Denník N

Žiadne Kinder, Kűche alebo Kirche

Foto: Hnonline.sk (z knihy Tisovi poza chrbát)
Foto: Hnonline.sk (z knihy Tisovi poza chrbát)

„Tvrdíme o sebe, že sme demokratickým národom. Ale keď sa zamyslíme nad týmto tvrdením a uvedomujeme si pravý obsah demokracie, poznávame, že síce máme možnosti byť demokratmi, ale že sme ešte veľmi vzdialení tomuto ideálu, na ktorého základoch bol založený náš štát. Ústava sama demokraciu nerobí, záleží na občanoch, aby ju čo najdokonalejšie a najdôslednejšie uviedli v život“ (Žena novej doby – Alžbeta Gwerková – Gőllnerová, 1938).

Zdá sa, akoby sme to čítali z nedávneho vydania novín. Pritom táto kniha bola zakázaná nielen počas trvania Slovenského štátu, ale aj socialistického. Lebo hovorila o demokracii. Vždy mi je smiešne, keď niektorí tvrdia v akej zlej dobe to žijeme. Počúvať dookola tie žvásty o tom, ako bolo niekedy dobre a oplakávať tradičné rodiny a hodnoty. Verte, že ľudia, čo toto hovoria, žijú iba vo svojom obmedzenom priestore a keď označia vinníka, ktorý môže za ich zbabrané životy, tak im bude lepšie. Vitajte v ľudáckom štáte. Kostol, deti, kuchyňa. Tam mala žena svoje miesto. Ľudácky režim sa všemožne snažil o to, aby ženy boli poslušné a prispôsobivé manželky. V časopisoch dostávali návod na to, ako vydržať mužovu neveru, bitky, či alkoholizmus. Hlavná úloha mala byť naplnená jej reprodukciou v spoločnosti, vzdelanie zamerané na vedenie domácnosti a pod. Žena mala v prvom rade zabezpečovať rodinný pokoj, ideál, ktorý sa nesťažuje, nerozpráva a víta vždy muža s úsmevom (Eva Škorvánková: Ženy, strážkyne rodinných kozubov). Hlavnou úlohou bolo ich vyhnať z politického a verejného života. Iste, na rodinnom živote nie je nič zlé. Mala to byť len vsuvka k tým tradičným hodnotám a zlej dobe v akej žijeme. Neodpustím si to. No v poriadku to je, ak žiješ tak, ako ti to vyhovuje.

Pri dnešnej príležitosti som sa rozhodla písať o odvážnych ženách v Slovenskom národnom povstaní. Boli to ženy, ktoré milovali svoju rodinu a myšlienky slobody. Sú to odvážne ženy, ktorých mená často nepoznáme. Ktoré nosili informácie a chlieb do hory partizánom, ale aj teplé ponožky. Áno. Možno to vyznie trochu úsmevne, ale to, že všetky choroby idú od nôh, chlapi počas vojny dobre poznali. Boli to tiež ženy, ktoré sa priamo zúčastňovali odboja, predávali svoje vlasy, aby získali peniaze, utekali pred gestapom, či skrývali v zákopoch. Vymýšľali si rôzne výhovorky ako ich oklamať, napríklad, keď si požičali batoľa s kočiarom, aby v ňom odniesli potraviny. Tejto téme sa venuje napríklad aj umelkyňa Erika Meszárosová, ktorá dokumentuje príbehy žien prostredníctvom oral history alebo režisérka Anna Grusková, ale tiež historička Zlatica Zudová – Lešková. Vybrala som len niektoré mená, pretože je ich veľa a blog taký krátky. No životné osudy ženských hrdiniek je možné dohľadať si prostredníctvom organizácie Post bellum, Paměť národa alebo aj cez spomínanú umelkyňu na instagrame: zenyvsnp.

Dr. Alžbeta Gwerková – Gőllnerová: pochádzala z evanjelickej rodiny. Jej kniha Žena novej doby bola zakázaná v obidvoch totalitných zriadeniach. Napriek tomu sa snažila o demokracii rozprávať aspoň medzi mládežou. Učila ženy, že sa majú vedome podieľať na politickom živote, ktorý im bol daný volebným právom počas 1.ČSR. „Byť demokratkou nie je ľahká vec, pretože to znamená zodpovednosť za všetky skutky, ktoré sa musia konať vedome a dobrovoľne. Takú zodpovednosť si nechce každý človek na seba vziať, lebo je pre málo uvedomelého a nesamostatného človeka ľahšie poslúchať než sa z vlastnej vôle rozhodovať.“ So svojím manželom sa aktívne zapojila do povstania v Banskej Štiavnici, dokonca povzbudzovala občanov v miestnom rozhlase. Nejaký čas po jeho potlačení sa skrývali, ale pre manželove zdravotné problémy sa vrátili naspäť. Bola udaná miestnymi obyvateľmi, následne zatknutá a popravená nacistami v masovom hrobe v Kremničke v roku 1944. Jej manžel sa z toho nikdy nespamätal.

