomenul Sullivan.

S povolením Národnej bezpečnostnej agentúry Spojené štáty vytvorili priamu komunikačnú linku z ukrajinskej armády na európske velenie USA. Vysoko bezpečný systém mal udržať Američanov v priamom kontakte s ich ukrajinskými náprotivkami, keď sa začnú udalosti vyvíjať.

Vláda posielala na Ukrajinu tiež zbrane. V decembri Biden povolil odčlenenie dodatočných 200 miliónov dolárov na nákup zbraní z amerických rezerv – aj keď kyjevská vláda, mnohí v Kongrese a niektorí v rámci samotnej administratívy tvrdili, že ak Spojené štáty skutočne veria, že prichádza rozsiahla invázia, nebude to stačiť.

Ale každý krok v administratívnej kampani bol založený na vyhýbaní sa priamemu zapojeniu USA do vojenského stretu. Prvoradé obavy Bieleho domu z provokácie ovplyvnili každé rozhodnutie o tom, koľko pomoci a aké zbrane poskytnúť Ukrajincom na obranu.

„Neospravedlňujeme sa za to, že jedným z našich cieľov je vyhnúť sa priamemu konfliktu s Ruskom,“ povedal Sullivan v predvojnovom období.

Rusi budú robiť to, čo chcú, bez ohľadu na to, čo urobia spojenci, povedal vysoký predstaviteľ zapojený do rozhodnutí a administratíva považovala za „neuveriteľnú“ predstavu, ako niektorí neskôr pri spätnom pohľade tvrdili, že „keby sme len dali  Ukrajincom viac zbraní, “nič z toho by sa nestalo.” Rozhodnutie, či bude Rusko interpretovať vojenské cvičenie alebo zásielku zbraní ako provokáciu alebo eskaláciu, bolo „viac umením ako vedou“, povedal predstaviteľ. „Neexistuje jasný a jednoduchý matematický vzorec. Vždy existovala rovnováha medzi tým, čo je potrebné na účinnú obranu, a tým, či bude Rusko vnímať Spojené štáty ako tie, ktoré sa v podstate zaväzujú k zabíjaniu obrovského počtu Rusov.

Ukrajinskí predstavitelia vyjadrili nekonečnú vďačnosť Spojeným štátom za to, čo im poskytli od začiatku vojny. „Žiadna iná krajina na svete neurobila viac pre Ukrajinu, aby získala potrebné zbrane, ako Spojené štáty americké od 24. februára. Žiadna iná krajina na svete,“ povedal nedávno Kuleba. „Ale od začiatku tvrdíme“, hovorí on a ďalší ukrajinskí predstavitelia, že „stratégia „neprovokácie“ bola nesprávna.“

„Kam nás to zaviedlo?“ pýta sa Kuleba. „Myslím si, že táto vojna – s tisíckami zabitých a zranených, stratenými územiami, zničenou časťou ekonomiky… je najlepšou odpoveďou pre tých, ktorí stále obhajujú neprovokovanie Ruska.“

VIII.

V rámci svojej priebežnej kampane na presviedčenie sveta o tom, čo sa chystá – a odrádzanie Rusov – sa Biely dom koncom roka 2021 rozhodol vyvrátiť svoju vlastnú neochotu a neochotu spravodajských agentúr poskytnutím niektorých zo svojich najcitlivejších informácií. verejnosti.

Americké spravodajské služby zachytili operácie „pod falošnou vlajkou“, ktoré plánovali Rusi, v rámci ktorých uskutočnia útoky na svoje vlastné sily, ako keby prišli z Ukrajiny. Verejné odhalenie týchto plánov by mohlo Putinovi prekaziť príležitosť vymyslieť si zámienku na inváziu, uvažovali predstavitelia administratívy.

