Denník N

Van Gölu Expres má od honoru Orient Expressu ďaleko. Vlak do Kurdistanu je nielen plný života, ale najmä kufrov a vriec

Van Gölu Expres do Tatvanu. Foto - Miro Čevela
Van Gölu Expres do Tatvanu. Foto – Miro Čevela

Nostalgický vagón, ktorý ťahá mašinka cez polovicu Turecka až na východ, cez planiny a skalnaté údolia popri riekach, v reštauráku pri čaji a niečom dobrom to všetko pozoruješ z okna. Romantika á la Orient Express. Takto nejako sme si predstavovali jazdu Van Gölu Expresom z Ankary do kurdského Tatvanu pri jazere Van. Takmer tisíc tristo kilometrov a 25 hodín koncentrovaného zážitku.

Aspoň takto sme si to predstavovali po prečítaní blogu dvoch mladých Američanov, ktorí však zjavne nevytiahli päty z lehátkového vozňa. Mimochodom, netuším, ako sa im podarilo doňho zohnať lístky, pretože len čo ich turecké dráhy vyhodili na internet (vždy presne mesiac pred odjazdom), boli vypredané.

Realita uprostred augusta však bola iná, ale romantiky aj zábavy sme si užili vrchovato. A to všetko v prepočte za 8,60 eura.

Van Gölu Ekspresi. Foto – Jana Čevelová
Krajina za Ankarou. Foto – Jana Čevelová

Odvezie všetko

Len jeden kus malej príručnej batožiny. Tak znelo upozornenie na lístku, ktoré som si však všimla len pár hodín pred odjazdom, keď som ich kontrolovala. „Tak v najhoršom za ruksaky doplatíme,“ mudrujem.

Obavy boli zbytočné, na peróne postávali desiatky ľudí a každý mal desiatky kusov batožiny. Bez preháňania. Kufre, kufríky, ruksaky aj ruksačiky, plné obrovské igelitky, niekoľko lykových vriec – tiež plných, kočíky, malé igelitky, balíky vody, ďalšie tašky s jedlom. Na vreciach pousádzané malé deti s najväčšími čiernymi očami, aké som kedy videla. Nie, turistov sme nevideli.

Možno na jar a na jeseň je to výletný turistický vlak, ale v auguste to bol osobák, ktorý za pár lír odvezie z jedného konca krajiny na druhý úplne všetko. Stál nielen vo veľkých mestách ako Kayseri či Malatya, ale aj v dedinách ako Kalnica, Yenikafili, dokonca aj na miestach, ktoré ani na mape nie sú a ani domy nevidno. Len tak pohodený domček z hlinených tehál uprostred ničoho, bez tabule aj bez výpravcu.

Foto – Jana Čevelová

Deti vo vlaku

Asi dvojročné dievčatko neustále plače. V určitých momentoch doslova vrieska až sa dusí. Ticho je, len keď od vyčerpania zaspí, alebo keď sa nosí. A najčastejšie ju tíši asi 14-ročný mladík. Trpezlivo ju nosí na rukách z jedného konca vagóna na druhý, jemne jej dohovára, púšťa jej do uška muziku, utiera uplakané oči a dlhé sople. Najviac sa jej páči pri záchodkoch, tam však už nie je klíma, a tak sa vracia celý spotený. Pri prvom náznaku, že by ju posunul k jej matke na sedačku, dievčatko opäť spustí šialený vresk. Chlapec sa na všetkých ospravedlňujúco usmeje a pochoduje s ňou ďalej. My sa usmievame zhovievavo, že veď čo už, malé dieťa, ale v hlave nám beží film z blízkej budúcnosti: čo bude v noci?

Dievčatko má ďalších súrodencov – napočítali sme ešte tri sestry a brata. Sú ako rebríček od sedem rokov nižšie. Tie staršie sa musia zabaviť samé, najviac práce sú s tromi najmladšími. Chlapček možno asi štvorročný sa snaží upútať na seba pozornosť, zato trojročné dievčatko s vlnitými čiernymi vláskami sa na rozdiel od sestričky stále smeje a veselo behá po vagóne. Asi tri minúty s ňou behala aj uplakaná slečna, ale potom zrejme malý brat usúdil, že dlho bol pokoj, tak ju sotil a siréna bola späť.

Ktorý muž zo skupiny patrí k žene a deťom sa nám do konca cesty nepodarilo odhadnúť, sú dvaja, veľmi sa podobajú a o všetky deti sa starajú rovnako.

