Denník N

Vyvinula som vírus, ktorý mal elitám pomôcť ovládnuť svet, bol málo účinný, vyhodili ma z práce, hovorí virologička Viera Fuet-Anášová (satira)

Provizórne biologické laboratórium v bývalej zasadačke. © VFA
Provizórne biologické laboratórium v bývalej zasadačke. © VFA

Slovenská virologička Viera Fuet-Anášová pracovala pre IlluMas Group a viedla tím, ktorý vyvíjal vírus OVAL-3. V rozhovore porozprávala o víruse, súčasnej pandémii, živote v Holandsku, svojej práci ale aj vnúčatách.

 

Ako hodnotíte súčasnú pandémiu?

Ako lekárka, matka a stará matka veľmi negatívne. Vírus s reprodukčným číslom 3,2 a úmrtnosťou viac ako 30 % tu nebol od čias pravých kiahní, ktoré sa podarilo vykynožiť na konci 70. rokov 20. storočia. No ako virologička a vedkyňa sa neviem zdržať obdivu, čo sa im podarilo vytvoriť. Dlhá inkubačná doba bez príznakov no s vysokou infekčnosťou, rýchly a bezbolestný priebeh choroby, skoro 40% úmrtnosť a už viac ako tri roky žiadna vakcína. Nech už za tým stojí ktokoľvek, skladám klobúk, pretože sa im podarilo skĺbiť najvyššiu účinnosť s maximálnou humánnosťou, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani Hippokrates.

 

Vy ste teda tiež presvedčená, že ide o umelo vytvorený vírus?

Áno. Ale v podstate je to jedno, pretože dopad je rovnaký.

 

Pred viac ako 20 rokmi ste viedli tím, ktorí pre IlluMas Group vyvíjal vírus OVAL-3, bežne známy ako „slovenská pliaga“. Aj Vy ste sa s Vaším tímom snažili priblížiť tomu, čo tu máme dnes?

Áno, ale vtedy to bolo skoro nemožné. Vývoj umelých vírusov bol v plienkach, prírodné vírusy boli veľmi silne regulované, po 3. svetovej [pandémii, pozn. redakcie] sa zaviedlo mnoho karanténnych a prevenčných opatrení, takže to bola úplne iná doba, to si dnes mladí ani nevedia predstaviť. (Smiech.)

 

Ako ste sa k tej práci dostali?

Pôvodne som chcela byť detská lekárka a lekárstvo som aj vyštudovala, no dlho sa mi nepodarilo získať atestáciu, lebo mi v nemocnici stále hádzali polená pod nohy a vlastnú ambulanciu som si preto dlho otvoriť nemohla. To bolo samé „Viera, ty si tu najmladšia, takže budeš mať nočnú“. A čo som sa od pacientov napočúvala, ako ich chcem očipovať a otráviť, ako o tom nič neviem, že oni si tam a a tam prečítali toto a toto a že už si to aj kúpili a že to je prírodné a lepšie a že oni to moje jesť nebudú, lebo to obsahuje chémiu a neviem čo ešte. A raz cez víkend som bola so sestrou Majkou na Veľkom Choči. Ona je srdcom turistka a náruživá horolezkyňa, má pochodenú celú Európu, osemtisícovky zlezené, ide si svoje, žije svoj sen. A tak som si povedala, že takto ja fungovať nebudem, že mám svoje plány do života, že ja toto nepotrebujem. Keď som dala výpoveď v nemocnici, začala som sa venovať virológii a potom mi to zrazu došlo. Keď si všetci myslia, že ich chceme otráviť, dobre teda, bude ako chcete. Netrvalo dlho a našla som miesto v súkromnom sektore, aj keď to bola firma, ktorá musela zamestnancov vyplácať v kešeloch [išlo o kryptomenu, ktorá sa do roku 2044 používala na financovanie nelegálnych aktivít, pozn. redakcie], veď viete, ako to vtedy bolo. (Smiech.)

 

Čo bolo na práci pre IlluMas najťažšie?

