Denník N

Štvrťstoročie po Novembri 1989 sedia vo vláde piati bývalí komunisti a dvaja absolventi MGIMO

Ilustračné foto. Zdroj – Pixabay
Ilustračné foto. Zdroj – Pixabay

Dá sa naša krajina posunúť vpred so starými kádrami?

Dnešný deň, 17. november, si pripomíname ako Deň boja za slobodu a demokraciu. Súčasne však ide aj o Medzinárodný deň študentstva, ktorý sa oslavuje na počesť českých vysokoškolákov, ktorí sa vzopreli nacistickej diktatúre.

17. november je teda dvojnásobnou pripomienkou toho, že sloboda a demokracia nie sú samozrejmosťou a je za ne treba bojovať. Súčasne nám tento deň pripomína, že študentom a mladým ľuďom nechýba odvaha postaviť sa proti zlu.

Režim, v ktorom ľudia nechceli žiť, nemohol prežiť

Cieľom Nežnej revolúcie bolo odstrániť komunistickú vládu. Tá po prevrate vo februári 1948 premenila Československo na totalitný štát. Opozičné strany boli zakázané, odporcovia režimu prenasledovaní a cenzúra všadeprítomná. Žili sme v krajine, v ktorej všetko od škôl až po podniky patrilo štátu a bolo kontrolované nominantmi Komunistickej strany.

Obyčajní ľudia nemohli slobodne cestovať do zahraničia, vykonávať otvorene vieru či slobodne šíriť svoje názory. Komunistický režim predstavoval jedno veľké väzenie pre milióny ľudí. Dohľad nad týmto väzením vykonávali sovietske vojská, ktoré tu ostali „zabudnuté“ po invázii Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968.

Tento režim sa však mal čoskoro skončiť. Prvou lastovičkou bol nástup Michaila Gorbačova do pozície lídra Sovietskeho zväzu v roku 1985, ktorý sa pokúsil reformovať nielen svoju krajinu, ale celý komunistický blok. Ľudstvo mu dodnes vďačí za koniec studenej vojny a viac-menej pokojný rozpad Sovietskeho zväzu.

V strednej Európe došlo k najväčším zmenám na jar a v lete 1989, keď padli komunistické režimy v Poľsku a Maďarsku. Po tom, čo Maďari otvorili svoju západnú hranicu s Rakúskom, tisíce Východných Nemcov začali utekať cez Československo, Maďarsko a Rakúsko do Západného Nemecka. Je neuveriteľné, v akom príkrom kontraste sú tieto udalosti s dneškom, keď zjednotené Nemecko nie je pôvodcom, ale výlučne prijímateľom utečencov, a Maďarsko svoje hranice neotvára, ale zatvára.

Keď napokon začiatkom novembra skolaboval komunistický režim vo Východnom Nemecku a padol Berlínsky múr, Československo ostalo posledným ostrovom totality v strednej Európe.

Československí komunisti síce nemohli zvrátiť svetové udalosti, no neodpustili si tvrdý policajný zákrok voči študentskému protestu v Prahe, na ktorom sa 17. novembra zúčastnilo asi 10-tisíc ľudí. Počet protestujúcich nepredstavoval ani jednu desatinu percenta vtedajšieho obyvateľstva Československa, čo len potvrdzuje, v akom strachu žili ľudia v tej dobe.

Je zaujímavé, že konšpirácie boli v móde už vtedy. Najznámejšou sa stala fáma o tom, že špeciálne jednotky počas protestov zabili jedného študenta. Nebola to pravda, no informácia sa aj v dobe prísnej cenzúry a absencie internetu šírila neuveriteľnou rýchlosťou.

Pod vplyvom svetových udalostí, nespokojnosti obyvateľstva so životnou úrovňou a novembrových protestov bol pád skostnateného komunistického režimu v Československu nezvratný.

Trikrát hádajte, kto nám rozkradol štát

Zmena režimu zasiahla aj do životov 1,7 milióna ľudí, ktorí boli v roku 1989 členmi KSČ a jej odnože KSS. To predstavovalo zhruba 11% obyvateľstva.

Pre jedných to znamenalo pohromu – v politike sa im udržať nepodarilo a prišli tak o mnohé výhody, ktoré do revolúcie požívali na úkor 89% ľudí, ktorí členmi Komunistickej strany neboli.

Pre druhých to znamenalo šancu využiť svoje kontakty, prístup k informáciám a skúsenosti zo zahraničia na osobné obohatenie sa v novom režime. Stačilo skartovať zväzky ŠtB a zúčastniť sa „prerozdeľovania“ štátneho majetku do súkromných rúk. Mnohí súčasní slovenskí oligarchovia boli pred novembrom 1989 úspešnými komunistami, prípadne deťmi úspešných komunistov.

Komunisti vládli na Slovensku aj po revolúcii

Boli tu však aj výnimky – komunisti, ktorým nešlo o osobné obohatenie, ale predovšetkým o politickú moc. Začiatkom 90. rokov bol rozšírený názor, že nemožno všetkých bývalých komunistov zavrhnúť, pretože by ináč nemal kto riadiť štát, podniky, banky, školy a nemocnice. S tým sa vtedy dalo súhlasiť a bolo naozaj pravdou, že každý, kto niečo znamenal a vedel, bol buď komunista alebo mal na Komunistickú stranu či ŠtB nejaké väzby.

A tak sa po revolúcii stalo bežnou praxou, že sme bývalých komunistov akceptovali aj v najvyšších ústavných funkciách, na ministerstvách a v národnom parlamente.

Prvý prezident Slovenskej republiky Michal Kováč aj prvý priamo zvolený prezident Rudolf Schuster boli obaja pred rokom 1989 komunisti. Pochopiteľne, kandidát Schuster bol v roku 1999 stále lepšou voľbou než jeho protivník v druhom kole prezidentských volieb – Vladimír Mečiar, ktorý tiež nemal čisté ruky. Podľa Denníka N Mečiar pred revolúciou vedome spolupracoval s ŠtB a donášal na Alexandra Dubčeka, hlavnú osobnosť Pražskej jari.

Aj tretí slovenský prezident Ivan Gašparovič bol krátko členom Komunistickej strany, avšak po pár mesiacoch ho vylúčili. Prvým nekomunistickým prezidentom sa tak stal až Andrej Kiska v roku 2014, teda 25 rokov po Nežnej revolúcii. Prekvapivo, aj súčasný prezident sa kedysi hlásil do KSČ, avšak neprijali ho, pretože bol obhajcom slobodných myšlienok a hrával na gitare Karla Kryla.

Čo sa týka ponovembrových slovenských vlád, nie je potrebné menovať všetkých ministrov, ktorí boli členmi Komunistickej strany, pretože ich bolo veľké množstvo. V prvej Dzurindovej vláde sedelo až 11 komunistov, v druhej už len jeden. Výnimkou nie sú ani Ficove vlády, v tej prvej bolo tiež až 11 komunistov.

V druhej Ficovej vláde ostalo po odstúpení ministra Dušana Čaploviča ešte päť niekdajších členov KSS. Patrí medzi nich samotný premiér Robert Fico a jeho štyria ministri: Miroslav Lajčák, Ján Richter, Marek Maďarič a Ľubomír Jahnátek.

Dnes sa píše rok 2015 a namieste je otázka, či argument 90. rokov o potrebe niekdajších komunistických kádrov stále platí. Už v roku 2010 sa ukázalo, že to ide aj bez nich. Vláda Ivety Radičovej bola prvou ponovembrovou vládou nezaťaženou komunistickou minulosťou.

Aj dnes sa však nájdu ľudia, ktorí si prítomnosť komunistov vo vláde vyslovene želajú. Poslanec Národnej rady za SMER Ľuboš Blaha dokonca v lete povedal, že najvyhovujúcejším koaličným partnerom SMERu by po voľbách 2016 bola KSS. Nuž, komunisti sa ambície vládnuť asi tak skoro nevzdajú.

