Investigátori

Na rozdiel od mojich predchádzajúcich príspevkov, táto recenzia nie je reminiscenciou na niečo minulé, čo zaznelo pred rokom v podcaste, ale na aktuálne ponúkaný dokumentárny cyklus na RTVS s názvom Investigátori. Nebudem zachádzať do detailov klasifikácie, čo je dokumentaristika a čo je non fiction. Investigátorov považujem za to druhé. Majú svoj dej, dokonca svoju love story. Áno, všetci tí odborníci tam asi rozprávajú čo chcú a čo si naozaj myslia – aspoň ja som tak rozprával. Druhá vec je, že keď z niekoľko hodinového interview zverejníme pár minút, tak sa z toho dá vytvoriť v podstate ľubovoľný message.

Týmto nechcem postup tvorcov kritizovať. Non fiction žáner je presne takýto. Iba konštatujem. A napokon, aj oceňujem tento počin, pretože sa s touto misiou sa stotožňujem. Myslím si, že je dôležité podnecovať v nás kritické myslenie. Žijeme v dobe, kedy za múdreho je ten, kto zdieľa dostatočne často a intenzívne motivačné citáty a úrivky z ružovej knižnice. A slovo „intelektuál“ je nádavkou. Preto si myslím, že forma je zvolená dobre, so všetkým čo k nej patrí.

Investigátori totiž prišli na naše obrazovky – čo myslím ako metaforu, lebo nemám televízor – s veľkou parádou. Okrem rozhovorov s tvorcom Lukášom Jánošom, ktorá sa mi vo feede zjavila viac než raz, evidujem prepracovanú webovú prezentáciu a tvorcovia si dali aj námahu s povinnou FB a Insta prezentáciou. Z týchto zdrojov sa dozvedáme, že Investigátori idú riešiť „kontroverzné ezoterické javy, ktoré súčasná veda nedokáže, alebo nemá záujem vysvetliť, ako napríklad astrológia, prútikárstvo či jasnovidectvo.“ Samozrejme, ťažko skúšaná veda nemá úplne prostriedky sa zaoberáť úplne všetkým. Najmä záležitosťami, ktoré pôsobia, že boli intelektuálne stimulujúce v salónoch devätnásteho storočia. Na druhej strane si myslím, že do kompetencií kognitívne vedy vysvetlenia týchto javov spadajú. Psychologickú meta-analýzu protagonistov by som preskočil, avšak prvok love story medzi mentalistom a skeptičkou tiež oceňujem. Ako píšem vyššie – treba očakávania prispôsobiť publiku.

Ako som sa k tomu dostal?

Už si ani nepamätám, že kedy ma môj Lukáš Jánoš, ktorý mal svojho času u mňa zapísané nejaké kurzy počas štúdia religionistiky, oslovil aby som mu na kameru rozprával niečo o pohľade vedy na prútikárstvo do jeho pripravovaného dokumentárneho cyklu. Lukáša Jánoša som evidoval a spomínam si, že sa na mojom kurze o Nových náboženských hnutiach zaoberal pomerne exotickými skupinami – aj na naše vtedajšie pomery. Nahrávali sme na matfyze pred kognitívnym laboratóriom niekoľko hodín. Myslím, že zatiaľ z toho použil tak desať sekúnd :-) Dieľov však má byť celkom šesť, tak možno sa ešte uvidím.

Ten tretí som si pozrel skoro celý a myslím, že je v rámci podávaného naratívu celkom dobre podaný. Jednoduchými, každým použiteľnými, metódami v ňom boli demonštrované námietky skeptika voči predostreným paranormálnym javom. Dej sa odvíja pomerne dynamicky. Reč narátora je príjemná na počúvanie. Divák sa nestretne s príliš vedecky komplkovaným vyjadrovaním. …teda až na ten môj vstup. Dnes by som už vedel zacitovať kreslený vtip, ktorý ponúkam v ilustračnom obrázku: „Konšpiračné teórie sú príťažlivé, lebo dávajú hlúpym ľuďom ilúziu múdrosti.“ A toto by sme mohli rošíriť aj na celú ezoteriku, mágiu, atď. A potom to, čo som tam povedal, že vodič autobusu, predavačka v lídli alebo učiteľ informatiky týmto získava aj – akoby – noblesnejšiu identitu, keď sa stáva mudrcom vo veciach o ktorých iní ľudia ani nechyrujú :-)