Denník N

Dá sa zabrániť rozpadu spoločenskej racionality?

Povzdychy s výrazmi ako hoax či fake news sú už dlhšie módne. Na druhej strane návrhy rôznych „kampaní za kritické myslenie“ ukazujú, že zvlášť u nás (ale nielen) v zásade neexistuje nejaká širšie uznávaná koncepcia toho, čo sa presne deje a najmä, ako sa s meniacou sa realitou komunikácie vyrovnať.

Jadrom problému sú tri prekrývajúce sa fenomény:

  • rozvrstvenie médií vplyvom digitálneho prostredia. Tým pádom je ťažšie kontrolovať naratívy, podobne, ako je ťažšie „cenzurovať“, či už negatívne alebo pozitívne, texty. Typickou sťažnosťou potom je, že veľká časť obyvateľstva nevie rozlíšiť dôveryhodnosť zdroja: do akej miery informáciu vypúšťa niekto autoritatívny, do akej miery prešla nejakým druhom oponentúry, či má zdroj korekčné mechanizmy, alebo do akej miery je cieľom textu len informovanie a do akej manipulácia čitateľa.
  • existencia masových sociálnych platforiem. Cez ne sa nekontrolovane a často veľmi masovo nielen šíria príbehy bez základu vo faktoch a nekonzistentné, ale aj „nálady“ podporujúce neracionálne správanie („mám právo na názor!“). Do značnej miery sú zodpovedné algoritmy Facebooku, ale treba si uvedomiť, že ten základ je proste forma sociálnej siete ako taká. Na to, aby si jedinec uvedomil, že mu sieť zrazu dáva možnosť len tak, bez filtra a bez námahy, sa ozvať aj pred pomerne veľkým „davom“ (v komentároch) a že reakciu vyvolá práve niečo kontroverzné (dokonca, že ju vyvolá niečo protilogické, aj nelogické, čo je pre niektorých jediným spôsobom, ako na seba upútať pozornosť), nepotrebuje nutne byť popchnutý algoritmom. Stačí, že chýbajú moderujúce filtre.
  • existencia možnosti rýchlo zdieľať informáciu či príbeh. To je fenomén nielen Facebooku, ale aj iného druhu platforiem, typu Whatsapp. Provokujú k čo najrýchlejšiemu zdieľaniu niečoho zaujímavého (či zábavného alebo emocionálneho), bez overenia kontextu či pravdivosti, alebo zamyslenia sa nad dopadom šírenia danej informácie.

Výsledkom je spoločnosť, kde mnohí ľudia hovoria, že už nevedia, komu veriť, cítia sa presýtení informáciami, strácajú schopnosť zamerať sa dlhšie na nejakú myšlienkovú niť.

Nie je to jediný faktor, ktorý prispieva k spoločenskému nepokoju (ďalšími sú dopady moderného kapitalizmu a kultúrne vojny postmodernity), ale má najväčší dopad na niečo, čo sa dá všeobecne nazvať rozpadom racionality: intenzívne šírenie príbehov, ktoré sú antilogické alebo nemajú oporu vo faktoch. A komunikácia, ktorá je oprostená od mechanizmov logiky.

Je to popretie tradície antickej a neskôr renesančnej a nakoniec osvietenskej racionalistickej atmosféry, ktorá spočívala na spoločenskom rešpekte k logickému diskutovaniu, k predstaviteľom vysoko racionálneho snaženia a k ich produktom.

Nebezpečie antiracionality

Na začiatok si zrejme treba ujasniť, prečo nám to má prekážať. Hlavné sú asi dva dôvody:

  1. Neschopnosť racionálnych vývodov na úrovni jednotlivca vedie k problémom v bežnom výkone človeka, skupín, spoločenstiev.
  2. Ak sa spoločnosť nevie racionálne dohadovať, stráca zmysel snažiť sa o tie formy vládnutia, ktoré sa tradične označujú ako demokratické.