Moskovskí študenti v slovenskej diplomacii a biznise

Po roku 1989 sa do slovenskej vysokej politiky vedeli ľahko dostať aj absolventi MGIMO – Moskovského štátneho inštitútu medzinárodných vzťahov. MGIMO sa mal pôvodne stať podobne kvalitnou vysokou školou, akou boli elitné západné univerzity, napríklad Harvard či Oxford. Avšak v skutočnosti sa z neho stala politická škola riadená sovietskymi komunistami, v ktorej svojich ľudí spomedzi študentov rada verbovala aj sovietska tajná služba KGB. Dodnes škola patrí pod ruské Ministerstvo zahraničných vecí.

MGIMO bol podľa časopisu .týždeň pre ambicióznych a talentovaných študentov v komunistickom Československu jedinou prestížnou vysokou školou, ktorú mohli absolvovať. Nebolo však jednoduché dostať sa tam. Okrem dobrých študijných výsledkov bol potrebný aj bezchybný ideologický profil.

Podľa online denníka EUobserver boli miesta na MGIMO za sovietskej éry vyhradené deťom členov Komunistickej strany a iným „schváleným kádrom“. Aj sami záujemcovia o štúdium museli vstupovať do Komunistickej strany, ak sa na školu chceli dostať. EUobserver však pripomína, že nie všetci tak robili z ideologických dôvodov, niektorí len jednoducho chceli byť diplomatmi.

Medzi absolventmi MGIMO sú podľa Českého rozhlasu mnohí vplyvní ľudia v politike, napríklad bývalý český eurokomisár Štefan Füle či generálna riaditeľka UNESCO Bulharka Irina Bokovová. V bývalom Sovietskom zväze patria medzi známych absolventov ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov, prezident Azerbajdžanu Ilham Alijev a stály zástupca Ruskej federácie pri OSN Vitalij Čurkin.

Časopis .týždeň uvádza, že absolventmi MGIMO sú tiež slovenský eurokomisár Maroš Šefčovič, minister hospodárstva Vazil Hudák a až traja slovenskí ministri zahraničných vecí: Eduard Kukan, Ján Kubiš a Miroslav Lajčák.

Oveľa menej sa hovorí o absolventoch MGIMO, ktorí sa nerozhodli pre diplomatickú kariéru, ale po Novembri 1989 uspeli v biznise. Patria medzi nich aj spolužiaci Jaroslav Haščák, Marek Dospiva a Jozef Oravkin, ktorí založili investičnú skupinu Penta. Tá sa preslávila v kauze Gorila, ktorá otriasla slovenskou politikou pred voľbami 2012.

Spomienka na 17. november

Štvrťstoročie po Novembri 1989 sedia vo vláde piati bývalí komunisti a dvaja absolventi MGIMO. O tom, či je to v poriadku, samozrejme rozhodujú občania. Avšak, spomínajúc na všetky obete komunistického režimu, mnohé zničené životy občanov Československa a spomalený rozvoj našej krajiny v období rokov 1948-1989 si musíme klásť otázku, či ľudia, ktorí mali kedysi ku komunistickému režimu blízko, si naozaj zaslúžia také výsostné postavenie, aké dnes na Slovensku majú.

Vedeli ste napríklad, že predvojnové demokratické Československo bolo 14. najvýkonnejšou ekonomikou v Európe a patrilo medzi top 10 priemyselných veľmocí na svete? Na tieto pozície sme sa my ani Česi dodnes nevrátili a naďalej tak platíme daň za 40 rokov komunistickej nadvlády, kedy sme výrazne zaostali za západoeurópskymi krajinami.

Nemyslím si, že ľudia z bývalého režimu túto priepasť zmenšujú tak rýchlo, ako by mohli. Naopak, 26 rokov po Nežnej revolúcii dokonca stavajú nové múry medzi nami a Európou, síce ešte nie fyzické, ale tie v našich hlavách a srdciach už áno.

Postavme sa preto spolu nielen v dnešný deň za slobodu a hodnoty, ktoré sú s ňou spojené – nádej, pravdu, toleranciu, rešpekt, spravodlivosť a slušnosť. Staré kádre opakovane ukazujú, že tieto hodnoty sú im cudzie.

Dozrel čas na zmenu. Inak našu krajinu neposunieme vpred.

Teraz najčítanejšie