Denník N

Ako vyzerá výstava našej hanby na benátskom Bienále

Vždy, keď idem nočným vlakom z Viedne a zobudím sa ráno v Benátkach, cítim sa ako Európan. Nie preto, že by som si myslel, že je nejako úžasné chodiť do Benátok – za to sa trochu hanbím, znie to ako voľba nejakého Američana, ktorý má nula dní voľna a keď si už nejaké vybaví, ide úplne na istoty.

Do Benátok chodím preto, že práve tam je Bienále umenia (alebo architektúry, striedajú sa). Ten silný pocit európanstva mám možno preto, že cestujem vlakom do Benátok, ako keby som išiel do Košíc alebo Budapešti. Možno je to tým, že idem po zemi, nejdem cez bezpečnostné rituály letísk, neocitnem sa v inom kúte sveta a mám preto pocit, že nie som ďaleko. Možno preto, že my v Európe organizujeme najdôležitejšiu svetovú výstavu umenia a môžeme na ňu len tak prísť (a káva tam stojí menej ako v mojom kúte Európy).

Ten pocit príslušnosti k Európe vždy potvrdí aj náš pavilón, ktorý sme zdedili po prvej Československej republike. Nesie názov Cecoslovacchia a ako je známe, Bienále 2022 ponúka len zatiahnutú roletu a oznam, že celá budova musí prejsť rekonštrukciou, aby mohla opäť vystavovať (na reprezentatívnej tabuli nie je veľa miesta na to, aby vysvetlila, prečo rekonštrukcia neprebehla preventívne. Viac o dôvodoch tu).

Podobný program zatiahnutej rolety má tento rok už len Rusko (čo je sympatické, človek ušetrí nejaký čas, pavilónov je veľa).

Neexistujúca Cecoslovacchia, v ktorej raz vystavuje Česko a raz Slovensko, sa nachádza priamo vedľa veľkých a vplyvných krajín ako Británia, Francúzsko a Nemecko. Presne takto to tam je, mocnosti prvej svetovej vojny a mladé Československo, ktorým pavilón získalo aj Slovensko, o ktorom v tom čase málokto v Európe tušil, že vôbec existuje.

Všetky ďalšie krajiny, ktoré vznikli medzičasom, teda za posledných sto rokov, sa zúfalo snažia nájsť po Benátkach kadejakú chatrč alebo sklad, aby boli prítomné na jednej z najdôležitejších svetových udalostí, nieto aby mali ešte pavilón priamo v Giardini, v hlavnej časti Biennále.

Rakúsko má pavilón až za kanálom s bývalou Juhosláviou (pavilón dostalo Srbsko a ako jediné má pred pavilónom vlajku), Čína je až v Arsenale, bývalých dokoch, kde sa tiesnia menej dôležité národy (hoci vážnosť im dodáva, že sa tam presťahovalo aj Taliansko). Také Portugalsko si musí prenajímať palác v centre Benátok. Česko a Slovensko majú vlastný pavilón ako jedny z najvplyvnejších a najbohatších krajín sveta, ale ani po sto rokoch nedorástlo na miesto, kam ho jeho vtedajší ochrancovia zasadili.

Zatvorený národný pavilón sa dá čítať ako inštalácia, ktorá jednoducho hovorí, že spravujúce inštitúcie nie sú schopné zabezpečiť, aby pavilón plnil svoju jedinú úlohu – vystavoval (hoci v tom prípade sa len veľmi ťažko hľadá kurátorská nadväznosť na tohtoročnú tému „Mlieko snov“). A vôbec, národné pavilóny sú trochu prekonaný koncept, ak by sa vymýšľalo Bienále teraz, asi by tam žiadne neboli, ale teraz sú – a sú typicky tou horšou časťou. Tou lepšou je kurátorská výstava – a tam máme zástupkyňu, Máriu Bartuszovú, takže dobre!

Na Bienále som prišiel cítiac sa ako Európan, a keď som videl náš zatvorený pavilón, cítil som po čase ten starý, už blednúci pocit východoeurópskej menejcennosti. Aspoň som precítil viaceré svoje identity.

(Ešteže Bienále organizujú Taliani. Ak by sme Bienále organizovali v nejakom paralelnom vesmíre na Slovensku, ako veľmi by sme si mysleli, že je neprekonateľná svetová hanba, že ani po sto rokoch nie sú v niektorých kútoch splachovacie záchody, ani aspoň tie prenosné splachovacie, ale tie najhoršie Toitoiky?)

Teraz najčítanejšie

Radoslav Augustín

Ako dieťa viedol fiktívnu televíziu, potom založil Mediálne.sk, aby mohol o médiách písať, a prešiel do SME a potom do Denníka N, aby médiá robil. Zaujíma sa okrem médií o mestá. V súčasnosti je šéfom produktu Denníka N. Pendluje medzi Bratislavou a Prahou.