Ako prvý krok sa Biely dom rozhodol odhaliť rozsah hromadenia vojsk, ktoré pokračovalo na ukrajinských hraniciach. Začiatkom decembra administratíva zverejnila satelitné fotografie, ako aj mapu vytvorenú americkými analytikmi zobrazujúcu pozície ruských jednotiek a analýzu ruského plánovania od spravodajskej komunity. Analýza uviedla, že Rusi plánovali „rozsiahly presun“ 100 taktických práporov, ktoré by zahŕňali až 175 000 vojakov spolu s obrnencami, delostrelectvom a vybavením. Obraz, ktorý úradníci administratívy celé týždne tajne vytvárali, teraz videl celý svet.

V očakávaní selektívnejšieho zverejňovania spravodajských informácií Sullivan zaviedol v Bielom dome pravidelný proces, v ktorom by špeciálny tím určil, ako by konkrétna informácia, ak by bola zverejnená, mohla prekaziť ruské plány alebo propagandu. Ak by bola odpoveď áno, bola by potom predložená spravodajskej komunite na odporúčania, či a ako ju zverejniť.

Koncom januára britská vláda verejne obvinila Rusko z plánovania inštalácie bábkového režimu v Kyjeve. Tvrdenie založené na amerických a britských spravodajských službách bolo odhalené vo veľmi nezvyčajnom tlačovom vyhlásení ministerky zahraničných vecí Liz Trussovej neskoro večer v Londýne, ale práve včas pre nedeľné ranné noviny.

A začiatkom februára Bidenova administratíva zverejnila, že Moskva zvažuje nafilmovať falošný ukrajinský útok proti ruskému územiu alebo rusky hovoriacim ľuďom – falošnú vlajku, ktorú rozpoznali spravodajské služby. Propagandistický film by bol náročný na pozeranie, povedali predstavitelia, obsahoval by grafické scény výbuchov, sprevádzaných mŕtvolami, ktoré by sa tvárili ako obete a smútiacimi, ktorí by predstierali smútok za mŕtvymi.

„Videl som, že Putin už príliš veľakrát nepravdivo vymýšľať rôzne príbehy,“ povedal ďalší americký predstaviteľ. Teraz, „ste ho mohli vidieť ako to plánuje celkom konkrétne na [východnej Ukrajine] pod falošnou vlajkou. Bolo to celkom zrejmé.“

Samotné odhalenia spravodajských informácií mali nádych teatrálnosti. Počiatočné odhalenie satelitných snímok boli potvrdené komerčnými zábermi, hoci analýza bola jedinečná aj pre spravodajskú komunitu. Či však verejnosť verila následným zverejneniam, záviselo od dôveryhodnosti vlády. A predstavitelia Bidenovej administratívy vedeli, že po vojne v Iraku a po prevzatí moci Talibanom v Afganistane čelia verejnosti, doma aj v zahraničí, ktorá môže byť hlboko skeptická voči „spravodajstvu“.

Vo všeobecnosti platí, že verejná informačná kampaň v USA fungovala. Svetová pozornosť sa zamerala na nahromadenie ruských jednotiek. Myšlienka, že Putin sfalšuje dôvody svojej invázie, sa zdala nepravdepodobná, možno preto, že v roku 2014 úplne poprel, že jeho jednotky boli na Kryme. Boli to tvrdenia o „zelených mužíkoch“ vo vojenských uniformách bez odznakov, ktorí okupovali časť Ukrajiny.

Vzhľadom na to, ako skeptickí zostali niektorí spojenci ohľadom spravodajských informácií, najsilnejším účinkom ich zverejnenia bolo formovanie správania Ruska a zbavenie Putina moci používať dezinformácie, uviedli americkí predstavitelia.

IX.

12. januára sa Burns stretol v Kyjeve so Zelenským a ukázal mu hodnoverné informácie o situácii. Spravodajský obraz sa stal jasnejším, že Rusko má naozaj v úmysle zaútočiť na Kyjev bleskovou vojnou a dať dolu centrálnu vládu. Spojené štáty tiež objavili kľúčový prvok plánovania na bojisku: Rusko sa pokúsi vylodiť svoje sily najprv na letisku v Hostomeli, v predmestí hlavného mesta, kde by na pristávacie dráhy mohli umiestniť obrovské ruské transportéry s vojakmi a zbraňami. Tam by sa mal začať útok na Kyjev.

