Zrkadlo nastavené náboženstvám

„Nechávam na veriacich, aby si vzájomne podpaľovali kostoly, mešity a synagógy; v tom sa na nich dá spoľahnúť. Pred tým, než vstúpim do mešity, si vyzujem topánky. Pred vstupom do synagógy si zakryjem hlavu. (…) Zatiaľ čo ja píšem tieto slová a vy ich čítate, ľudia viery rôznymi spôsobmi plánujú, ako zničiť mňa i vás, a tiež, ako zničiť všetky ťažko vydobyté ľudské vymoženosti, o ktorých som sa zmienil. Náboženstvo zničí všetko.“[1]

Hitchens používa na dokázanie zhubnosti náboženstva a na poukázanie potreby humanizmu rôzne druhy argumentov. Od tých metafyzických až po príklady z reálneho života. Indikátorom mu je pritom miera či už utrpenia alebo ľudskosti, ktorú tieto argumenty podporujú. Ako jeden z príkladov absurdnosti dogmatického náboženského presvedčenia môže poslúžiť boj katolíckej cirkvi za zachovanie ústavného zákazu rozvodov v Írsku, ktorý sa podarilo zrušiť až referendom v roku 1995 (!). Pre korektnosť treba dodať, že cirkev umožnila veriacim hlasovať za zrušenie zákazu, bez toho, aby tým páchali hriech, no podľa Hitchensa kampaň proti rušeniu zákazu znamenala, že „írska žena vydatá za muža, ktorý ju bil a bol notorický alkoholik, už nemohla nikdy dúfať v nič lepšie, a mohla ohroziť svoju dušu, keby prosila o možnosť začať úplne znova.“

V roku 2003 sa na islamskom severe Nigérie začalo s odmietaním vakcinácie proti detskej obrne, čo viedlo k vyhláseniu epidémie v roku 2006. Pokles prípadov nastal až v roku 2007 po tom, čo sa vakcíny začali dovážať z moslimskej Indonézie a nie z USA, a prestali tak byť  vnímané miestnymi náboženskými autoritami ako sprisahanie západu voči islamu. Niečo podobné sa zopakovalo v roku 2014 v Pakistane, najmä kvôli odporu Al-Káidy či Talibanu. Progres ale nastáva aj v týchto oblastiach a po prevzatí moci v Afganistane v auguste 2021 už Taliban nebráni zdravotníckym pracovníkom Spojených národov v očkovaní proti obrne, a túto činnosť môžu dokonca vykonávať už i ženy.

Hitchensova kritika sa však netýka iba veľkých monoteistických náboženstiev, ale i indických či ľudových náboženstiev, ktoré dnes vo forme spirituality či ezoteriky zažívajú pomerne úspešné obdobie. Duchovný svet každého človeka je, samozrejme, jeho osobnou záležitosťou. Príklon k alternatívnej medicíne, ktorý je niekedy dôsledkom záujmu o východné náboženstvá, sa dá pochopiť v prípadoch, kedy zlyháva konvenčná medicína. Dokonca je akceptovateľný, pokiaľ ide o dobrovoľné rozhodnutie jednotlivca. Organizovaný odpor voči preukázateľným výsledkom vedeckej medicíny však pochopiteľný nie je, a podľa Hitchensa by nemal byť ani tolerovaný. V boji proti klimatickým zmenám – teda za predpokladu, že uznáme ich realitu – tiež nevyužívame služby vyvolávačov dažďa, ale snažíme sa zmeniť tie spôsoby správania sa, ktoré tieto zmeny zapríčiňujú. Východné náboženstvá, najmä z dôvodu, že kladú dôraz na potlačenie racionality a predstavujú tak často lákavú alternatívu k západnému spôsobu uvažovania, predstavujú v tomto smere riziko pre vývoj spoločnosti. „Stále existuje mimoriadne veľký počet ľudí, ktorí podľa všetkého veria, že naša myseľ, a taktiež schopnosť myslieť – jediná vec, ktorá nás odlišuje od našich zvieracích príbuzných – sú niečím, čomu neradno dôverovať, a že ich máme, pokiaľ sa to dá, dokonca i potláčať. Čím viac ľudia túžia po dosiahnutí nirvány, tím viac sa znižuje ich schopnosť racionálneho uvažovania. Akonáhle ich však pred tým chcete varovať, dočkáte sa iba ak hysterickej reakcie.“

