Denník N

Akí sú školáci, ktorí sa práve vracajú do škôl? Spoznať ich pocity a život chcú výskumníci, ktorí prešli stovky škôl. Šli sme s nimi hľadať odpoveď

HBSC štúdia skúma vzťah detí ku škole, ako trávia čas či ako sú spokojní so životom. Celosvetovo sa do zberu dát zapojilo vyše pol milióna detí, na Slovensku dotazník vypĺňalo 10-tisíc školákov vo veku 11, 13 a 15 rokov.
HBSC štúdia skúma vzťah detí ku škole, ako trávia čas či ako sú spokojní so životom. Celosvetovo sa do zberu dát zapojilo vyše pol milióna detí, na Slovensku dotazník vypĺňalo 10-tisíc školákov vo veku 11, 13 a 15 rokov.

V pondelok nastúpi do škôl na Slovensku zhruba 700-tisíc školákov. Akí sú? Ako vnímajú rodičov a učiteľov? Sú šťastní? A sú v našich školách spokojní?

Odpovede na tieto otázky hľadá medzinárodná štúdia HBSC (Health Behaviour in School-Aged Children.). S psychologičkami a s telovýchovnými odborníkmi sme absolvovali posledné kolo vypĺňania dotazníkov a meraní telesnej zdatnosti pred koncom školského roka. Ako to vyzeralo a čo nám zozbierané údaje hovoria?

Urgentným problémom je, že deti a mladých škola nebaví, neláka ich. Pritom by práve škola malo byť miesto, kde naplnia svoju prirodzenú zvedavosť a potrebu rozvíjať sa,“ hovorí hlavná riešiteľka štúdie prof. Andrea Madarasová Gecková, PhD. z Ústavu psychológie zdravia a metodológie výskumu LF UPJŠ v Košiciach o jednom z kľúčových zistení. Ďalší trend, na ktorý by sme mali reagovať, je to, že školáci nie sú v dobrej kondícii. „Deti sa nevedia hýbať a strácajú potrebu sa hýbať,“ hovorí A. Madarasová Gecková.

Na trendy v osobnom živote, ktoré sa v štúdii prejavujú, upozorňuje Mgr. Daniela Husárová, PhD., z Ústavu psychológie zdravia LF UPJŠ v Košiciach: „mladí ľudia sú čoraz osamelejší“. Chýbajú im dôverní priatelia, ale tiež ubúda čas strávený v rodinách pri spoločnom jedle a rozhovore. „Pozitívom je však, ako sa mení rola otcov v živote detí, už to nie len osoba, ktorá má na starosti finančné zabezpečenie, ale rodič, s ktorým si deti vytvárajú vzťahy, ktorý sa zapája do fungovania rodiny a deti sa s ním rozprávajú o témach, ktoré ich trápia.“

Najväčšou motiváciou je záujem učiteľa

Budeme za tento dotazník známkovaní ?“ je prvá otázka od piataka základnej školy na východnom Slovensku. So spolužiakmi si práve sadol do učebne informatiky a na školskom notebooku otvára linku s online dotazníkom.

Nie, v tomto dotazníku neexistujú dobré a zlé odpovede. Zaujíma nás, ako žijú deti vo vašom veku,“ odpovedá koordinátorka a vysvetľuje, že dotazník je anonymný a môžu byť úprimní. Dotazník má šesť častí, ktoré hľadajú odpoveď na to, ako a či sa školákom vo veku 11, 15 a 16 rokov páči v škole, aké majú vzťahy s učiteľmi, ako trávia voľný čas, aký priestor má v ich živote pohyb, ale aj ako sú spokojní so svojim životom, možnosťami či vlastným výzorom.

Štúdiu je realizovaná v takmer 50 krajinách sveta, a to už od roku 1983. Dáta sa zbierajú raz za štyri roky. Slovensko sa zapojilo siedmy raz. „Sledujeme viaceré oblasti, ktoré prispievajú k zdravému vývinu detí a mladých, a to v sociálnom kontexte, teda vo vzťahu k priateľom, spolužiakom, v škole a v rodine. Keďže ide o dlhodobú a medzinárodnú štúdiu, vieme sledovať, čo sa v živote detí mení, a to naprieč krajinami. Cieľom je, aby sme vedeli s deťmi lepšie pracovať s rozvíjať ich potenciál,“ vysvetľuje A. Madarasová Gecková.