V jednom bode ich rozhovoru sa Zelenskij spýtal, či je on alebo jeho rodina osobne v nebezpečenstve. Burns povedal, že Zelenskyj musí brať svoju osobnú bezpečnosť vážne. Riziká pre prezidenta rástli. Vtedajšie spravodajské informácie naznačovali, že ruské vražedné tímy už môžu byť v Kyjeve a čakajú na aktiváciu.

Zelenskyj však odolal výzvam na premiestnenie svojej vlády a trval na tom, že nesmie spanikáriť na verejnosti. Pôjdem svojou cestou a neuľahčím im to, pomyslel si, nedám sa poraziť. „Nemôžete mi jednoducho povedať: ‚Počúvajte, mali by ste si začať pripravovať ľudí už teraz a povedať im, že si musia vybrať peniaze, musia začať tvoriť zásoby jedla‘,“ spomína Zelenskyj. „Ak by sme im to oznámili – a to chceli niektorí ľudia, ktorých nebudem menovať –, potom by som od minulého októbra strácal 7 miliárd dolárov mesačne a v momente, keď Rusi zaútočili, dostali by nás za tri dni. … V skutočnosti sme mali s našou vnútornou intuíciou pravdu: Ak pred inváziou zasejeme medzi ľudí chaos, Rusi nás zožerú. Pretože počas chaosu ľudia utekajú z krajiny.“

Pre Zelenského bolo rozhodnutie motivovať ľudí ostať v krajine, kde môžu bojovať a braniť svoje domovy, kľúčom k odrazeniu akejkoľvek invázie. „Akokoľvek cynicky to môže znieť, sú to ľudia, ktorí agresiu zastavili,“ povedal.

Ukrajinskí predstavitelia boli podráždení, že Američania nezdieľali viac info o pozadí svojich spravodajských zdrojov. „Informácie, ktoré sme dostali, boli, nazval by som to, konštatovanie faktov bez zverejnenia pôvodu týchto skutočností alebo pozadia za týmito faktami,“ pripomenul Kuleba.  Západná spravodajská služba však nebola jediná, kto si myslel, že Zelenskyj by sa mal pripraviť na rozsiahlu inváziu. Niektorí ukrajinskí predstavitelia tajných služieb, aj keď boli stále skeptickí, že Putin zaútočí, sa pripravovali na to najhoršie. Kyrylo Budanov, šéf ukrajinskej vojenskej rozviedky, uviedol, že tri mesiace pred vojnou presunul archívy zo svojho veliteľstva a pripravil zásoby paliva a munície.

Americké varovania sa zopakovali 19. januára, keď Blinken krátko navštívil Kyjev, aby sa osobne stretol so Zelenským a Kulebom. Na zdesenie štátneho tajomníka Zelenskij naďalej tvrdil, že akákoľvek verejná výzva na mobilizáciu by vyvolala paniku, ako aj únik kapitálu, ktorý by ukrajinskú ekonomiku posunul k rozvratu.

Zatiaľ čo Blinken zdôraznil, rovnako ako v predchádzajúcich rozhovoroch, že je dôležité udržať Zelenského a jeho vládu v bezpečí a nedotknutú, bol jedným z niekoľkých vysokých predstaviteľov USA, ktorí odmietli správy, že ich administratíva naliehala na evakuáciu hlavného mesta.

„To, čo sme povedali Ukrajine, boli dve veci,“ pripomenul neskôr Blinken. „Budeme vás podporovať vo všetkom, čo budete chcieť.  Odporúčame vám pozrieť sa… na to, ako môžete zabezpečiť kontinuitu vládnych operácií v závislosti od toho, čo sa stane.“  To by mohlo napríklad znamenať obsadenie Kyjeva, presídlenie vlády na západnú Ukrajinu alebo presťahovanie vlády do susedného Poľska.