Toto vymedzenie je dôležité práve preto, že sa v skutočnosti často nepoužíva. Rôzne rozhorčené komentáre v dennej tlači o hoaxoch alebo kampane „za kritické myslenie“ uvádzajú iné dôvody. K tomu sa vrátime.

Pár slov k výskumu

Podrobnejšie túto tému rozoberal iný text. Vo všeobecnosti sa ale oplatí povedať, že diskusia o danej téme si žiada niektoré pomerne sofistikované druhy výskumu:

  • diagnostika osobnosti. Ako zostaviť súbory otázok na úrovni jednotlivca či skupín,, ktoré pomôžu determinovať určitú typológiu jedincov či skupín tak, aby nám to potom vo výsledku pomáhalo odhaliť aj niečo viac ako jednoduché vzťahy vysvetliteľné zamlčanými ale ľahko uhádnuteľnými tretími faktormi? Tento typ výskumu býva inak veľmi naivný, a obmedzuje sa na určovanie jednoduchých korelácií. Príklad „vyššie vzdelaní majú lepší vzťah ku kapitalizmu, EÚ, USA, Bidenovi…“ atď. (iste, „ašpirujúca trieda“ si bude hľadať iných „hrdinov“ ako prekariát alebo stagnujúce vrstvy).
  • informačné štruktúry spoločnosti. Niektoré otázky sa formulujú pomerne jednoducho, napríklad: odkiaľ pochádza ten a ten naratív/príbeh? Celkom zaujímavé bolo napríklad počas pandémie sledovať, ako sa veľká časť, v podstate väčšina, dominantných „konšpi“ naratívov najprv rozšírila na amerických sociálnych sieťach a potom v priebehu pár týždňov zaplavila zvyšok krajín, vrátane Slovenska. Väčšou výzvou je hlbší pohľad na tvorbu naratívov (do akej miery sú dnešné naratívy či schémy myslenia produkované bulvárom, ale aj komerčnými filmami a podobne). Podobne je zaujímavé sledovať nie tok naratívov ale vyslovene kanály (sociálne siete a ich poddruhy, bulvár, médiá hlavného prúdu, domáce a zahraničné, rozdelené tematicky, a pod). A snažiť sa rozlišovať, ktoré slúžia na aké typy komunikácie, ako sú v nich dôležité, a podobne.
  • naratívy. No a v neposlednom rade zaujímavé sú aj naratívy ako také. Ktoré sú vplyvné a kam ich zasadiť v rámci širších politických diskusií? Alebo, naopak, ako vnímať naratívy štrukturalisticky, ako odrazy tradičných mýtov a čo nám hovoria o fungovaní dnešnej spoločnosti?

Predpokladom na úspešný výskum je tu najmä dobrá konceptualizácia toho, čo vlastne chceme nájsť. Na to môžu pomôcť rôzne teórie osobnosti (od tradičných psychoanalytických po také, ktoré sú založené na moderných poznatkov z psychológie, psychiatrie, neurovedy, pedagogiky a podobne), teórie informácií a vedenia (opäť, od viac tradičných, filozofických, po moderné inštrumentárnejšie teórie), teóre masovej psychológie, masovej komunikácie a podobne.

V skutočnosti väčšina aspoň mediálne spomínaného výskumu v tejto oblasti vychádza z jednoduchej „infekčnej“ epistemológie („prečo sa šíria zlé príbehy, ktoré potom robia spoločnosť zlou a ako proti nim očkovať“).

A výskum, ako niečo korigovať, je často založený na jednoduchom reklamnom modeli. Jeho jednotkou je konzument, ktorého možno ovplyvniť tak, aby „kupoval“ niečo iné.

Výsledkom sú „prekvapivé“ zistenia, že návrhy nefungujú. Ľudia sa „tvrdohlavo“ držia „nesprávneho“ názoru, „konšpirátori sú nevyliečiteľní“ atď.

Všetko preto, že pre pochopenie situácie treba oveľa viac, ako vnímať obyvateľstvo buď z hľadiska tradičných propagandistických modelov, ktoré v dnešnej informačne fragmentovanej spoločnosti aplikovať ťažšie ako v minulosti, alebo z hľadiska koznumenta, ktorého možno manipulovať na základe jednej alebo niekoľkých málo špecifických žiadostivostí.