Na škole v Topoľčanoch čakal riešiteľky štúdie darček – jarný med. Učiteľky tu vedú včelársky krúžok. Riešitelia navštívili vyše sto škôl naprieč Slovenskom. „Medzi školami sú obrovské rozdiely. Niekde sú na chodbách tulivaky, niekde majú klubovne, niekde krásne školské záhrady a žiacke rastlinné kútiky, niekde klavír na chodbe, na ktorom deti cez prestávky hrajú, niekde prekračujú mechy s cementom, niekde sa tiesnia v priestoroch, ktoré neboli mienené ako triedy. Všeličo sa dá a malo by nám záležať na tom, aby všetky školy boli príjemným prostredím pre školákov i učiteľov. Každé dieťa v každom kúte Slovenska si zaslúži školu, kde sa cíti dobre, kde sú podmienky vhodné na vzdelávanie, kde sa môže rozvíjať,“ hovorí A. Madarasová Gecková.

Deti vypĺňajú dotazník a sporadicky sa zdvihne ruka: „Čo sa myslí otázkou, či žiaci na našej škole môžu vyjadriť a obhájiť svoj názor?“ pýta sa piatak. Keď mu krátko vysvetlíme princíp participácie na dianí v škole a pridáme zopár príkladov, na akých rozhodnutiach by sa mohol podieľať či vyjadriť na ne názor, mávne rukou a povie: “No to určite.“ V odpovedi si vyberie možnosť „nesúhlasím.“ Výsledky z tohtoročných dotazníkov nie sú ešte známe, no už dáta z predošlých rokoch ukazujú, že deti naša škola neláka a veľká časť detí nemá dôvod vedieť, čo znamená participácia na dianí v škole.

Nezapájanie detí a mladých do rozhodovania má pritom ďalekosiahle dôsledky pre celú spoločnosť, upozorňuje predseda Rady mládeže Juraj Lizák: “Deti väčšinou nastupujú do škôl s tým, že sa tešia a chcú sa vzdelávať. A končia školskú dochádzku s tým, že prvá inštitúcia, s ktorou sa stretli, je ich nepriateľ a nemajú ju radi. Prečo nám „základoškoláci“ končia školu s tým, že nejaká štátna inštitúcia je ich nepriateľ? Ako majú rešpektovať ďalšie inštitúcie, s ktorými sa stretávajú neskôr ako občania? Vytvárame v mladých ľuďoch od prvého kontaktu zlý vzťah k štátnym inštitúciám a potom sa čudujeme, že vzťah občan a štát nefunguje.“

Nelichotivý vzťah ku škole viedol riešiteľov k tomu, aby sa tento rok zamerali na dôvody, prečo škola neláka, a čo sú faktory, ktoré naopak dokážu školákov motivovať. „Už počas pandémie sme realizovali online rozhovory so školákmi, z ktorých vyplynulo, že to najdôležitejšie, čo im pomáha byť v škole úspešnými, je dobrý učiteľ. Deti úprimne chcú a potrebujú vidieť úprimný záujem učiteľa. Preto meriame, koľko detí má učiteľa, ktorý ich motivuje a ako sa to odráža na ich zdraví a napredovaní. Meriame tiež úroveň školského stresu, ktorý sa z roka na rok zvyšuje. Školám chceme dať spätnú väzbu, chceme im pomôcť porozumieť, aké charakteristiky učiteľa deti vnímajú ako podporujúce.“ hovorí A. Madarasová Gecková.

Školákom na Slovensku sa v škole páči čím ďalej tým menej. Medzi 15-ročnými bolo Slovensko v poslednom prieskume na 30. mieste spomedzi 45 krajín. Kým na Islande, v Slovinsku či Maďarsku školu hodnotí pozitívne 40% 15-ročných, v Nórsku, Bulharsku 30 %, v Rakúsku či Nemecku približne 20%, na Slovensku je to len 16% dievčat a 13% chlapcov vo veku 15 rokov. Za nami je napr. Česko, Poľsko, ale prekvapujúco i Fínsko. Osobitne chlapci už na druhý stupeň ZŠ u nás štartujú bez nadšenia.

Záujem o vzdelanie, nie však o školu

Blíži sa deň, kedy do škôl mieria politici na čele s ministrom školstva a nezriedka i s premiérom, aby deťom povedali, že vzdelanie je pre politikov priorita a pre deti kľúč k dobrej budúcnosti. Študenti a študentky si však význam kvalitného vzdelávania dobre uvedomujú. Rovnako si však uvedomujú, že sa ho na Slovensku nedostáva všetkým a všade. Dáta z HBSC štúdie z roku 2019 hovoria, že trom štvrtinám 15-ročných študentov a študentiek „veľmi záleží na tom, aké vzdelávanie získajú (75 % „veľmi záleží“, 25% „záleží, no nie až tak“,  – „je mi to jedno„) no zároveň sa v škole páči len jednému z piatich školákov vo veku 11 alebo 15 rokov, pričom spokojnosť so školou klesá s vekom.

