Denník N

V každom dni to podstatné

V každom dni uvidieť to podstatné

Kráčam po chorvátskom pobreží. Je ráno, okrem niekoľkých ranostajov a rybárov stretávam len čajky. Počujem ako vlnky v zálive narážajú na kamene a nežne ich na kratučkú chvíľu objímu, aby sa v krátkom momente stali zas súčasťou mora. Do uší mi nástojčivo cvrlikajú cikády. A ja kráčam a celou cestou mi v hlave znie veta, ktorú som si ráno prečítala v knihe. „Pomaly kráčať, vedieť sa opýtať aj ticho počúvať, aby sme v každom dni uvideli to podstatné.“  Vidieť to podstatné. Podstatné pre danú chvíľu, alebo pre celý život? Lebo more je krásne, je ťažké od neho odtrhnúť zrak, ale na nerovnom , ostrými kameňmi posiatom teréne musím v tejto chvíli sledovať, kde kladiem nohu, kde spravím ďalší krok, kam smeruje chodník. Pritom by som sa chcela dívať len na more, na to zázračné divadlo, ktoré dokáže vytvoriť príroda, najlepšie bez zásahu človeka. A tak mi hlavou beží, že asi takto je to aj v živote. Ak sa príliš necháme uniesť niečím krásnym, zabudneme na povinnosti, čas, ostražitosť, tento moment nepozornosti nás odvedie iným smerom. Či je to dobré ,alebo zlé, na to nemám odpoveď. Ale zas na druhej strane, nespomaliť, nenačúvať, neotvoriť oči pre krásy scenérií, ktoré na svojej rýchlej ceste životom míňame…len sledovať pozorne nasledujúci krok, je toto šťastie? Alebo inak, je to najlepšie možne prežitý život?  V každom dni uvidieť to podstatné. Podstatu života. Myslím, že každý z nás má zrak upriamený na to, čo v danej chvíli je možné považovať za podstatné, dôležité. Takto predsa funguje aj ľudský mozog. V každom momente dostáva také obrovské množstvo informácií, ktoré vnímane svojimi zmyslami, že si s tým musí okamžite poradiť, vytriediť to podstatné od nepodstatného. To, čo tvorí osobnosť, charakter, vekom prežité skúsenosti, záujmy a motivácie, pudy aj emócie…to všetko zodpovedá za to, ktorá informácia prejde triediacim sitom a obstojí v konkurencii miliónov ďalších a príde do vyšších centier mozgu. Prečo si niekedy nevšimneme veci, ktoré si všimne ten vedľa nás. A naopak. A to sa ešte nezapojilo naše aktuálne rozpoloženie. Radosť, smútok, únava, hnev, stres, časová tieseň, láska….ach koľko premenných! Takže pre mňa, keď nad tým tak premýšľam, je odpoveď na otázku, čo je podstatné vidieť jasná. Podstatné je to, čoho výsledkom je dobro, krása, láska. Na pláži sedí mladá mamička s možno ročnou dcérou v náručí. Dievčatko ukazuje na čajku, smeje sa…mama sa smeje s ňou. Pre dievčatko je podstatné vidieť mamin úsmev,  lietajúce čudo na oblohe, cítiť mamine bezpečné objatie.  Pre mamičku je podstatné vidieť spokojnosť a radosť v tvári svojho dieťaťa. V tej chvíli neexistuje nič podstatnejšie. Zastavím a dívam sa na ten obraz momentu dokonalého šťastia a v tejto krátkej chvíli sa prenesiem do obdobia, kedy bola moja dcéra takéto dievčatko. Ďakujem. V mysli, srdci aj hlave mi beží  vďačnosť, že tomu obrazu rozumiem, že som toto prežila.   Že som zastala a môj mozog v dovolenkovom mode mi doprial pustiť a naplno si prežiť informáciu, ktorá je v knihe môjho života jednou z najsilnejších.  