Vo vagóne sú aj ďalšie deti, skôr staršie, pretože z viacerých kútov počuť zvuky z rôznych hier. Občas aj nahnevaný výkrik, keď sa nepodarilo posunúť do ďalšieho levelu. Až potom počuť melódiu, ktorá dieťa posiela na začiatok hry.

Vo vlaku s deťmi. Foto – Miro Čevela

Na prechádzke do reštauráku

Po niekoľkých hodinách jazdy dobre padne sa postaviť a niekam si vyraziť. Napríklad do jedálenského vozňa. Predovšetkým tam snáď nebude plakať dieťa a potom – kto by sa netešil na miestne dobroty.

Informácia o reštauráku nám zatemnila mozog natoľko, že sme si vzali so sebou len vodu, zostali nám nejaké sušienky z nočného autobusu do Ankary, ktoré boli hnusné, ale bolo nám ich ľúto vyhodiť. Na poslednú chvíľu som kúpila ešte dva kusy nejakého pečiva – ako rezervu.

Celí natešení sme otvorili dvere a očakávali sme všakovaké orientálne vône. Nič. Len ticho tam bolo. Všetky stoly boli obsadené, ľudia mali pred sebou fľašky s vodou a čaje. Na pulte ležali nejaké keksíky a asi šesť kusov „obložených sendvičov“ – rozumej rohlík s plátkom syra.

Opýtať sa muža, ktorý tejto kuchyni velil, či varí, by bolo príliš zložité, a tak sme využili nonverbálnu konverzáciu a dozvedeli sme sa, že varí, samozrejme – ale len čaj alebo kávu. A víťazoslávne ukázal na dve krabice. Mohli sme si vybrať.

Kúpili sme si čaj a medzičasom posledné dva sendviče, odložili sme si ich na horšie časy, ktoré však naše žalúdky v panike už hlásili.

Jedálny lístok v jedálenskom vozni. Ceny mierne, ponuka zúfalá. Foto – Miro Čevela

Hneď pri odchode z Ankary sa na jedného zo sprievodcov zavesil starší muž v ošumtelom veľkom obleku, ktorý nezrozumiteľne bľabotal. Sprievodca s ním trpezlivo kontroloval lístky, až pokým ho so stoickým pokojom nestiahol starší muž a niečo mu dôrazne, ale potichu vysvetľoval.

Len čo sme vošli do jedálenského, muž v obleku vyskočil, posunkami a s bľabotaním nám ponúkal miesto pri ich stole. Ten druhý zhovievavo prikývol a ukázal na sedadlá. Sedel tam dôstojne s rukami zopnutými, na ľavej masívne hodinky a na tvári žiaden výraz. Vyzeral ako turecký dvojník herca Miroslava Krobota.

Bľabotajúci muž chcel stále komunikovať, Krobot ho vždy jemne chytil za rameno, na dve sekundy stíchol a všetko sa opakovalo. Až keď sa môj muž postavil a na chvíľu odišiel, Krobot nadviazal kontakt:

„Tatvan?“

„Tatvan. A vy?“ ukazujem na nich dvoch.

„Tatvan.“

Ukáže rukou dozadu: „Ankara?“

„Antalya, Ankara,“ odpovedám a využívam, že chce rozprávať, tak mu vymenovávam celú našu ďalšiu cestu.

„Tatvan, Van, Dogubeyazit, Diyarbakir…“

Pri kurdskom meste sa chytí a vraví niečo po turecky, rozumiem len Diyarbakir. Asi to znamená, že to je dobrý plán, lebo uznanlivo kýve hlavou a prstom naznačuje, že super. Úspešne sa rozvíjajúci dialóg sa skončil príchodom môjho muža.

Ponúkame mu sušienku a vtom sa stalo niečo nevídané. Krobot sa zmenil na Schwarzeneggra, keď s rukou na prsiach a terminátorovským pokusom o úsmev pokrútil hlavou, že on si tú sušienku nedá. Druhý muž sa neokúňal, zjedol ich všetky.

Rozostavaná elektráreň na Murate. Foto – Miro Čevela

Noc vo vlaku

Vagón zaspal, k nášmu nesmiernemu prekvapeniu aj uplakaná slečna v maminom náručí. Rodičia deťom ustlali deky pod sedačkami a vždy po dvoch ich tam uložili. Sledovať ich večne sa meniace polohy bolo fascinujúce a zároveň mi to pomohlo prežiť pravidelné prerušovanie spánku, keď sprievodca behal pred každou zastávkou cez vagón a vykrikoval názov stanice. Prišlo mi zvláštne, že vo vlaku, ktorý má klimatizáciu, nie je funkčný reproduktor.

