Šok z úrovne súčasnej verejnej diskusie?

Po prvotnom zdesení z úrovne verejného diskurzu, ktorú priniesla utečenecká kríza, sa začali ozývať hlasy volajúce po analýze príčin intenzity nenávistných reakcii verejnosti. Zaznievajú totiž i názory, že sme svedkami bezprecedentnej (bez)úrovne diskusie o akéjkoľvek téme v histórii slovenskej verejnej debaty. Respektíve, že samoregulácia toho, čo je ešte v hraniciach všeobecne ľudsky prijateľných noriem, u určitej časti občanov vypovedala činnosť. Na to sa zároveň viaže presvedčenie, že budúcnosť prinesie nevyhnutné skladanie účtov za to, čím kto prispel do tejto rozpravy. Takýto názor však môže mať len dve vysvetlenia. Retrográdnu amnéziu jeho autora, alebo zámerné opomínanie toho, čo sa na Slovensku dialo v 90- tych rokoch a následne na prelome milénia. Ostatným –tak ako autorovi článku- neostáva nič iné, len spomínať a pripomínať.

Bol 14. marec 1991 a zaplnené Námestie SNP sa prizeralo príhovoru prvého prezidenta ČSFR. Nad hlavami davu sa týčil transparent “Slovensko- Slovákom” a Václav Havel sa v ten deň okrem nevyberaných slov stal terčom aj niekoľkých vajíčok letiacich vzduchom. Podľa spomienok Františka Mikloška, bol ten deň  z vajíčok cítiť hlad davu po lynči. Tento tristný obraz bol predzvesťou toho, čo sa bude diať v nasledujúcich mesiacoch. Pomlčkové vojny a debaty ohľadne vypísania referenda o rozdelení federácie postupne znamenali pripomenutie jedného z najsilnejších rysov modernej slovenskej kultúry- slovenského nacionalizmu. Nie národná hrdosť, ale falošný nacionálny populizmus bol hlavnou hnacou silou na ceste k samostatnosti. Nie idea sebaurčenia z dôvodu viery vo vlastné- lepšie schopnosti spravovať svoj štát, ale hľadanie nepriateľa a vinníka z toho, že demokracia a kapitalizmus neznamenali okamžitú  ekonomickú a kultúrnu obrodu. Rozpad federácie bol podľa všetkého nevyhnutným vyústením vzťahu dvoch národov a to navzdory tomu, že nezanedbateľná časť obyvateľstva republiky bola v zásade proti.  Fakt je však taký, že pôda, na ktorej samostatné Slovensko vzniklo, bola politickými elitami “hnojená” vyššie uvedenými myšlienkovými konceptmi.

Po tom, čo bol naplnený sen o vlastnom štáte,  sme si začal vládnuť sami podľa našich predstáv a schopností, avšak blahobyt bol nedohľadne. Krajina sa ocitla v medzinárodnej izolácii, ekonomické ukazovatele neveštili nič dobré a pre riešenie politických problémov sa hľadali inšpirácie vo filmoch o Divokom Západe. Už bez záškodného vplyvu cudzieho elementu na jeho fungovanie, národ postupne dospieval v duchu výchovy, ktorú mu vštepil “otec vlasti”, ako si Vladimír Mečiar zvykne hovoriť. Útlak z Prahy bol už minulosťou a tak bolo treba otočiť svoj hnev na nového vinníka úpadku. Pri jeho hľadaní nebolo treba ísť ďaleko, náchádzal sa dokonca vo vnútri  nových štátnych hraníc. Oči politikov a veľkej časti elektorátu sa upreli na vlastných spoluobčanov, ktorí však mali tú smolu, že v občianskom preukaze im pri kolonke národnosť svieti slovíčko “maďarská”. Tu debata zlyhávala od nepamäti, jej úroveň sa však zvrhla, keď Ján Slota zistil, že za výzvy k násiliu v mene obrany národa pred nepriateľom, sa nenesie žiadna trestnoprávna a ani politická zodpovednosť, ale naopak obsahujú v sebe veľký potenciál politického kapitálu. A tak sa Maďari posielali v lepšom prípade za Dunaj, v horšom do plynu. Tak ako je tomu dnes, aj vtedy za všetko mohol obyčajný ľudský strach. Kto by ho nemal, keď vyhlásenie autonómie, prípadne ovládnutie krajiny južným susedom boli len otázkou času. Strach sa koncentroval na severe Slovenska predovšetkým u ľudí, ktorí o živom Maďarovi počuli len z rozprávania a cez južné Slovensko sa len prehnali za dovolenkou na Balkáne. Hoci na prekvapenie väčšiny populácie sa vyhlásenie autonómie nekonalo, táto „hrozba“ sa významne pripomenula ešte veľakrát, okem iného aj počas prezidentských volieb v roku 2009, o čom by vedela rozprávať aj vtedajšia kandidátka Iveta Radičová. Maďarská otázka však nie je len Slota. Kedykoľvek bola prítomná v pieskumoch verejnej mienky, Róbert Fico neváhal vyslať jasný signál k časti populácie, ktorá na túto tému dlhodobo počúva.

