Denník N

Viac času už nedostaneš

Atmosféra vo Francúzsku je smutná a nervózna. A zdá sa, že tentokrát prišla z hĺbky duší.

Hudba: Itzhak Perlman – Theme From Schindler’s List (Reprise)

 

V minulý postrielaný víkend sme cestovali do Londýna. Na obed, v piatok 13-eho, keď boli ešte parížske stanice prázdne a pokojné.
Pri návrate v pondelok večer boli pod dozorom preplnené. V tichých húfoch som miestami zabúdala, či utekáme, aby sme stihli spoj alebo aby sme tam už dávno neboli. Nemusíte byť ani paranoidný, aby ste v podzemí, keď sa dá napätie krájať vzduchom, začali aj vy počítať pravdepodobnosť. Trochu preto, že tu každý vyzerá emocionálne vypätý, trochu preto, že pred dvoma dňami sa tu vrátili k zákazu vychádzania a o 2 dni to tu pri novom poplachu evakuujú. Emmu treba niesť, lebo zaspala. Manon, čo nerada chodí, musí rátať schody a nezastavovať, aby ju niekto nepristúpil alebo niektoré unáhlené dvere nepricvakli. Bojím sa, že sa potkne medzi perónom a schodom do metra a ja ju v mojom 7-om mesiaci neudvihnem? Alebo sa bojím, že nebudem pohotovo reagovať, ak sa vznieti panika? Vo všetkých ostatných otázkach mám inak netradične jasno.

 

Vnímame čerstvú tlač. Hoci netrávime preto život v depresii z biedy celého sveta. Lebo depresia je len pasca, pre novú biedu príťažlivá. Vnímame, čo sa nás čerstvo dotýka, stále viac, čo by to pre nás mohlo znamenať. Čo by sa od nás mohlo očakávať. Možno teraz prídu časy, keď bude treba viac pomáhať.
Vnímame, ako sa správame k svojmu pominuteľnému času. Ako neustále čakáme, že uplynie. Každý ten tažký čas, ktorý nás trápi, vyšťavuje, nerešpektuje. Ako mimovoľne sa nechávame nahnať do nedôvery v naše potenciálu-plné zajtrajšky. A potom, keď sa prepašuje prvé nebezpečenstvo za naše hranice, začneme za ním naliehavo trúchliť, inštinktívne alebo pateticky. Za tým obyčajným časom, ktorý nás otravoval v každé skoré studené ráno, po každej priskoro dopitej káve, každý pondelok.

 

Viac času už nedostaneš, musíš si zobrať ten, čo už máš

 

Ktovie ako, veď ešte treba toľko dokončiť! Predtým, ako budeme mať čas na niečo pre nás zásadné. Tak sa to zdá, každý deň. A tieto pripomienky o vlastnej voľbe a limitovanom čase všetkých iba spomaľujú. Nedá sa to predsa nijako skĺbiť. Teraz potrebujeme svätý pokoj.
Lenže, viac toho času má prísť zajtra? Zajtra určite nie. Tak po Vianociach? Keď sa deti odsťahujú? No nikdy. Nikdy nepríde sám. Len my máme nárok vnímať z vlastného času viac a hneď. A nárok na ‚o koľko viac‘? Aby z nás neboli ani bezcielni mrhači v bohémskych okamihoch prítomnosti, ani aby sme nepremárnili všetok čas na zodpovednostiach k budúcnosti. Kde je tá colnica, medzi krajnosťou v prehajdákaní? Alebo aspoň približne kedy sme v rovnováhe?
To asi nikto za nás nepovie. Ale vždy, keď sa prevažujeme do jednej alebo druhej radikálnosti, cítime tú nestabilnosť, vieme to posúdiť. Plytváme, keď je to príliš. Keď náš čas nie je používaný v adekvátnom pomere k našim najhlbším hodnotám.

 

Doprajme si čas, ktorý sme dostali a už ho máme mať. Urobme si s ním, čo si v hĺbke duše želáme. A nedovoľme si uveriť, že najprv potrebujeme služobníctvo. Najprv potrebujeme priority.
Sledovať viac

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Mária Bruneau

Do malej kamennej dediny nad vinicou sme sa usadili k starým princípom. Najprv sme sem chodili iba na Vianoce, cez prestávku v IBM, od štósov tiketov s číslami problémov, od čiernych alebo béžových opätkov, od zodpovednosti za nefunkčnosť sci-fi zákaziek, od ani kofeínom nevyprázdniteľných e-mail schránok. Teraz je to iné. Tempo nám síce udávajú rovnaké, 2 bzučiace polo-francúzske dcéry a 1 mládenec; Emma (2013), má džezovo zachrípnutý hlas a naivnú lásku k ľuďom, Manon (2011) má prskavkujúcu radosť z koláčov a vrúcny Downov syndróm a Louis (2016) prítulný fanúšik debát; ale tu sme si našli priestor, vnímať. Tento blog je o princípoch obyčajnej atmosféry. Ktorá je vlastne neobyčajná, len je jej zásadne viac. Spokojne sa pri nej udomácňujeme. Nemá prestíž, nie je uznávaná, a každý jej máme fúru. Lenže, keď ju už nechtiac niekto postrehne, zrazu všetko cíti, správne, intenzívne, akurát. Dalo by sa predpokladať, že kapacitu na to máme všetci. Viac na: