Bryndzové halušky – národné jedlo Slovákov plné hrdosti, na ktoré nedá nikto z nás dopustiť. Povedzme, že je taký rok 2031 a naše ovce pasú pastieri obrovských nadnárodných korporácií z Ameriky a Číny. Bryndza im zachutila a ich ovce už mlieko nedajú. Alebo žiadne ovce nemajú. Všetko slovenské ovčie mlieko spracujú a bryndzu vyvážajú svojim klientom. Slovenským pastierom a ich dobytku už veľa pasienkov nezostáva. Musia sa uskromniť s tým, čo je. A tak je menej oviec pre Slovákov, menej pastierov a menej bryndze. A teda, takmer žiadne halušky.

Pritiahnuté za vlasy? Asi áno. Ťažko predstaviteľné je už len to, že by západný svet alebo Rusko či Čína dostali takú chuť na bryndzu, že by iným nestačilo. Fikcia.

Dosaďme však iné premenné. Za krajinu dajme Senegal, za ľudí rybárov, ako zákazníkov severný svet a ako produkt rybu thiof – základ národného jedla Senegalčanov. A máme príbeh zo života. Režisér filmu Pekelný rybolov Vincent Bruno (áno, ten istý, ktorý spracoval aj dokument Jem, teda som) podáva obraz práve takejto reality.

Rybári nemajú prácu, pretože loviť ryby v ich vodách je čím ďalej ťažšie. Vedia, čo znamená konkurovať obrovským zahraničným rybárskym lodiam, tzv. trawlerom, ktoré majú na základe medzinárodných dohôd právo loviť v ich pobrežných vodách. Svoje moria na severe už totiž vyprázdnili. Veľké siete zachytia väčšinu rýb, ktoré tak nemajú šancu dostať sa k malým loďkám miestnych rybárov.

„Prečo k nám chodia loviť tieto zahraničné lode? Lebo majú dohody o rybolove. Môžu voľne loviť ryby. Naše moria otvorili zahraničným lodiam,“ hovorí Abdoulaye Samba, člen National Federation of Fishing Industry Economic Interest Groups (FENAGIE) z mestečka Hann v Senegale. „Sme povinní rešpektovať tento medzinárodný zákon, ktorý dovoľuje, aby sem európske lode prichádzali legálne, a prostredníctvom dohôd rozdeľuje rybárske zdroje v Senegale, Sierre Leone, Mauretánii… v celej Afrike,“ dopĺňajú ho ďalší.

Mohlo by sa zdať, že riešením by bolo obmedzenie prístupu zahraničných trawlerov do vôd týchto afrických krajín, napríklad sťažením licenčných podmienok. Ale iba na prvý pohľad.

(Nie až tak) Iná Gambia

Na Gambii je mnoho fascinujúcich vecí. Jedna však vyniká nad ostatné aj pre človeka, ktorý ju pozná len z mapy. Je to pásik zeme rozdelený riekou, ktorá vteká do Atlantiku. V najširšom bode má krajina asi 48 kilometrov a jediným jej susedom je Senegal, ktorý ju obkolesuje. Z celkového HDP tvorí poľnohospodárstvo tejto západoafrickej krajiny asi 30 %, z toho na prvom mieste je produkcia arašidov (6,9 %). Rybolov tvorí 1,8 %.

Mohlo by sa zdať, že prezident a vláda Gambie sa snažia o dobrú vec, pokiaľ nevydávajú licencie zahraničným lodiam, prípadne prístup k nim maximálne sťažujú. Malí domáci rybári majú lepší prístup k vodám, dobrý úlovok a teda aj zárobok, nie? Skutočnosť je trochu iná.

Podľa gambijského online portálu Freedom Newspaper prezident vyváža ryby, ktoré neumožní loviť zahraničným spoločnostiam, do zahraničia sám prostredníctvom spriatelených firiem a ľudí. Asi pred rokom údajne dosadil na riadiace miesta rybárskeho priemyslu ľudí z Maroka blízkych jeho manželke. „Teraz je najväčším rybárom v Banjule (hlavné mesto Gambie – pozn. autora),“ píše v editoriáli Pa Nderry M’Bai. Ide, samozrejme, o tvrdenia, ktoré nie je ľahké dokázať. To však neznamená, že pochybnosti, či to tak naozaj nie je, nie sú na mieste.

Do popredia sa dostáva aj iné závažné zistenie. Na základe správy Greenpeace z mája 2014 sa v západoafrických vodách, konkrétne na brehoch Senegalu, Guinei-Bissau a Guinei v priebehu dvoch rokov vyskytlo minimálne 74 čínskych rybárskych lodí zo skupiny Chinese Distant Water Fishing. Keďže gambijské pobrežie sa nachádza medzi oboma senegalskými, o týchto počtoch môžeme pravdepodobne hovoriť aj v súvislosti s Gambiou. Všetko by bolo viac-menej v poriadku do momentu, kým nezistíme, že ide o lode loviace v týchto vodách nelegálne. Zvýšenie počtu nelegálne loviacich lodí je podľa vyššie spomenutého portálu priamym dôsledkom práve náročného licenčného procesu a nastavených kritérií pre získanie licencie.

O čom svedčia západoafrické pobrežné vody?

Prípady Senegalu aj Gambie nám ukazujú niekoľko závažných vecí.

Po prvé, ak sme si niekedy mysleli, že keď namiesto mäsa budeme konzumovať ryby, mýlili sme sa. Je pravda, že problémy mäsového priemyslu sú obrovské, dopyt ľudstva ešte väčší a životné podmienky kureniec či prasiat ešte horšie. No teraz zisťujeme, že ani ryby nemôžu byť trvalým riešením. Odhliadnuc od toho, že moria sa pravdepodobne čochvíľa vyprázdnia, masívny rybolov sťažuje život ľuďom, ktorí sú na ňom závislí a veľa iných možností nemajú.

Po druhé, riešením takého problému nemôžu byť extrémy, ako vyplýva zo skúsenosti Senegalu aj Gambie. Úplne zakázať zahraničným lodiam prístup k lovu by znamenalo nemalé straty v rozpočte krajiny a nárast nelegálneho a nekontrolovaného lovu. Na druhej strane, dôsledky úplne voľných podmienok rybolovu si odnesú najzraniteľnejšie vrstvy obyvateľstva, ako aj ryby v moriach a oceánoch, ktoré by sa mohli úplne vytratiť. Riešenia musia byť neustále prehodnocované a čo najviac spravodlivé voči všetkým zainteresovaným. Čo je však v mnohých krajinách afrického kontinentu (a nielen tam, však?) veľmi náročné.

Tým sa dostávame k tretiemu poznatku. Opäť sa, žiaľ, potvrdzuje, že bývalé kolónie niekdajších mocností sa ešte stále nedostali do kolobehu demokratického života, v ktorom má každý právo povedať svoj názor či postaviť sa za svoju vec bez toho, aby bol ignorovaný. A zmena je v nedohľadne, pretože aj keď dnes už nemožno hovoriť o kolonializme v pôvodnom zmysle slova, vyvstáva otázka, či africké krajiny nie sú obeťami novej formy kolonializmu –ekonomického.

Dokument Pekelný rybolov uvedieme na festivale Jeden svet, ktorý sa v Bratislave koná od 26. 11. do 1. 12. 2015.

Michal Tomek