Ale bolo tam viacero nelogických vecí. Napríklad ma prekvapilo, že vždy do jedného vagóna dali európsky záchod, hoci dopredu bolo jasné, že panáčikovia, ktorí sa tvárili ako upratovači, doňho nikdy nevstúpia a za 25 hodín ho neupracú.

Na druhej strane turecké záchody vo vlaku boli čisté, stačí ich totiž spláchnuť hadicou, navyše mali luxusné držadlo, čiže ste sa neskydli a aj ste sa ľahšie postavili. A ešte nechýbala aj dezinfekcia.

Vlak v noci postupoval veľmi pomaly, nešiel zrejme viac ako sedemdesiatkou. Keďže sme už boli na planine, mohlo sa na trati objaviť akékoľvek zviera.

Foto – Jana Čevelová
Foto – Jana Čevelová

Popri rieke Murat

Bolo nám jasné, že o jednej na obed v Tatvane určite nebudeme. Zúfalstvo sa napodiv nedostavilo, pretože sme prechádzali nádhernou horskou krajinou za priehradou Keban neďaleko Elazigu, do ktorej sa vlievajú rieky Murat a Kurasu, ale z nej už vytekajú spoločne ako Eufrat. A práve popri Murate vedie trať smerom na východ. V skalách prechádza desiatkami tunelov (prestala som rátať pri tridsiatom a podľa skromného odhadu sme rovnakým množstvom ešte prešli), ktoré by sme u nás nikdy nepostavili, keďže máme to tvrdé podložie.

Murat. Foto – Jana Čevelová
Murat na rovine. Foto – Jana Čevelová

Krajina bola fascinujúca, počet zastávok v ničote sa stupňoval s približujúcim sa Tatvanom a potom sa otvoril do nekonečnej pláne pod horou Nemrut.

Zastávka uprostred ničoho. Foto – Jana Čevelová
Planina pred Tatvanom. Foto – Jana Čevelová

Niekoľko hodín sledovania prírody ubehlo tak, že som si ani nevšimla, že suseda na vedľajšom sedadle uštrikovala celý chrbát budúceho svetra, jej muž si medzitým pozrel asi osemdesiat zápasov tureckej futbalovej ligy, dve staršie dievčatká za nimi ešte (alebo už znova) spali, obaja úplne vyčerpaní muži spali tiež, ale skôr vyzerali, že upadli do kómy. Ostatné deti medzitým behali po vagóne.

Keď však asi dve zastávky pred konečnou zapraskal reproduktor a začal oznamovať názvy staníc, to sme si už všimli všetci. My s údivom a domáci sa len zasmiali.

Konečne Tatvan, meškanie štyri a pol hodiny. Na stanici, kam prichádzajú do týždňa tri rýchliky, bolo rušno. Vykladala sa všetka batožina, na prichádzajúcich čakali na peróne nedočkavo príbuzní, staré mamy vo farebných kurdských šatkách s nadšením nazerali do každého okna, či objavia svoje deti a vnúčatá.

Nás nečakal nikto a napriek jednému batohu sme sa nevedeli napchať do dolmušu, jednoducho stredoeurópska vyčkávavosť sa nevyplatila.

Čakali sme na ďalší a neďaleko stálo malé čiernooké vrieskajúce dievčatko, ktoré nemal kto vziať na ruky, pretože všetci nosili kufre, mechy a tašky.

* Väčšina fotiek bola nafotená na mobil a cez špinavé okno
* august 2022

V Tatvane. Foto – Jana Čevelová
Cestovný poriadok na stanici Tatvan, Van Gölu Expres z tejto stanice odchádza dvakrát do týždňa – v utorok a vo štvrtok. Z Ankary zasa odchádza v nedeľu a v utorok s príchodom do Tatvanu v pondelok a v stredu. Foto – Jana Čevelová

Teraz najčítanejšie

Jana Čevelová

Vyštudovala žurnalistiku na UK v Bratislave. V roku 1989 nastúpila do denníka Smena, odkiaľ v januári 1993 odišla do denníka SME. Tam pracovala najprv ako redaktorka domáceho spravodajstva, neskôr na zahranično-politickom oddelení. Od roku 2001 do augusta 2008 bola v SME vedúcou vydania, od septembra 2008 do konca roka 2014 vedúcou online spravodajstva. V Denníku N pracuje ako editor.