Proste sa nám tam nechce sedieť na tých nepohodlných stoličkách a počúvať veci, ktoré nám nebude treba,“ cituje štúdia 13-ročné dievča. „Učitelia berú všetko vážne. Keby kúsok povolili. Boli zábavnejší, nie tak prísni. Netlačiť na nás. Mali by byť viac tolerantní a chápavejší. Lepšie vysvetľovali,“ hovorí 12-ročné dievča. Ďalšie 13-ročné dievča dopĺňa, že môžu byť i prísni, „keď vieme, že im na nás záleží.“ A „keď sa na vás nevykašlú a pomôžu pri učení,“ hovorí 14-ročný chlapec. Zo štúdie vyplýva, že štvrtina školákov mala niekedy problém s čítaním a polovica chlapcov a až dve tretiny dievčat malo problémy s pochopením matematiky, pričom žiaci nedostávajú pri pochopení učiva a úlohách potrebnú podporu v škole. Takmer všetci 11-roční žiaci a žiačky uviedli, že potrebujú doma pri úlohách pomoc rodičov. S pochopením učiva pomáhajú rodičia polovici 15-ročných školákov.

Učiteľ je najdôležitejší faktor, ktorý dieťaťu pomáha alebo bráni byť úspešným. Deti potrebujú učiteľov, ktorým na nich záleží, prijímajú ich takých, akí sú, zaujímajú sa, ako sa majú aj mimo vyučovania, dávajú im druhú šancu a  „nezlomia nad nimi hneď palicu“. Takých, ktorí v príprave na vyučovanie urobia niečo navyše a ich hodiny sú zážitkom, dopĺňajú ich pokusy, hry a zaujímavosti. Máme na školách takýchto učiteľov, no nie sú samozrejmosťou a aj ich motiváciu ubíja byrokracia,“ hovorí Daniela Husárová.

Ak chceme, aby deti prežili väčšinu dňa tak, aby ich to bavilo a obohacovalo, potrebujeme do škôl pritiahnuť takýchto učiteľov, hovoria riešiteľky štúdie. Pritiahne ich kvalitný systém, dobré pracovné podmienky a fungujúca podporná sieť, ktorá im umožní byť skvelými učiteľmi a zabráni tomu, aby vyhoreli. Realita – tento školský rok školám chýba vyše 1300 učiteľov a vychovávateľov (podľa edujobs.sk).

Aj takto vyzerá jedna z tried, v ktorej žiaci vypĺňali dotazníky. Učitelia a žiaci sa často snažia spríjemniť prostredie tried v rámci svojich možností, aj v tejto škole však bol problém otvoriť staré okná a pustiť do triedy vzduch a rozsiahly školský dvor nebol upravený tak, aby ho školáci mohli naplno využívať – počas aj po škole.

Aktívne prestávky podľa uhla pohľadu

Nechcem vedieť koľko vážim, nehovorte mi to,“ hovorí piatačka. Druhá časť HBSC štúdie je okrem telesnej zdatnosti zameraná aj na meranie zloženia tela školákov. Kým deti vypĺňali dotazníky,  v šatniach telocvične pribudli prístroje, ktoré deti vážia, merajú im množstvo telesného tuku, svalovej hmoty či BMI index. Meranie množstva telesného tuku naznačí odborníkom aj riziko nadhmotnosti vo vyššom veku.

Mgr. Beáta Ružbarská, PhD., z Fakulty športu Prešovskej univerzity v Prešove hovorí, že s tým, že sa študentky boja odvážiť a na svoju hmotnosť sa pozerajú kriticky sa stretávajú často. V predošlej štúdii hodnotila svoju postavu ako trochu alebo veľmi tučnú tretina 13 a 15-ročných dievčat. „Kritickejšie sú pritom k sebe chudé dievčatá,“ hovorí a pridáva skúsenosti z praxe, keď „mnohé z nich nie sú chudé preto, že športujú. Chudé sú nielen preto, že nemajú tuk, ale aj preto, že nemajú svaly.“ To môže predznamenať zdravotné problémy – základné oporné svalstvo, teda svaly chrbta a brucha sú ťažšie ako tukové tkanivo a ak sa vytúžená hmotnosť dosiahne za cenu redukcie svalov na minimum, tak hrozí, že dievčatá nemajú čím držať rovný chrbát a ten ich bolí. Tiež hrozí, že sa nedokážu hýbať, lebo na pohyb, ktorý prináša potešenie, je potrebné mať isté množstvo svalov a zručností ako ich využívať, nielen vysnívanú hmotnosť.