Zuzana Petreje: pôsobila ako partizánska zásobovacia spojka oddielu Vysoké Tatry. Posúvala dôverné informácie medzi jednotlivými oddielmi, preto často stretávala nemecké hliadky, kde si vymýšľala rôzne výhovorky. Pomohlo to aj pri nečakanom prepade v Tichej doline. Pri obhliadke ich domu v Liptovskej Kokave takmer našli v sude ukrytú vojenskú muníciu, náboje, granáty, ale keď jej nemecký vojak ukázal fotky svojich detí, spoznala ich, pretože si predtým privyrábala vo Vysokých Tatrách a zarozprávali sa. Aj počas potlačenia SNP dom jej rodiny slúžil ako útočisko pre partizánov, kde si mohli prísť po jedlo alebo na ošetrenie rán, či odvšivavenie. Často sa stávalo, že keď z jednej strany domu prichádzali nemeckí vojaci, zo zadného vchodu utekali partizáni.

Gisi Fleischmann – židovka, rodáčka z Bratislavy. Bola súčasťou Pracovnej skupiny (ilegálna skupina v rámci Ústredne Židov. Vznikla ako reakcia na transporty židov v roku 1942). Verila, že dokáže zastaviť transporty podplácaním nemeckých úradníkov. Ešte pred vojnou vybavila svojim dcéram vysťahovanie do Palestíny, no nikdy sa už nestretli. Pri tejto pracovnej činnosti bola v roku 1944 zatknutá priamo vo svojej kancelárii gestapom a odvedená do Serede. Pri vypočúvaní odmietla prezradiť mená židov, ktorí sa ukrývali. Previezli ju do Osvienčimu, kde bola zavraždená.

Hela Volanská – vl. menom Chaja Wolfowitz, Poľka. Na lekársku univerzitu v Poľsku ju neprijali, zapísala sa na ňu v Bratislave. Hovorí sa, že bola poslednou promujúcou židovkou v roku 1940. Pôsobila ako členka ilegálneho komunistického odboja, ukrývala napríklad komunistického funkcionára, no v Ústrednej štátnej bezpečnosti vytĺkli z jedného z vypočúvaných aj jej meno. Preto ju v roku 1943 odviedli priamo po jednej z operácií, podrobili výsluchu, bili a keď omdlela, tak polievali studenou vodou. Z tohto dôvodu mala celý život zdravotné problémy, dostávala záchvaty, a preto sa už nemohla venovať chirurgii. V pracovnom tábore v Novákoch sa zapojila do ilegálneho odboja. Jej manžel mal pracovné povolenie, pracoval v Žiline a tak sa jeho prostredníctvom pašovali do Novákov zbrane. Keď vypuklo SNP, z tábora odišla vyzbrojená židovská odbojová  skupina. Hela Volanská pôsobila najprv ako lekárka na veliteľstve, neskôr vstúpila do partizánskej brigády, kde pôsobila aj v zime po potlačení v horách. O svojom živote napísala knihu: „Ako na cudzej svadbe“.

Je to len malá a krátka ukážka osudov ženských hrdiniek. Iste, nie je možné, aby sa každý človek postavil na správnu stranu s puškou alebo veľkými hrdinskými činmi. No tie malé rozhodnutia začínajú v nás. Vo chvíli, keď sa rozhodnem neudať svojho suseda pre náboženské vyznanie a nepriživovať sa na jeho majetku, keď ho pošlú do koncentračného tábora. Samozrejme, v súčasnosti takto nežijeme. Ale veľmi radi prízemne komentujeme čo má sused horšie ako my. Veľmi radi ukazujeme prstom, keď je niekto iný ako my. Odkaz Slovenského národného povstania mi dáva nádej, že v kritickej chvíli sa nájdu ľudia, ktorí sa dokážu postaviť na správnu stranu. Že nie všetci boli oddaní tejto obludnej myšlienke vyvoleného národa, rasy a podobné dristy. Že ľudia chcú byť ľuďmi a je im jedno akej národnosti, vierovyznania, orientácie alebo farby pleti je ich sused a kamarát. Tento odkaz nemôže zničiť ani vyvesenie čiernej vlajky pomätencom, či podávanie si rúk predstaviteľov dvoch totalitných režimov. Keď ma občas pohltí skepticizmus, vraciam sa s nádejou k týmto príbehom. A že všetci tí, ktorí hlásajú, že oni jediní držia opraty morálky v ruke, spravia poriadok, označia nepriateľa a majú návod na šťastný a vyvolený život, skončia v base a smetisku dejín. A že ženy sú silné bojovníčky.

„Ak má byť demokracia úspešná, musí prestupovať celý náš život – nielen to, ako raz za štyri roky volíme, ale aj to, čo čítame, ako vedieme domácnosť, cez to, aké je naše manželstvo, rodina, ako vychovávame deti, akú máme telesnú kultúru, až po také detaily, ako varíme, stolujeme a čistíme škvrny“ (Alžbeta Gwerková, – Gőllnerová, 1938).

 

Zuzana Petreje. Foto: pametnaroda.cz
Hela Volanská. Foto: litcentrum.sk
Gisi Flesichmann. Foto: https://www.gisifleischmann.eu/
Alžbeta Gwerková – Gollnerová. Foto: litcentrum.sk

Teraz najčítanejšie