O novele zákona o vysokých školách polopatisticky.

Od posledných parlamentných volieb na konci februára 2020, ešte v časoch akej-takej nádeje na nový štýl vládnutia, bol zákon o vysokých školách (Zákon 131/2002 Z. z. – pozn.) novelizovaný aktuálnou vládnucou garnitúrou až osemkrát. Väčšina z týchto ôsmich noviel sú úpravami, ktoré vznikli ako konzekvencie pandémie či vojny na Ukrajine. Z môjho pohľadu je kontraproduktívne opisovať každú jednu novelu, keďže celý mediálny i spoločenský priestor sa točí len okolo jednej novely – Zákon 137/2022 Z. z. Nezaoberal som sa v rámci štúdia danej témy na jednotlivé fázy, ktorými novela prechádzala vplyvom poznámok zainteresovaných osôb, zameral som sa výlučne na parlamentom schválenú formu. Na začiatok by som rád vyslovil jednoduchú hypotézu, ktorá sa mi ponúka po niekoľkodňovom študovaní zákonov a interných smerníc vysokoškolských inštitúcií.

Hypotéza: Neexistuje hmatateľný bod, ktorý by nasvedčoval priamemu zámeru zvyšovania kvality vzdelávania či kreovanie systému začleňovania študentov do akejsi participačnej štruktúry. Na druhej strane existujú konkrétne body novely, ktoré znižujú autonómnosť či samosprávnosť vysokých škôl.

Prvé paragrafy zákona o VŠ môžu nejednému človeku pripadať ako nejaké riekanky či modlitby, ktoré sú v zákone obsiahnuté, ale zákon nešpecifikuje ako tieto bájky premeniť na skutočnosť, s ktorou sa bude stotožňovať väčšina dotknutých osôb. V § 2 sa za odsek 12 vkladá nový odsek 13, ktorý znie: „Vysoké školy umožňujú študentom aktívne sa podieľať na činnostiach a riadení vysokej školy a jej súčasti, najmä ak ide o zabezpečovanie kvality vysokoškolského vzdelávania, organizáciu štúdia a rozhodovanie vo veciach akademických práv a povinností študentov.“ Akým spôsobom už novela nešpecifikuje. Za základné orgány akademickej samosprávy sa považujú: a) akademický senát, b) rektor, c) vedecká rada, d) disciplinárna komisia. Najmenej jednu tretinu akademického senátu tvoria študenti, v ďalších samosprávnych orgánoch nemajú študenti žiadne zastúpenie a ani im ho novela nevytvára. Škola má teda nulový záujem absorbovať do riadenia VŠ študentov, pretože nič konkrétne im to neprikazuje a teda im nehrozí ani žiadny postih. § 7, ods. 3: „Ďalšími orgánmi verejnej vysokej školy sú kvestor a správna rada verejnej vysokej školy.“

Keď prejdeme bájky o participácii študentov v prvých paragrafoch, ďalej v novele vieme nájsť aj hmatateľnejšie zmeny, ktoré sa ale v žiadnom bode nedotýkajú kvality vzdelávania a vzrušujú jednotlivých zástupcov vysokých škôl. Najväčšie zmeny, ktorých sa novela dotýka, sa odohrávajú v zostavení členov Správnej rady, ktorej kompetencie možno nájsť v § 40. Po novom až jednu polovicu členov Správnej rady vymenúva a odvoláva minister školstva. Ods. 3 špecifikuje, že „návrhy kandidátov na členov správnej rady verejnej vysokej školy predkladajú akademickému senátu verejnej vysokej školy a ministrovi školstva právnické osoby zapísané do registra mimovládnych neziskových organizácií, obce, samosprávne kraje, Slovenská akadémia vied,…“ Rektor Univerzity Komenského pre Právne noviny poznamenal: „…ide o orgán zložený z osôb mimo akademickej obce, predstavuje vážny zásah do samosprávneho rozhodovania a fungovania vysokej školy.“ Rozumiem, že každý zásah do právomocí je bolestivý, avšak si treba položiť otázku, ako vysoké školy či univerzity naložili s touto vysokou mierou samosprávy od roku 1989? Čo dokázali samotné vysoké školy v oblasti zvyšovania vzdelávania za viac ako 30 rokov? Odliv študovať inteligenciu Slovenska za hranice nemožno popierať, na čom sa určite podpísala aj nečinnosť vysokých škôl spraviť zo seba plnohodnotné vedecko-vzdelávacie inštitúcie konkurujúc tým za hranicami. Veľká časť zamestnancov VŠ učí takisto ako pred 20 rokmi, používajú rovnaké praktiky, rovnaký socialistický prístup bez hmatateľného morálneho kreditu v dichotómii: študent=hov*o, čo má len čušať a nehovoriť svoj názor a ja-učiteľ=polobožský/á súdruh/žka. Tu sa bavíme o jednotlivcoch, ktorých treba z daných inštitúcií eliminovať. Takéto idey môže človek získať na základe priam nulovej fluktuácie na vysokých školách. Prečo by som sa mal vo výkone svojej profesie zlepšiť, keď mi nič negatívne nehrozí? Našťastie, novela umožňuje dosadzovanie do pozícií profesorov aj zahraničných lektorov. Táto skutočnosť je spracovaná v § 79 o hosťujúcom profesorovi, ktorý umožňuje dekanovi alebo rektorovi „na čas nepresahujúci dva roky uzavrieť so súhlasom vedeckej rady vysokej školy pracovný pomer s významným odborníkom na miesto vysokoškolského učiteľa vo funkcii hosťujúceho profesora.“ Navštevuje síce veľmi malú fakultu s nízkym počtom študentov či učiteľov, ale takých piatich by som vymenil bez váhania či mihnutia oka.

