Denník N

Pri prvom panickom ataku som nechápal, čo to je. Myslel som si, že to prežíva každý

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Dlhodobá hospitalizácia na psychiatrii môže byť o to ťažšou skúsenosťou, keď všade panujú striktné obmedzenia kvôli koronavírusu. Mladý, len 26-ročný muž skončil v nemocnici po pokuse o samovraždu. Čo tomu predchádzalo? Toto je jeho príbeh.

Ako sa momentálne cítiš? Si pripravený na takúto, aj keď anonymnú spoveď? Lebo podeliť sa o svoje duševné problémy značí aj odvahu vykročiť zo svojho tieňa.

Mnohí ľudia nechcú vykročiť zo svojej komfortnej zóny, majú problém otvoriť sa pred cudzím človekom. Keďže chodím na psychoterapiu, som zvyknutý rozprávať o svojich psychických problémoch. Nemám preto zábrany o nich porozprávať ani teraz.

Ako si sa cítil, keď si bol v psychickej nepohode? Môžeš hovoriť toľko, koľko je ti to príjemné a pokiaľ sa ti to dá. Prezraď, čo uznáš za vhodné.

Psychická nepohoda môže mať rôzne formy. Ja mám podľa papierov od lekárov stanovenú diagnózu zmiešanej poruchy osobnosti s prevládajúcimi príznakmi úzkostnej poruchy. Okrem toho sa približne 5 rokov liečim aj na epilepsiu. Zistili mi ju, keď som mal 21 rokov.

Ja si to síce nepamätám, ale vraj som od detstva mával sklony k prudšiemu chovaniu, záchvatom zlosti a pasívnej agresii. Tieto sklony vraj môže podporovať aj užívanie antidepresív a liekov na epilepsiu.

Niekedy prežívam „klasické” stavy úzkosti – také akoby zovretie vo vnútri tela, v oblasti žalúdka. Nervozita sa prejavuje aj v spôsobe, akým komunikujem – v cynizme a pasívnej agresii. Často sa stáva, že keď niečo neviem uniesť, tak v afekte reagujem prudko a prehnane. Ale neprejavuje sa to tak vždy. Tým, že sa už poznám, viem to do určitej miery ustriehnuť.

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Kedy si si prvý krát uvedomil, že zažívaš zlé psychické stavy? Pamätáš si na to?

Ako vysokoškolák som žil s frajerkou, ktorej diagnostikovali hraničnú poruchu osobnosti. Dlho mi nedochádzalo, že sa jej správanie a prežívanie vymykali normálu. Medzičasom sa v našom vzťahu stali rôzne zlé veci. Liečiť sa išla až potom, čo sa pokúsila o samovraždu. Krátko nato sme sa rozišli.

Seba som v tom čase vnímal tak, že sa celkovo cítim v pohode, hoci som niekedy trochu viac podráždený. Začal som chodiť na sedenia k psychologičke, ale bral som to v takom modernom ponímaní: nič mi nie je, veď každému raz za čas dobre padne vyrozprávať u psychológa.

Potom som dostal svoj prvý panický atak v živote. Nerozumel som tomu, ale myslel som si, že to prežíva každý. Pošramotený partnerský vzťah vyhrotil moje citové prežívanie. To, že nie som psychicky v poriadku, som si pripustil až vtedy, keď som po samovražednom pokuse skončil na psychiatrii.

Ako došlo k tomu pokusu o samovraždu?

Predávkoval som sa antiepileptikami. Potom som odišiel z domu a kúpil som si alkohol. Ďalej si už presne nepamätám, ako to celé prebiehalo.

Vtedy som ešte býval s rodičmi. Spomínam si, že ma mama našla vonku, zobrala ma domov a ja som potom zaspal. Na druhý deň ráno sa ma pýtala, že čo sa stalo a ja som sa jej priznal, že som sa predávkoval antiepileptikami. Potom som opäť užil ďalšie dávky týchto liekov. Poslala ma vyvrátiť ich a medzitým zavolala záchranku.

Na hospitalizáciu som išiel nedobrovoľne. Po takomto samovražednom pokuse je povinné pozorovanie a aj vyšetrenia na psychiatrii.

Ako hodnotíš svoju hospitalizáciu, pomohla ti?

Strávil som tam dva mesiace a hodnotím to ako to najhoršie, čo som kedy v živote zažil. Dúfam, že to bol môj prvý a zároveň aj posledný pobyt v štátnej psychiatrickej nemocnici, cítil som sa tam ako vo väzení. Doteraz keď vidím vo filme scénu z väzenia, tak z toho chytám úzkosť.

Momentálne to mám tak, že keď ma prepadnú suicidálne myšlienky, tak si hneď uvedomím, že by sa mi to nemuselo podariť úspešne dokonať. Keďže už viem, kde by som v takom prípade skončil a nechcem tam ísť znova, myšlienky na samovraždu dokážem odohnať.

Nechcem však všetky psychiatrické oddelenia hádzať do jedného vreca. Verím tomu, že niekde v Škandinávii je psychiatria na úrovni. Určite sa aj na Slovensku nájdu seriózne súkromné kliniky, kde je to super.

Nechcel si podpísať reverz, keď ti tam bolo tak zle? Dva mesiace sú dlhá doba…

V tej nemocnici, kde som bol ja, trvá minimálna dĺžka hospitalizácie dva mesiace. Reverz som nechcel podpísať, lebo vraj by mi v budúcnosti mohli odoprieť základnú psychiatrickú starostlivosť.

Na tomto mieste som dostal svoje prvé psychiatrické lieky. Prvé týždne mi ich neustále vymieňali, vyzeralo to naozaj ako vo filme Prelet nad kukučím hniezdom. Keď som telefonoval s mamou, bol som úplne mimo, hovoril som nesúvisle a vypadávali mi slová.

Kvôli korone boli pravdepodobne obmedzené návštevy aj ostatné aktivity, vrátane skupinových sedení a psychoterapií.

Návštevy boli úplne zakázané. Preto sa pacientom posielali balíky cez poštu alebo ich blízki odniesli do nemocnice a sestričky ich následne odovzdali pacientom. Moja mama je veľmi aktívna a tak som dostával najväčšie balíky, posielala mi sladkosti a hŕbu pier. Poprosil som ju o pero, lebo sa venujem literatúre a chcel som tam začať písať knihu. A ona mi poslala celý balík prepisovačiek. Na písanie som sa však nedokázal sústrediť.

Vychádzky boli tiež značne obmedzené. Bola povolená len jedna vychádzka denne v sprievode sestričky. Von s ňou mohlo ísť maximálne 10 ľudí.

Pre stabilizovaných pacientov bola možná aspoň raz do týždňa skupinová terapia. Viedol ju veľmi sčítaný a vnímavý doktor, ktorý mi občas povedal niečo trefné.

Myslím, že keď prirovnávaš svoju hospitalizáciu k väzeniu, mohla za to aj pandémia koronavírusu a následné striktné obmedzenia.

Mne to tak viacerí vraveli. Ale myslím si, že úžasné to tam nebolo ani v čase, keď ešte nebola korona.

Frustrácia z tej hospitalizácie spravila veľmi veľa. Bol som tam celý čas ako na ihlách, nebol tam žiadny pokoj.

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Aké to pre teba bolo, keď si sa po dvoch mesiacoch vrátil z nemocnice domov?

Keď ma zo psychiatrickej nemocnice prepustili, zostal som bez akéhokoľvek záujmu a chuti čokoľvek robiť. Mám vyštudovanú filmovú školu a pozerám veľa filmov, ale vtedy som nezvládol dopozerať žiadny film do konca. Venujem sa aj skladaniu elektronickej hudby a myslel som si, že budem mať dostatok priestoru sa tomu venovať, ale nemal som motiváciu. Zvyknem čítať knihy, ale v tom čase sa mi ani to nechcelo.

