Denník N

Príbeh baletu, ktorý zásadne ovplyvnil svet opery. SND uvádza sériu štyroch predstavení Giselle s námetom zabudnutých mýtov z trenčianskej župy

Slovenské národné divadlo od soboty 17. 9. uvádza predstavenie Giselle, ktoré patrí medzi piliere svetového baletného repertoáru. Nie každý vie, že práve toto baletné dielo malo zásadný vplyv na ďalší rozvoj opery ako takej. Nie, nejde o omyl, naozaj mám teraz na mysli rozvoj opery.

Bol to práve tento balet, ktorý inšpiroval Giacoma Pucciniho, aby napísal svoju prvú operu – Le Villi. Tá je zhudobnením a prepracovaním identického príbehu.

Puccini sa pôvodne zapodieval výlučne orchestrálnou hudbou a vôbec nepomýšľal, že by sa niekedy mohol pustiť aj do komponovania opery. Na počiatku osemdesiatych rokov 19. storočia, kedy bol študentom na milánskom konzervatóriu, vytvoril diela Preludio Sinfonico (1882) a Capriccio Sinfonico (1883), ktoré sú symfonickou koncertnou hudbou. Myšlienka, aby sa pokúsil prepracovať práve baletný klenot Giselle na operné predstavenie dokonca ani nepochádzala z jeho hlavy. Bola nápadom novinára a básnika Ferdinanda Fontanu (1850-1919), ktorý sa touto predstavou nadchol krátko potom, ako si predstavenie Giselle pozrel.

Keďže Fontana z vlastnej iniciatívy prepracoval baletný príbeh na libreto opery, pričom pri jeho finalizácii sa dokonca vrátil až k zdrojom, z ktorých balet pôvodne vychádzal (Les Willis od Alphonsa Karra) a takto kompletne sfinalizovaný produkt predstavil svojmu priateľovi Puccinimu, skladateľ nakoniec Fontanovi prisľúbil, že sa pustí do jeho zhudobnenia.

Fontana si vybral Pucciniho úmyselne, práve ako skladateľa symfonickej hudby, ktorý nemal s operou skúsenosti. Fontana mal totiž jasnú predstavu, ako by chcel žáner opery zmeniť a želal si, aby ľudský hlas, ktorého prehnané exhibície boli základom rôznych tzv. „šialených scén“ belcanta, bol konečne trochu upozadený a aby sa orchestrálny part stal viac rovnocennou súčasťou opery a nadobudol hlbšie kontúry symfonizmu.

Potiaľto by príbeh nebol až tak zaujímavý, pretože hovorí len o tom, že Gisselle má svoju dvojičku vo svete opery.

Zaujímavé to však začína byť až od tohoto momentu. Opera Le Villi mala premiéru v Teatro Dal Verme v Miláne v roku 1884. Jedným z hostí sediacich v publiku bol aj prominentný vydavateľ a hudobný mág Giulio Ricordi, v tom čase jeden z najsilnejších hráčov na poli hudobného priemyslu v Taliansku. Ten po predstavení vyhľadal Pucciniho. Práve vďaka tejto náhode sa započalo obdobie jednej z najplodnejších hudobných spoluprác v novodobej histórii. Vytvoril sa nesmierne plodný tandem Pucini – Ricordi.

Teatro Dal Verme v čase uvedenia opery Le Villi. Počas druhej svetovej vojny bolo poškodené a dnes je kompletne prebudované s moderným interiérom.

To však nebolo všetko. Zlomovým momentom bolo, keď sa Ricordi v rámci rozhovoru s Puccinim zmienil, že by chcel v Milánskej La Scale uviesť Wagnerových Majstrov spevákov Norimberských a že by za týmto účelom potreboval, aby sa partitúra opery mierne prepracovala a prispôsobila na talianske pomery. V podstate sa aj dohodli, že by to mohol Puccini skúsiť a Ricordi poveril skladateľa, aby odcestoval do Bayreuthu a stretol sa s Wagnerovými dedičmi.

Pucciniho v tom čase nikto nepoznal, pred Ricordim však stáli všetci v pozore, alebo skôr v predklone. S neznámym skladateľom Puccinim by sa v Bayreuthe za iných okolností možno ani nebavili. Keď sa však predstavil poverením od Ricordiho, okamžite mu zapožičali originálnu Wagnerovu partitúru. Pustil sa do prepracovávania diela a vytvoril taliansku verziu Majstrov spevákov nazvanú I Maestri Cantori di Norimberga, ktorá bola úspešne uvedená v Miláne v roku 1889.

