Denník N

Priznať okupáciu a porážku. Inak sa ďalej nedostaneme.

sme dediči porážky štátu, ktorého lídri nebojovali proti okupantom. Niektorí odporovali… aj to iba krátko. Potom sa vzdali, aby si udržali korytá … ba jeden Slovák (ktorého meno by sa nemalo vyslovovať) si na našom národnom nešťastí naplnil svoje celoživotné politické ambície. Ak si konečne nepovieme nahlas, ako sme zlyhali, neprestaneme byť v každej novej kríze ustrašeným a dezintegrovaným národom.

… vyše päťdesiat výročí, ale takéto sme  ešte nezažili… ruské tanky opäť drtia slobodu. Deje sa to neďaleko, u susedov.
Po páde ich chorej ideológie a ríše (ZSSR) sme dúfali, že sa už Rusi zmenili. Lenže na ľútosť civilizovaného sveta, vyhral tam revizionizmus. Našiel sa politik, čo verboval voličov  ilúziami o obnovení akéhosi retro ZSSR.  Také sa dalo čakať. Horšie než to je fakt, že sa v Rusku našlo tak veľa voličov , čo ponúkanej droge veľkomocenských emócií naleteli. To  oni  už roky  a opakovane posielajú  do Kremľa bývalého dôstojníka tajných služieb sovietskeho impéria, ktorý našiel spôsob ako Rusov tešiť (klamať) pomyselnými návratmi  do minulosti.
Na záver svojej veľkej politickej kariéry im Putin chce z ilúzií vytvoriť skutočnosť. Tým dôkazom pre Rusov, čo prepadli droge veľmocenského revizionizmu, rukolapnou ukážkou že  „Sojuz nerušímij“ už vstáva z hrobu, , sa stal šok sveta zo zákernej vojenskej (aj surovinovej)  agresie. Nie iba voči susednému štátu, ale aj voči Západu.
Pre nás, obyvateľov Slovenska v 21.storočí , prináša ruská militarizácia a prepadnutie Ukrajiny  veľa otáznikov a výziev, ale tie si nechám na inokedy. Keďže dnes je 21.august, vrátim sa od ukrajinskej k tej našej okupácii.
Nehovorí sa to ľahko, ale my sme dediči porážky. Naši  lídri nebojovali proti okupantom. Niektorí síce odporovali… ale iba krátko. Potom sa vzdali, aby si načas ešte udržali korytá … ba jeden Slovák (ktorého meno by sa nemalo vyslovovať) si na našom národnom nešťastí naplnil svoje celoživotné politické ambície.
Dnes sa deň čo deň pozeráme na bolesť a utrpenie Ukrajincov – a mnohí si možno hovoria, že aké bolo to naše kapitulantstvo vlastne výhodné. Lenže na obrazoch z Ukrajiny nevidno len zbombardované školy a bytovky, ale aj odhodlané tváre obyčajných ľudí, ktorých ich lídri nezradili. Ukrajinské vedenie štátu neprešlo na stranu agresora, ale bojujú a oduševňujú k boju celý národ. Nech by sa to už skončilo akokoľvek, na toto obdobie budú hrdí aj o sto rokov.
My môžeme iba s obdivom sledovať, ako sa z kedysi nezrelého , nevýrazného, doslova okrajového národa formuje sebavedomý a vo svete obdivovaný národ. Nik nepochybuje, že po vojne im štáty demokratického sveta pomôžu v obnove krajiny, aj v ceste za prosperitou.
Aj my máme tú šancu, môžeme im pomáhať. Ale na rozdiel od iných máme jednu povinnosť navyše :
máme povinnosť dosvedčiť celému svetu, že ak si niekto myslí, že kapitulanstvo by Ukrajincov uchránilo pred obeťami – nech sa pozrie na tragédiu č-s spoločnosti po vpáde „bratského národa“!
Podnes znášame dôsledky zrady našich politických elít z rokov 1968-69. Vzdávali sa pravdy, aj osobnej integrity. A až na neveľa výnimiek – aj morálky. Tá ich amorálnosť potom legitimizovala seba-zrady státisícov, miliónov ďaľších. Okupanti trvali na našom masovom ponížení a celonárodnej demoralizácii : to preto museli zlomení a zastrašení ľudia v celom štáte zapierať pred tzv. previerkovými komisiami pravdu a prehlasovať , že okupácia bola bratskou pomocou.