Budhizmus a hinduizmus navyše ani zďaleka nie sú len mierumilovnými náboženstvami zameranými na meditáciu a hľadanie vnútorného pokoja. Svedčí o tom i 26 rokov trvajúca občianska vojna na Srí Lanke medzi hinduistickou menšinou Tamilov a budhistickou väčšinou Sinhálcov. Hitchens si spomína, ako sa u neho pri obrade s relikviou Buddhovho zuba, ktorú uctievajú na Srí Lanke, „žiadny pocit vše objímajúceho mieru a vnútornej blaženosti nedostavil. Nedokázal som sa naopak zbaviť dojmu, že byť Tamilom, mal by som slušnú šancu byť na mieste rozštvrtený.“ Na obranu týchto náboženstiev však treba povedať, že v skutočnosti išlo skôr o etnický konflikt a nie náboženský, ako to zdôrazňoval Hitchens. Ďalším príkladom zhubnosti náboženských vplyvov je kastový systém. Hoci tento systém nie je obmedzený iba na južnú Áziu, indické rozdelenie spoločnosti predstavovalo paradigmatický obraz takéhoto systému. Akékoľvek ústupky i dnešné liberálnejšie usporiadanie indickej spoločnosti neexistujú zásluhou hinduizmu, ale sú potomkami modernizácie. Príkladom toho, že nielen západné, ale i východné náboženstvá sa dajú zneužiť pre sekulárne ciele, je budhizmus v Japonsku pred a počas druhej svetovej vojny, kedy budhizmus spolu so šintoizmom oficiálne podporovali politiku Japonského cisárstva.

Niekto by mohol namietnuť, že uvedené poznámky sa týkajú len takzvanej „vonkajšej“ kritiky náboženstiev a že nepostihujú ich jadro. Hitchens sa vo svojej kritike abrahámskych náboženstiev nesnaží o ich historické vyvrátenie, skôr sa snaží poukázať na ich ľudský pôvod. Aj v tomto prípade je prijateľnosť niektorých argumentov skôr vecou vkusu. Existujú však argumenty, ktoré nemožno obísť. Hitchens chce poukázať na skutočnosť, že mravnosť (o ktorú mu v súvislosti s kritikou náboženstiev v prvom rade ide) nie je závislá na náboženskom zjavení, naopak, väčšina ľudí sa s implicitnými mravnými spôsobmi správania sa rodí a v spoločnostiach sa v priebehu dejín tieto spôsoby vyvíjajú. Príkladom toho, rovnako ako aj skutočnosti, že Sväté písmo obsahuje protirečenia, je Ježišovo podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi. Ježiš sám dokazuje, že príslušnosť ku kňazskému stavu či levitskému kmeňu nezabezpečuje uskutočnenie milosrdenstva, ale môže tak urobiť každý, kto dokáže rozpoznať potrebu milosrdenstva v súvislosti s blížnym.

Ďalším argumentom, ktorý podporuje skutočnosť, že Starý zákon je nielen historicky podmieneným dokumentom, ale že i jeho platnosť je následne obmedzená je fakt, že väčšinu jeho nariadení, v podobe akej boli formulované, považujeme v dnešnej dobe za neprijateľnú. Ide napríklad o patriarchálny charakter Desatora, ktoré „hádže do jedného vreca ‚ženu‘ spolu s ďalším majetkom, zvieratami, ľuďmi a vecami suseda.“ I moderné znenie Desatora sa muselo prispôsobiť aktuálnej dobe, aby bolo zrozumiteľné a prijateľné. Dobovú podmienenosť (a tým i platnosť?) podporuje i to, že v prikázaniach nie je nič „o ochrane detí pred krutým zaobchádzaním, o znásilnení, otroctve alebo genocíde.“ V kapitolách nasledujúcich po oznámení Desatora sa navyše podrobne hovorí o správaní sa k otrokom, o zákone pomsty či o zabíjaní čarodejníc (inkvizícia).