Vydavateľ Giulio Ricordi

Práve možnosť študovať originálnu Wagnerovu partitúru a pracovať s ňou, dala Puccinimu úplne nový rozhľad ako rozvíjať melódie oveľa komplexnejším spôsobom, než aký sa mohol naučiť na konzervatóriu v Miláne. Dá sa povedať, že táto udalosť úplne zásadne ovplyvnila jeho kompozičné schopnosti a ďalšiu tvorbu.

Puccini by zrejme urobil veľkú kariéru, aj keby sa nikdy nenechal nahovoriť Fontanom, aby spolu prepracovali balet Giselle na operu. Lenže je otázne, či by v takom prípade skladal opery, alebo by zostal pri symfonickej koncertnej hudbe.

Taktiež nie je isté, či by sa niekedy stretol s vydavateľom Ricordim a je isté, že by sa v počiatkoch svojej kariéry určite nedostal do Bayreuthu študovať Wagnera. Komponoval by tak zrejme výrazne inak, než ako poznáme jeho tvorbu dnes.

Spisovateľ Ray Bradbury v roku 1952 napísal slávnu sci-fi poviedku A Sound of Thunder (Burácanie hromu), kde prvý raz opísal tzv. efekt motýlích krídeľ, kedy aj drobnosť, akou je zamávanie krídeľ motýľa môže spustiť sériu reťazových reakcií, z ktorých každá nasledujúca je väčšia a dôležitejšia, až reťaz skončí vyvolaním búrky alebo tornáda na opačnom konci zemegule.

Presne podobný efekt náhodných reakcií, z ktorých každá ďalšia bola čoraz viac dôležitejšia, malo Pucciniho spracovanie baletu Giselle.

Inscenácia baletu Giselle v SND. Foto Peter Brenkus

A na záver ešte drobná perlička z úplne iného súdka.

Príbeh Giselle je okrem iného o vílach, ktoré v noci v lesoch striehnu na náhodných okoloidúcich mužov, aby ich utancovali k smrti. Článok Heinricha Heineho z roku 1835 uverejnený vo francúzskom časopise Revue des deux mondes uvádza, že ide o starú slovanskú mytológiu.

Tancujúce víly sú podľa Heineho mladé ženy, ktoré sa nestihli vydať, pretože za nešťastných udalostí zomreli ešte pred dňom svojej svadby. Nemajú tak uspokojenú svoju túžbu (a zrejme aj obsesívnu ideu) dobre si zatancovať so svojim vyvoleným a preto striehnu počas noci na cudzincov.

Choreograf Ondej Šoth má dokonca ešte podrobnejšie vysvetlenie ohľadom pôvodu mytológie a hovorí, že príbeh pochádza od Trenčína. Poslal mi materiál, v ktorom sa pôvod legendy viaže aj k piesni Tam okolo Strečna cesta nebezpečná, pod zámkom sa skryli v bielych plachtách víly.

Tú zaradil do Národních zpiewaniek – v časti mytologických piesní – básnik, spisovateľ a jazykovedec Ján Kollár. Poslala mu ich nemecká poetka Mária Teresia von Artner, ktorá povesť prebásnila a v roku 1822 ju zverejnila v nemeckom periodiku. V materiáli sa uvádza, že aj Heinrich Heine víly umiestňuje do Trenčianskej župy Rakúsko-Uhorska.

“Môže nás len tešiť, že naša povesť sa cez toľko pier autorov dostala ako výrazný motív do takého pekného baletu, ktorý boduje na scénach celého sveta. Preto by aj svet mohol trošku poznať jej ozajstné pozadie. Škoda, že sa odkaz (na Trenčiansku župu) 200-ročnou púťou skomolil a vypadlo to podstatné, na čo by sme mohli byť aj trochu pyšní,” – píše sa v texte.

Giselle v SND. Foto Peter Brenkus

+++

Málokedy sa dá povedať, že by konkrétne baletné predstavenie tak výrazne ovplyvnilo svet opery a jeho ďalší vývoj, ako tomu bolo v tomto prípade. A ak aj vďaka mytológii v tom celom aj my máme svoje malé želiezko v ohni, o to je to potom celé ešte zaujímavejšie.

 

Peter Bleha

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix 

Teraz najčítanejšie

Do Re Mix

Flash news, recenzie a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu