Denník N

Uzdravenie cez spomienky

Patríme medzi národy, ktoré radi robia hrubé čiary za minulosťou. Je to skratka, ktorá nie je dobrá – ak problém neuzavrieme, vráti sa s väčšou intenzitou v budúcnosti. Ako pracovať so skúsenosťou a s minulosťou? Ako pracovať so spomienkami a ak treba, uzdraviť našu minulosť?

Ak by sme si do denníka zapísali skúsenosť a s odstupom času ju opísali znova a znova – bez nazretia do predchádzajúcich zápiskov, mohli by sme si všimnúť, že niektoré informácie vypadli, niektoré sa zmenili a objavili sa aj nové.

Dnes si ukážeme, ako napomôcť tomu, aby sa informácie dlhšie uchovali. A ukážeme si tiež, ako s nimi pracovať. Problém totiž nie je len v tom, čo si uchováme, ale aj ako s tým naložíme. Ak by sme sa vrátili k denníku – náš pohľad na udalosť sa časom mení. Mení sa vďaka nám, ale aj vďaka okolnostiam. Získavame tiež odstup. A radi tiež skutočnosť pozmeníme – prifarbíme podľa seba…

Čo napĺňa našu myseľ

Klaus Bernhard vo svojej knihe Jak se navždy zbavit paniky, úzkosti a strachu venuje svoju pozornosť práci s myšlienkami. Ako píše, pri premýšľaní dochádza k vzniku prepojení medzi neurónmi. Čím viac sa niečomu venujeme a čím viac zmyslov do premýšľania zapájame, tým viac týchto prepojení vzniká. A tým viac sa nás tieto myšlienky zmocnia – žijeme nimi.

V praxi to poznáme asi všetci. Ak začnete negatívne myslieť, potom je len otázka času, kedy budete vnútorne negatívne nastavení a negativizmus sa stane vaším životným štýlom. Je v našich rukách, na čo zameriame svoju pozornosť.

Náš mozog je plastický, môžeme ho tvarovať. V praxi to znamená, že čomu budeme venovať pozornosť, to nám bude chodiť po rozume. Máme päť zmyslov. Zrakové, hmatové a sluchové podnety sa dotýkajú veľmi starých mozgových štruktúr. Čuch a chuť používajú iné „linky“. A preto pri používaní všetkých piatich zmyslov, ako by sme aktivovali a zapájali rôzne časti mozgu.

Toľko úvod vďaka Bernhardovi, ktorý plastickosť mozgu, myšlienky a predstavy používa pri liečbe úzkosti a panických útokov.

Príbeh, to sú úlomky spomienok

Dnes si priblížime knihu Umění vytvářet vzpomínky od Meika Wikinga. Ak Klaus Bernhard nás učí vyberať si, čomu venovať pozornosť a čím zaplniť svoju myseľ, tak Meik Wiking si vo svojej knihe dáva za cieľ ukázať nám, ako si tieto spomienky ukladáme, ako s nimi pracovať, ako ich uzdraviť a ako z nich načerpať silu. Poďme na to.

Tušíme, že v našej pamäti je oveľa viac, než si bežne predstavujeme. Stačí malý podnet a z „trezoru“ vypadne spomienka, na ktorú sme už dávno zabudli. A predsa v nás stále bola.

Podľa Wikinga šťastie v živote sa spája s tím, aký príbeh sa spája s našim životom. A príbeh, to sú spomienky – úlomky z ktorých sa skladá. Často v živote „niečo“ zbierame. Máme v zbierke cenné kúsky. Získať niektoré a starostlivosť o všetky, to všetko sa spája s námahou. Niečo podobné si vyžaduje aj práca so spomienkami. Pripomínať si to pekné, uzdravovať to negatívne, poučiť sa z toho, čo sa nepodarilo.

Kedy si okamih ponesieme

Knihe o  spomienkach predchádzal výskum. Analýza spomienok ukázala zaujímavý vzorec – to čo spomienky obsahovali – 23 % spomienok bolo spojených s novými a s výnimočnými zážitkami, 37 % boli zmysluplné okamihy a výrazné zmeny a 62 % z nich zahŕňalo niekoľko zmyslov.