Zelenskyj povedal Blinkenovi, že zostáva.

Začal mať podozrenie, že niektorí západní predstavitelia chcú, aby utiekol, aby Rusko mohlo dosadiť bábkovú vládu, ktorá sa dohodne s mocnosťami NATO. „Západní partneri to chceli – som si istý, že niektorí sa úprimne obávail, čo sa stane mne a mojej rodine,“ povedal Zelenskyj. „Ale niektorí pravdepodobne chceli ukončiť veci rýchlejšie. Myslím si, že väčšina ľudí, ktorí mi volali – teda, takmer všetci – neverili, že Ukrajina sa tomu dokáže postaviť a vytrvať.

Podobne varovanie Ukrajincom, aby sa pripravili na vojnu, ako to od neho chceli niektorí partneri, by podľa neho krajinu ekonomicky oslabilo a Rusom by uľahčilo jej dobytie. „Nechajte ľudí v budúcnosti diskutovať o tom, či to bolo správne alebo nie,“ pripomenul ukrajinský líder, „ale ja som o tom intuitívne presvedčený – diskutovali sme o tom každý deň v Rade národnej bezpečnosti a obrany a tak ďalej – mal som pocit, že [Rusi] nás chceli pripraviť na mäkkú kapituláciu krajiny. A to je strašné.“

X.

Na tlačovej konferencii 19. januára Biden povedal, že si myslí, že Rusko spustí inváziu. Putin zašiel príliš ďaleko, aby sa stiahol. „Musí niečo urobiť,“ povedal prezident.

Biden sľúbil, že Západ odpovie na ruský útok. „Naši spojenci a partneri sú pripravení uvaliť na Rusko a ruskú ekonomiku vážne sankcie a spôsobiť mu značné škody,“ povedal a predpovedal, že ak Putin nariadi inváziu, bude to pre Rusko „katastrofa“.

Do tej doby to bolo jedno z Bidenových najsilnejších varovaní. Prezident však tiež zakalil vody a naznačil, že „malá invázia“ ruských síl, na rozdiel od rozsiahlej invázie, nemusí vyvolať tvrdú reakciu, ktorou on a spojenci hrozili: „Jedna vec je, ak ide o menšiu inváziu, a potom skončíme tak, že budeme musieť bojovať o to, čo robiť a čo nie, a tak ďalej,“ povedal Biden, čím naznačil, že NATO nie je jednotné v opozícii voči akémukoľvek ruskému použitiu sily. „Ak nastane niečo také, že ruské sily prekračia hranice, zabíjajú ukrajinských bojovníkov a tak ďalej, myslím, že potom sa všetko mení,“ povedal Biden, keď ho neskôr na tlačovej konferencii reportér požiadal, aby objasnil, čo myslel pod „malým vpádom“.  „Ale závisí to od toho, čo v skutočnosti urobí [Putin], do akej miery budeme schopní dosiahnuť úplnú jednotu na fronte NATO.“

Bidenove komentáre odhalili trhliny v plánovaní jeho vlastnej administratívy, ako aj v NATO.  Blinken bol v Kyjeve a prisahal, že Spojené štáty podporia Ukrajinu v každom prípade, bez nasadenia vlastných síl, ak by bola krajina napadnutá. V súkromí však predstavitelia administratívy už týždne zvažovali, ako zareagujú na „hybridný“ útok, v rámci ktorého by Rusko mohlo spustiť ničivé kybernetické útoky na Ukrajinu a obmedzený útok na východnú časť krajiny.