Beáta Ružbarská si všíma tiež to, že „problém s nadhmotnosťou sa objavuje výraznejšie u detí na dedine, ako v meste“. Dáta HBSC štúdie sa vyhodnocujú, no ona upozorňuje na iný výskum zameraný na telesný, funkčný a motorický rozvoj stredoškolskej populácie prešovského regiónu, ktorý robili na fakulte. Výsledky „poukazujú na vyššiu endomorfiu, teda vyšší podiel telesného tuku na telesnom zložení vidieckych dievčat v porovnaní s dievčatami z mesta, a to v každom roku od 15. do 19. roka. U chlapcov z vidieka bola zaznamenaná vyššia endomorfia až od 16. roku života. Uvidíme, či sa to potvrdí aj u žiakov základných škôl.“ Mohlo by to súvisieť s menšou ponukou športovísk a aktivít v obciach. „Výskumy naznačujú, že podmienky prostredia najmä v okolí miesta bydliska a navštevovanej školy, môžu ovplyvniť pohybové správanie dieťaťa. Dostupnosť športovísk má vplyv na frekvenciu a objem pohybovej aktivity.“

Meranie zloženia tela. Nadhmotnosť a obezita a nedostatočná úroveň pohybovej aktivity v adolescencii nie sú dobrým základom pre zdravý životný štýl v dospelosti. Už údaje z predošlej štúdie ukázali, že každé tretie dievča či chlapec vo veku 11 rokov trpí obezitou.

Po meraniach bežia žiaci v telocvični vytrvalostný člnkový beh, na základe, ktorého bude hodnotená ich funkčná zdatnosť. Na signál behajú z jednej strany telocvične na druhú, každý toľko raz, koľko vládze. U piatakov sú posledné úseky súbojom dvoch žiakov. Ako vysvetľuje učiteľka telesnej výchovy, chodia na futbal a aj počas prestávok si robia „na chodbe preteky a stále sa predháňajú“. Keď majú behať siedmaci a deviataci, pár dievčat odmietne, nechcú či hovoria, že si zabudli tenisky.

Ešte ako piatačka stvárala na chodbe také gymnastické kúsky, že sme sa báli. Ako prišla do siedmej triedy, zlomilo sa to a nechce nič robiť. Láme sa to v siedmej triede,“ hovorí učiteľka. Vo vyšších ročníkov dievčatám nepomáhajú v motivácii ani hygienické podmienky na školách – jednoducho sa odmietajú spotiť, ak nemajú možnosť sa osprchovať. Podľa údajov, ktoré tento rok zverejnilo ministerstvo školstva nemá telocvičňu vyše tretina základných škôl a aj časť tých, ktoré ju majú, má staré hygienické zariadenie či je proste na sprchu krátka prestávka. V člnkovom behu porážajú naprieč ročníkmi chlapci svoje spolužiačky, u deviatakov vyhráva prekvapivo dievča. Keď sa vydýcha, vysvetľuje, že hrá basketbal, ktorý má v meste tradíciu.

Už údaje z predošlej štúdie ukázali, že každé tretie dievča či chlapec vo veku 11 rokov má rizikové množstvo telesného tuku a viac ako polovica školákov vo všetkých sledovaných vekových skupinách má nízku funkčnú zdatnosť. Tento rok má funkčnú zdatnosť odhaliť práve vytrvalostný člnkový beh. Ide o dôležitý údaj, pretože „ak má školák nízku funkčnú zdatnosť znamená to, že má nízku celkovú kapacitu kardiovaskulárneho a dýchacieho systému a schopnosť vykonávať dlhodobú, rytmickú a dynamickú pohybovú aktivitu zahŕňajúcu veľké svalové partie. Vzhľadom na to, že existuje súvislosť medzi slabou úrovňou funkčnej zdatnosti a rizikovými faktormi chorôb obehovej sústavy, môžeme povedať, že u detí a adolescentov s nižšou úrovňou funkčnej zdatnosti je vyššie riziko rozvoja chorôb obehovej sústavy v dospelosti. Na druhej strane – čo by mohlo byť motiváciou pre rodičov v podpore pohybovej aktivity detí, vyššia úroveň funkčnej zdatnosti je vo vzťahu k lepším akademickým výsledkom,“ vysvetľuje Mgr. Peter Bakalár, PhD. z Fakulty športu Prešovskej univerzity v Prešove, ktorý vedie fitness časť HBSC štúdie. Aj tu však platí „všetko s mierou“, pretože pri veľkom objeme pohybovej aktivity rastie riziko úrazov. A veľké objemy pohybovej aktivity môžu spolu s poruchami príjmu potravy súvisieť so snahami o nezdravú úpravu hmotnosti.

Bakalár upozorňuje, že školáci vo veku od 5 do 17 rokov by sa mali počas týždňa venovať pohybovej aktivite strednej až vyššej intenzity v priemere 60 minút denne. Podpora pohybu detí a mladých musí nastať v rôznych oblastiach – na školách okrem telesnej výchovy musia mať školáci možnosť aktívne tráviť prestávky, treba umožniť školákom bezpečne sa dostať do škôl na bicykloch či pešo. V parkoch treba budovať aj ihriská pre staršie deti, osobitne také, ktoré pritiahnu aj dievčatá, zvýšiť sa musí dostupnosť voľnočasových športových aktivít. A treba ísť deťom príkladom. HBSC dotazník kladie aj tieto otázky.

Pohľad z okna jednej zo škôl, ktorá sa zapojila do zberu dát. Štúdia HBSC sa pýta aj na to, čo školákom bráni v aktívnom transporte do školy. Dôvodom sú najmä nebezpečné cesty, ale tiež neochota škôl vytvoriť bezpečné priestory na uloženie bicyklov či kolobežiek.

Predstava o aktívnych prestávkach z pohľadu detí a škôl je trochu rozdielna. Kým predstavitelia škôl sú presvedčení, že žiaci môžu tráviť prestávky aktívne, tí o tom buď nevedia, alebo túto možnosť nevyužívajú či majú o aktívnej prestávke inú predstavu. Skoro polovica zo 109 škôl udáva, že žiaci sa môžu cez prestávky voľne pohybovať v blízkosti triedy (45 %) alebo využívať celý areál školy (43 %) a iba 7 % škôl uviedlo, že žiaci musia veľkú prestávku tráviť v triede. Naproti tomu len dve percentá školákov hovorí, že im škola ponúka športové náradie či aktivity, aby prestávky mohli tráviť aktívne, približne pätina školákov uviedla, že môže využívať celý areál školy (chodby, dvor, ihriská), dve tretiny školákov sa môžu počas veľkej prestávky pohybovať na chodbe blízko triedy a až 14 % školákov nesmie triedu opustiť.

Podľa štúdie zhruba polovica školákov do školy chodí pešo. Medzi prekážky, ktoré bránia aktívnemu transportu do školy pešo, bicyklom či kolobežkou školáci uvádzajú najmä chýbajúce bezpečné cesty a priechody cez cesty a to, že v škole nie je priestor na bezpečné uloženie bicykla a vecí. Na Slovensku zatiaľ tieto potreby nenachádzajú veľkú odozvu, skôr ide o pionierske projekty. Bratislava napríklad na úvod školského roka plánuje na deň uzatvoriť ulicu pri ZŠ Tbiliská a vyhlásiť ju symbolicky za „školskú ulicu“. Zmenám dopravnej situácie pred školou predchádzal prieskum medzi deťmi a rodičmi, z ktorého vyplynulo, že rodičia vozia deti do školy z dvoch dôvodov – bývajú ďaleko alebo majú strach z nebezpečnej dopravnej situácie. Druhý dôvod prevažuje. „Mesto nemôže byť zároveň priateľské k autám aj k deťom. Dlhé roky sme budovali mestá podľa potrieb áut, je čas to zmeniť, vyžaduje si to čas a úsilie, avšak mesto bez detí je skôr či neskôr mŕtve mesto,“ hovorí urbanista a priekopník pretvárania miest na priateľské pre deti Tim Gill.

Len zhruba polovica školákov chodí do školy pešo, asi tretina hromadnou dopravou. Bicykel používa jeden až tri percentá detí v závislosti od veku. Cesta pešo do školy s rodičmi či rovesníkmi podľa riešiteľov štúdie ponúka školákom aj možnosť porozprávať sa s rodičmi či kamarátmi, rozdýchať a rozhýbať sa a prispieva k ich duševnej pohode a spokojnosti, čo si málokto uvedomuje.

Voľnočasové pamäťové stopy

Pokiaľ ide o rodičovské vzory, len tretina 15-ročných a zhruba polovica 11 a 13-ročných respondentov uviedla, že ich otec a mama každý týždeň športujú. „Školáci uvádzajú, že pohybovo aktívnejší sú tí, ktorých rodičia vedú k športu, sú pre nich vzorom aktívneho životného štýlu. V rozhovoroch často hovorili, že potrebujú vedieť „ako na to“, že je ťažké začať sa hýbať, ak nemáte skúsenosť „dobrého pocitu“, keď sa prekonáte. Pohybová gramotnosť sa vyvíja od ranného detstva postupným objavovaním toho, čo naše telo dokáže, aké nám pohyb môže prinášať benefity, dobré pocity nielen zo samotného pohybu, či výkonu, alebo aj z toho, že si užívame čas s ľuďmi, ktorých máme radi,“ vysvetľuje A. Madarasová Gecková.