Tak som doma strávil dlhý čas vo svojej detskej izbe a nerobil som nič. Len som si cez deň išiel kúpiť alkohol, občas som si zahral šach a tešil som sa z toho, že mám voľno.

Ako si sa potom vyhrabal zo svojho nezáujmu a ľahostajnosti?

Veľmi mi pomohol môj 12-ročný bratranec, ktorý má rozvedených rodičov a v tom období potreboval kamoša. Takže sa začal fixovať na mňa, vytiahol ma von športovať. Hrávali sme spolu futbal a bicyklovali sa, začal som behávať.

Postupne som sa vrátil k svojim záujmom, znova som bol schopný pozerať filmy. Začal som si klásť otázku, čo budem so sebou ďalej robiť. Vtedy som býval u rodičov a chcel som sa osamostatniť, čo sa mi podarilo, keď som si našiel svoju terajšiu prácu. Podotýkam, že počas korony bolo veľmi náročné nájsť si prácu, zažil som niekoľko neúspechov a odmietnutí.

Čo ťa po všetkých tých zlých skúsenostiach, ktoré máš po hospitalizácii na psychiatrii, prinútilo, aby si to s liečbou duševnej poruchy nevzdal?

Som síce skeptický voči tomu, čo som zažil v štátnej nemocnici, ale nie som skeptický voči psychiatrii ako takej. Verím tomu, že psychofarmaká mi môžu pomôcť, a aj mi pomohli. V súčasnosti som stabilizovaný, mojou túžbou je šíriť osvetu a snažiť sa o destigmatizáciu duševných porúch.

Mal som psychiatričku, s ktorou som nebol spokojný. Ani po odbornej stránke. Na neurológii ma upozornili na to, že antidepresíva, ktoré mi predpisovala, sa nesmú kombinovať s liekmi na epilepsiu.

Keďže štátne ambulancie sú preplnené a pacienti dlho čakajú na termín vyšetrenia, dlho som si hľadal novú psychiatričku. Napokon som si našiel dobrú lekárku, ktorá však nespolupracuje so zdravotnými poisťovňami, preto si všetko hradím sám.

Čo sa týka psychoterapie, so svojou psychologičkou som tak veľmi spokojný, že som ochotný za ňou dochádzať dlhšiu vzdialenosť. Trvalo to síce dlho, ale napokon si získala moju dôveru.

Ako vidíš svoju budúcnosť? Čo by si chcel zmeniť, čo ti v živote chýba?

V pracovnej sfére nemám nejaké veľké ambície. Nie som materiálne založený, nič extra si nekupujem. Chcem mať taký plat, aby som z neho vedel vyžiť, vedel samostatne fungovať a nezažíval stres z toho, že nebudem mať na nájom. Chcem, aby ma práca bavila a videl som v nej zmysel.

Skôr v osobnom živote mi chýba veľa vecí. Keď pociťujem návaly úzkosti, vtedy na mňa dolieha osamelosť. Mám síce veľa záľub a nenudím sa, ale človek nemá stvorený mozog na to, aby pri nich vedel stráviť všetok svoj čas, potrebuje aj sociálny kontakt.

Mojou najväčšou túžbou je mať stabilnú životnú partnerku. Uvedomujem si však, že to nebude ľahké. Nie každý dokáže v partnerskom vzťahu akceptovať a chápať niekoho, kto má psychické problémy.

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Text: Petra Siažiková

Jazyková korektúra: Ivana Kriek

Odborná korektúra: Matúš Alexander Lavrík

Fotografie: Klára Kusá – IG

Tieto rozhovory sú súčasťou činnosti OZ Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku a Instagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte. Ďakujeme!

Respondent si želal zostať v anonymite. Názory respondenta rozhovoru sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi občianskeho združenia.

Teraz najčítanejšie

Psychiatria nie je na hlavu - logo

Psychiatria nie je na hlavu

Cieľom iniciatívy Psychiatria nie je na hlavu je búranie negatívnych mýtov ohľadom psychických ťažkostí. Zároveň snažíme dosiahnuť rovnocenné práva ľudí s psychickými problémami.