Denník N

Pomalý cestovateľ – ako si užiť cestovanie

Súčasné cestovanie je znakom doby, snažíme sa presúvať rýchlo a vidieť čo najviac. A pritom podstata cestovania je v samotnom pohybe a v spoznávaní, ktoré sa vďaka času mení na dobrodružstvo a vychutnávanie. Ako si cestovanie naozaj užiť?

Dnes si priblížime knihu Lenivý cestovateľ z pera Dana Kierana. Táto kniha nepatrí medzi novinky, no mne sa dostala do rúk pomerne nedávno. Vlastne musel som vyvinúť veľa snahy aby som sa k nej dostal, pretože už nie je bežne v predaji. Zaujal ma na nej názov, ktorý je provokatívny – pretože často sa počas cestovania snažíme vidieť toho čo najviac. V čom tkvie čaro pomalého cestovania? To si dnes priblížime…

Keď nevieš odkiaľ a kam

V úvode knihy autor približuje svoju cestu k objaveniu pomalého cestovania.

Keď bola moja dcéra malá, veľmi rada ma brala spoznávať svet. Ona chcela spoznávať svet okolo nás a ja som bol jej doprovodom. Niekedy ma zobrala na krátku cestu a niekedy na koniec ulice. Zakaždým som ju nechal, aby si vybrala smer a kráčal som za ňou. Nikdy som nevedel, kam sa poberú jej kroky. A kde skončíme.

Zo začiatku ma to aj trochu hnevalo. Mal som pocit, že márnim čas (keď nepoznám cieľ) a že do cieľa by som sa vedel dostať rýchlejšie. Po nejakom čase som si však začal uvedomovať, že keď sa prestanem ponáhľať a keď prestanem všetko plánovať a nechám sa cestou unášať, tak cestovanie ma začne viac baviť.

A tak sa naše spoločné výlety začali meniť na skutočné dobrodružstvo. Nikdy sme nemali vopred stanovené čo uvidíme a kam pôjdeme. Len sme sa túlali. Keď sa prestanete naháňať za plánom čo všetko stihnúť, začnete objavovať skutočné veci.

Cestovať, ale inak

„Leňošenie“ a cestovanie na prvý pohľad moc nejdú dokopy. Leňochod – teda lenivý cestovateľ najradšej trávi čas doma, čo je v protiklade s pohybom a s cestovaním. Pascal kedysi napísal, že mnohé ľudské trápenia majú pôvod práve v tom, že človek nedokáže obsedieť na zadku. A po pravde, keď opustíte dom – známe a v podstate bezpečné prostredie, tak naozaj sa môžete ocitnúť v nebezpečenstve.

Cestovanie prináša veľa výziev a rizík. Ale napriek zaužívaným stereotypom, aj leňochod má čas od času potrebu niečo podniknúť a niekam vyraziť. A medzi leňochodmi nájdeme veľa vynikajúcich cestovateľov, ktorý sa o svoje skúsenosti podelili. Za mnohými cestopismi a príručkami ako spoznať krajinu stojí leňochod – človek ktorý neprijal návod ako, ale skúmal na svojej koži a objavoval

Róbert Louis Stevenson už vo veku dvadsať šesť rokov napísal chválu leňošenia známu ako Putovanie s oslicou po Cévennách, dielo ktoré ovplyvnilo Paula Theroxa pri tvorbe cestopisov.

Leňošenie a cestovanie tak nakoniec predsa spolu súvisia. Leňoch len odmieta „nalinajkovanú“ formu a nestojí o to, aby mu niekto hovoril, kam má ísť a čo má spoznávať. Chce to spoznať sám.

Nástrahy súčasného cestovania

Keď sa to tak vezme, kniha sa stavia proti súčasnému konzumnému duchu cestovania a dovoleniek, kedy stačí povedať kam a zaplatiť a o všetko ostatné sa postarajú iní. Takéto cestovanie a dovolenka sú pre autora knihy odmenou pre „otrokov“ – ľudí ktorí väčšinu roka nežijú, aby potom vrazili veľa peňazí do pocitu, že niečo zažili.

Podobne kritický je aj k zážitkom. Naozaj sa celý rok pohybujeme v stereotype a vyhýbame sa novým veciam – a teda zážitkom a potom za veľa peňazí, ale aj za cenu nebezpečenstva bytostne prahneme po zážitku. Často sa v práci nudíme a preto doháňame zameškané často cez adrenalínové zážitky. Máme zoznamy, čo všetko máme a chceme stihnúť a odškrtávame jednotlivé položky jednu po druhej.

