Denník N

Čas mobilizácie

"V Prahe úrad prezidenta väzeň Havel skladá. V Bratislave prokurátor vládne zas a vláda jednej strany je viac ako zákon. Esesák sa objal s eštébákom." (Dobrú noc má milá, Ľ. Feldek, 1992)
„V Prahe úrad prezidenta väzeň Havel skladá. V Bratislave prokurátor vládne zas a vláda jednej strany je viac ako zákon. Esesák sa objal s eštébákom.“ (Dobrú noc má milá, Ľ. Feldek, 1992)

Nemá zmysel ďalej sledovať koaličnú reality show. Je nedôstojná, je zbytočná, je pod úrovňou dokonca aj internetových memečiek a nech už dopadne akokoľvek, nič pozitívne z nej nevzíde. Naša pozornosť sa musí presunúť inam, do budúcnosti; na to, ako sa zachováme pri ďalších voľbách a na to, ako využijeme čas, ktorý nám do nich ostáva.

Píše sa 1. september 2022. Pri príležitosti Dňa Ústavy SR strana SMER-SD zvolá míting v Košiciach. Len pár hodín pred tým jej predseda na oficiálnej ceremónii vyzýva k potlesku pre signatárov Ústavy, Vladimíra Mečiara a Ivana Gašparoviča, teda pre mužov, ktorí si z Ústavy spravili toaletný papier skôr, ako uschol ich atrament.

Pár dní predtým menovaný predseda a menovaná strana oslavuje Slovenské národné povstanie s veľvyslancom Ruskej federácie a delegátom z Bieloruska, teda so zástupcami tyranií, ktoré vedú krvavú vojnu proti nášmu susedovi.

A ešte niekoľko dní dozadu menovaný predseda, kedysi stúpenec európskej integrácie, žiak Washingtonu a bojovník proti extrémizmu, uzatvorí nové politické spojenectvo. S neonacistami.

Na košickom mítingu 1. septembra zhromaždený dav vztýči vlajku Ruskej federácie a Komunistickej strany Slovenska. Toľko k ich boju za zvrchovanosť našej krajiny. Zopár odvážlivcov sa pokúsi rozvinúť transparent s nápisom: „Včera Vrbětice, zajtra Košice“. Sfanatizovaná luza transparent roztrhá a odvážlivcov vyženie nadávkami.

Menovaná strana má v prieskumoch okolo 15%, jej potenciál sa odhaduje na viac ako dvadsaťpäť. Do riadnych volieb ostávajú dva roky.

Na ceste k tyranii

Strašidlo referenda o predčasných voľbách, ktoré už druhý rok v podobe petičných hárkov obchádza slovenské ulice, schránky a verejné podujatia, opäť dorazilo do prezidentského paláca. Kriminálnici a fašisti, ktorí ho doň priniesli, sa pri tom tvária ako Bruce Willis vo filme Armageddon, spasitelia sveta ožiarení slnkom vo svätuškárskej kontre.

Sú to kriminálnici, pretože predtým 12 rokov spravovali náš štát ako zlatú baňu na Divokom Západe.

Sú to fašisti, pretože akceptujú len taký svet, ktorý neodporuje ich interpretácii toho, aký by mal byť. Papagáje kremeľskej propagandy, ideovo vyprázdnení anti-globalisti, schvaľovatelia genocídy a vojny, zorientovaní tak veľmi na všetky štyri svetové strany, až sa ich morálny a etický kompas nestíha otáčať.

Panuje presvedčenie, že ak sa Robert Fico opäť dostane k moci, vráti sa to, čo tu už bolo: unesený štát, privatizácia moci a korupčná hydra. Nesúhlasím; čaká nás niečo oveľa horšie.

Prečo by sa totiž vracal do reality, v ktorej ho od biznisu a moci dokázal odstaviť tlak ulice? Prečo by sa vracal do systému, v ktorom musí potiť krv, aby sa vyškriabal späť aspoň na zlomok popularity a vplyvu, ktorý mal predtým, než sa proti nemu vzmohla občianska spoločnosť?

Jeho politické idoly sú dnes v Moskve, v Minsku a v Budapešti. Keď sa oháňa celospoločenským revanšom, hnevom národa, rušením inštitúcii a vyšetrovaním terajších vládnych politikov a policajtov, ktorí mu dýchajú na krk, to nie sú len silácke reči, ktorými sa z tlačovky snaží ohúriť svoj primitívny elektorát. Je to otvorená prezentácia jeho úmyslov.