V zápätí už premýšľam nad tým, kadiaľ kráčať po brehu ďalej. Sú tu len pláže a drobné vstupy do mora, nechcem rušiť súkromie dovolenkárov, ani mne by sa nepáčili kráčajúci ľudia pri lehátku. A zrazu je podstatné niečo úplne iné. Ohľaduplnosť. Vcítenie sa do pocitov ostatných. Celý život sa učím, ako si obuť topánky mojich pacientov, na chvíľu v nich kráčať, klásť nohy, kde oni kladú. Ísť cestou, ktorú si oni vybrali s výhľadmi, stretnutiami,  situáciami ktoré sa im objavujú. Na krátku chvíľu sa vcítiť, aby som pochopila.  Niekto dokáže bez tejto potreby prežiť celý život. Ale pre mňa je vcítenie nevyhnutnosť. Je to radar na mori psychiatrie. A tak sa obraciam a  vraciam na ubytovanie.  Aha, cesta pre autá, tak odbočím a kráčam po asfalte.  Za nízkym plotom z naukladaných kameňov, čo je tu v architektúre prímorských usadlostí typické, stojí krásny strom obsypaný granátovými jablkami. Hneď mi napadne, či to bolo fakt granátové jablko, čo ponúkla Eva Adamovi v raji. Nečudovala by som sa, bolo by to symbolické, strom poznania. V jablku sa skrýva toľko tak sýto sfarbených a šťavnatých lahodných zrniečok. Len objaviť ich chuť. Po rukách steká sladká šťava pripomínajúca krv. Toľko symbolov!  Z latinského “granum“, čo znamená zrnko, pravdepodobne vznikol názov,  názov aj pre krásny drahokam, tak nádherne vkladaný v šperkoch do láskavého náručia zlata.  Z nejakej veľmi dlho neotvorenej zásuvky v mozgu sa vynorila spomienka. Moja mama mala nádherný náhrdelník s granátmi. Objavil sa mi úplne živo pred očami. Keď som bola malá a mama mi dovolila nazrieť do šperkovnice, ten náhrdelník ma svojou farbou kameňov fascinoval. V Čechách boli v ére mladosti mojej mamy skvelí šperkári granátových šperkov, nakoľko tam bolo veľké nálezisko.  Na náhrdelníku boli drobné typicky sýto červené diamanty v tvare slzy. A ja som ako malá netušila, to čo viem dnes úplne presne.  Že podstatné je, nech sa deje čokoľvek a nech sú okolnosti akékoľvek, použiť svoje schopnosti k vytvoreniu krásy. Dať maximum do toho, aby bolo vo svete, v živote krajšie, ľahšie. Vyťažiť granát, obrúsiť a trpezlivo leštiť, vložiť opatrne do objatia zlatej náruče, vytvoriť šperk. Zo všetkého. Zo svojich slov, činov tvoriť šperk pre druhých.

Tak som dokráčala až k apartmánu a teraz píšem. Pripravím rodine raňajky, dáme si s manželom kávu, budem počúvať, dívať sa, aby som videla to podstatné.  Je mi tak dobre pri srdci. Lebo viem. Je mi tak … vďačne.

Teraz najčítanejšie

Alžbeta Malejčiková

Som matka, manželka, dcéra, priateľka, psychiatrička. Moja práca ma denne dostáva do konfrontácie s rôznymi príbehmi, osudmi, dilemami. A občas cítim záchvev nepokoja, možno až obáv čo z toho všetkého bude, čo nás formuje, čo vytvára hodnotové rámce spoločnosti. Vtedy nie je dobré zostať ticho. Môžem sa mýliť, ako povedal James Russell Lowell: " Len hlupáci a mŕtvoly nemenia svoj názor". To čas ukáže. Príspevky budú vznikať v nejakom emočnom rozpoložení, samotný život preoseje cez sito mnohé z nich. Tak poďme na to :)