Denník N

Embéčka ako základ rodiny

Keď som bol malý chlapec, veľmi som sa hanbil za to, že sme mali v rodine embéčku. V duchu som si hovoril, “Nech ide to auto z domu, len nám robí hanbu kade tade“. Ale roky bežali a embéčka tu bola stále s nami. Prv ako prvé auto v rodine, potom druhé a potom už len smutne obstávala na dvore, čakajúc na mladého šarvanca, ktorý by jej doprial ešte povrčať.
Keď som dostal vodičák, spolu s ním som dostal aj kľúče od auta. Od embéčky. Zelená Škoda 120, volala sa Dáša. Dáša žrala benzín podľa potreby, vždy len toľko, aby sme došli do cieľa a aj nazad. V nádrži bolo vždy za dvesto korún, aj to sme sa skladali piati, nech nádrž od sucha nezhrdzavie. Pri rýchlosti 90 kilometrov za hodinu nešlo rádio a sedačky boli pohodlnejšie ako pohovka. A Dáša mala strešné okno. Dáša bola to najlepšie auto na svete. Bola.
V jeden deň ju otec zašikoval do šrotu. A aj keď z vonku vyzerala fit, plná života a ideálov, Dáša bola chorá. Hrdza sa ňou nemilosrdne šírila ako rakovina, už jej nebolo pomoci. Hrozilo, že raz v zátačke zabočím doprava a náprava pôjde doľava. Dáša išla z domu, otec nedbal na moje smútky, prednejšia mu bola moja bezpečnosť. Alebo nechcel platiť poistku za tretie auto v rodine.
Za posledné roky som šoféroval veľa áut, veľmi veľa. Od najstaších po najnovšie, od najlacnejších po najdrahšie. Autá, čo sa štartujú na gombík, samé radia rýchlosti, samé zaparkujú. Človek je v nich len preto, aby mal policajt koho skasírovať. Ale čím viac jazdím na takýchto autách, tým viac mám pocit, že nejazdím. že to už nie je ono. Už to nie je jazda, už je to len “premiestňovanie”. Nepochybujem, niekomu to stačí, veď napokon, to je hlavný účel dopravy. Ale čím ďalej jazdím na takýchto autách, tým viac myslím na embéčku, v ktorej si človek jazdu musel vydrieť. A ten dobrý pocit, keď sa podarilo doraziť do cieľa bez poruchy. Hovorí sa, že kto odšoféruje embéčku, odšoféruje všetko na svete.
Dnes sú embéčky fakticky raritou. Masové vyhladzovanie ich postihlo najmä počas šrotovného, každý rok ich je na svete menej a menej. A väčšina z tých, čo sú, sú buď tak nahlodané časom, že im už niet pomoci alebo drahé. Cena ale nepredstavuje problém.
Snívam o tom, že raz, keď budem veľký, budem mať veľký dom s veľkou garážou a v nej všetky embéčky sveta prichýlim. Všetky tie embéčky 100vky, 105ťky, 120tky. Všetky tie Dášky, Agnesky, Miloty. A od jednej dostane môj syn kľúče k vodičáku.

Teraz najčítanejšie