Skoordinovať medzinárodný tím. Ja som mala vtedy ani nie 30 rokov, kdesi zo zapadnutého Slovenska a zrazu som sa ocitla v Holandsku, podo mnou samí docenti a profesorky, ľudia s dvoma, niekedy aj troma doktorátmi z prestížnych svetových univerzít. No som si tam pripadala ako posledná slúžka zo začiatku. Ale postupne sme vytvorili super kolektív. Yuryi Myroshnychenko, ktorý zomrel pred dvoma rokmi, nám vždy nosil pravú ukrajinskú vodku, ktorá je oveľa lepšia ako ruská, aj keď je málo známa. A Valeria Martínez – tá keď doniesla bandeja paisa, to sa po nich len tak zaprášilo. Tak sme sa takto zblížili všetci a potom to už šlo. Ale mali sme aj bojové podmienky občas, napríklad keď sa prerábalo laboratórium a my sme museli dva mesiace robiť v bývalej zasadačke zatiaľ. To som si pripadala ako v slovenskej nemocnici.

 

Podrobnosti približujete vo svojich memoároch Ja som slovenská pliaga, ktoré vyšli minulý týždeň v rožňavskom vydavateľstve Chrochoť. O svojom zamestnávateľovi sa však nevyjadrujete iba pochvalne.

No to teda že nie! Dobrý tím je dobrý tím, ale to sme si sami vytvorili. Ale šéfstvo, to je niečo iné. Riaditeľka sekcie biologických zbraní bola strašná harpya, všetko chcela mať zdokumentované, dochádzku kontrolovala na minútu presne, raz povedala, že si nevie predstaviť zákon zo zákonníka práce, ktorý by odmietla dodržiavať, aj ak by s ním nesúhlasila. Sme si vraveli, že na jednej strane presne takých ľudí treba, čo pôjdu aj cez mŕtvoly, no zasa sme vedeli, že ak nám na to prídu, tak tu budú vedieť zdokumentovať každú myš, čo sa tu šuchla. No a potom čo nám narobila problémov, keď sme to už mali celé vyvinuté a už nám bolo iba meno treba. A ona sa začala na porade oháňať nejakým nariadením WHO, že to nemôže byť pejoratívne a nemalo by to byť pomenované podľa ľudí ani zvierat ani regiónov ani podľa nepekných príznakov. Tak sme to nakoniec pomenovali OVAL-3 podľa tvaru vírusu, no všetci tomu na moju počesť hovorili slovenská pliaga. Rusi zas vírus prezývali anašinka.

 

Ako zareagovalo vedenie na výsledný produkt?

Neboli spokojní, čakali viac. Úmrtnosť 7 až 12 % a reprodukčné číslo pod 2 im prišlo strašne málo. To som zasa šla na koberček a tam boli aj ľudia z ekoterorizmu, že takto tú populáciu nezredukujeme, ale že planéta už nemá čas, tak sa mi poďakovali za moje služby, dostala som odstupné, aj rozlúčková oslava bola, torta bola v tvare vírusu, no ťažko sa mi odchádzalo. Zanechalo to trpkú pachuť, podobne ako OVAL.

 

Fungovala celá firma takto?