Moderné cestovanie je organizované, naplánované a podlieha plánom a rozvrhu. Všetko je nalinajkované. Ale takáto aktivita nesúvisí s cestovaním, pretože aj keď cestujeme, tak z toho nič nemáme. Cestovanie je o spôsobe a chuti a tie treba spoznávať a objaviť. Nakoniec najlepšie zážitky a spomienky sú tie, ktoré neboli v pláne.

Kedysi som diaľnicu vnímal ako symbol voľnosti a bránu do dobrodružstva. Dnes viem, ako veľmi som sa mýlil. Diaľnica je v skutočnosti tunelom a pascou. Uväzní Vás v určitom priestore. Je jednotvárna. Bráni Vám premýšľať. Vojdete do nej a vyjdete na konci a to medzi tým sa stratí. Na jednej strane ponúka pohodlie a istú bezpečnosť a aj rýchly presun. Ale je to za cenu toho, že prestanete vnímať veci okolo seba. Všetko ostatné, akoby prestalo existovať. Riziká rýchleho cestovania sa spájajú aj s lietaním, ale napr. aj s vlakom…

A aj keby ste sa snažili a prestali vnímať situáciu na ceste (čo rozhodne neodporúčam), tak idete tak rýchlo, že veci sa za oknom mihajú rýchlejšie, než ich môžete zaregistrovať. Prichádzate tak o zážitky povedzme v porovnaní s cestovaním po bežných cestách, alebo pomalou rýchlosťou.

Keď plánujeme cestu do zahraničia, kúpime si sprievodcu a získame cenný zdroj skúseností. Získali sme cenného pomocníka, ktorý nám pomôže vidieť a zažiť čo najviac. A v tom je problém. Pretože to bude za cenu toho, že sa stále budeme niekam ponáhľať. A tak na konci možno budeme mať „odfajknuté“ všetky položky zo zoznamu, ale za akú cenu? Okrem toho budú splývať do jedného celku a niekto iný nám bude hovoriť, čo máme vidieť.

Niečo podobné sa spája aj s návštevou cestovnej kancelárie. Tam Vám vyskladajú pobyt, stačí sa dostaviť na letisko. Ale budete len pasívnym prvkom. Uvidíte, o čom rozhodli iní a skutočnú krajinu a kultúru nebude môcť spoznať, pretože ich nezažijete.

Medzi novinky v sprievodcoch patria top miesta, ktoré musíte vidieť. Naozaj musíte? A prečo? Prečo by ste mali vidieť katedrálu, ak Vás duchovné veci neťahajú, alebo navštíviť múzeum, ak téma expozície nie je tá vaša? Sprievodca je cenným zdrojom informácií, v ktorom si treba nájsť tie, ktoré sú cenné pre Vás. Je dobrým sluhom, ale zlým pánom.

Koncepcia pomalého cestovania

Kedysi ľudia nemali inú možnosť, ako cestovať po svojich a teda pomaly. Inak to proste nešlo. Thomas Nugent v sprievodcovi píše, že už prvé civilizované národy oceňovali všetkých, ktorí sa vybrali aspoň na krátku cestu. Mali ich za filozofovdobyvateľov. Toto prirovnanie by sa nehodilo na dnešných cestovateľov a dovolenkárov.

Skvelým propagátorom osamelých výprav bol Robert Louis Stevenson: ak si máme vychádzku naozaj užiť, potom sa na ňu musíme vydať sami. Ak sa na ňu vyberiete s niekým, premení sa v piknik. Čo je bez pochýb pekná a zmysluplná aktivita, ale nie na úkor chôdzepotuľovania.

Nemusíme ísť do prírody, či na dedinu. Môžeme sa túlaťprechádzať aj v meste. Prostredie nie je tak dôležité. Počas 19 storočia sa vo francúzsku zaužíval pojem flâneurs pre básnikov, ktorý sa potulovali ulicami Paríža (len tak, bez konkrétneho zmyslu, ten objavovali za pochodu).