Aké poznatky sú zaujímavé z hľadiska poznanie spoločnosti a schopností jedincov, ktorí ju tvoria? Užitočné by určite bolo sledovať obyvateľstvo dotazníkovou formou z hľadiska toho, aké majú jedinci nasledovná vlasnosti, napríklad v rôznych socio-demogragických skupinách:

  • rozlišovaco-rozhodovacie schopnosti. Ide o schopnosť prečítať správne tabuľku štatistických údajov, určit z príbehu kauzality, preukázať schopnosť myslieť pravdepodobnostne, a pod.
  • schopnosť (kritickej) reflexie. V zásade ide o schopnosť posúdiť „celkový obraz“, teda posúdiť informáciu vzhľadom na kontext, zamyslieť sa nad informačnou bázou a zamyslieť sa nad predpokladmi (obrazu alebo vlastného myslenia).
  • poznatková báza. Akúkoľvek tému ťažko diskutovať, ak nám k nej chýbajú aspoň nejaké poznatky, o tele sa ťažko baviť, ak nevieme, aké má človek vnútorné orgány, o programovom smerovaní komunistickej strany v Číne, ak netušíme nič o tamojšej hospodárskej situácii či ústavnom zriadení. Ak chceme vedieť, do akej miery máme v krajine schopnosť posudzovať kľúčové otázky dneška, je vhodné vedieť, akú má k tomu poznatkovú bázu obyvateľstvo (rozhodujeme o EÚ – čo o nej ľudia vlastne vedia? rozhodujeme o demokracii – vie bežný človek, aké sú hlavné volebné systémy a vedel by vymenovať ich možné plusy a mínusy?) alebo odborníci či komentátori, ktorí majú tému pre verejnosť analyzovať.

Čím „zlepšíme spoločnosť“?