Že Vám tie % nesedia? Dochádza tu k prelínaniu. Často je spomienka spojená s niečím novým, ale aj s viacerými zmyslami. To podstatné však je – ak je to niečo nové a významné, čo ste naplno prežívali, potom je tu veľká nádej, že si to ponesiete so sebou.

Pri ďalšej analýze sa podarilo odhaliť niekoľko konkrétnych prvkov, ktoré sú dôležité pre spomínanie. Získali sme tak návod k tomu – čo robiť preto, aby spomienka šla s nami. A naďalej obohacovala náš život.

Epizodická pamäť

Existuje rozdiel medzi spomínaním a vedením. Pracujeme totiž s dvoma druhmi pamäte. Vďaka sémantickej pamäti si v hlave „držíme“ informácie. A vďaka epizodickej pamäti máme „schopnosť“ si zapamätať. Tieto poznatky sa spájajú s Endelom Tulvingom – psychológom a kognitívnym neurovedcom z Torontskej univerzity.

Keď si vybavujeme spomienky z epizodickej pamäte, ako by sme cestovali v čase. Akoby sme ich znovu prežili. Nesú so sebou aj zmyslové stopy. Keď sa rozpamätáme na informáciu, ktorá nie je spojená s nami, ide o celkom odlišný proces.

Epizodická pamäť je často označovaná za šiesty zmysel – zmysel pre minulosť. Vďaka nej dokážeme cestovať v čase – do našej minulosti. Je veľmi komplexná a vzniká v detstve (neskôr), ako semantická pamäť. Informácie o svete okolo nás prijímame skôr, ako ich začneme prežívať a spájať si ich so zmyslami a s prežívaním.

Treba ešte spomenúť, že okrem sémantickej a epizodickej pamäti, existuje aj krátkodobá a dlhodobá pamäť. Epizodická a sémantická pamäť patria do dlhodobej pamäte. Okrem nich tam je aj procedurálna pamäť – to sú úkony ktoré si pamätáme a robíme ich bez toho, aby sme si ich uvedomovali – zautomatizované konanie. To sú tie okamihy, kedy ideme na autopilota. Wiking svoju pozornosť venuje epizodickej pamäti.

Pamäťový palác

Wiking so svojím tímom urobil takú štúdiu – pracoval s ľuďmi, ktorí boli depresívni. Keď ste depresívni, akoby ste vytesnili všetko to pekné a cenné. Akoby všetko bolo na … a tak niet divu, že sa preto cítite veľmi zle. Wiking viedol ľudí k tomu, aby si aktívne pripomínali to pekné. Depresiu to síce neuzdravilo, ale ľuďom sa uľavilo a ich stav sa zlepšil.

Spolu s básnikom Simonidesom sa spája koncepcia pamäťového paláca. Bol na jednom večierku, ktorý neskôr opustil. Po jeho odchode sa budova zrútila a nebolo možné identifikovať jednotlivé obete. A vtedy sa obrátili na Simonidesa – pamätal si, kde sa kto nachádzal, keď odchádzal. To pomohlo identifikovať jednotlivých ľudí.

Táto koncepcia sa používa aj v bežnom živote, keď si potrebujeme rýchlo niečo zapamätať. Robíme to tak, že informáciu ktorú si potrebujeme zapamätať, priradíme k niečomu, čo už vieme a čo s novou informáciou niečo spája (majú niečo spoločné). Napríklad názov ulice pripomína udalosť, číslo domu počet súrodencov a tak ďalej…

Nostalgia

Nostalgia sa spája s možnosťou vrátiť sa v čase. Nostalgiu cítime za niečím, čo bolo. Nostalgia sa spája so spomienkami z minulosti.

Ako prvý sa nostalgiou zaoberal švajčiarsky lekár Johannes Hofer v 17 storočí. Vnímal ju, ako neurologickú poruchu. Považoval ju za podobnú poruchu, ako je paranoja. Samotná nostalgia spája v sebe slová domov a bolesť. Teda smútok za domovom. Môžeme si vybaviť príbeh Odysea, ktorého túžila získať nymfa pre seba, jeho však hnala túžba po domove a žene.

V 18 a v 19 storočí lekári pátrali po patologickej nostalgickej kosti. Hľadal sa senzor – zmysel pre nostalgiu. V ďalšom období sa nostalgia spájala s depresiou. A do istej miery je to pochopiteľné – nežijete tu a teraz a utekáte do minulosti. Akoby dobre už bolo. Je v tom kus smútku a depresie.

Dnes je nostalgia predmetom vedeckého bádania. Jedno z takýchto centier je na univerzite v Southamptone. S nostalgiou sme v kontakte často. Odhaduje sa, že aspoň raz týždenne nás dostane všetkých. Spomíname na ľudí a udalosti z minulosti. Dôležité okamihy, ktoré sme výrazne prežívali, stretnutia s ľuďmi.

Spomínať na to pekné

Nostalgia je dôležitá pre naše prežívanie. Pretože spravidla sa spája s tým „pekným“. Možno to pominulo, ale bolo to pekné. Je to ako kniha spomienok ktorú si prelistujete a máte potom dobrý pocit zo seba.

Ak sa obrátite na staršieho človeka, aby Vám povedal niečo zo svojich spomienok, pravdepodobne sa dozviete niečo z obdobia, kedy mal 15 až 30 rokov. Nazýva sa to efekt reminiscencie, alebo spomienkový vrchol. Poznáme však aj efekt aktuálnosti – nedávne udalosti. Spomienky sú dôležité. Potrebujeme žiť smerom dopredu, ale život môže byť pochopený len spätne. Pri pohľade späť.

A preto je dôležité spomínať. Akoby sme si pripomínali svoje korene.

Zapojte všetky zmysly

Pri spomienkach ľudia často spomínali chuť a vôňu jedla. Určite poznáte ten pocit, keď konkrétne jedlo sa Vám spája s konkrétnou udalosťou. A na výlet do minulosti Vás nevezme len chuť, ale aj ostatné zmysly.

S Francúzom Marcelom Proustom sa spája Proustov fenomén – objav, že dochádza k prepojeniu zmyslov a pamäte. V prípade Prousta to bola chuť a spomienka.

V okamihoch keď ste šťastní, zapájajte čo najviac zmyslov. Neskôr vám vďaka tomu hociktorý zmyslový podnet môže pomôcť vyvolať túto spomienku. A čím viac zmyslov zapojíte, tým viac sa Vám udalosť vryje do pamäte.

Vďaka tomu neskôr dochádza k spontánnym reminiscenciám. Stačí málo a objavia sa spomienky. Najlepším spúšťačom je taký podnet, ktorý je jednoznačný. Vôňu kávy si spájate s viacerými miestami. Ale možno bola vôňa natoľko odlišná, že stále budete spomínať na konkrétnu kaviareň, alebo kávu…

Všimnúť si = zapamätať

V jednom z dialógov Sherlock Holmes hovorí, že ľudský mozog mu pripomína prázdne podkrovie, ktoré môžete zaplniť čím chcete, ale ten priestor nie je veľký. Musíte sa preto rozhodnúť, čo to bude. A keď ho naplníte, ak chcete niečo vložiť, niečo musí ísť von.

Existuje rozdiel medzi vidieť a všimnúť si. Vidíme toho veľa, ale všimneme si len niečo. Všimnúť si vyžaduje pozornosť. A keď im venujeme pozornosť, všimneme a zapamätáme si ich. A neskôr si môžeme na ne spomenúť.

Tento proces často beží nepozorovane. Naša intuícia pracuje a selektuje informácie. Ide o proces, kedy vnímame len časť sveta. A ak „to“ neriadime, neusmerňujeme vedome vďaka pozornosti, tak to nemáme pod kontrolou.

Všetky zmysly filtrujú obrovské množstvo informácií. Hovorí sa tomu selektívna filtrácia a selektívna pozornosť. Registrujeme len časť a ostatné „púšťame“ k vode. Je veľmi dôležité, čomu venujeme svoju pozornosť.

Dôležité je, aby sme nerobili viac vecí naraz. Lebo potom venujeme menšiu pozornosť a horšie si pamätáme. Menej si pamätáme, lebo menej si všímame.