V eseji Ako správne cestovať Wiliam Hazlitt napísal: stačí mi trochu modrej oblohy nad hlavou, kus zelenej trávy pod nohami a viac k premýšľaniu nepotrebujem…

Pomalé cestovanie nachádzame aj v diele Stefana Zweiga. V eseji z roku 1926 – Cestovať a či sa presúvať, hovorí práve o pomalom cestovaní.

Laurie Lee pozerá na cestovanie, ako na spôsob trávenia času. V pomalom cestovaní našli zmysel aj ďalší autori, ako napríklad Paul Theroux v knihe Starý Patagonský expres.

Pomalé cestovanie, túlanie a objavovanie, chôdza, premýšľanie či spôsob trávenia času. Zastavme sa na chvíľu pri týchto slovách.

Tá cesta nás musí zmeniť

Cestovanie sa v minulosti spájalo s duchovným prebudením a s obrodou.

Spájalo sa s nimi, pretože bolo spojené s putovaním (na posvätné miesto). Ale v istej podobe bolo prítomné aj neskôr, keď človek cestoval aby objavoval, ale aj obchodoval, pracoval či študoval. Jednoducho po všetkých tých skúsenostiach sa mala dostaviť zmena. Tá cesta ho mala zmeniť.

Prečo by sa táto zmena nemala týkať aj dnešného cestovania? Cestovanie je práve o spoznaní niečoho nového, čo môže náš život obohatiť a zmeniť. Stačí sa inšpirovať.

Tá zmena nespočíva v novej magnetke, či v novej haraburde na polici, ale v myšlienke, zážitku, skúsenosti a v emócií, ktoré sme spoznali a ktoré obohatili náš život a vďaka ktorým je odteraz iný.

A aby sme si to nové zachovali, treba stále znova a znova sa o to usilovať…

Chôdza

Najlepším spôsobom pomalého cestovania je ísť peši. Nestojí to veľa. Je to cesta k sebe – trávime veľa času so sebou, je to cesta k svetu okolo nás – konečne si všímame jeho bohatstvo a je to cesta k slobode – stačí sa rozhodnúť a vyraziť. A keď už sme na ceste, máme veľa času premýšľať.

Chôdza je mimoriadnou cnosťou, ale masová turistika je hriechom… Patrick Leigh Fermor v knihe Čas darov píše, že pokiaľ nohy nahradíme konskou silou, pripravíme sa o skutočný zážitok.

Ak Vás samotná chôdza zaujala, môžete si pozrieť text na podklade knihy Erlinga Keggeho: https://dennikn.sk/blog/2514215/terapia-chodzou/.

Chôdza nám pomáha usporiadať priority, pretože musíme cestovať na ľahko. Zrazu zistíme, koľko veci nepotrebujeme.

Pomalé cestovanie

Dnes cestujeme spôsobom, ktorý cestu zrýchli a skráti. A tak nemáme čas premýšľať. Čas by aj bol, ale aj to málo vyplníme nejakou aktivitou, len aby sme nepremýšľali. Ale keď nás čaká dlhá cesta, skôr či neskôr budeme premýšľať a aj mlčať a potom znovu premýšľať. A tak stále dokola.

Mať čas a nenechať sa pohltiť prostredím, to v praxi môže znamenať vypnúť zvonenie na telefóne, alebo odložiť notebook počas cesty a všímať si krajinu a ľudí okolo seba.

Môžete tú vzdialenosť prefrčať, alebo ísť naozaj pomaly. Ak idete pomaly, trvá to dlhšie. Viac času Vám zaberie tá cesta. Ale aj ju prežívate ako dlhšiu. Pokiaľ si všímate veci a svet okolo seba, potom práve vďaka informáciám a takémuto prežívaniu sa ten priestor zaplní a vytvorí dojem, že cesta bola naozaj veľká (a dlhá).

Pomalé cestovanie dáva príležitosť spoznať to známe, čo je zaujímave pre nás a zároveň objaviť niečo nové. Popri tom známom máme totiž dosť času objaviť aj niečo iné.

Skutočným čarom pomalého cestovania je užiť si kúzlo okamihu. Cit pre okamih. Ale aj priestor vychutnať. Venovať miestu, jedlu, človeku, pamiatke, budove, predstaveniu… toľko času, koľko treba.

