Denník N

Druhá normalizácia na obzore?

A ak bol niekedy pre Igora Matoviča priestor na urobenie štátnického gesta, tak je to teraz. Naša krajina potrebuje udržať čo najdlhšie preč od moci tých, čo na návrat netrpezlivo čakajú. To je najpodstatnejšia vec.

„Neľutujete, že ste odstúpili?“

– Nie, prečo? Boli by voľby predčasné. To by nikomu nepomohlo. –

„Ale však Smer by aj tak vyhral vo voľbách nie?“

– No, to nie je také jednoznačné – otázka je, či by sme zostavili vládu. Takto sme udržali vládu. To je najpodstatnejšia vec.-

Tento dialóg nie je nejaká fikcia, ale reálny rozhovor Roberta Fica a Lucie Kašovej pár mesiacov po jeho demisii v dokumente Expreméri (2018). Jeho hlavný protagonista je absolútnym právom v mnohých smeroch zdiskreditovaným politikom. Avšak jedno treba Robertovi Ficovi uznať – dokonale ovláda a rozumie technológii moci. Vie, že ak chce veci meniť na svoj obraz, potrebuje moc získať a čo je dôležitejšie, udržať ju vo svojich rukách.

V týchto dňoch vidíme, že naša súčasná vláda akoby celkom zabudla na tú absolútne základnú poučku politického života. Ak si spravíme „minivýlet“ do histórie, voľby 2020 skončili malým zázrakom. Ľudia sa zmobilizovali, Smer so svojimi partnermi drvivo prehral a na Slovensku sme mohli začať dúfať, že sa veci zmenia. Na tejto veľkej porážke Roberta Fica malo (samozrejme popri každom slušnom a angažovanom občanovi) leví podiel hnutie OĽaNO a jeho líder Igor Matovič, ktorý dokázal naše spoločné volanie po zmene politicky uchopiť. Odmenou mu bol obrovský politický kapitál na opravenie a ozdravenie Slovenska. Toto víťazstvo zrejme navždy ostane jeho najväčším politickým úspechom a odkazom. Žiaľ, v týchto dňoch ale vyzerá, že on sám sa ho rozhodol po 2 a pol roku definitívne pochovať.

V prípade, že nenastane zázrak, zajtra (pondelok 5. septembra), podajú ministri za SaS demisiu a vláda Eduarda Hegera sa ocitne v menšine. Následný vývoj udalostí bude extrémne neistý a žiaden zo scenárov, ktoré prichádzajú do úvahy, nie je dobrý. Rozpad vlády bude s najväčšou pravdepodobnosťou znamenať vydláždenie cesty pre odovzdanie moci tým, ktorí ju nebudú váhať opäť zneužiť, tak ako to urobili v minulosti. Toto všetko v čase, kedy nás čakajú extrémne náročné mesiace, ktoré budú tvrdo skúšať nie len naše osobné rozpočty, ale najmä súdržnosť našej spoločnosti ako takej.

Bez ohľadu na to, čo si myslíme o predstaviteľoch tejto vlády, treba povedať, že po 8 (ale v podstate 12) rokoch vlád Smeru je vládou, ktorá priniesla v mnohých veciach zmenu k lepšiemu. Po vražde Jána Kuciaka vyplávalo na povrch v absolútnej nahote to, v akom stave sme sa nachádzali. Prezident Kiska to svojho času veľmi správne pomenoval mafiánskym štátom. Policajti, tajná služba, prokurátori, manažéri štátnych podnikov, vplyvní podnikatelia, bežní úradníci – všade sa fungovalo podľa jedného hesla – kto nekradne (a inak nezneužíva svoje postavenie pre vlastný prospech), okráda vlastnú rodinu. Tento korupčný moloch ako rakovina preliezal do každej oblasti verejnej správy a svojím spôsobom aj do našich životov, v ktorých sme postupne prestávali veriť v to, že byť čestným, poctivým a pracovitým človekom so zmyslom pre spravodlivosť sa na Slovensku oplatí.

Okrem rozviazaniu rúk spravodlivosti a stíhania každého bez rozdielu sa vláda navyše jasne postavila a stále pevne stojí po boku Ukrajiny vo vojne proti imperialistickému a totalitnému Putinovmu režimu. Aj vzhľadom na názorové zloženie našej spoločnosti je až zázrak, že naši čelní predstavitelia sú v tejto téme správne zorientovaní a vedia, že Ukrajina bojuje aj za našu slobodu.

Všetky tieto dobré veci (a veru nie je toho na naše pomery málo) sú momentálne na najlepšej ceste ku predčasnému koncu. Článok sa nazýva druhá normalizácia a dovolím si povedať, že to je to, čo nás v prípade rozpadu vlády čaká. Tak ako v roku 1968, tak aj teraz hrozí, že po odovzdaní moci sa „znormalizujú“ naše spoločenské pomery. Len namiesto prenasledovania a upevnenia komunistického režimu sa teraz opäť reinštaluje oligarchický režim našich ľudí, opäť vznikne kasta vyvolených, rovných a rovnejších, opäť začne byť štát využívaný pre prospech rôznych organizovaných skupín. Opäť sa začne bezbrehé rabovanie verejných zdrojov a tie opäť budú chýbať v rozpadnutých nemocniciach, či na účtoch demotivovaných zdravotníkov, alebo učiteľov. Okrem toho sa zrejme rozpadne náš extrémne krehký zahraničnopolitický konsenzus a prevážia hlasy, ktoré od začiatku hovoria, že nech sa Ukrajina vzdá a prestane nám otravovať život svojou vojnou, kvôli ktorej tu my akurát tak máme dražobu. Kto neverí, nech sa pozrie do Maďarska, ako takáto zbabelá kolaborácia s totalitným režimom môže vypadať v strednej Európe, v krajine NATO.

Čo s tým má teda Igor Matovič? On jediný to môže zvrátiť. Nie Richard Sulík, nie prezidentka, ani Eduard Heger, či niekto ďalší. Igor Matovič je líder, ktorý vyhral voľby, ktorý dostal najsilnejší mandát a ktorý má primárnu zodpovednosť za osud Slovenska od posledných volieb. Áno, Richard Sulík a SaS dali vzhľadom na povahu a chovanie Igora Matoviča na stôl ultimatívnu osobnú požiadavku (a ja sa im úprimne nečudujem, hoci by som to v týchto časoch neurobil). Lenže nie Richard Sulík či SaS sú na čele tejto vlády. Je to práve Igor Matovič a hnutie OĽaNO. Oni môžu stratiť vládu, za ktorú bojovali bezmála 10 rokov. To, že zverenú dôveru Igor Matovič za posledné 2 roky trestuhodne premrhal, s tým sa musí vyrovnať on sám. Ale situácia si vyžiadala, aby v záujme krajiny dal na stôl svoju funkciu. To, či je to fér alebo nie, o tom sa môžu a aj budú viesť nekonečné debaty, ale „je to tak ako to je“. A ak bol niekedy pre Igora Matoviča priestor na urobenie štátnického gesta, tak je to teraz. Naša krajina potrebuje udržať čo najdlhšie preč od moci tých, čo na návrat netrpezlivo čakajú. To je najpodstatnejšia vec. Ak to (žiaľbohu) pochopil v roku 2018 Robert Fico, môže to (chvalabohu) v roku 2022 pochopiť Igor Matovič.

FOTO: TASR

Teraz najčítanejšie