Problematickou ostáva i otázka interpretácie náboženských textov, „skutočnosť, že jeden a ten istý text môže byť zdrojom rôznych príkazov pre rôznych ľudí.“ Vnuk Ajatolláha Chomejního – Hussajn Chomejní – priamo v Hitchensovom dome uviedol verše z koránu, ktoré spochybnili duchovnú autoritu jeho starého otca. Realita, ktorú skúma veda, sa taktiež vzpiera dokonalej interpretácii. Ale pri vedeckých teóriách sa akosi počíta s tým, že časom budú vyvrátené, prípadne nahradené teóriami lepšími. Konkrétna vedecká teória jednoducho prestáva byť zaujímavou, ak neprináša výsledky, respektíve nedokáže rozširovať poznanie. Ak existuje niečo ako „vedecký fanatizmus“, tak rozhodne nespĺňa atribúty vedy. Pri náboženských interpretáciách však neexistuje žiadne kritérium, ktoré by mohlo potvrdiť správnosť konkrétneho výkladu. Pôvodné, náboženské texty, keďže samé sú problematické, to byť nemôžu a tradícia, ktorá je naviazaná sa konkrétnu interpretáciu textu, taktiež nie. Subjektívna interpretácia náboženského textu dokáže byť nepochybne zdrojom bohatého duchovného života. Objavujú sa však dva problémy: Ak nie je potrebný zjednocujúci výklad náboženského textu, alebo inak povedané, ak neexistuje centrálna autorita, tak je ohrozené komunitné chápanie náboženstva. A naopak, ak sa objavuje komunitné prežívanie náboženstva, alebo dokonca komunitné spolunažívanie viacerých náboženstiev, tak sa to zrejme deje na základe iných predpokladov a nie na základe špecifickostí náboženstiev. Hitchens by povedal, že na základe hodnôt humanizmu, ktorý je plodom rozbitia náboženského obrazu sveta a ktorý bol explicitne formovaný osvietenstvom.

Jedna z najdôležitejších otázok, ktorú si Hitchens vo svojej knihe kladie je, či ľudia na to, aby konali dobré skutky, potrebujú náboženskú vieru, respektíve, či konanie v mene náboženstva automatický prináša dobré ovocie. Jeho skúsenosti s islamom ho presviedčajú o tom, že rovnaké vyznanie sa môže prejavovať v protichodných podobách.[2] Ak veriaci človek vykoná dobro, neznamená to, že je to nevyhnutne dôsledok jeho viery, o čom nás samozrejme presviedčajú i morálne skutky ľudí, ktorí nevyznávajú žiadne náboženstvo. Ešte problematickejšou sa javí skutočnosť, že v mene náboženstva sú však ľudia schopní konať tie najohavnejšie zločiny. Hitchens v tomto prípade spomína genocídu v Rwande a rozporuplnú úlohu oficiálnych predstaviteľov Katolíckej cirkvi. Na jednej strane priznáva, že mnoho kňazov a sestier položilo životy, aby ochránilo príslušníkov jedného z bojujúcich etník; no na strane druhej sa mnoho predstaviteľov Cirkvi priamo podieľalo na páchaných zločinoch, čo po dlhom mlčaní Cirkvi priznal v roku 2017 i pápež František. Mnohé z týchto zločinov boli „posvätené“ údajnými zjaveniami Panny Márie či schvaľované kňazmi.

Hitchensovo myslenie ukazuje, ako môžu byť humanizmus a racionalizmus nástrojmi na orientáciu človeka vo svete. Humanizmus, so svojím dôrazom na život človeka, a racionalizmus, so svojou zvedavosťou a kritickým prístupom, už zo svojej podstaty učia vyhýbať sa extrémnym riešeniam a názorom, a naopak podnecujú diskusiu o konkrétnych riešeniach v konkrétnych prípadoch. Napríklad Hitchens, hoc materialista, zastáva v otázke interrupcií pro-life prístup za predpokladu, že sa, aj vďaka modernej medicínskej diagnostike, očakáva narodenie zdravého človeka a prežitie matky. Plod vyvíjajúci sa v tele matky považuje za samostatný subjekt a nevidí dôvod, pri splnení vyššie uvedených podmienok, na absolútne právo ženy na interrupciu. Pri poškodení plodu alebo pri ohrození života matky však, naopak, nevidí dôvod na uprednostnenie života plodu. Jeho názor teda vylučuje extrém svojvôle ženy, a zároveň neuprednostňuje pred životom matky život plodu. Prirodzene existujú i sporné, a možno neriešiteľné situácie – napríklad počatie po znásilnení. Je to však ukážkový príklad toho, ako ochrana ešte nenarodeného dieťaťa nemusí nutne vychádzať z náboženských či idealistických predpokladov, ale racionálna a humánna diskusia sa môže viesť naprieč ideovým spektrom, ak predpokladáme len priemernú mravnú vyspelosť, ktorá v sebe zahŕňa ochranu života. Ako nemá vyzerať diskusia o potratoch ukazujú nedávne hysterické reakcie dvoch ideologických táborov na zrušenie ústavného práva na potrat v USA.