Najprv okliešti a zviaže médiá, pretože tie šíria pravdu o jeho skazenosti. Potom inteligenciu: vysoké školy a kultúrnu obec, teda tvár, hlas a kolísku občianskeho hnutia, ktoré ho v roku 2018 vyhnalo z Úradu vlády. Na rad príde politická súťaž: likvidácia opozície, zmena volebného zákona, predvolebné moratórium; nesmie sa nájsť politický vyzývateľ, ktorý by mal šancu. A nakoniec jeho kladivo dopadne aj na posledné zvyšky individualizmu v spoločnosti – podnikateľské prostredie a tretí sektor, pretože to budú tie sféry verejného života, ktoré z pozície štátu nebude môcť priamo ovládať, a štátne inštitúcie, lebo len tie mu zaručia mocenskú večnosť.

Inými slovami: zreorganizuje štruktúru spoločnosti tak, aby sa viac nestalo, že príde o moc z inej ako svojej vlastnej vôle.

Namiesto demokratizácie centralizácia, namiesto integrácie izolácia, humanizmus nahrádza nacionalizmom, vzdelanosť demagógiou.

Neonacisti, s ktorými si podáva ruku, sú pochopiteľne jeho najprirodzenejšími spojencami.

Nepriatelia demokracie

Historik Benjamin Carter Hett vo svojej knihe o Weimarskej republike, Ako umiera demokracia, poznamenáva: „Po zlyhaní pivného puču Hitler pochopil, že ak sa chce dostať k moci, podarí sa mu to iba vtedy, ak pôjde armáda a polícia s ním a nie proti nemu. To znamenalo, že republiku musí poraziť jej vlastnými zbraňami, v súlade s ústavou. Teda pomocou volieb.“

Robert Fico nie je Hitler. Jeho plány s našim establišmentom, jeho rétorika, označovanie fiktívneho nepriateľa a autoritárske snahy sú však takmer totožné.

Referendum, ku ktorému láka, pre mnohých predstavuje zdanlivú šancu mať vplyv na veci verejné v situácii, keď sa história okolo nás valí bez toho, aby sa nás pýtala, čo si o tom myslíme, a keď nám vládnu diletanti prepadajúci politickej svojvôli, príliš ponorení do svojich malicherných škriepok.

Je to mylná predstava. Timothy Snyder v knihe Cesta do neslobody vysvetľuje dva pojmy – sadopopulizmus a schizofašizmus.

Sadopopulista, to je ten, koho „politika je určená na to, aby spôsobovala bolesť najzraniteľnejším súčastiam vlastného voličstva“. Vábi masy na typický prísľub rozšírenia ich príležitostí, no len čo získa moc, obráti sa im chrbtom a štát podrobí záujmom úzkych privilegovaných skupín, ktoré v žiadnom prípade nehľadia na blahobyt ľudu, ale iba na svoj vlastný. Demokraciu premení na oligarchiu.

Schizofašista, to je zasa politik, ktorý všetkých naokolo označí za „fašistov“ len preto, že sa mu postavia na odpor, pričom je v skutočnosti sám fašistom a tvrdí o sebe presný opak.

To je Robert Fico. Preto mu viac nesmrdia popierači holokaustu, frontmani neonacistických kapiel, sluhovia podsvetia 90. rokov ani samozvaní gardisti. Preto sa oháňa Ústavou a referendom (keď sa mu to hodí).

Cudzí mu ale nie sú ani jeho terajší zdanliví oponenti z rodinného klanu Borisa Kollára, obdivovatelia Mattea Salviniho a Marie Le Penovej. Milan Krajniak vo svojej dogmatickej pseudo-eseji z roku 2016 píše: „Martin M. Šimečka vo svojom článku ‚Podobne ako v Novembri…‘ vyjadril názor, že v Európe rastie počet ľudí, ktorí chcú povaliť liberálnu demokraciu. Má pravdu, sám som jedným z nich.“

Politika je o hľadaní najmenšieho spoločného menovateľa, najužšieho kompromisu. Títo všetci ho už našli. Je ním demontáž demokracie.

„Viva la Muerte!“

Píše sa 12. október 1936. Španieli si pripomínajú svoj najväčší národný sviatok, Deň Španielska. Je to oslava ich identity a zvrchovanosti. Oficiálna ceremónia na univerzite v Salamance pritiahla nesúrodú skupinu elít. O sálu sa delia akademici a fašisti, intelektuáli a falangisti, katolícka vrchnosť a španielska smotánka; všetci usadení pod portrétom Francisca Franca.