Cestovatelia zo starej školy vedeli, že ak si máte cestovanie naozaj užiť, potom treba cestovať na ľahko a pomaly. Musíte ísť na ľahko, aby ste neboli pripútaní k jednému miestu. A pomaly, aby ste mali čas si všímať. Opäť sa tak vraciame k pomalému cestovaniu.

Plynutie času

Všetci poznáme, ako čas plynie. Ten chronologický. Ale tušíme, že čas má aj iný rozmer. Máme totiž skúsenosť s tým, ako rýchlo plynie, keď sa nám aktivita páči a ako sa vlečie, ak je to niečo nepríjemné. Naše prežívanie akoby čas dokázalo zrýchliť a spomaliť. Pomalé cestovanie nás vedie k tomu, aby sme dokázali čas spomaliť.

V Gréckom svete existujú dvaja bohovia času. Toho prvého dobre poznáme – Chronos. Je to vládca merateľného a chronologicky plynúceho času. Plynie v ňom sekunda za sekundou a nikdy sa nezastaví. Tento čas si uctievame nosením hodiniek, či sledovaním hodín. Chronos je bohom pominuteľnosti. Núti nás pozerať dopredu a dozadu miesto toho, aby nás nechal žiť tu a teraz. Je našim nepriateľom keď niečo plánujeme a zisťujeme, že nie je v našich silách to stihnúť.

Popri Chronosovi existuje ešte jeden Grécky boh – Kairos. Ten je blízky práve pomalému cestovaniu. Tento boh vedie k zamysleniu a k oddychovaniu. Ale tiež k vychutnávaniu. Je bohom zvláštnych a výnimočných okamihov. Ide o boží čas. Ale nie je len bohom okamihu a teda zážitku, ale aj okamihu, kedy treba konať – pretože okamih sa nebude opakovať. Nejde teda o pominuteľnosť ale aj o vychutnanie okamihu so všetkou vážnosťou a s bohatstvom ktoré prináša. Je to boh vzácnej príležitosti a prchavého okamihu, ktorý treba využiť naplno. Veľmi často si ho uvedomujeme práve v okamihu, kedy sme niečo premárnili, alebo keď uplynul čas a tým aj príležitosť. Každý máme tú skúsenosť, že treba konať, alebo že čas plynie inak.

V Kairosovi má pôvod výrok Carpe diem, ktoré sa spája s rímskym básnikom Horáciom a je možné ho preložiť ako – užívaj dňa! Kairos je bohom vzácnych okamihov, zážitkov ktoré treba vychutnať. ale je aj vládcom pominuteľných okamihov, kedy sa rozhodujeme medzi tým, kým by sme chceli byť.

Pomalé cestovanie akoby čas naťahovalo. Viac si o tom môžete pozrieť v odkaze na Kaggov text, ale aj v článku o terapií časom: https://dennikn.sk/blog/2824218/lepsie-zit-a-milovat/.

Cestopis je len návodom

Za cestopismi stoja ľudia, ktorí majú cestovanie naozaj radi. Cestopis je však len návodom

Prvý sprievodca sa spája s Karlom Baedekrom z roku 1829. Tu má aj pôvod názov bedeker a teda sprievodca. Baedeker napísal knihu – sprievodcu, ktorý popisuje cestu nemeckým Porýním. V tejto knihe autor začal používať hviezdičky na ocenenie pamiatky, zážitku či skúsenosti.

Cestopis Vám má rozšíriť obzory. Cestopis je fajn, ale super je mať aj knihu, ktorej dej sa odohráva v danom prostredí (myslím tým skutočnú knihu, napríklad román). Cestopis Vás vedie k spoznávaniu skutočnosti (ak odoláte vábeniu behu za pamiatkami). A dej knihy zas rozvíja Vašu fantáziu. Často sa takýto dej nachádza v románe, ale nie je to jediný žáner, ktorý je často umiestnený do známeho prostredia.

Cestopis sprevádza

Pri čítaní sprievodcu by ste mali mať pocit, že Vás sprevádza. Nehovorí, čo máte robiť, ale umožňuje Vám robiť to, čo chcete na novom mieste. Bez poučovania, či povýšenia. Niektoré skúsenosti naozaj nie je nutné zažiť.

Zweig sa pohoršuje nad cestopisom, ktorý vás vedie z miesta na miesto, akoby nás viedol za ruku.