Všetky mravne prijateľné učenia náboženstiev Hitchens považuje za prirodzene ľudské, rovnako ako všetky neprijateľné teórie a skutky. Z toho vyplýva, že to, čo považujeme za dobrý a bezúhonný život, nemusí byť zaštítené náboženskými predpokladmi. Tieto náboženské predpoklady bývajú naopak často východiskami ohavných zločinov. Ako príklad nám môže poslúžiť centrálna udalosť kresťanstva – ukrižovanie Ježiša. To bolo vykonané – ak odhliadneme od „nevyhnutnosti“ tejto udalosti – z presvedčenia židov o rúhaní sa údajného Božieho syna. Čin, ktorý vykonali židia, vznikol na pozadí náboženskej predstavy. Podľa Hitchensa však skutok, ktorý vykonal Ježiš – opäť odhliadnuc od jeho teologickej podstaty – teda obetovanie svojho života v prospech blížneho, môže vykonať i človek bez náboženského presvedčenia. A nemusí to byť v mene „budúceho života“, ale pokojne v mene toho pozemského. Hitchens tak upozornil na starý problém kresťanstva a síce, či je tá časť Ježišovho učenia, ktorá hovorí o univerzálne prijateľnom správaní sa, hodnotná sama o sebe, alebo len v spojení s teologickým učením kresťanstva. Svätý Pavol presviedča o tom, že bez viery v zmŕtvychvstanie, je Ježišovo učenie bezcenné. To však asi tak úplne nebude pravda, pretože Ježišov život môže byť v určitých aspektoch prijateľný i pre sekulárne orientovanú spoločnosť. Hitchens by povedal, že pokiaľ niekto potrebuje k mravnému životu príklad Ježiša, tak v poriadku, no etický život sa dá viesť aj pomocou vlastného svedomia.

Hitchens vždy uprednostňuje hodnotu a autonómnosť konania jednotlivca pred prostredím alebo teóriou, ktoré ich formujú. Preto mohol napríklad uznávať Alžbetu II. ako ukážkovú predstaviteľku monarchie; to však nie je dôvodom na to, aby sa prestalo poukazovať na absurdnosť existencie dedičnej monarchie v 21. storočí. Hitchens je nekompromisný. Nejde mu o vyvolanie sebareflexie náboženstiev. Chce poukázať na ich principiálnu zhubnosť. Korektný je v tom, že kritika náboženských predstaviteľov alebo nemravných skutkov veriacich pre neho predstavuje iba kritiku jednotlivcov, ktorá automaticky nediskredituje náboženstvo ako také. Poukazuje sa tým však na fakt, že plody náboženskej viery nie sú vždy dobré a slepá viera, bez prítomnosti reflexie, dokáže plodiť zlo. Britský spisovateľ sa zameriava na jadro náboženstiev, ktoré odmieta ako nemravné a nehumánne. Formuluje základné princípy náboženstiev, ktoré sú podľa neho zvrátené: predkladanie falošného obrazu sveta nevinným a dôverčivým ľuďom, učenie o krvavej obeti, učenie o pokání, učenie o večnej odmene a/alebo treste, a stanovovanie nesplniteľných úloh a pravidiel. Problematickejšie je už to, že odmieta akýkoľvek pozitívny vplyv náboženstiev na správanie ľudí a dejiny ľudstva. Všetko dobré, čo bolo vykonané pod náboženským presvedčením, bolo podľa neho vykonané napriek náboženstvu. V skutočnosti tieto dobré činy pripisuje schopnosti človeka vymaniť sa z moci autority náboženstva, a schopnosti používať rozum. Keďže Hitchensov cieľ je zrejmý, nie je v jeho záujme obhajovať náboženstvo. V tom prípade však nevedno, či by mu skutočnosť dala za pravdu.