Z organizovaných foriem trávenia voľného času prevláda šport a umenie. Zhruba každý druhý chlapec chodí na tréningy a každé druhé dievča do ZUŠ, veľká časť detí sa všk nevenuje vo voľnom čase nijakým organizovnaým aktivitám. Z neorganizovaných aktivít najradšej školáci trávia čas s priateľmi (zhruba 70 % školákov vo všetkých vekových kategóriách). Dievčatá a chlapcov motivuje k športu radosť z pohybu, snaha dostať sa do dobrej formy, vidieť sa s kamarátmi/kami, zlepšiť si zdravie a zabaviť sa. Ako prekážky uvádzajú to, že v okolí nie sú vhodné aktivity, chýba výstroj či kamaráti, ktorí by športovali s nimi, no predovšetkým to, že nemajú na šport dosť času.

Naproti tomu sleduje aspoň dve hodiny denne televíziu či videá 41 % (15-ročných) až 54 % dievčat (11-ročných) a 40 % (15 r.) až 49 % (11 r.) chlapcov. Počítačové hry hrá denne aspoň dve hodiny 56 % (11 r.) až 65 % (15r.) chlapcov a 16 % (11 r.) či 14 % (15 r.) dievčat. Prácou na počítači a na sociálnych sieťach strávi denne aspoň dve hodiny 19 % (11 r.) až 44 % (15 r.) chlapcov a 43 % (11 r.) až 65 % (15 r.) dievčat.

Nemá zmysel sa mladých pýtať, koľko času trávia online, pretože sú online stále. Narozdiel od staršej generácie, ktorá zdôrazňuje najmä negatíva online sveta, oni vnímajú a zdôrazňujú jeho pozitíva, je pre vzdelávacím nástrojom – niektorí hovoria, že sa angličtinu nenaučili v škole, ale z youtube videí, na internete hľadajú podklady pre školské projekty, ku ktorým by sa inak nedostali. Aj riziká súvisiace s kyberšikanou či bezpečnosťou si často uvedomujú viac ako rodičia. Viacerí absolvovali preventívne programy na škole,“ hovorí D. Husárová.

Veľká miera času stráveného na sociálnych sieťach však so sebou nesie riziko závislostí, čo si tiež štúdia všíma – pýta sa školákov, či sa im stalo, že kvôli internetu nejedli či nespali, zanedbávali priateľov, krúžky, alebo pociťovali strach, že ak sa „odpoja“, niečo im ujde (tzv. fear of missing out/strach zo zmeškania). Keďže sa výskum sústredí na žiakov základných škôl, tieto situácie ešte nie sú významné, hoci sa objavujú. Približne každý piaty školák uvádzal, že je úzkostný, ak si nekontroluje správy alebo vypne mobil na nejaký čas. Štúdie zamerané na stredoškolákov už tieto situácie zaznamenávajú oveľa  častejšie (napr. Iuventa/Centrum pre výskum etnicity a kultúry, 2021).

Vo vytrvalostnom člnkovom behu člnkovom behu sa lepšie darilo školákom, ktorí sa pravidelne venujú športovej pohybovej aktivite.
Vo vytrvalostnom člnkovom behu člnkovom behu sa lepšie darilo školákom, ktorí sa pravidelne venujú športovej pohybovej aktivite.

Vytvorenie dobrej „voľnočasovej pamätovej stopy“ v detstve je kľúčom k prevencií nielen fyzických, ale aj duševných ťažkostí. Aj preto v čase pandémie bolo z pohľadu dopadov na deti veľkým problémom nielen zatvorenie škôl, ale aj dlhodobé obmedzenie voľnočasových aktivít. „Šport a rozvíjanie ostatných mimoškolských zručností je nesmierne dôležité aj z psychologických príčin. Tým, že si deti budujú pozitívny vzťah k pohybovej alebo kreatívnej činnosti sa učia nielen činnosť samotnú, ale najmä to, že im v živote môžu tieto aktivity pomáhať napr. pri zvládaní stresu a prispievajú tak k zlepšovaniu ich odolnosti. Ak deťom vezmeme príležitosť rozvíjať si tieto zručnosti, významne tým oslabujeme ich schopnosť využívať zdravé mechanizmy regulácie stresu a vystavujeme ich riziku problémov v oblasti duševného zdravia,“ upozorňovala psychologička Mária Balážová spoločne s Iniciatívou Dajme deťom hlas počas pandémie.

Raňajky, spánok a samota

„Som hladná,“ zaznie pri vypĺňaní dotazníka od jedného z počítačov. Piatačky vypĺňajú časť dotazníka, v ktorej sa objavuje otázka či majú sedem dní v týždni raňajky. Poznámka spustí rozhovor štyroch spolužiačok. Je pol jedenástej, beží tretia vyučovacia hodina a tri z nich ešte nejedli. Prvé dve prestávky boli vraj na raňajky krátke, čakajú na veľkú prestávku. Aáno vstávajú a idú do školy v čase, keď už doma nie sú rodičia. „Radšej si dlhšie pospím,“ hovorí jedno z dievčat. „Ja musím raňajkovať, u nás je to tak, že radšej nech trochu meškám do školy, ako by som nejedla,“ delí sa o rozdielnu skúsenosť posledná zo štvorice.