  1. Naratívy. Z povedaného vyplýva, že meniť hlbšie „osobnostné“ smerovanie jednoargumentovým presviedčaním alebo sériou sofizmov fungovať jednoducho nebude. Ak má človek pocit, že jeho a jemu podobných nejaká skupina záujmov dlhodobo klame, tak si nájde naratív, ktorý tomu zodpovedá. A ten naratív bude buď racionalistický, alebo nie (vrátane, zjednodušene povedané, nejakej konšpiračnej teórie). Naratívy sú dôležité. V ostatných rokoch je to také nadužívané a nie presne používané slovo. Ale ak ich vieme chápať trochu sofistikovanejšie, z hľadiska sociológie či antropológie, alebo z hľadiska sofistikovanejších praktikov (scenáristov, spisovateľov) dáva nám to slušnú možnosť zmeny v komunikácii spoločnosti vnímať realisticky.
  2. Pestovanie osobností a kultúry racionálnej argumentácie. Dajme tomu, že môj panteón osobností, ktoré obdivujem a napodobňujem, zahŕňa bystro argumentujúceho intelektuála, plus fyzika pekne racionálne vysvetľujúceho svet a podnecujúceho záujem o ďalšie racionalistické skúmanie sveta, a k tomu ešte, napríklad, politika, ktorý často vystupuje racionalisticky: vie vysvetliť kauzálne mechanizmy, empaticky analyzovať spoločenské pohyby. V tom prípade sa zrejme budem v diskusiách, v osobných zamysleniach, vo výrokoch správať inak, ako niekto, kto nemá okolo seba takéto stále „lešenie“ cez ktoré by nasával mechanizmy racionalistickej argumentácie a ktoré by ho motivovalo k podobnému konaniu. Spoločnosť, ktorá nechá verejný priestor od podobných osobností „vyprázdniť“ a nahradí ich neracionalistickými, pózovitými intelektuálmi, klišéovitými politikmi a celebritami jednoducho nemôže dopadnúť dobre. Koľko ozajstných racionalistických osobností v mediálnom priestore máme?
  3. Vyvážené masmédiá. A podpora vyvážených mikromédií. Tradičné médiá majú stále veľkú moc, a tu je úloha v zásade jednoduchá: vybudovať efektívne verejnoprávne médiá a zároveň pôsobiť z hľadiska štátu na komerčný sektor tak, aby sa správal v mediálnom fungovaní o niečo zodpovednejšie.
  4. Socio-ekonomický rozvoj. V konečnom dôsledku ten do značnej miery rozhoduje aj o psychológii jedinca a skupín. Osamelý človek bez zmysluplnej práce bude venovať čas hľadaniu veľkého vysvetlenia, kto za jeho situáciu môže, intenzívnejšie a menej kriticky, ako niekto, kto má náplň života, cíti sa súčasťou spoločnosti, prácou cibrí racionalistickejšie formy existencie, atď.
  5. Vzdelávanie. Nie nadarmo je tento bod až na piatom mieste. Vzdelávanie, v zmysle výkonu formálneho školského systému aj ďalších možností učiť sa, je síce dôležité, ale schopnosť prudko „napraviť“ myslenie ľudí smerom k výrazne efektívnejšiemu racionalizmu nejakým formálnym školským systémom netreba preceňovať.  A z pohľadu „nápravy“ dnešných problémov opakovaním klišé o „nutnosti viesť v školách deti ku kritickému mysleniu“ ide už vôbec o stratenú aktivitu. Z dlhodobého hľadiske je ale naozaj kľúčové, aby vzdelávací systém opúšťali jednak ľudia s jasným systémom hodnôt a jednak časť takých, ktorí aj dobre ovládajú rôzne formálne mechanizmy potrebné pre racionalistickú diskusiu (logické myslenie, presné vyjadrovanie, schopnosť chápať štatistiky či prevdepodobnosť, schopnosť konceptualizácie a tvorby teórií, atď.). A majú empatiu, zvedavosť a ďalšie vlastnosti nevyhnutné pre inteligentné poznávanie sveta.
  6. Pestovanie kultúry, publicistiky a iných foriem spoločenskej reflexie. Spoločnosť sa v modernej dobe sama nad sebou zamýšľa tým, že jej reflexiu dávajú poviedky, romány, filmy, ale napríklad aj inteligentné publicistické články. Ako na tom sme dnes z hľadiska literárnych žánrov a ich schopnosti odrážať naše domáce spoločenské vzťahy, aktuálne dilemy jednotlivcov, škálu emócií alebo vlastností ktoré jedinci vykazujú? Aký „slovník“ spoločnosti tieto diela tvoria, aké otázky nastoľujú?
  7. Systém autorít. Každá spoločnosť potrebuje systém autorít, osobných alebo inštitucionálnych. Ak si ich nebudeme doma pestovať (dávaním dostatočného priestoru, zdôrazňovaním ich významu, zdôraňovaním hodnoty špecfických vecí, ktoré hovoria) veľká časť spoločnosť bude ďalej „plávať“ v zhluku informácií a emócii, ktoré ňou budú len tak hádzať.

Prečo to doteraz nefungovalo

Pri sledovaní verejnej diskusie o „hoaxoch“ , „konšpiráciách“ a „kritickom myslení“ racionálne mysliacieho človeka musí zaujať, ako antiracionalistické často sú.

Rôzne „prevýchovné“ kampane sa nijako neopierajú o nejakú koncepciu alebo sledovanie toho, či dosiahnu ciele.

Nejde im o to, aby ľudia racionálne mysleli, ale v skutočnosti o nejaký podružnejší cieľ (veľmi typicky názory na Rusko, názory na očkovanie, a pod.), ktorý je ale taký viditeľný, že kampaň aj bez ohľadu na jej širšiu efektívnosť okamžite znemožní voči údajnej cieľovej skupine.

Myslenie za kampaňou je často vysoko nezisťujúce, argumentačne obmedzené a neempatické voči danej téme.