Zelenskyj a jeho pomocníci, ktorí stále neboli presvedčení, že Putin pôjde do vojny, odpovedali na Bidenove komentáre o „malej invázii“ žeravým tweetom. „Chceme pripomenúť veľmociam, že neexistujú žiadne menšie vpády a malé národy. Rovnako ako neexistujú menšie obete a malý smútok zo straty blízkych. Hovorím to ako prezident veľmoci.“

Biden na druhý deň objasnil, že ak sa „akékoľvek zhromaždené ruské jednotky presunú cez ukrajinskú hranicu, ide o inváziu“, za ktorú Putin zaplatí. Predstavitelia Bieleho domu však potichu zúrili, že zatiaľ čo sa administratíva snažila získať podporu pre Ukrajinu, Zelenskij sa viac zaujímal o to, aby prezidenta pichol do očí kvôli trápnej poznámke.

„Bolo to frustrujúce,“ povedal bývalý predstaviteľ Bieleho domu. „Podnikli sme kroky, ktoré sa mu snažili pomôcť, ale mal som pocit, že chráni najmä svoju vlastnú politickú značku tým, že buď pomoc odmieta, alebo prejavuje nedôveru, pretože to bolo preňho v tom čase výhodné“

Poradca Zelenského, ktorý pomáhal vytvoriť ďalší tweet, povedal, že jeho zámerom nebolo odporovať Bidenovi, ale mal byť ľahký a vtipný, teda mal to byť skôr spôsob, ako zmierniť narastajúce napätie. Zelenského okruh sa obával, že predpovede Washingtonu, že vojna je za rohom, budú mať nezamýšľané následky.

Ako Biden objasňoval, Zelenského tím sa pokúsil upokojiť Washington zmierlivou správou. „Ďakujem @POTUS za bezprecedentnú [americkú] diplomatickú a vojenskú pomoc [Ukrajine],“ napísal Zelenskyj na Twitteri s emoji vlajok USA a Ukrajiny.

XI.
21. január bol v Ženeve chladný, bezútešný deň s nárazovými vetrom bičujúcim hladinu zvyčajne pokojného jazera, ktoré má rovnaké meno ako švajčiarske mesto. Keď Blinken a jeho pradcovia sedeli oproti svojim ruským náprotivkom pri stole v tanečnej sále luxusného hotela na pobreží, sekretárka im ponúkla biele tričká ako metaforu. Blinken povedal ruskému ministrovi zahraničných vecí Sergejovi Lavrovovi, že by možno mohli upokojiť rozbúrené vody medzi ich dvoma krajinami.

Než sa dostali k Ukrajine, vymenili si uštipačné poznámky a venovali sa ďalším otázkam – sporom o veľkosti a činnosti ich veľvyslanectiev v hlavnom meste toho druhého, o jadrovej dohode s Iránom. Blinken opäť predniesol pozície USA. Ak mal Putin oprávnené obavy o bezpečnosť, Spojené štáty a ich spojenci boli pripravení o nich hovoriť. Ale akonáhle by sa začala invázia na Ukrajinu, západné sankcie by boli rýchle a nemilosrdné, izolovali by Rusko a ochromili jeho ekonomiku a aliancia by Ukrajine poskytla masívnu vojenskú pomoc. Ak by sa jeden ruský vojak alebo raketa dotkli jedného palca územia NATO, Spojené štáty by bránili svojich spojencov.

Blinken považoval Lavrovove odpovede za rázne a neústupné. Po hodine a pol neplodného rozhovoru v rytme „tam a späť“ sa zdalo, že už si nemajú čo povedať. Ale keď ich asistenti začali odprevádzať z tanečnej sály, Blinken sa zdržal a požiadal ruského ministra, aby s ním pohovoril sám. Dvaja muži vošli do malej susednej konferenčnej miestnosti a zavreli dvere, keď vonku ostali spolu tímy USA a Ruska, bolo to nepríjemné.
Keď mal Lavrov odslúžených takmer 18 rokov ako ruský minister zahraničných vecí, rad amerických diplomatov ho považovalo za neúprimného a doktrinárskeho, no občas úprimného a realistického, pokiaľ ide o vzťahy medzi ich dvoma krajinami. Po opätovnom prečítaní situácie na Ukrajine sa Blinken zastavil a spýtal sa: „Sergej, povedz mi, o čo sa vlastne snažíš?“ Je to všetko naozaj o bezpečnostných obavách, ktoré Rusko znovu a znovu vyvoláva – o „zasahovaní“ NATO do Ruska a o vnímanej vojenskej hrozbe? Alebo to je o Putinovom takmer teologickom presvedčení, že Ukrajina bola a vždy bude neoddeliteľnou súčasťou Matky Rusi?