Deti potrebujú byť najedené, vyspaté a vybehané, to nie je žiadny nový objav, ale základy psychohygieny, nemôžeme ich nechať šesť hodín sedieť v triede, musia ísť cez prestávku na čerstvý vzduch, vybehať sa a nadýchať, aby to boli zdravé a živé deti, aké vedia byť,“ hovorí Andrea Madarasová Gecková.

Dáta HBSC štúdie z roku 2019 ukazujú, že cez pracovné dni raňajkuje len zhruba polovica školákov vo veku 11 rokov (48-54 %) a iba dve pätiny 15-ročných školákov (37-43 %). Tieto čísla ma prekvapia. Daniela Husárová však hovorí: „školáci nám bežne vravia, že nestíhajú raňajkovať. Ako sa potom môžu v škole sústrediť a pracovať?“ kladie si otázku a hneď odpovedá: „Vydržia ako-tak prvú hodinu, no potom už majú takú nízku hladinu cukru, že každý ďalšia hodina je trápenie, nevedia sa sústrediť, v triede je hluk, žiaci vyrušujú, z toho sú nervózni aj učitelia. Mozog potrebuje mať z niečoho energiu. Základ stravovacích návykov si vytvárame už v detstve.“

Nielen na raňajky nemajú školáci čas, ale v rodinách je stále menej času je aj na spoločné stolovanie či rozprávanie sa. Stále menej rodičov určuje deťom, kedy majú ísť spať, ako dlho môžu byť po škole vonku a len v málo rodinách existujú pravidlá na používanie internetu. Takmer štvrtina 11-ročných školákov (23-24 %) uviedla, že sa s rodičmi rozpráva len málo alebo vôbec. S pribúdajúcim vekom sa počet zvyšuje a s rodičmi sa len veľmi málo alebo vôbec nerozpráva 38 % školáčok a 33 % školákov vo veku 15 rokov.

Každý štvrtý 11-ročný chlapec (23 %) a tretie dievča (31 %) uviedli, že im rodičia zriedkavo alebo vôbec neurčujú, kedy majú ísť spať. U 15-ročných je to 59 % chlapcov a 69 % dievčat. Približne polovica 11-ročných školákov (49-56 %) uviedla, že v rodine platia pravidlá na používanie internetu len zriedkavo alebo vôbec. Pri 15-ročných to uviedlo až 80 % chlapcov a 83 % dievčat. „Z vlastnej skúsenosti viem, že chodiť spať nadránom, keď vstávam o siedmej nie je najlepší nápad. Ale nedá sa odolať. Internet dokáže človeka zamestnať na dlhé hodiny,“ hovorí 15-ročný žiak. „Chodím neskoro spať, lebo nie som unavená. Pozerám seriály alebo si píšem s kamarátmi,“ hovorí 13-ročné dievča.

Niekedy stačí málo – nechať na chodbe ping pongový stôl a aktívne prestávky sa na škole sú realitou.

V dnešnej uponáhľanej dobe je niekedy ťažké nájsť si čas a energiu na spoločné aktivity každý deň či dožadovať sa dodržiavania pravidiel. Ale práve to poskytuje priestor pre vytváranie a upevňovanie vzťahu medzi rodičmi a deťmi, prispieva k vytvoreniu pocitu bezpečia, v ktorom sa môžu cítiť iste a zdôveriť sa, keď to budú potrebovať,“ hovorí Daniela Husárová. A dodáva, že je jedno, či spolu športujeme, hráme karty, pozeráme televíziu alebo sedíme pri nedeľnom obede. „Dôležité je ukázať, že „som tu a počúvam ťa“. A čím skôr si rodina osvojí tieto „zvyky“, tým pevnejšie väzby si deti vytvárajú, a to aj napriek tomu, že období dospievania sa postupne snažia osamostatniť a získať nezávislosť.

Menej času a rozhovorov strávených s rodičmi je s pribúdajúcim vekom mládežníkov bežná vec, no horšie je, keď im v tomto veku chýbajú aj dôverní kamaráti. Medzi rokom 2014 a 2018 klesol počet školákov, ktorí uviedli, že môžu so svojimi priateľmi počítať. Výnimkou boli iba 11-roční chlapci, u ktorých zmena nenastala. Marek Madro z IPcko.sk, čo je najväčšia psychologická poradňa pre mladých, hovorí, že osamelosť je hlavnou témou, s ktorou psychológov mladí kontaktujú. A vo veľkej miere to súvisí aj so sociálnymi sieťami. Minulý rok zaznamenala poradňa 72-tisíc kontaktov, ďalších 120-tisíc (!) nemohli z kapacitných dôvodov prijať. „Najčastejšou témou je pocit obrovskej osamelosti, pričom sa obsah tohto slova mení. Pred rokmi sa deti a mladí báli ísť za rodičmi, lebo sa báli trestu. Teraz sa boja ukázať akí sú, pred svojimi kamarátmi, pretože dnes sa nenosí byť smutný. Stále musíte byť úspešní a prezentovať to na sieťach.“ Druhou najčastejšou témou kontaktov sú pokusy o samovraždu.

