V terapeutickej skupine pre dospelých som po strate manžela dve hodiny týždenne mohla „iba byť“

Lenka, myslela najmä na pomoc pre svoje dievčatá, po smrti svojho muža a následnej strate svojho otca, ktorý jej dcéram čiastočne nahrádzal jeho rolu. „Chcela som, aby im pomohli odborníci. Brala som to to skôr ako prevenciu, aby nespracovaný smútok nemal pre ne následky v dospelosti. Chcela som, aby ma profesionáli naviedli, ako s dcérkami ďalej. Ako ich mám viesť ďalej,“ hovorí Lenka o prvom kontakte s Plamienkom. Informácie získala na internete. „Spočiatku som váhala a nekontaktovala som Plamienok ihneď. Som introvert  a hoci som dokázala zdieľať svoje pocity po strate manžela s rodinou a okolím, nebola som si istá, či dokážem zdieľať ich s cudzími ľuďmi,“ tvrdí úprimne. „Od prvého kontaktu som sa však cítila v bezpečí a hovorila som o sebe veľmi prirodzene.“

V Plamienku s jej súhlasom zaradili dievčatá do terapeutických skupín pre deti a Lenke tiež ponúkli bezplatnú psychologickú pomoc v rovnakom čase,  v akom sa konali detské skupiny.

„Nemusela som teda hľadať, kto by ich postrážil v čase, keď ja budem  na sedeniach pre dospelých. Je to skvelo vymyslené,“ konštatuje Lenka. „Deti spoznali iné deti, ktoré tiež zažili stratu maminy, ocina alebo súrodenca. Dievčatám sa tam veľmi páčilo. Mne ako jedinému rodičovi nevychádza vždy čas, aby som sa s nimi iba hrala. V skupinách sa aj zabavili, no najmä vnímali, že iné deti zdieľajú podobné skúsenosti a pocity.“

Hojili sa staré rany

Lenka váhala s prijatím pomoci pre seba. „Prvé obdobie smútku po manželovom odchode som sa snažila pomôcť si najmä spirituálne, duchovne. Potrebovala som sa úplne stíšiť a byť sama so sebou. Necítila som potrebu pomoci zvonku. Pomoc Plamienka však prišla už v neskoršom období. Aj mne, tak ako mojim dievčatám, pomohlo, že som v skupine stretla ľudí, ktorí zažili stratu partnera či dieťaťa. Veľa vecí sme pochopili navzájom aj bez slov.“ Lenka  tvrdí, že na stretnutiach sa jej začali otvárať staré rany, no nebolo to nezvládnuteľné. „Uvedomila som si, že mnohé veci ma vo vnútri stále trápia, mala by som sa im venovať a že som na správnom mieste. Pochopila som, že je dobré o tom hovoriť, aj s cudzími ľuďmi. Ľudia sa zvyčajne boja hovoriť o smrti,“konštatuje Lenka. Stretnutia v Plamienku boli podľa nej iné, ako si pôvodne myslela. „Obávala som sa, že tam všetci budeme musieť povedať, čím sme si prešli a čo cítime. Bolo to však bez nátlaku. Nebol problém sa vyplakať, nemali sme sa na čo hrať. Ak však niekto chcel zostať v úzadí, ostatní  to rešpektovali,“ hovorí.

Stačilo len byť

Umelecká činnosť tvorila časť stretnutia skupiny. „Bolo to veľmi relaxačné. Maľovali masky, tvorili misky, kresli sme. A zároveň to bola cesta objavovania seba, pomáhalo nám to vnímať, čo cítime. Na chvíľu som sa vrátila do detstva. Nemusela som byť tou zodpovednou dospelou, na dve hodiny sa zastavil čas. Stačilo len byť,“ spomína Lenka na priebeh stretnutí.

Dnes Lenka hovorí, že strach z toho, ako bude zvládať náročné pocity, ktoré sa pri stretnutiach v skupine môžu objaviť, bol neopodstatnený. „Cítila som sa v bezpečí. Ten strach bol iba v mojej hlave.  Uzatvoriť sa do seba a neprijať pomocnú ruku, je balansovanie na tenkom ľade. Nikdy neviete, kedy sa kvôli nespracovaným pocitom dostanete do depresií alebo úzkostí. Ak však dovolíte, aby vám pomohli, pomôžete zároveň svojim deťom. Každý sme iný, každý prežívame smútok inak.  Ak si nie ste istí, aspoň to skúste a dajte tomu šancu.“

Ak poznáte rodiča, ktorý stratil partnera, alebo dieťa, povedzte mu o bezplatných terapeutických skupinách pre dospelých v Plamienku. Začíname v októbri 2022. Je to príležitosť postarať sa o seba, dokázať lepšie pomôcť svojim deťom, uvedomiť si, čo sa deje po strate blízkeho a tiež získať inšpiráciu od ludi, ktorí tiež zažili stratu.

Viac informácií a prihlášku nájdu tu:

https://www.plamienok.sk/pomoc-v-smuteni/skupinove-terapie-pre-rodicov-po-strate-blizkeho