Mať po ruke sprievodcu, ale vnímať ho len ako doplnok a nenechať sa pripraviť o spoznávanie a dobrodružstvo, to je tá cesta ako dopriať aj rozumu a našim schopnostiam, aby sa aktivovali. Sú tu podnety a informácie, ktoré treba vyhodnotiť priamo na mieste a ktoré môžu zmeniť náš program. A môžu ho obohatiť.

Pri výbere cestopisu okrem aktuálnosti klaďte dôraz na mieru, akú Vám ponecháva pri cestovaní.

Po čom túžite Vy? Doprajte si čas…

Keď sa chystáte navštíviť nejaké miesto, pozrite si k nemu informácie a pozrite si to, čo zaujíma Vás. To je to, čo by bolo dobré vidieť. A doprajte si čas. Nie je nič zlé na tom, vrátiť sa na to miesto na druhý deň, alebo neskôr. Ak si to máte vychutnať, inak to ani nejde. Nemáte sa prečo cítiť vinní, ak niečo nestihnete.

Často sa stretávam s ľuďmi, ktorí objavili čaro návratu na rovnaké miesto. Čím častejšie tam zavítate, tým viac sa ponárate do autentickosti toho miesta. Už ste všetko to známe a odporúčané videli a zažili a tak začne skutočné dobrodružstvo – spoznávate ľudí a kultúru takých, aký naozaj sú.

Dôraz na autentickosť

Pamiatky, ktoré musíte vidieť. Vynaložíte značnú námahu a peňazí, aby sa tak stalo. Následne stojíte pred nimi a rozmýšľate, prečo sa na ne pozeráte? Tak prečo? A dostaví sa pocit prázdnoty. Osloboďte sa od trávenia času týmto spôsobom.

Nikdy som sa nenechal spútať pamiatkami. Nie, že by som ich nenavštívil a nespoznával. Hovoria niečo o krajine a ľuďoch. Ale prednosť dávam krajineľuďom. Spoznávam ľudí počas cesty, ale aj na mieste. A krajinu. A nechám sa pritom viesť inštinktami a vlastnou zvedavosťou. Pamiatky často hovoria o tom, ako žili. Ale ako žijú a čím žijú teraz?

Zweig sa pohoršuje nad „lovením“ pamiatok. Čo by povedal o dnešnom masovom cestovaní, to si radšej nechcem predstaviť…

Oddych a skúsenosť

Snažte sa vyhnúť „behu“ za pamiatkami a vecami, ktoré „musíte vidieť a zažiť“. K cestovaniu vždy patrí aj oddych, tak ako k bežnému životu a často by toho oddychu malo byť viac, než v bežnom živote. Nebolo by dobré, ak by naháňanie v práci, nahradilo naháňanie za zážitkami a pamiatkami.

Naozaj je vrcholom okamihu stlačiť spúšť? To že ste tam boli je dôležitejšie, než prečo ste tam boli? Ak chcete fotku, na internete sú ich milióny. Síce nie s vašim pózovaním, ale to nehovorí nič o tom, že by ste to miesto spoznali a zažili.

Nenechať sa spútať

Často o cestovaní hovoríme jazykom dobyvateľa – tam som bol a aj tam som bol. A tam budem vtedy a vtedy.

Ale čaro cestovania nie je v dobývaní, ale v spoznávaní. Všetci od cestovania očakávame dobrodružstvo a nové zážitky a potom sa o ne pripravíme, keď sa necháme spútať nejakou predstavou, ktorá ani nie je naša. Okrem toho, pripravujeme sa o čaro prekvapenia.

Túžime po zážitku a potom sa vystavíme tomu, čo je známe, čo už neprekvapí a je všedné. A už tam boli skoro všetci. A podľahneme klamu, že na základe toho spoznáme tú krajinu a ľudí.

Návrat k podstate

Pokiaľ sa vrátime ku svojím koreňom a začneme znovu cestovať – skutočne spoznávať svet a prestaneme utekať z miesta na miesto, potom objavíme nové a pritom dôverne známe obzory.

Je to cesta od masových a kvantitatívnych vecí k autentickosti. Keď spoznávate a objavujete, nemusí byť okolo Vás veľa ľudí a naozaj nemusíte chodiť z miesta na miesto (čo medzi nami povedie k tomu, že večer nebudete vedieť, kde ste boli, pretože zážitky Vám splynú v jedno)…

Pokiaľ má človek dostatok času, potom odmenou mu bude zaujímavý a nevšedný zážitok, ktorý bude stáť za to.

