Švédsky akademik Hans Rosling v knihe Moc Faktov upozorňuje pred tendenciou ľudí reagovať na negatívne správy prednostne, lebo ich psychologicky viac priťahujú. To je aj dôvod, prečo ste asi otvorili túto esej. Inštinkt hľadať a kreovať apokalyptické scenáre má preventívny účinok pre zachovanie života, no zároveň je vysoko zneužívaný a preceňovaný. V tomto prípade však musím upozorniť, že za názvom eseje nie je potrebné hľadať túžbu veci vidieť čierne a negatívne. Tentokrát máme ako Európania skutočne (opäť) vážny problém…

Kríza a radikalizácia ľudí

Európa podľa mnohých analýz, na ktoré upozornili agentúry ako Reuters, Bloomberg aj slovenský TASR, stojí na prahu gigantickej energetickej krízy, ktorej účinky všetci pocítime najbližšiu zimu. Neexistujú žiadne varianty, ako z krízy von, keďže Európa bola z vyše 50 % závislá od energetických zdrojov z Ruska (pri nafte vyše 60 %). Nafta, zemný plyn a predovšetkým cena elektriny dosahujú rekordné maximá, a to do takej miery, že miliónom domácností hrozí scenár platobnej neschopnosti. Podľa nedávnej agentúrnej správy až polovica domácnosti v Spojenom kráľovstve nebude mať na zaplatenie energií, preto vedenie koncernu EDF pre služby britským zákazníkom žiada britskú vládu o zrušenie dane na účty za energiu.

Pokiaľ sledujete ekonomické spravodajstvo, recesia v Európe je istá ako to, že na Ukrajine prebieha vojna a nie „špeciálna operácia“. Recesie sú na jednej strane pre ekonomiky ozdravné, na druhej strane však vytvárajú v spoločnosti nebezpečný politicko-sociálny kvas. Pre sociológov a historikov nie je žiadnym tajomstvo, že krízy, teda časy, keď ľuďom ide doslova o život, nemajú čím zaplatiť účty či nemajú čím kúriť, sú časom radikalizácie veľkého percenta obyvateľstva. Veľmi dobré zhrnutie nájdete v knihe Prečo ľudia potrebujú krízy (odkaz tu). Keďže demokratické režimy nedokážu na krízy reagovať flexibilne, v čom trpia nevýhodou oproti autoritársko-totalitným formám vlád, kríza, do ktorej sa valíme, predstavuje vážne ohrozenie súčasného demokratického poriadku.

Pozri tiež:

Naivný Západ sa už musí ponaučiť. Otázka znie, či nie je neskoro

Za posledné roky sa nahromadilo množstvo krízových faktorov: pandémia, vojna na Ukrajine, historická inflácia v EÚ a Amerike, energetická kríza (elektrina za rok zdražela o 400 %), extrémne suchá, hypotekárna kríza a problémy s nehnuteľnosťami v Číne atď. Všetko toto vytvára nebezpečné podhubie pre rast extrémizmu a príklon obyvateľstva k extrémistickým a pravicovo orientovaným politikom. Tí reflektujú a pomenúvajú explicitne problémy, s ktorými ľudia zápasia, zatiaľ čo politický mainstream má viac tendenciu veci marginalizovať (ukážkovým príkladom sú odpovede a frázy Európskej centrálnej banky) a strácať sa v oceáne osobných škriepok a byrokraticko-administratívnych prekážkach.

To, že sa politici stávajú akosi odtrhnutí od reality bežných ľudí, je pochopiteľné z povahy ich statusu a elitárstva, no zároveň je potrebné spomenúť aj intelektuálov a vzdelanú vrstvu. Existuje množstvo literatúry k tomu, ako sa intelektuálna elita stávala v minulosti slepou až rezistentnou voči potrebám väčšiny či más ľudí, ktorých sa krízy najviac dotýkajú. Keďže si ideálny vzdelanec pestuje cit pre detail a analytickú myseľ, je pravdepodobné, že rieši problém, ktorý má väčšina úplne na háku. Neznamená to, že problém ako taký je nezmyslom. Pre akademika, ktorý rieši problematiku slabičnosti v stredovekej latinskej literatúre, je predmet jeho výskumu epicentrom vesmíru, no pre hladujúcich ľudí je len bláznom odtrhnutým od reality. Pokiaľ mediálny diskurz uviazne v riešení toho, čo robila fínska premiérka Sanna Marinová a či by sme to riešili aj v prípade, ak by šlo o muža, koledujeme si o hnev ľudí, ktorým je to úplne ukradnuté, lebo sa im míňajú zásoby úspor. A hnev ľudí mení režimy. Zástupné problémy či pseudokauzy len stupňujú tento hnev, ktorý sa chopí čohokoľvek, len aby vykypel a trestal.

Pokiaľ politicko-intelektuálne elity nebudú reagovať na potreby ľudí, ktorí budú súčasnou krízou najviac zasiahnutí, hrozí Európe najväčší nárast pravice a extrémizmu od 2. svetovej vojny. Pravica nemá riešenia, ale jej nárast je užitočným vysvetlením toho, ako sa politika a intelektuáli opäť svojimi svetmi vzďaľujú od ľudí, ktorých majú reprezentovať. A pokiaľ to bude pokračovať, ľudia sa systému vypomstia. Príkladov je v histórii obrovské množstvo. Možno spomenúť Francúzsku revolúciu, ale predovšetkým nástup Hitlera, ktorého nemeckí intelektuáli a politici považovali za neškodného a ukričaného blázna. Určite tu odporúčam knihu Ako umiera demokracia od historika Benjamina Carter Hetta. Áno, história sa neopakuje, ale ľudia áno.

Čítaj tiež:

Obamov životopis – kandidát na knihu roka 2022?