Keď sa ocitnete v tele, ktoré prestávate poznávať
Táto choroba telo zdevastuje a práve citlivá nie je ani jej liečba. Raz je zle z choroby, raz z dôsledkov terapie. Niekedy z oboch naraz. Úpadok tela je rýchly. To, čo bežne trvá dlhé desaťročia, sa pri rakovine môže odohrať v priebehu niekoľkých mesiacov.
Odídu vlasy, obočie, ochlpenie. Zmení sa pokožka. Zdrsnie alebo zjemnie, svrbí, je šupinatá, všetko ju dráždi. Kozmetika putuje do koša, nahradia ju krémiky pre batoľatá. Nechty vyzerajú zanedbano, lámu sa, menia farbu. Na perách sa objavujú nepríjemné opary, v ústach sa tvoria afty, zuby sa začnú viac kaziť.
Hrozí srdcová arytmia, problémy s tlakom, dýchaním. Vylučovací trakt je nespoľahlivý a robí si čo chce. Tráviacia sústava odmieta takmer všetko, čo sa do nej dopraví. Odchádza chuť, zostáva len odporná pachuť v ústach. Sexuálne orgány vyhasínajú, hormóny besnia.
Svaly chabnú, hrozí osteoporóza, bežné sú únavové zlomeniny. Váha môže ísť ku kritickým minimám.
Zmysly sú pobláznené. Okrem čuchu a chuti, ktoré prakticky neexistujú, sa môže zhoršiť videnie, v ušiach piští. Bolesti hlavy sú neznesiteľné. Pridu depresie, hnev, sebaľútosť, záchvaty aktivity striedané s totálnou apatiou. To všetko sa prejaví aj na fyzickom stave.
Pohľad do zrkadla je pátraním po bývalom ja. Neskôr nasleduje vyhýbanie sa zrkadlu aj fotografovaniu. Keď je choroba príliš vidieť, sprevádza ju túžba nebyť videný, pristihnutý pri slabosti, v zahanbujúcej situácii, necítiť ako ľudia odvracajú zrak, nevedieť, ako im v hlave beží veta „Preboha, ty ale hrozne vyzeráš.“
Telo sa mení, starne oveľa rýchlejšie ako to, čo obaľuje. Stretávam ľudí v najlepšom veku, ktorí sú na tom horšie ako seniori, ktorí sú neschopní existovať bez sústavnej pomoci a medikamentov proti bolesti. Je to tragické, je to zúfalé a smutné. Najhoršie je to, že myseľ, túžby, mentálna energia nekorešpondujú so stavom tela. Je to ako väzenie vo vlastnom tele, ako život s niečím, čo opätovne zrádza, podvádza a robí si čo chce.