Ale kdeže! Vlajočkári [oddelenie false flag operations, pozn. redakcie] to mali úplne inak. Boli na chodbe hneď vedľa nás, no tam bolo veselo. Ich šéf bol zo Švédska, Jonas Eriksson sa volal, no všetci ho prezývali Mobil, podľa tých starých telefónov. On bol bisexuál, nič neriešil, stále sa tam zabávali, keď vymýšľali tie svoje akcie. Tam mali veľa kreatívnych ľudí. Aj na nás si občas niečo skúšali. To sme raz prišli do roboty, začíname robiť a zrazu všade krik a chaos a vtrhli k nám emkári [holandské protiteroristické jednotky, pozn. redakcie] a začali zatýkať rad radom. A keď už sme spolu s neomarxistami a ľuďmi z multikulti dve hodiny mrzli v putách pred vrátnicou, tak prišla emkárska dodávka, z nej vystúpil chlap, v kukle samozrejme, že akože ich veliteľ a prišiel k jednému kukláčovi a capol ho po zadku. A potom sa rozrehotal, dal si dole kuklu a ja pozerám ako taká krava, že to Jonas. Tak sa na nás ešte dva týždne smiali. Ale dobre to mali zorganizované, s umelou krvou, slzným plynom, ten bol skutočný, choreografia ako z filmu. Keď potom na Projekte piatka robili vyhodnotenie, tak z nastrihaných videí by človek nespoznal, že to mali na svedomí oni. Hamidullah Afridi, kolega z Afganistanu, hovoril, že keď bol on mladý, tak oni v ISIS museli všetko robiť natvrdo a o niečom takomto mohli iba snívať.

 

Už ste spomínali niekoľko oddelení a sekcií, no aj kolegyne a kolegov z rôznych krajín. Aké to bolo pracovať v takomto kozmopolitnom prostredí?

Ľahšie ako v slovenskej nemocnici. (Smiech.) Ale mali sme tam rôznych ľudí, veď IlluMas mal pod palcom všetko. Boli tam eurobyrokrati, neomarxisti, kňazi multikulti, ateisti, ekofanatici, radikálne feministky (dokonca aj feministi), sionisti, pilulkári [predstavitelia farmaceutických firiem, pozn. redakcie], ľudia z LGBTI+++, neonacisti, islamisti, hovorilo sa, že sa bude spolupracovať aj s emzákmi, no to nakoniec padlo. Oficiálne kvôli systematizácii, no vedeli sme, že vedenie je dosť xenofóbne, takže asi naši nechceli a oni sa urazili. Veď ani emzák sa už dnes nemá hovoriť. Ale niekedy to bolo aj ťažké. Keď Rusko napadlo Ukrajinu, tak sa Rusi a Ukrajinci ani vidieť nemohli, taká bola napätá atmosféra. Jedna kolegyňa, Rudchenko, Ukrajinka, mala tú smolu, že robila pre sekciu Fake News a musela vyrábať správy o tom, ako sú na Ukrajine fašisti a ako sa v Buči nič nestalo. Tá bola z toho každý večer taká deprimovaná, že na ňu bolo smutné pozrieť.

 

Ako teda hodnotíte svoje pôsobenie v Holandsku?

Boli to úžasné roky. Našla som si manželku, spoznala som super ľudí, dodnes sa stretávame, ale najviac ma ovplyvnilo, že teraz už nemusím veriť každej konšpirácií, ktorú si prečítam, lebo ja viem, že to tak skutočne je. A to hovorím aj Peťkovi a Paľkovi, keď prídu ku mne a hneď že „Babka, babka, a toto sme počuli a toto ešte!“ A ja im potom vytiahnem výročné správy a interné dokumenty a do noci si listujeme. A tak ich učím kriticky myslieť a overovať si zdroje, čo mi dáva skutočný pocit zadosťučinenia, lebo mladej generácii to treba.

 

© Spravodajský portál TRK. Tento článok je satira a opísané udalosti sa nikdy nestali. Akákoľvek podobnosť so skutočnosťou je čisto náhodná.

Teraz najčítanejšie

Dušan Kolcún

Skaut, manžel, otec, syn, brat, stredoškolský učiteľ, pseudointelektuál, kaviarenský povaľač, dobrý kamarát viacerým, blízky priateľ nemnohým, milovník kofoly a slaných tyčiniek, amatérsky gitarista, resp. vlastník gitary, na ktorú v poslednej dobe padá prach, z donútenia kuchár, otec na rodičovskej dovolenke a muž v domácnosti, slniečkár, človek z regiónov a pravdepodobne najväčší nadšenec do vojny vo Vietname v našej dedine, ktorý v rámci boja s nudou a depresiou začal písať takéto hlúposti.