Zo strany vysokých škôl je stále viac počuť, ako nie sú peniaze. Na druhej strane už nik nespomína, že každá vysokoškolská inštitúcia je v role právnickej osoby oprávnená praktizovať podnikateľskú činnosť. Podnikateľskou činnosťou je možné zmierniť nedostatok finančných prostriedkov a dokonca do istej miery docieliť aj participáciu študentov do tejto fakultnej či univerzitnej podnikateľskej činnosti. Rozumiem, niektorým študijným odborom môže prísť nemožné zarobiť, vymyslieť úspešný podnikateľský plán. Otázka potom stojí, či potrebujeme študijné programy, ktoré nedokážu zarobiť ani centa alebo to celé tkvie v zlom vedení samotných fakúlt? § 16, ods. 3j znie: „Výnosmi verejnej vysokej školy sú výnosy z podnikateľskej činnosti verejnej vysokej školy.“ Uvediem malý príklad. Študujem politológiu, ktorú veľká časť populácie môže považovať za nepotrebnú a nevyužiteľnú. Podvečer je väčšina miestností na fakulte už prázdna a nevyužitá. Prečo nevyužiť potenciál ambicióznych študentov, ktorí by mohli vytvoriť akési večerné kurzy pre verejnosť z oblasti humanitných vied či aktuálnych politických otázok. Tiež by fakulta zistila vzdelávacie schopnosti svojich študentov, na základe čoho by mohla objektívnejšie vyberať doktorandov spomedzi študentov v nižších ročníkoch. Výnosy z kurzov pre verejnosť by fakulta mohla využiť na financovanie seba samej a tak aspoň sčasti vyriešila ekonomickú otázku. Žiaľ, na topoch fakúlt a univerzít nestoja ľudia, ktorí by niekedy v živote opustili priestor štátnej vzdelávacej inštitúcie a nerozumejú základným pravidlám hry kapitalizmu v podnikateľskom vesmíre. Z toho vyplýva, že VŠ inštitúcie vedú ľudia, ktorí zarobiť peniaze pre školu nevedia, čo v samej podstate nemusí znamenať dosadenie „nevedcov“ zo súkromného sektora do top pozícii v vzdelávacích inštitúciách. Tento problém tiež novela nerieši, ale je osviežujúci „návrat k limitácii počtu funkčných období rektorov…“ ako uvádza aj rektor UK pre Právne noviny. Rektorom môže byť osoba maximálne dve po sebe idúce funkčné obdobia, čo je dokopy 8 rokov. Podporujem rozšírenie aj na prorektorov, prodekanov a dekanov pre zdravú a fungujúcu fluktuáciu.

Alarmujúce sa môžu zdať zásahy ministerstva do majetku verejnej školy. V § 17 sa za odsek 3 vkladá nový odsek 4, ktorý znie: „Pri predaji dlhodobého hmotného majetku a dlhodobého nehmotného majetku je verejná vysoká škola povinná previesť všetky finančné prostriedky z jeho predaja na samostatný bankový účet verejnej vysokej školy vedený v Štátnej pokladnici. Finančné prostriedky z predaja tohto majetku môže verejná vysoká škola použiť len na účel a v rozsahu určenom správnou radou verejnej vysokej školy.“ Ak sa na celú novelu pozeráme ako na dokument, ktorý bol skonštruovaný na podporu kvality vzdelávania, aký význam v tejto agende plní tento nový odsek? Evidentne ministerstvo školstva chce mať pod kontrolou majetok verejných škôl viac ako doteraz, keďže otázky majetku rieši Správna rada, ktorá sa javí ako gro celej novely.

Čo mi chýba v novele? Ako študentovi mi chýba pravidelný a nezávislý audit kvality ľudských zdrojov zamestnaných vo funkciách odborného asistenta, docenta či profesora. Nekvalitné ľudské zdroje považujem za najväčší problém slovenských vysokých škôl, keďže zákon o zamestnancoch na pozíciách učiteľa upravuje v § 77, ods. 6 nasledovne: „Funkčné miesto docenta alebo funkčné miesto profesora možno obsadiť na základe jedného výberového konania najviac na päť rokov. Ak vysokoškolský učiteľ obsadil funkčné miesto docenta alebo funkčné miesto profesora aspoň tretí raz a celkový čas jeho pôsobenia na týchto funkčných miestach dosiahol aspoň deväť rokov, získava právo na pracovnú zmluvu s touto vysokou školou na miesto vysokoškolského učiteľa na dobu určitú až do dosiahnutia veku 70 rokov.“ Myslím si, že je šialené, aby niekto dostal právo pracovnej zmluvy do dovŕšenia 70. roku života. Tým dávate osobe pocit, že je úžasná a všetko robí najdokonalejšie. Nikdy už nepohne ani prstom naviac.
V nejakej pomyselnej sústave je práve Vedecká rada orgánom, ktorý hodnotí kvalitu vzdelávacej či vedeckej činnosti, keďže je tvorená z veľkej časti ľuďmi, ktorí kvalitu tejto vzdelávacej činnosti vykonávajú. Takéto nastavenie je očividný konflikt záujmov. Neviem, ktorá slovenská vysoká škola by išla proti sebe vyhlásením, že nenapĺňa podmienky vzdelávacej inštitúcie. Pre túto skutočnosť mi chýbajú nezávislé audity, ktoré by mohli vykonávať Slovenská akreditačná agentúra pre vysoké školstvo. Z názvu je jasné, že agentúra je verejnoprávnou inštitúciou, ktorá sa zameriava predovšetkým na akreditácie vysokých škôl, odobrenie garantov pre konkrétny študijný program a posúdenie kvality výstupov garantov. Je na mieste otázka, či po ukončení zosúlaďovania študijných programov, by sa nemala agentúra zamerať na vykonávanie auditov na všetkých vysokoškolských inštitúciách, pretože ak sa niekde odohráva kvalita vzdelávania, je to za zatvorenými dverami, kam vstupujú len študenti a vyučujúci. Prečo nikoho nezaujíma, čo sa deje za zatvorenými dverami?

Ak má študent negatívnu skúsenosť, ktorú si prináša spoza zatvorených dvier, je logické, že sa snaží vyhnúť predmetom, ktoré daná osoba vyučuje. To je ale priam nemožné kvôli striktnosti kreditového systému. Predmety sú rozdelené na povinné (A), povinne voliteľné (B) a voliteľné (C). Obsahy predmetov sa veľakrát prelínajú a časom študent zistí, že všetko so všetkým v danom odbore súvisí. Striktnosť kreditového systému neumožňuje študentovi osobnostnú profiláciu. Na druhej strane škola určuje, ktorý predmet je v danom semestri profilovým predmetom. Ako škola môže vedieť, kde sa študent chce v profesnom živote aktivizovať a aké informácie mu treba? Všetci sa chceme profilovať identicky podľa definície profilových predmetov? Zo svojej skúsenosti môžem povedať, že predmety povinné – A, boli pre mňa častokrát zahodeným časom a keby som mohol, veľa z týchto predmetov po prvej prednáške už nenavštívim. Chýba mi sloboda v rozhodovaní, čo presne chcem študovať. Kreditový systém je skľučujúci.

Rezultátom štúdia zmien vysokoškolského zákona sú očividné zásahy do fungovania Správnej rady, do ktorej kompetencií spadá aj nakladanie s hmotným i nehmotným majetkom vysokých škôl. Keby novela upravovala reálie, ktoré sa odohrávajú za zatvorenými dverami učební, bol by som ochotný pripustiť, že zámerom ministerstva školstva bolo danou novelou zvyšovať kvalitu vzdelávania. Keby boli vytvorené miesta pre študentov v ostatných samosprávnych orgánoch vysokých škôl, bol by som pripustil, že zámerom bolo aj zvyšovanie participácie študentov na riadení. Pre tieto skutočnosti sa javí hypotéza z môjho subjektívneho pohľadu ako potvrdená. Necítim sa ako súčasť fakulty či univerzity, ktorá má nejakú kompetenciu na riadení vzdelávania či fungovaní samotnej inštitúcie a zároveň nenašiel som žiadne motívy, ktoré by ma prinútili prehodnotiť idey, žeby to konkrétna novela mala zmeniť. Tak ako poznamenáva rektor UK, aj mne chýba akási stratifikácia vysokých škôl. Stratifikácia by mohla eliminovať nekvalitné ľudské zdroje a vytvoriť fakulty či univerzity na kvalitnejšej úrovni. Zásahy do samosprávnosti riadenia vysokých škôl by teoreticky mohli zvyšovať kvalitu vzdelávania, ale určite to nie sú zásahy obsiahnuté v danej novele zákona o vysokých školách. Tu sa jedná o niečo iné…