Zážitok sa nedá kúpiť, treba si ho zaslúžiť

Tak ako práca je korením leňošenia a dáva mu príchuť, tak aj isté nepohodlienámaha dávajú zážitku istú chuť a zvýrazňujú ho. Má pre nás väčšiu cenu, ak to niečo stojí a nemyslím tým cenu. To neznamená, že k cestovaniu nepatrí pohodlie a leňošenie. Ale nie sú samozrejmosťou. Leňošenie je vždy sladké, ale zachutí Vám ešte viac, ak si ho zaslúžite.

Moderný človek užíva rôzne analgetiká, aby prežil. Zápasí s rôznymi závislosťami. A neustále naháňa rôzne zážitky. Pomalý cestovateľ pred bolesťou neuteká. Odmieta chvíľkovú úľavu a odvážne sa vydáva na cestu do hlbín svojej duše. Nesťažuje sa, že pri tom prejde utrpením, ak tu a tam uvidí aj kus neba. Vie totiž, že na konci na neho čaká odmena.

.

Pomalé cestovanie je spojené s putovaním. Ak sa nad tým zamyslíme, tak je najbližšie práve k púti a k duchovnej premene. Po tej ceste sa niečo musí zmeniť. Vďaka tej ceste sa niečo v nás musí zmeniť. A vďaka nej sa posunieme a dozrejeme. Je príležitosťou a je na nás, ako s ňou naložíme. Práve takéto cestovanie vyzdvihuje vo svojom diele spisovateľ Stefan Zweig.

Ak sa nad tým zamyslíme, tak podstatou pomalého cestovania nesúvisí s rýchlosťou, hoci preferuje pomalosť a teda možnosť viac si svet informácií všimnúť a ohmatať. A podstatou nie je ani zábava a oddych – tie predsa majú sprevádzať aj náš všedný život. Je skôr o životnom postoji, spôsobe života.

Všetci máme aspoň v mysli zoznam miest, ktoré by sme chceli navštíviť a máme k tomu dobré dôvody. Ale skutočný a hlavný dôvod k cestovaniu sa skrýva v cestovaní. To čo nás ženie na neznáme miesta, je jednoducho túžba nesedieť stále doma a spoznať niečo nové. Táto túžba potom získava podobu cez naše záujmy a záľuby – preto cestujeme na to ktoré miesto.

Pokiaľ chcete, aby sa čas spomalil, potom sa musíte naučiť vychutnávať a žiť naplno každý okamih. Ak to dokážete, potom sa Váš život zmení v jedno veľké dobrodružstvo plné prekvapení. Zanecháte beh za sledom udalostí a budete si starostlivo vyberať. Dôraz bude na hĺbku zážitkov a nie ich počet.

Cestovanie vnímam ako formu meditácie ktorá vychádza z hlboko zakorenenej ľudskej zvedavosti -, túžby nájsť nový pohľad na svet a odhaliť samotnú podstatu poznania. A preto je dôležité, aby ste si cestu organizovali sami…

Tomáš Hupka

Autor knihy Dan Kieran strávil niekoľko rokov v redakcií časopisu Leňoch. Práve tu získal múdrosť a filozofické základy, ktoré vytvorili kostru na ktorej je postavená jeho kniha. Jeho pohľad na cestovanie, ale aj dovolenku je oveľa viac osobnou terapiou, než únikom z reality a kompenzáciou všednosti. Dnes sme si priblížili jeho knihu: Líný cestovatel.

Zdroj fotografie:

www. nationalgeographic. org

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hupka

Vzťahom som sa začal venovať pred 10 rokmi, cez blogy na stránke .týždňa. Potom nasledovalo obdobie, kedy som pripravoval stretnutia pre ľudí, ktorí sa chceli pripraviť na vzťah. Sám som spolu s pani manželkou absolvoval kurz Manželské večery, ktorý vytvorili Nicky a Sila Lee. O vzťahoch som znovu začal písať cez blogy na stránke denníka N. Pridal som aj témy z oblasti životného štýlu, keďže je dôležité ako človek žije a to sa prenáša aj do jeho vzťahu.  Venujem sa témam, ktoré ma zaujímajú, ale aj témam ktorými žijú iní ľudia... Prajem Vám príjemné čítanie! Tom