Lavrov bez odpovede otvoril dvere a odišiel, jeho staff za ním.

Bolo to naposledy, čo sa najvyšší predstavitelia národnej bezpečnosti Ruska a Spojených štátov stretli osobne pred inváziou.

Biden hovoril s Putinom ešte raz telefonicky. 12. februára, vtedy povedal Biely dom ruskému prezidentovi, že „zatiaľ čo Spojené štáty sú naďalej pripravené zapojiť sa do diplomacie, v plnej koordinácii s našimi spojencami a partnermi, sme rovnako pripravení aj na iné scenáre“.

XII.
Deň predtým britský minister obrany Ben Wallace odletel do Moskvy, aby sa stretol so svojím ruským náprotivkom Sergejom Šojgu, ktorý dlho pôsobí v Kremeli a pomohol vymodelovať Putinovu osobnosť tvrdého chlapa.

Wallace sa chcel ešte raz spýtať, či je priestor na rokovanie o Putinových požiadavkách týkajúcich sa rozširovania NATO a aliančných aktivít vo východnej Európe. Rusi podľa neho neprejavili záujem o angažovanie sa. Wallace varoval Šojgu, že Rusko bude čeliť tvrdému odporu, ak napadne Ukrajinu. „Poznám Ukrajincov – Ukrajinu som navštívil päťkrát – a budú bojovať.“

„Moja matka je Ukrajinka,“ odpovedal Šojgu, čím naznačil, že ľudí pozná lepšie ako Wallace. „Všetko to je súčasťou našej krajiny.“  Wallace potom potvrdil reálnosť vyhliadok na sankcie. Šojgu odpovedal: „Vieme trpeieť viac ako ktokoľvek iný.“ A ja som odvetil: „Nechcem, aby niekto trpel.“

Šojgu predniesol dlhý a už notoricky známy zoznam sťažností a povedal, že Rusko nemôže tolerovať západnú trajektóriu Ukrajiny. „V niektorých ohľadoch to bolo nepochopiteľné,“ povedal britský predstaviteľ, ktorý sa zúčastnil stretnutia. „Každý chcel pokračovať v rokovaniach – zhadzovali sme zábrany, ale oni nič z toho nezobrali.“

Keď sa britskí predstavitelia chystali odísť, Šoigu oslovil priamo Wallacea. „Pozrel sa mi do očí a povedal: „Nemáme v pláne napadnúť Ukrajinu,“ pripomína Wallace. „To ukazuje, ako strašne klamali.“
O týždeň neskôr, 18. februára, zavolal Biden vodcom niekoľkých spojencov NATO a povedal im najnovšiu americkú analýzu. Biden neskôr v ten deň povedal novinárom v Rooseveltovej izbe v Bielom dome: „V tejto chvíli som presvedčený, že sa už rozhodol pre inváziu. Máme viaceré dôvody tomu veriť.“

Francúzi však naďalej hľadali východisko z krízy.

20. februára Macron zavolal Putinovi a požiadal ho, aby súhlasil so stretnutím v Ženeve s Bidenom. Rozhovor viedol francúzskeho prezidenta k presvedčeniu, že Putin je konečne ochotný hľadať riešenie. „Je to návrh, ktorý si zaslúži, aby sme ho vzali do úvahy,“ povedal Putin podľa nahrávky rozhovoru odvysielaného o mesiace neskôr v dokumente francúzskej televízie „Prezident, Európa a vojna“.

