SCI FI XI

„Nepýtaj sa, čo môže urobiť život pre teba. Pýtaj sa skôr, čo môžeš urobiť ty pre život?“ Tak nejak hovoril V.E. Frankl, psychoterapeut, ktorý čerpal svoju múdrosť z toho, čo prežil v neľudskom zajatí, v táboroch smrti. Tak nejak si spomínal náš hrdina v Afrike, keď sa dopočul o tom, čo sa zas deje v tej Európe. Darmo, mal pocit, že sa rozhodol správne, že včas ušiel. Sem, do krajiny tepla. Niektoré veci človek nezmení, s hlúposťou sa nedá bojovať a víťazstvo skúsi nájsť v tom svojom srdci. Zomrel človek, ktorý sa snažil Európu zjednotiť. Na pohreb mu nešli ani jedni, vďačne, ani druhí. Hm. Vyhrala nakoniec nie myšlienka jednoty? Vyhrala zas pýcha? Pocit, že niekto je pán sveta a rozdáva karty? Kto rozdáva karty?

Ležal stále zakrytý tou dekou a vedľa neho ležala jeho krásna manželka a pár detí v tej ich chatrči. Pekne hlboko dýchali. Započúval sa. Vonku šumeli listy v korunách stromov a medzi tŕňmi vetrík pofukoval. Mesiačik cez medzere v stenách chatrče občas presvecoval vlhko vnútra obydlia a na moskytoch a moskytierach robil dlhé tiene. náš hrdina prešiel dlhú cestu a premýšľal.

V. E. Frankl tiež písal o tom, ako sa v tých neľudských podmienkach v tých koncentračných táboroch v zime, podvyživení, oslabení týfusom a zimnicou navzájom ohrievali. Spávali na jednej drevenej lavici, zakrytí jednou dekou, bez tepla, …

Tak táto rada tu ešte nezaznela. Áno, s láskou, solidaritou, slobodne, to sa dá zvládnuť.

V srdci víťazstvo hoc nie každý tú zimu prežije.

To je dnes isté. Naši zodpovední zástupcovia nositeľov moci, tí, ktorých si zvolili medzi sebou iní nositelia moci, z krajín, ktoré zastupujú krajiny EÚ, tí sa rozhodli v mene všetkých tých, ktorých zastupujú, do sŕdc im nazreli a jasne čítali, že agresor musí dostať sankcie a trest. Dobro zvíťazí nad zlom. Opustili teda myšlienku družby, priateľstva s každým, kto sa chcel kamarátiť a vybrali si s pomedzi priateľov len tých, ktorí sa najviac hlásili o to privilégium, byť s nami priateľom. Ako to často býva s deťmi. Jedni sa pohádajú s druhými a krutý trest vylúčenia ohrozuje všetkých, srdcia naplní krivda, prázdnota…hlas volajúceho na púšti… Navzájom si „priatelia“ nohami šliapu po krkoch, nemôžu dýchať, chrčí to tu, chrčí to i tam…

Aká noha to stojí na „hlavnej krčnej tepne“ NORDSTREAM2? Kto sa už dnes pamätá, kto koho upozorňoval na možný konflikt? Kto koho, zjednoteného stále nabádal na opatrnosť, nech sa pozrú s kým chcú obchodovať? Kto je investor a garant mieru a ekonomickej prosperity v Európe? Kto je ten s mandátom, kto rozhodol o odstavení jadrových elektrárni v mene záchrany planéty, v mene ekologickej bezpečnosti? Kto na mesto Drážďany zhodil bomby, ktoré zabili cca. 40 000 civilistov? Kto zhodil na mestá Hirošima a Nagasaki bomby, ktoré zničili tieto mestá a zabili ďalších cca. 150 000 civilistov počas druhej svetovej vojny, len preto, aby vyjednal lepšie pozície v rokovaní o rozdelení sveta na Jalte? Kto? Kto rozdáva karty? Kto doláre? A kto má suroviny potrebné pre lepší život? Kto nemá doláre? Kto?