Mobilizačný efekt, ktorý maďarská otázka predstavovala sa zákonite zanedlho vytratil.  Čo však zaručene ostalo, bol dopyt po hľadaní nepriateľa národa. Ak pominieme krátku epizódu strašením scientológmi, tak najväčšia zlosť sa sústredila na druhú najväčšiu menšinu- Rómov. Len nedávno čelila rada RTVS veľkej kritike na internetových fórách zo strany  sfanatizovaného davu, keď s ohľadom na svoj kódex prepustila moderátorku za to, že si verejne zazúfala  nad skuočnosťou, že „toto („cigáňov“- poznámka autora)  nemôžeme strieľať ako škodnú“.Už folklórom sa stalo nazývanie podtitulov volebných programov “Riešenie cigánskej otázky”, do čela banskobystrickej župy sa dostal človek, ktorého kampaň bola založená na boji proti „cigánskym parazitom“. Viac ako 60 percent ľudí tohoto kraja neváhalo odovzdať hlas lídrovi strany, ktorej členovia a sympatizanti by nemali problém splniť želanie spomenutej moderátorky.

Súčasná debata je však predsa len v niečom odlišná. Úplne v prvom rade treba spomenúť podmienky, v ktorej sa odohráva. Slovenská spoločnosť sa ešte len nedávno plne prispôsobila logike internetových diskusií a sociálnych sietí a osvojila si pravidlá ich fungovania. To znamená, že de facto žiadne neexistujú. Keď k tomu pripočítame raketový nástup desiatok pochybných konšpiračných webov a blogov, výsledkom je atmosféra, v ktorej je rola médií, čoby strážneho psa demokracie, značne oslabená. A tak i intelektuálne istejší jedinci podľahli a neraz prispeli do dialógu výrokmi, ktoré by ich samých ešte prednedávnom nemilo prekvapili. No a u tých neistejších sa posúvajú hranice civilizačne akceptovateľného čoraz bližšie k Mordoru. Lenže fakt, že kým v minulosti mali diskusie o strieľaní toho či onoho etnika charakter šepotu v miestnej krčme, alebo u dôverne známej kaderníčky, zatiaľ čo dnes veľké množstvo ľudí neváha žeľať smrť deťom a starcom verejne aj so svojou fotkou, sa jednoducho nedá vysvetliť len tým, že dakedy tu nebol internet.

Časť odpovede na otázku, čím je to spôsobené, sa nám ponúka pri pohľade na doposiaľ nepoznané nerovnomerné rozloženie síl v politickej debate. Keď demokrati mečiarovského strihu v deväťdesiatych rokoch primitívnym naocionalizmom vyvolávali nechutné protičeské nálady, druhá časť spoločnosti –imúnna voči  národnej rétorike- mala stále svoju oporu v pevnej opozícii. Každý,  kto sa snažil v miestnom pohostinstve pesviedčať známych o tom, že netreba “sadať do tankoch smer Budapešť” aby sme ochránili našu krajinu, skrátka činil s vedomím, že v tom presviedčaní nie je sám. Vždy boli na politickej scéne relevantné subjekty, ktoré sa nebáli postaviť protimaďarským náladám. V rómskej otázke to už nebolo a nie je tak jednoznačné, avšak liberálna a ľavicovo orientovaná časť slovenskej spoločnosti sa ešte nikdy nenachádzala v tak bezvýchodiskovej situácii, v ktorej sa ocitá dnes.