Macron naliehal na ruského lídra. „Ale môžeme si dnes na konci tohto rozhovoru povedať, že v zásade spolu súhlasíme? Chcel by som od vás jasnú odpoveď v tejto veci. Chápem váš odpor k stanoveniu dátumu. Ste však pripravení posunúť sa vpred a povedať dnes: ‚Chcel by som osobné stretnutie s Američanmi, ktoré by sa potom rozšírilo aj na Európanov‘? Alebo nie?“

Putin sa nezaviazal a zdalo sa, že má po ruke naliehavejšie záležitosti. „Aby som k vám bol úplne úprimný, chcel som ísť [hrať] ľadový hokej, pretože práve som v telocvični. Ale pred začatím tréningu vás ubezpečujem, že najskôr zavolám svojim poradcom.“

„Je vous remercie, pán prezident,“ uzavrel Putin a poďakoval sa mu vo francúzštine.

Je počuť Macrona, ako sa od radosti smeje, keď zavesil. Francúzsky prezident a jeho poradcovia si mysleli, že dosiahli prelom. Macronov diplomatický poradca Emmanuel Bonne dokonca tancoval. Ale nasledujúci deň Putin v televíznom prejave oficiálne uznal dve separatistické ukrajinské provincie v Donbase, vrátane územia kontrolovaného Kyjevom, za nezávislé štáty. Bolo to jasné znamenie, že Putin – odhliadnuc od jeho zdvorilostí vo francúzskom jazyku – mal v úmysle rozštvrtiť Ukrajinu

XIII.
Keď Británia a Francúzsko vynaložili posledné diplomatické úsilie, svetoví lídri sa zišli v Mníchove na výročnej bezpečnostnej konferencii. Zelenskyj sa jej tiež zúčastnil, čo vyvolalo obavy medzi niektorými predstaviteľmi USA, že jeho neprítomnosť by mohla poskytnúť Rusku ideálny čas na útok. Iní sa pýtali, či ukrajinský vodca verí, že Rusko zaútočí, a využije príležitosť opustiť krajinu skôr, ako začnú padať bomby.

Zelenskij v prejave pripomenul publiku, že jeho krajina je už vo vojne s Ruskom, pričom ukrajinské jednotky bojujú proti východným separatistom od roku 2014. „Aby sme Ukrajine skutočne pomohli, nie je potrebné neustále hovoriť len o dátumoch pravdepodobnej invázie,“ povedal Zelenskyj. Namiesto toho by Európska únia a NATO mali privítať Ukrajinu vo svojich organizáciách.

Niektorí európski predstavitelia stále neboli presvedčení, že sa blíži útok. Jeden z nich povedal reportérovi: „Sami nemáme žiadne jasné dôkazy o tom, že by sa Putin rozhodol, a nevideli sme nič, čo by naznačovalo opak.“

„Bolo to nadpozemské,“ povedal britský predstaviteľ. V neoficiálnych rozhovoroch boli americkí a britskí predstavitelia presvedčení o bezprostrednej invázii, ale „v sále to jednoducho nebolo cítiť“.

Niektorí v Londýne začali o sebe pochybovať, povedal britský predstaviteľ. „Ľudia hovorili, že sme sa mýlili ako v Afganistane.“ Vrátili sme sa a znova sme prevetrali [Ukrajiny] spravodajské služby.“
Došli k rovnakému záveru — Rusko ich napadne. Ale napriek americkej diplomatickej kampani a kampani na zdieľanie spravodajských informácií,  bolo ťažké im to „predať“.