Strušne, na to, aby sme chápali, ako sa ľudia správajú pri formovaní svetonázorových naratívov a kedy a ako sú ochotní meniť predpoklady, módy myslenia, hodnoty, si treba uvedomiť minimálne niekoľko nasledovných vecí:

  • Ľudia viac-menej vždy hľadajú vysvetlenie sveta navôkol. V tom im nemôžete zabrániť.
  • To hľadanie vysvetlení bude silno ovplyvnené „inštrumentárnosťou“ vysvetlenia. Jedinec chce vysvetlením mať svet určitým spôsobom „pod kontrolou“. Pekne to opísal v jednej z klasických antropologických kníh Od mýtu k logu sovietsky autor Kessidi, keď vysvetľoval, ako moderný človek často zle vníma starodávne kulty, ktorých funkciou nebolo vysvetľovať svet z hľadiska nachádzaní prírodných kauzalít, ale dostať ho pod kontrolu, načrtnúť naratívy, ako sa môže naša vôľa prelínať s fungovaním sveta.
  • Pri hľadaní vysvetlení fungovania sveta hrá silnú úlohu to, že človek si potrebuje nejako formovať identitu. Širšie, na svetonázor napojené vysvetlenia mu musia navzájom do seba zapadať z tohto hľadiska, menej dôležité sú ďalšie hľadiská. Podobne je preto dôležitá komunita názorov, identity. Človeka veľmi ťažko budete presviedčať niečím, čo mu má len tak rušiť jeho identitu.
  • Formovanie názorov aj preto ovplyvňuje, ako sa informácie podávajú. Jednoduchým príkladom sú polarizačné „hry“: ak vás vnímam ako niekoho, kto je mojím protivníkom, už len z princípu vám budem oponovať a zároveň hľadať predovšetkým diery vo vašich argumentoch, nie ich pochopenie. Pričom na spustenie polarizačného efektu vôbec netreba nejaké verbálne komunikovanie „nepriateľstva“.
  • Ľudia hrajú rôzne hry a racionalita je len jednou z nich. Niekto, kto sa správa vysoko racionalisticky v jednom sete situácií sa často správa úplne inak v iných situáciách – tak, ako často, aj tu možno odporúčať príklady v knihách Nicholasa Taleba.
  • Racionalita je prekérna vec, nie všetko, čo tak vyzerá, ňou aj je.  Opäť sa dá odporúčať Taleb, s jeho príkladmi, ako často aj inak vysoko sofistikovaní ľudia nechápu napríklad rôzne aspekty problematiky pravdepodobnosti (od ekonómov po psychológov a sociológov). Aj to by malo človeka stlmiť v príliš arogantnom hlásaní toho, kto je skutočne racionálny v rôznych situáciách.

Záver

Rôzne spoločnosti sa aj v dnešnej „ére dezinformácií“ správajú rôzne. Nemecko či Švédsko vykazujú napriek všetkému oveľa menšiu politickú volatilitu ako Slovensko a za tou menšou politickou volatilitou sú okrem iných faktorov aj menej dramatické pohyby v názoroch, mysleniach, šírení dôvery a nedôvery a podobne.

Iné sú stabilné z hľadiska politických štruktúr ale inak podobne „rozhárané“ – USA sú asi typický príklad.

Aj to nám môže pomôcť zamýšľať sa nad tým, čo daný stav ovplyvňuje: od socio-ekonomických faktorov po mediálnu sféru.

Vieme, či smerujeme k spoločenskému rozpadu, podmienému rozpadom racionality? Nevieme.

Ale racionalistické formy správania sú to, čo z nás tvorí civilizáciu, v našom prípade špecifickú západnú civilizáciu. Je to téma téma dlhodobo dôležitejšia ako hospodársky rozvoj či výhra tej alebo onej strany vo voľbách. Veľmi zložitá téma.

Ale čím menej sa jej venujeme, tým menej sme súčasťou civilizačnej tradície.

 

 

Teraz najčítanejšie

Juraj Draxler

Pracoval som ako novinár, akademik, vysokoškolský učiteľ, aj ako minister školstva, vedy, výskumu a športu. Dnes okrem iného vediem Centrum pre verejnú politiku.