Školáci majú stále menej priateľov, s ktorými sa môžu podeliť o radosti a starosti. Práve dobrí priatelia sú pritom jedna z kľúčových vecí pre spokojný život, uvádzajú v HBSC štúdii. „Spokojnosť je dobré vzdelanie, vychádzanie s rodinou a dobrí kamaráti,“ hovorí 13-ročný chlapec. „Mať pri sebe nejakú technológiu a dobrého kamaráta,“ je dôležité podľa 15-ročného chlapca. „Byť so životom spokojný, znamená byť zdravý a tráviť čas s kamarátmi,“ hovorí 13-ročné dievča.

Taký sen o zmene

Často z úst rodičov a starých rodičov počuť kritiku smerom k mladým, že sú generáciou, ktorá je lenivá, trávi čas na sociálnych sieťach a v nákupných centrách. Menej kriticky sa ako predstavitelia staršej generácie zamýšľame nad svojou zodpovednosťou za to, aké možnosti deťom a mladým ponúkame a aký svet sme pre nich vytvorili. „Mám taký sen, že až budeme robiť ďalšiu štúdiu HBSC, deti nám nebudú referovať, že im v škole zakazujú sa rozprávať a hýbať, ale sa budú sťažovať, že ich nútia rozprávať, prezentovať, diskutovať, hýbať sa, a že už by si fakt chceli trochu v pokoji len tak počúvať,“ hovorí Andrea Madarasová Gecková.

Peter Bakalár by privítal, keby sme zlepšili podporu pohybovej aktivity detí a mladých. „Inšpiroval by som sa krajinami, ktoré dosahujú vysoké úrovne ich pohybovej aktivity, napr. Slovinskom či Fínskom a snažil sa o prenos ich podpory pohybovej aktivity do našich podmienok. Malo by pritom ísť o systematickú podporu – teda takú, v ktorej je pohybová aktivita zohľadňovaná ako priorita pri tvorbe politík naprieč rôznymi sektormi (zdravotnícky, dopravný, stavebný, súkromný a vzdelávací),“ hovorí. „Školy sú základom pre podporu pohybovej aktivity detí a adolescentov,“ hovorí a dodáva, že na školách treba vytvárať personálne a materiálne podmienky pre pohyb – počnúc dobre pripravenými učiteľmi na fakultách, ktorí budú v školách dobre ohodnotení, cez budovanie a obnovy telocviční a školských dvorov, ktoré budú pre pohyb prístupné aj mimo vyučovacích hodín.

Daniela Husárová upriamuje pozornosť na duševné zdravie. „Obdobie pandémie otvorilo veľa tém, ktoré boli doteraz na konci rebríčka záujmu verejnosti, ale aj kompetentných. Napriek tomu, že máme za sebou neskutočne ťažké obdobie, som rada, že sa konečne otvorila téma duševného zdravia mladých ľudí, zdravotnej starostlivosti o mladých, ktorí majú duševný problém, téma dôležitosti psychohygieny, a mnoho ďalších, z čoho vyvstala aj potreba a realizácia konkrétnych krokov. Výsledky štúdie odhalia, aké dopady pandémia mala nielen na fyzické a psychické zdravie dospievajúcich, ale aj na ich bežný život. A ja by som si priala, aby sa aj vďaka štúdii, mohli meniť veci k lepšiemu.“

Andrea Settey Hajdúchová, Iniciatíva Dajme deťom hlas

 

Teraz najčítanejšie

Andrea Hajdúchová

Bola som nominovaná za tento blog na Novinársku cenu 2018. V roku 2016 som získala Cenu za vedu a techniku - kategória popularizácia vedy. Som novinárka (pôsobila som vyše 10 rokov v SME, niektoré texty: https://www.sme.sk/aut/195/andrea-hajduchova), dnes pracujem v treťom sektore (WWF Slovensko). V októbri 2020 sme spolu s ďalšími rodičmi, psychológmi/gičkami, učiteľmi/ľkami i študentmi/tkami založili Iniciatívu @DajmeDetomHlas, ktorá vyzvala lídrov, aby v boji s pandémiou nesiahali k zatvoreniu škôl ako k prvému riešeniu a rozhodne nie ako k dlhodobému riešeniu, neporušovali právo na vzdelávanie a neobmedzovali rozvojové a športové aktivity detí a mladých ľudí.