„Ak objavíte plány niekoho zaútočiť na krajinu a tieto plány sa zdajú byť úplne bláznivé, je pravdepodobné, že budete reagovať racionálne a usúdite, že je to také bláznivé, že sa to nestane,“ povedal Heisbourg, francúzski bezpečnostný expert. „Európania precenili svoje chápanie Putina,“ povedal. „Američania, predpokladám… namiesto toho, aby sa snažili vžiť do Putinovej hlavy, rozhodli sa, že budú konať na základe údajov a nebudú sa starať o to, či to má nejaký zmysel alebo nie.“

Bolo veľa dôvodov podľahnúť mystifikáciám. Americké spravodajské služby ukázali, že vojnové plány Kremľa sa nedostali k veliteľom na bojisku, ktorí ich museli uskutočniť. Policajti nepoznali ich rozkazy. Vojaci sa objavovali na hraniciach a nechápali, že idú do vojny. Niektorí americkí vládni analytici boli zmätení nedostatkom komunikácie v rámci ruskej armády. Veci sú také nejasné, mysleli si analytici, že ruské plány môžu skutočne zlyhať. To však ostalo výrazne menšinovým názorom.

Pre Kulebu nastal zlom v dňoch po mníchovskej konferencii 18. – 20. februára, keď opäť odcestoval do Washingtonu. „Toto boli dni, keď som dostal konkrétnejšie informácie,“ pripomenul. Na nešpecifikovanom letisku A v Rusku mu oznámili, že päť dopravných lietadiel je už v plnej pohotovosti, pripravených každú chvíľu zobrať výsadky a letieť s nimi smerom na konkrétne letisko B na Ukrajine. „Na tom sa dalo vidieť sled udalostí a logiku toho, čo sa deje,“ povedal.

Predstavitelia západných spravodajských služieb pri pohľade späť na to, čo sa ukázalo ako chaotický ruský útok na Kyjev, priznávajú, že precenili efektivitu ruskej armády.„Predpokladali sme, že napadnú krajinu tak, ako by sme to urobili my,“ povedal jeden britský predstaviteľ.

XIV.
Nekoro večer 23. februára zachytil Biely dom naliehavú bleskovú spravodajskú správu. Bola „vysoká pravdepodobnosť“, že invázia sa začala. Vojaci boli v pohybe a Rusi odpálili rakety na ciele na Ukrajine. Zišli sa najvyšší poradcovia prezidenta; niektorí sa stretli v pracovni prezidenta, zatiaľ čo iní sa pripojili online.

Sullivan hovoril s Jermakom, šéfom Zelenského štábu. V Kyjeve bola „extrémne vysoká úroveň nepokoja“, povedal človek oboznámený s hovorom. „Nevymykalo sa to kontrole. Len to bolo mimoriadne emotívne, ale tak, ako sa asi dalo očakávať.“

Jermak povedal Sullivanovi, aby vyčkal – chcel priviesť Zelenského k telefónu, aby sa porozprával priamo s Bidenom. Sullivan prepojil hovor so zabezpečenou miestnosťou, s časťou rezidencie Bieleho domu na druhom poschodí, ktorá sa používala ako pracovňa, a napojil prezidenta. Zelenskyj vyzval Bidena, aby okamžite kontaktoval čo najviac ďalších svetových lídrov a diplomatov. Mal by im povedať, aby sa verejne vyjadrili a zavolali priamo Putinovi a povedali mu, aby to „vypol“.

„Zelensky bol znepokojený,“ spomína táto osoba. Požiadal Bidena, aby im „poskytol celú rozviedku, ktorú môže. Budeme bojovať, budeme sa brániť, môžeme sa držať, ale potrebujeme vašu pomoc.“

K tejto správe prispeli

Harris z Washingtonu a Londýna; DeYoung z Washingtonu, Bruselu a spoločnej základne Ramstein a Stuttgartu v Nemecku; Khurshudyan z Kyjeva; Parker z Washingtonu; a Sly z Londýna. Paul Sonne a Olivier Knox vo Washingtone, Souad Mekhennet v Berlíne, Rick Noack v Paríži a Serhiy Morgunov v Kyjeve