Spochybňovanie kvót pre prijímanie utečencov, rovnako ako pripomínanie jeho rizík sú samozrejme legitímnym postojom v rámci bežného politického boja. Bohužiaľ, zhruba v období príchodu prvých nešťastníkov na maďarské hranice, drtivá väčšina dnešných významných politických aktérov prežila tažký rozchod so zdravým rozumom. Naprieč celým politickým spektrom sa rošírila nákazlivá choroba “posadnutosť výsledkami verejných výskumov” a to žial, i u politikov, u ktorých doposiaľ existoval  predpoklad akej takej imunity. Nie je možné nevidieť súvislosť medzi žalostnou úrovňou internetových fór a verejnými vyhláseniami najvyšších vrejených činiteľov, ale i predstaviteľov zdecimovanej opozície.

Komentátor českých hospodárskych novín- Petr Honzejk hovorí, že česká verejná debata je v stave, kedy sa za základné ľudské právo považuje právo na nenávisť. Kľudne by svoj komentár mohol napísať do slovenských novín, vystihovalo by to úplne dokonale situáciu, v ktorej sa nachádza tunajšia debata. Ešte nikdy predtým nemala nenávisť do nej dvere otvorené tak dokorán, ako je tomu dnes. A pri jej legitimizácii je absencia názorovej opozície na politickej úrovni absolútne kľučová. Nie je asi náhoda, že jedinou stranou, ktorá sa odmietla zúčastniť festivalu kultúrnych stereotypov, je strana, ktorá v minulosti bola ich obeťou a to Most -híd. Potom tu máme ešte pár solitérov zo strany SaS, za ktorých treba spomenúť hlavne Martina Poliačika, či Luciu Nicholsonovú. Ale čo z toho, keď omnoho viac počuť  hlas ich straníckeho šéfa, ktorý už nejakú dobu prechádza obdobím absolútnej straty súdnosti a neváha spochybňovať univerzálnosť základných ľudských práv. To, že je to predseda liberálnej strany, ktorej navyše v názve čnie slovo solidarita, je len takou čerešnickou na torte.

Našťastie tento príbeh má aj jeden svetlý moment. Ak sa vrátime ku komentáru Petra Honzejka, jedna jeho časť by predsa len v slovenských novinách zaznieť nemohla. Konkrétne tá, ktorá sa venuje príspevku prezidenta k debate o utečeneckej kríze. Až dnes si monhí z nás plne začínajú uvedomovať dôležiťosť výhry Andreja Kisku v prezidenských voľbách na jar minulého roku. Práve súčasný prezident momentálne plní úlohu opozície a aktívne sa snaží dorovnať dojem názorovej prevahy xenofóbne ladeného establišmentu a verejnosti. Otázka, ako je v tom uspešný, je zas na dlhšiu diskusiu.

Skúsenosti z minulosti nám hovoria, že kvalita verejnej diskusie na Slovensku bola vždy taká, aká bola na najvyšších poschodiach politiky. Respektíve, že ju priamo odzrkadľovala. Dnes tomu nie je inak a len silní idealisti mohli čakať opak. Avšak aj tí, čo si hovoria realisti, len ťažko akceptujú skutočnosť, že nebyť prezidenta, ktorý -prísne vzaté- len plní to, čo sa od neho očakáva,  neexistuje moderátor toho, čo už nesmie byť prítomné v občianskej debate. Je veľmi naivné predpokladať, že naša spoločnosť zo dňa na deň vystúpi z tieňa svojej minulosti. Na druhej strane by sme mali apelovať na tých, korých si volíme, aby si uvedomili, že demokracia bez pocitu zodpovednosti za naše činy a slová môže veľmi rýchlo nájsť svoj koniec. Napokon,  túžba po takom scenári zaznieva vo verejnej diskusii čoraz časejšie a razantnejšie.