V románe Žítkovské bohyne sa okuzľujúco prelína mágia s dejinami

Kateřina Tučková je zvláštnym zjavením na českej literárnej scéne. Už za svoju prvotinu Vyhnání Gerty Schnirch (2009) bola v roku 2010 nominovaná na Cenu Josefa Škvoreckého. Vtedy však neuspela, no podarilo sa jej to v roku 2012 s románom Žítkovské bohyně.

Dnes už tento kultový román z česko-slovenského pohraničia Bielych Karpát, z ktorého sa doteraz predalo viac ako 100 000 výtlačkov, vyvolal v domácom prostredí niekoľko polemík. V prostredí literárnej kritiky sa napríklad diskutovalo o tom, ako uchopiť tému, ktorá je na pomedzí etnografie, historiografie,  mágie, záhad a alternatívnej medicíny, pričom v popredí je vyslovene ženská téma, aby próza nestratila príťažlivosť pre širokú vrstvu čitateľov.

Vzhľadom na predajnosť knihy boli však obavy literárnej kritiky zbytočné, aj keď ako čitateľ aj historiografickej literatúry musím priznať, že predmetná próza mohla miestami na väčšinového čitateľa pôsobiť trocha akademicky, a to aj z toho dôvodu, že prioritne každý očakával skôr homogénne beletristický text.

Na jednej strane je teda obdivuhodné, že autorka vsadila na historický prístup a precizáciu prameňov, no miestami sú práve archívne citácie brzdou hlavnej dejovej línie o tvrdom živote kopaničiarskych osád nad Starým Hrozenkovom, kde žijú ľudia uzavretí v čiastočnej kultúrnej izolácii, tvrdo zviazaní s mágiou, tradíciami a rituálmi, ktorých najpríznačnejšou súčasťou boli aj tzv. žítkovské bohyne – vychýrené veštkyne, liečiteľky, ale aj zaklínačky s velehlasnou povesťou až vo Viedni.

Napriek slávnym chýrom sú však obyvatelia týchto kopaníc vnímaní ako „iní“, o mnohých sa hovorí ako o čudákoch. Prispievajú k tomu aj ich bohyne, ktoré sa v prípade aj vážnych ochorení obracajú k Bohu, dúfajúc, že im pomôžu modlitbičky. Odtiaľ tiež pochádza názov celého magického procesu veštenia a na jeho základe potom poskytovania rád a stanovení diagnóz. Tento proces sa nazýva bohovaním a zahŕňa prosby k Bohu o vyjavenie toho, čo si objekt žiada. Sprostredkovateľky tohto vyjavenia sa potom nazývajú bohyňami.

Okrem toho sa bohyne rýpu v zemi, vyhrabávajú bylinky a varia z nich odvary, presne tak akoby žili pred dávnymi storočiami. Hoci mnoho ľudí má s nimi pozitívne skúsenosti, nestávajú sa len objektmi záujmu a vďaky, ale aj nenávisti a závisti. Často sú vnímané ako pokračovateľky rodu v stredoveku prenasledovaných čarodejníc, čo im v priebehu 20. storočia prinesie paradoxne zničujúci záujem dvoch obludných a zároveň protistojacich režimov.

Počas Protektorátu Čechy a Morava sa totižto bohyne ocitli v zúfalej situácii, vzbudzujúc záujem nacistov. Študovali ich pseudovedci tzv. SS-Hexen-Sonderkommanda, snažiac sa dokázať, že v praxi bohýň našli pozostatky starogermánskej gnózy. Ich magické rituály vraj vyzerali rovnako ako rítus starogermánskych kňažiek.

Také relikty sa v Európe údajne zachovali len na niekoľkých miestach, v enklávach obyvateľstva, ktoré v minulosti zahnali do hôr a tam zostalo odrezané od civilizácie. V takomto úzkom spoločenstve, pochopiteľne v podobe do určitej miery kontaminovanej kresťanstvom, títo ľudia ďalej kultivovali učenie svojich predkov.

Po vojne tento záujem nacistov zneužili komunisti, viniac kopaničiarske liečiteľky z kolaborácie s nacizmom. Nacisti sa vraj aj prostredníctvom činnosti poverčivých „šarlatánok“ v regióne Bielych Karpát snažili obhajovať nároky Tretej ríše na východoeurópsky priestor.