Ale kašľať na to. Veď to sa všeobecne vie, to sa dá dohľadať i na tom hlúpom internete. Hocijaký hoax, kritické myslenie, rozum, nehoax… víťaz berie všetko. víťaz píše históriu. Ale ľudia si pamätajú. Intuícia, to, čo je pokladané za dobré, to ostáva v srdciach, v kolektívnom nevedomí, vo svete symbolov…hľadá to harmóniu a derie sa časom von…

Ako si tak po tme kreslil tú karikatúru, i s vedomím, že vlastne ani nevie, ako ten Edo vyzerá, lebo tie jeho tlačovky, prejavy nesledoval, vypínal, keď sa k ním v tej jeho novej domovine, v Afrike dostal, v záujme ochrany zdravia, pamätal si len hladné dominanty tváre…

A kreslil…i tú „volenú“ „Uršulu“ sa snažil nakresliť.

Zakrytí v jednej posteli pod veľkou dekou.

Zišli sa tu svorne, v jednote, ako dospelí…

Dali návod ostatným ako prežiť, v láske, solidárne..to sú hodnoty Európy.

Tak si ju svet bude pamätať. Starú dobrú Európu…

Hej, my sprostí, ktorí si uchovali energetickú sebestačnosť, my budeme zachraňovať solidárne vyspelých a mocných.

Nebude tu podnikateľský subjekt podnikať v súlade so zákonmi, v súlade s dobrými mravmi, nik ho nebude regulovať, vyrubí seniorovi s dôchodkom 600 Eur zálohovú platbu za plyn 500 Eur…no a čo! Neskrachuje. Nenahradí ho niekto, kto je konkurencieschopní a nik nie je nenahraditeľný, keď má monopol a viditeľnú ruku politickej korupcie a dotácií…

Necháme tu mrznúť seniorov, ktorí to tu vybudovali. Potom, možno, keď to niekto prežije, keď sa to zmení, potom možno poženú týchto na zodpovednosť za stav, kedy zlyhala starostlivosť štátu o svojich občanov. Kto vie.

Možno tie čísla  neskôr v štatistikách o zvýšenom počte úmrtí niekto nakamufluje, iný zas im nebude dávať pozornosť. Pustia nejakú reality show davu, spustia davovú sugesciu, nejaký ten matrix…

A ľuďom pustia telku a zavedú digitalizáciu. Zavedú umelú inteligenciu a zavedú sondy do hláv, budú stimulovať neurologicky centrá dobrej nálady….

Stimulovať pocity naplnenia, tepla, lásky…

Namixujú neslobodným a solidárnym nepodmienený príjem, ak budú poslúchať a nosiť správne farby a ak budú písať správnym perom…

Zakryjú nás takou veľkou perinou, akú potrebujeme…

Sme iba malé ryby, potrava pre veľký svet.

Pre jedno javisko a veľký kabaret.

Ako kedysi hovoril C. G. Jung, západ pestoval, rozvíjal intelekt. Východ za skôr cit, nevedomie, fantázie, dušu…

Možno sa to raz spojí. Západ neopustí rozum, pridá k tomu cit. A naopak. Ale možno i Európa vojnu s rozumom vyhrá. Kritické myslenie, úsudok, vzdelanie, v mene nejakej ideológie, sektárstvu či viery v niečo fanatické a zvrátené vyhrá.

Kto vie. Išiel spať. Čierna Afrika, jeho nový domov, bezpečný prístav, domček pre jeho dušu, ponúka svet predstáv, tieňov, fantastické zvery, prízraky…

Čo má on dať svetu? Čo je jeho úloha v živote? Hm? Už dávno sa nepýtal, čo jemu je dlžný život, všetko toto v sebe, znalý múdrosti V.E. Frankla otočil…

Pozrel ešte raz na ten obrázok, náš znalec všetkých albumov skupiny KISS, dal im všetkým bozk lásky, a išiel spať svoj sen i deň…Afrika je v nás…