Keď na pódium s prejavom vystúpi fašistický generál José Millán Astray, z davu zahrmí heslo falangistov: „Nech žije smrť!“

Millán Astray, ako káže zvyk, nato vášnivo odkričí: „España!“

Dav vo vytržení odvetí: „Una!“

Millán Astray pokračuje: „España!“

Dav buráca: „Grande!“

Millán Astray do tretice zvolá: „España!“

A dav do tretice odpovedá: „Libre!“

Vtedy sa zodvihne Miguel de Unamuno, španielsky filozof a vtedajší rektor univerzity, ktorý ceremónii predsedá. Jeho prejav vstúpi do histórie. Nenechá sa totiž prekričať pokrikmi falangistov ani besnením Millána Astraya a vraví:

„Toto je chrám intelektu a ja som jeho najvyšší kňaz. Vy znesväcujete jeho posvätné priestory. Vy vyhráte, pretože máte viac než dosť brutálnej sily. Ľudí však nepresvedčíte. Pretože na to, aby ste ich presvedčili, ich musíte prehovoriť. A aby ste ich prehovorili, na to by ste potrebovali to, čo vám chýba: rozum a právo bojovať. Pokladám za zbytočné vyzývať vás, aby ste mysleli na Španielsko. Skončil som.“

Hoci legendárny, Unamunov protest prišiel neskoro. Unamuno krátko po ňom zomiera v domácom väzení. Moderný výskum naznačuje, že zahynul rukou fašistických militantov. Francova diktatúra sa udržala až do roku 1975.

Casus belli

O tyranii je kniha pre každého, kto sa nechce nečinne prizerať zániku demokracie, v ktorej žije, ale nevie, čo má robiť pre jej záchranu.

Timothy Snyder v jednej z kapitol uvažuje: “Hrdina románu Davida Lodgea hovorí, že keď sa človek miluje posledný raz, tak nevie, že sa miluje posledný raz. S voľbami je to podobne. Niektorí Nemci, ktorí v roku 1932 volili nacistickú stranu, nepochybne chápali, že by to mohli byť na istý čas posledné zmysluplné a slobodné voľby. Niektorí Česi a Slováci, ktorí v roku 1946 volili komunistickú stranu, si zrejme uvedomovali, že volia koniec demokracie, no väčšina sa nazdávala, že potom bude ešte ďalšia príležitosť. Niet pochýb, že ani Rusi vo voľbách v roku 1990 neuvažovali, že to budú posledné slobodné a spravodlivé voľby v histórii ich krajiny, čo sa aj (teda doposiaľ) stalo.”

Nech už prídu parlamentné voľby hocikedy, o dva roky alebo skôr, a nech sa nám ich politici budú snažiť zamaskovať akoukoľvek nezmyselnou témou, od „referenda“ o Igorovi Matovičovi cez tisíckrát otrieskanú rozprávku o migrantoch až po panickú fóbiu z dvoch chlapov držiacich sa za ruku, v skutočnosti budú o tom, či ostaneme demokratickou krajinou, alebo sa zrútime do čiernej diery autoritárskych režimov.

Nič medzi tým neexistuje, mantinely sú jasne dané. Ak naozaj nechceme žiť v tyranii, zmobilizovať sa musíme už dnes.

Literatúra: O tyranii (T. Snyder, 2017), Cesta do neslobody (T. Snyder, 2018), Ako umiera demokracia (B. Carter Hett, 2021), Anatómia ľudskej deštruktivity (E. Fromm, 2019)

Teraz najčítanejšie

Andrej Hofer

S týmto blogom nemám žiadne ambície, skôr len tá moja frustrácia z našej spoločnosti musela niekam vykypieť a už ňou viac nechcem cez storky otravovať mojich nevinných priateľov na Instagrame. Mám 24 rokov, vyštudoval som filmovú réžiu na VŠMU v Bratislave. Za sebou mám aj Gymnázium Jána Adama Raymana v Prešove a dnes študujem na bratislavskej BISL-e. Celkom rád čítam knihy, chodím do kina, konzumujem všetky filmy a seriály, ktoré sa mi dostanú do pozornosti a občas natočím nejaký ten krátky filmík alebo video-art, prípadne čosi odfotím. Inak len mudrujem a filozofujem o blbostiach, a niekedy, z času na čas, aj o niečom dôležitom.