Hipokampus vs amygdala

Na každej strane mozgu máme hipokampus. Je súčasťou limbického systému, ktorý je spojený s emóciami, so správaním a s dlhodobou pamäťou. Hipokampus zohráva dôležitú úlohu pri prechode informácií z krátkodobej pamäti do dlhodobej a pri vyvolávaní spomienok. Dlhodobá pamäť sa spája s rôznymi „miestami“ v mozgu a hipokampus tieto úlomky spája do jedného. Je ako režisér. Predstavte si dáta ktoré obsahujú rôzne stopy a kanály. Ale spolu vytvárajú informáciu, ktorá je bohatá.

Potom na scénu prichádza amygdala. Máme dve. A tie používame pri rozhodovaní a reakciách, pretože prinášajú emócie. Amygdala hipokampusu povie, ako sme sa vtedy cítili. A to nám pomôže pri rozhodovaní.

Proces spomínania (a tiež snívanie) sa spája s tou istou časťou mozgu. Preto spomínanie je dôležité aj pre budúcnosť. Spomienky utvárajú naše vízie a sny o budúcnosti.

Podnety sú dôležité pre spomienky

Určite sa Vám stalo, že ste išli niečo vybaviť a zrazu ste ostali stáť – zabudli ste, čo to malo byť. Ide o bežný výpadok krátkodobej pamäte. Hovorí sa tomu efekt dverí. Prechod cez dvere napomáha zabúdaniu. Je to akoby hranica, cez ktorú keď prejdeme, začne sa niečo nové. Nová scéna, nové výzvy.

Najviac si vybavíme keď sme na mieste, kde infomácia bola kódovaná na spomienku. Preto keď sa vrátime do miestnosti z ktorej sme vyšli, spomenieme si čo sme vlastne chceli. Preto polícia vypočúva svedkov na mieste činu – aby si čo najviac spomenuli.

Celé to prostredie a kontext napomáha vyvolávať spomienky. Hovorí sa tomu princíp špecifickosti kódovania a spája sa s Endelom Tulvingom. Podnety sú dôležité pri vyvolávaní spomienok. A zabúdanie sa spája práve s nedostatkom takýchto podnetov. Preto si často spomenieme na mieste.  A vďaka návratu na „miesto činu“ si spomenieme aj na to, čo sme si už nepamätali.

Preto je fajn vracať sa na miesta, s ktorými máme príjemné spomienky.

Zmysluplné okamihy

Písali sme, že je rozdiel medzi vidieť a všimnúť si. To že niečo prežívame ešte neznamená, že si to zapamätáme. Musí to mať pre nás zmysel.

Ľudia si pamätajú to, čo je pre nich dôležité a teda má pre nich zmysel. Často sú to dôležité / zlomové okamihy, výrazne zážitky, stretnutia a okamihy s ľuďmi. Ale môže ísť aj o na prvý pohľad drobné okamihy, ak majú citové zafarbenie a sú pre nás dôležité. Vy si to môžete zapamätať, pretože je to pre vás dôležité a ten druhý si to nemusí pamätať…

Najlepšie si pamätáme okamihy spojené s ľuďmi. Sme tvorom spoločenským. Nie sme stvorení byť osamelým ostrovom…

Vyvolávanie spomienok

Šťastné spomienky môžu byť horko sladké. Bolo to pekné, preto sladké. A už to pominulo, preto horké. A predsa vzácne. Hovoria niečo o nás a o našej hodnote. Inak by sa to nestalo.

Dôležité a šťastné okamihy sú spojené s ľuďmi, s našim rastom a s rozvíjaním našich schopností. Sú to okamihy, keď  sa nám niečo podarilo. Ale aj keď sme niečo zažili. A s okamihmi naplnenia.

Pocit zmyslu ide ruka v ruke s pocitom naplnenia. Pekný život je spojený so zmyslom a s pocitom naplnenia.

Pamäť nám dovoľuje rozoznávať, ukladať a znovu vyvolávať informácie. K utváraniu spomienok je dôležité šifrovanie – čo si uložíme, uloženie a upevnenie – ako si to uložíme a v kontexte čoho a rozpomenutie – podnety ktoré majú moc spomienku vyvolať.