Touto – a ešte množstvom iných násilných a propagandistických metód – vložili okupanti a ich domáci pomáhači do DNA č-s spoločnosti strach, lož a porazenectvo. To preto nás ruské zbrane zabíjali iba krátky čas. My sme sa totiž – zlomení a ustrašení – zabíjali a väznili sami.
Je veľkou hanbou, ako  sme podľa pokynov Moskvy likvidovali svojich vlastných slobodamilovných ľudí, najmä mladých. Raz sa bilo a zabíjalo pri demonštráciách, inokedy na Železnej opone alebo vo väzniciach, medzi veriacimi… Z nášho štátu, koncom 60.rokov ešte stále hospodársky vyspelého (cca na úrovni Rakúska) nás dve dekády okupácie zdegradovali na úroveň Balkánu. Z hľadiska civilizovaného sveta, ktorý v 60.rokoch ešte uznával č-s kultúru, sme sa napokon stali „Biafrou ducha“.
Z mojej generácie sú dnes mnohí nespokojní s demokraciou, čo často značí, že s výškou  dôchodku. Ale poľahky sa dá preukázať, že naše nízke dôchodky sú dôsledkom hospodárskej a duchovnej stagnácie okupovaného a rezignovaného Československa.
Ak sme dnes nespokojní napr. s morálkou elít, spomeňte si, že vzišli zo spoločnosti, kde bola polstoročie amorálnosť podmienkou úspechu a profesnej kariéry. Aké iné mohli byť elity?
Ak hromžíme na dnešné politické strany, priznajme si, že sme za okupácie prišli o  presvedčenie, že štát a jeho riadenie  je aj našou vecou. Stali sme sa apatickou a manipulovanou masou… a DNA náprava ide len pomaly.
Verejná angažovanosť občanov, ktorá je v zdravých spoločnostiach podmienkou dobrého fungovania demokracie  sa u nás obmedzuje na večný hnev a preklínanie „tých hore“. Stále sa chodí do politiky (aj tej lokálnej) najmä kradnúť. Vidíme to, ale nestaviame sa proti zlu. Naučili nás sa ho báť.
Na Slovensku volíme znovu a znovu zlodejov a klamárov, neschopní rozlíšiť hodnotu od nehodnoty. To preto najľahšie podliehame hoaxom a huckaniu proti „iným“, aj voči demokratickým inštitúciám – ale len málokto sa chce verejne postaviť za dodržiavanie pravidiel a zákonov.
Aj toto všetko patrí k neblahému dedičstvu éry tzv. normalizácie… Len si všimnite, ako sa strach a kapitulanstvo u nás prihlásia ku slovu s každým vážnejším problémom, ktorý nám prináša život. Ale starší neupozorňujú na naše slabiny  mladú generáciu.  Naopak. Ospravedlňujúc vlastné zlyhania z nich robia „slovenský štýl“ postoja ku verejným veciam.
Neprikrášlené spomienky na normalizáciu sú nevítané. Desiatky rokov nám tlačili do hláv – a zväčša aj natlačili – že namiesto slobody máme byť uspokojení aj s tým, že aspoň nie je vojna a že máme čo do úst. A mnohí to hlásajú podnes, vysmievajúc sa Ukrajinskej nádeji a odvahe.
Nie, priatelia,  tým  že sme za svoju slobodu v dobe ruskej okupácie nebojovali, tým sme neobišli  bez obetí. Len namiesto hrdinov, čo by padli pri obrane Československa sme , viac či menej, padli všetci.
Podnes sme obeťami pookupačnej „prevýchovy“ a trvalého zastrašovania. Z dedov sa zlomenosť a strach prenášali na synov a vnukov. Skončí sa to raz?
………………………….
Iste. Ale ťažko  povedať kedy. Práve agresia Rusov voči Ukrajine, aj to, že im dnes môžeme pomáhať, by pre nás mali byť príležitosťou zlomiť vlastné tabu. Najmä mladí by mali nástojiť na pravde o okupovanom a zlomenom národe. A až keď sa prinútime vysloviť a popísať celú tú bolestivú pravdu, až potom sa začneme zbavovať strachu, aj našej hanby.

Teraz najčítanejšie