Hitchensova kritika sa však o náboženstvá nezaujíma iba v opozícii voči neutrálnemu, sekulárnemu spôsobu vnímania sveta. Tohto autora zaujíma i postoj náboženstiev voči tomu, čo nazývame ríšami zla. Ako príklad si berie kresťanstvo a jeho vzťah k fašizmu, nacizmu a komunizmu. Vatikán napríklad neváhal podpísať Lateránske zmluvy, vďaka ktorým výmenou za samostatnosť, finančné kompenzácie a uznanie rímskeho katolicizmu, legitimoval fašizmus v Taliansku. Udialo sa to už potom, čo Mussolini viedol brutálnu vojnu v Líbyi či rozvíjal svoj kult osobnosti. U nás nám toto spojenectvo, v oveľa ťažšom formáte, predviedla Hlinkova slovenská ľudová strana na čele s kňazom Jozefom Tisom. „Cirkev sa za všetko ospravedlnila, jej spolupráca s fašistickými režimami však ostáva ako nezmazateľná škvrna v jej histórii – nešlo totiž o nejakú krátkodobú alebo unáhlenú angažovanosť, ale o pracovné spojenectvo, ktoré trvalo až do doby, než samotné fašistické režimy skončili na prepadlisku dejín.“ Ríšsky konkordát z roku 1933 zasa za možnosť náboženskej slobody prisľúbil nacistom úplnú politickú pasivitu katolíkov. Netreba zabúdať ani na „božský pôvod“ japonského cisára Hirohita a účasť Japonského cisárstva vo fašistickej osi. Latinsko-americká teológia oslobodenia, ktorej vznik podnietila extrémna chudoba obyvateľov, zasa koketovala s marxistickými myšlienkami.

Myslenie a argumentáciu Christophera Hitchensa možno samozrejme taktiež hodnotiť ako zaujaté a nie vždy korektné. Pri predpoklade plurality svetonázorov, je potrebné vziať do úvahy taktiež predpoklad plurality kritík týchto svetonázorov. Je zrejmé, že Hitchensova kritika náboženstiev sa zameriava na vybrané aspekty. Je to však nevyhnutné, aby sa na tieto aspekty dokázalo poukázať. Z pohľadu zainteresovaného človeka tak možno potom ku kritike jeho vlastného náboženstva pristúpiť buď negatívne, to znamená, že sa odmietne ako celok, alebo pozitívne a o jednotlivých bodoch kritiky sa začne premýšľať.

* * *

Kniha je dostupná v českom preklade, ktorý vyšiel v roku 2018 v slovenskom vydavateľstve Citadella. V slovenskom preklade je, vďaka vydavateľstvu Laputa/Literárna bašta, dostupná i jeho útla príručka Listy mladému skeptikovi.

[1] 5. júna 2022 zahynulo viac ako 50 ľudí pri útoku na katolícky kostol v meste Owo na juhozápade Nigérie. Predpokladá sa, že za útokom stojí západoafrická odnož Islamského štátu.

[2] „Nie je tomu tak dávno, čo som bol vo Washingtone bombardovaný sprostými a výhražnými telefonátmi od moslimov, v ktorých mi sľubovali, že potrestajú moju rodinu za to, že som sa nezapojil do kampane lží, nenávistí a násilia proti Dánsku. Mám ale aj inú skúsenosť. Raz si manželka zabudla veľkú časť peňazí na zadnom sedadle taxíka a sudánsky vodič s vynaložením značného úsilia a peňazí nakoniec zistil, komu patria, prišiel k nám domov a celú čiastku vrátil. Keď som urobil hrubú chybu a ponúkol som mu desať percent ako nálezné, dal mi úplne pokojným, avšak rozhodným hlasom jasne najavo, že za splnenie svojej islamskej povinnosti žiadnu odmenu neočakáva. Ktorú z týchto dvoch verzií viery máme chápať ako smerodajnú“ (Hitchens). Iste, nevieme ako by sa spomínaný vodič zachoval pri vieroučných otázkach, avšak v tomto kontexte šlo Hitchensovi zrejme o takzvaný spoločenský dosah náboženstva.