Čisto štatisticky udržíme pokope 7 informácií (+/- 2), ktoré sú navzájom previazané. Tento fenomén popísal George Miller z univerzity na Harvarde. Čím je dôležitejšia informácia a čím je ich viac, tím hlbšie sa uloží.

Používajte emocionálny zvýrazňovač

Už sme vyššie spomínali amygdalu. Spája sa s emóciami. A nie sú to len emócie v duchu bojuj, alebo uteč. Emócia má ten dar, že zosilňuje informáciu v podobe spomienky. Preto si tak dobre a silno pamätáme niektoré veci (ak sú spojené s emóciami). A zapájať emócie do prežívania je cestou, ako si lepšie uchovávať to, čo chceme. Ak prežívate okamih, ktorý si chcete dobre uchovať, hľadajte podnety, ktoré vám umožnia ho čo najviac prežiť. Čím viac sme emocionálne do niečoho vložení, tím viac si pamätáme.

To čo rozhodne

Pre prežívanie okamihov je dôležité – uvedomiť si rozdiel medzi preživajúcim a pamäťovým „ja“. Prežívajúce „ja“, to je len okamih. Pamätajúce „ja“ však pretrváva. Pamäťové „ja“ rozpráva príbeh nášho života. Naša spomienka na udalosť korešponduje s tým, čo najvýraznejšie ovplyvnilo udalosť. Označuje sa ako pravidlo vrcholu – to čo bolo najsilnejšie – akoby vrazilo stopu celej udalosti (a všetko prerazilo). A tento vrchol, rozhodne o tom, či to bolo pozitívne, alebo negatívne a aká emócia mala navrch – toto vieme ovplyvniť. Ak o tom vieme.

Príbeh života

Celé dejiny ľudstva nás sprevádza príbeh. Rozprávame si príbeh, aby udalosť bola vsadená do kontextu a aby sme chápali jej význam. A takýto príbeh sa spája aj s naším životom. Súčasťou príbehu sú dobré aj zlé okamihy. To všetko k životu patrí. Rozprávanie príbehov sa spája s tým, čo sme zažilibráni nám v tom, aby sme zabudli. Často ide o okamihy, ktoré sme prežili spolu s niekým. Tá udalosť sa stáva príbehom, ktorí rozprávame radi.

Pri výskume cca 36 % spomienok na ktoré si ľudia spomínajú radi, sa spájalo s príbehom. Niet nad rodinnú historku, či príbeh na ktorom sa s odstupom času pousmejeme a dovolíme iným, aby sa na ňom zabavili. Je to pozitívny prístup k životu a s úsmevom sa kráča ľahšie.

Vytvárajte si spomienky

Jedným zo spôsobov ako podporiť spomínanie na to pekné, je pripomínať si to pekné. Veľmi dobrým nástrojom na to sú fotografie. Keď vezmete fotografiu do ruky, často si spomeniete aj na okolnosti, ktoré fotografia nezachytila. Fotografia je len takou rukoväťou. A cenným nástrojom na ceste k spomienkam. Zbierajte fotky, píšte si k nim v bodoch dôležité veci a pripomínajte si to pekné, čo ste prežili… Môžete si viesť denník.

.

Uzdravenie a spomienky. Je dôležité so spomienkami pracovať. Nenechať  niečo potlačené, ale ani deformované, či pre nás zraňujúce. Práca so spomienkami pomáha uzdraviť náš život a naše prežívanie. A dnes sme si ukázali, ako tomu napomôcť, ak aktívne usmerníme svoju pamäť.

Niektoré spomienky nemusia byť príjemné. Pomenovať ich je cestou, ako ich začať pripravovať o moc a ako ich nakoniec premeniť a integrovať na skúsenosť, ktorá obohatí. Áno, bolo by lepšie, ak by sa tá udalosť nestala, ale ak sa stala, skúsme z nej niečo vyťažiť. Niekedy je potrebná pomoc na skúmanie a prácu s niektorými spomienkami. Nebojte sa ju vyhľadať.