Záujmovou osobou pre ŠTB sa stala aj jedna z hlavných postáv – bohyňa Terézia Surmenová (Surmena), ktorej neter Dora Idesová v pozícii rozprávačky rozplieta nielen jej osud, ale aj životné cesty jej ďalších kolegýň. Na tomto mieste je treba podotknúť, že autorka venovala samoštúdiu a výskumu množstvo času, čo je mimochodom poznať aj na faktografickej a historickej autenticite, hoci sama Tučková pochopiteľne nepopiera, že skutočné príbehy vydolované z archívov alebo započutých od pamätníkov spojila v románový príbeh aj s fiktívnymi rovinami.

Žiaľ, takúto verejnú obhajobu svojho príbehu musela autorka v Česku skutočne verejne podstúpiť, pretože s výhradami vystúpila nielen vnučka jednej zo skutočných postáv, ale aj autor inej publikácie o žítkovských bohyniach. Otvorená kritika na jednej strane pripúšťala, že Kopanice boli určite zabudnutým krajom a v mnohých ohľadoch aj zaostalým, ale rozhodne to vraj nebol brloh bosoriek, gestapákov a eštebákov.

Mimochodom z knihy Kateřiny Tučkovej nič také ani nevyplýva. V zhrnutí by sa dalo napísať, že autorka sa snažila na základe príbehu poukázať na historický fakt, že „desiatky generácií nositeliek starobylého učenia prežili nástup kresťanstva, čarodejnícke procesy raného novoveku, besnenie miestnych kňazov a justície, výskum esesáckeho komanda, a nakoniec ich zlikviduje boľševik“.

Potomkovia jednej z bohýň (Irmy Gabrhelovej), ktorá mimochodom nie je v románe vyslovene negatívnou postavou, zase považovali za krajne neetické ukradnúť niekomu jeho vlastný život a nahradiť ho životom, ktorý si autor vymyslí, len aby vyvolal pocit vierohodnosti vymysleného príbehu.

Na obranu Tučkovej je však opäť nutné ešte raz poznamenať, že autorka sa nesnažila vytvoriť dielo akademicko-historiograficky-etnografické, ale prozaické, a to so všetkými atribútmi, ktoré k románu prislúchajú. Jedným z najhlavnejších znakov je práve fikcia, preto je fiktívna aj postava Dory, ktorá aj z pozície románovej etnografky mapuje životy románových postáv.

V próze sa tak okrem poetických opisov hraničiacich s magickým realizmom, a miestami dosť pripomínajúcich slovenskú lyrizovanú prózu, objavujú aj bohaté state evokujúce jej akademický výskum. K investigatívnemu efektu prispievajú fotokópie z historických archívov, výstrižky z novín, ale aj citácie z Dorinho profesionálneho výskumu alebo odkazy na ďalšiu literatúru.

Vo svojom výskume musela autorka (a aj románová hlavná postava) zacieliť svoje bádanie aj na slovenskú stranu tejto jedinečnej historickej lokality. Aj preto si myslím, že knihe neuškodil ani jej nedávny slovenský preklad, hoci bezprostredne po slovenskom vydaní sa objavili kritické hlasy, argumentujúce schopnosťou slovenských čitateľov čítať prózu aj v češtine.

Osobne si však myslím, že tento náš sprofanovaný česko-slovenský bilingvizmus dostáva v súčasnosti trhliny. Ďalšie slovenské generácie už totižto túto zručnosť postupne strácajú a som o tom presvedčený aj napriek blízkemu kontaktu s českými audiovizuálnymi prostriedkami. Na jednej strane je určite niečo iné rozumieť českému dabingu v tínedžerskej komédii, a na strane druhej pochopiť všetky nuansy českého literárneho jazyka.

Mimochodom ani samotná lingvistická rovina knihy Žítkovské bohyně sa doma v Česku nevyhla kritike. Tučkovej bolo vytknuté, že v prostredí, ktoré je dodnes veľmi autentické a disponujúce starým originálnym dialektom, nechala autorka aj samotné bohyne prihovárať sa čitateľom spisovným jazykom. Spisovateľka vraj rezignovala na mágiu jazyka, ktorý tvoril minimálne z polovice fenomén toho, kým vlastne tieto ženy boli.

Po bitke je však každý generál, a tak ako sa kritikom neuberá právo na kritiku, nemožno ani autorom upierať právo na autonómny tvorivý proces. Podľa môjho názoru sa Tučkovej podarilo stvoriť okúzľujúci a veľký česko-slovenský román, v ktorom poodhalila mnoho z mágie starých tradícií, bárs aj z dnešného pohľadu nepokrokových, no určite zmysluplnejších, ako pop-ľudové veselice v betónových kultúrnych domoch, trčiacich uprostred námestí zrekonštruovaných cez eurofondové projekty.

 

Kateřina Tučková: Žítkovské bohyne, Vydavateľstvo: Tatran, 2015, Preklad: Eva Melicharková