Niekedy pomôže samotný odstup od udalosti a pohľad sa zmení. Niekedy sa zmení náš pohľad. A možno sa dozvieme nové skutočnosti. V každom prípade práca so spomienkami ovplyvňuje našu prítomnosť a aj budúcnosť. A preto neprenechajme ich minulosti skôr, než ich uzavrieme. Ako dvere ktoré musia dosadnúť, aby vietor nevnikol do vnútra a mohli sme spokojne spať za veternej noci…

Z vlastného života máme skúsenosť, že s odstupom času zabudneme na mnohé zlé. A ostane to dobré. Nie vždy to platí. Napríklad taká trauma nezmizne sama od seba. A ani nie je dobré ju riešiť bez odbornej pomoci. Tam snaha prerámovať situáciu, či pozitívny prístup nestačí. Spomienky majú svoju moc.

Tomáš Hupka

Meik Wiking je zakladateľom a riaditeľom Inštitútu pre výskum šťastia. Do podvedomia verejnosti sa dostal knihou o Hygge, ktorá bola preložená do 35 jazykov a dokopy sa jej predalo cca 1 milión výtlačkov. Je autorom viacerých bestsellerov a vyhľadávaním rečníkom. My sme si dnes priblížili jeho knihu Umění vytvářet vzpomínky.

Zdroj fotografie:

www. quotefancy. com

Nebol by to Wiking, ak by v knihe neponúkal praktické tipy:

  • Umenie pamäte, je umením pozornosti. Pri najbližšej príležitosti si aktívne všímajte. Snažte sa uchopiť čo najviac detailov. A uplatnite pritom čo najviac zmyslov.
  • Vystúpte z komfortnej zóny. To čo urobíte, sa uloží hlboko do spomienok.
  • Obmedzte veci, ktoré Vás rozptyľujú. Robte jednu vec a tú robte poriadne!
  • Vytvorte si jedinečný spúšťač spomienky. Napríklad koktail namiešaný len pri tej príležitosti. Špeciálne menu – stretnutie niečim iné, než ostatné. Originalita pomôže uchovať spomienku ako mimoriadnu.
  • Vizuálna pamäť je nadradená pamäti verbálnej. A preto obraz nám pomáha uchovávať si ostatné stopy. Fotografie nám pomáhajú uchovať si udalosti…
  • Píšte si denník. Zaznamenávajte si čo najviac zmyslových podnetov.
  • Všetko čo je prvý krát, je výnimočné. Buďte tvoriví v tom, ako urobiť niečo originálnym (hlavne ak ste to už zažili).
  • Môžete si konkrétnu spomienku prepojiť s konkrétnou hudbou, alebo so skladbou. A tie Vám pripomenú konkrétnu spomienku.
  • O mnohých veciach ste počuli. A čo tak ich prežiť? Vezmite toho človeka na to miesto a nechajte ho rozprávať. Zrazu rozprávanie dostane úplne iný nádych. A spomenie si aj na nové veci.
  • Vracajte sa na miesta, kde ste niečo pekné prežili. Aby ste si to pripomenuli.
  • Cestujte na nové miesta, aby ste zažili niečo nové a tak získali o jednu peknú spomienku viac.
  • Premýšľajte, ako okamih urobiť niečím zvláštnym. Ak raz týždenne idete na výlet, časom sa Vám budú zlievať dokopy, ak budú na jedno kopyto. A preto, každý by sa mal spájať s niečím špecifickým. A s niečím, čo mu vtlačí pečať jedinečnosti.

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hupka

Vzťahom som sa začal venovať pred 10 rokmi, cez blogy na stránke .týždňa. Potom nasledovalo obdobie, kedy som pripravoval stretnutia pre ľudí, ktorí sa chceli pripraviť na vzťah. Sám som spolu s pani manželkou absolvoval kurz Manželské večery, ktorý vytvorili Nicky a Sila Lee. O vzťahoch som znovu začal písať cez blogy na stránke denníka N. Pridal som aj témy z oblasti životného štýlu, keďže je dôležité ako človek žije a to sa prenáša aj do jeho vzťahu.  Venujem sa témam, ktoré ma zaujímajú, ale aj témam ktorými žijú iní ľudia... Prajem Vám príjemné čítanie! Tom