Denník N

Zažiť na vlastnej koži

Som mama. Donedávna mama starajúca sa sama o dve dcéry. Ten, kto nezažil na vlastnej koži, aké náročné je sa starať ako rodič samoživiteľ o deti, len ťažko vie pochopiť naše prežívanie všetkého. Nie je to len o tom, ako zarobiť peniaze, aby ste prežili, ale aj o tom, s čím všetkým musíte bojovať nielen sami v sebe, ale aj okolo vás. Každou sekundou či minútou, dňom vám ide hlavou, ako sa postarať o svoje deti. Slušne sa postarať o svoje deti, aby mali všetko, čo potrebujú, zabezpečiť pekné čisté oblečenie, adekvátnu strechu nad hlavou, jedlo, potreby či už do škôlky, školy. Zabezpečiť to, aby naše deti mohli ísť na výlet so svojimi spolužiakmi, lyžiarsky, či plavecký kurz, navštevovať krúžky, ktoré by našim deťom otvorili nové možnosti, pomohli im napredovať a rozvíjať sa a v neposlednom rade im umožnili aj študovať na školách. Keď naše myšlienky skončia pri tom, ako zabezpečiť svoje deti, hneď nastupujú myšlienky, ako zaplatiť všetky účty a čo robiť, aby sme mohli „normálne“ žiť.

K tomu sa pridáva bezmocnocť, beznádej, frustrácia, či smútok, že nedokážete svojim deťom dať všetko to, čo majú iné deti, čo by ste im chceli dať. Na druhej strane ste vďačný, že máte prácu, v kútiku duše ste na seba hrdý, že ako rodič samoživiteľ dokážete uživiť svoje deti a zároveň dúfate v lepší život pre ne. Rodičia samoživitelia sú úžasne silní ľudia, ktorí bojujú za slušný život svojich detí, a to, žiaľ, aj bez pomoci štátu. Tieto neľahké a náročné časy som si sama prežila na svojej koži, a to ešte v dobe, ktorá nebola zasiahnutá zvyšovaním cien energií, pohonných hmôt, poplatkov za služby, potravín, kedy sa ale akosi pozabudlo, že aj platy by mali adekvátne k tým cenám rásť. Ako bola situácia samoživiteľa ťažká vtedy, tak si dovolím tvrdiť, že je teraz už neúnosná. Nielenže tým trpia samotní rodičia samoživitelia, ale predovšetkým naše deti . . .deti, ktoré sú naša budúcnosť. Aj keď sme rodičia, tak si ani nevieme predstaviť, ako naše deti nedostatkom, ktorý spôsobujú neustále sa zvyšujúce ceny, trpia. Trpia predovšetkým psychicky, a to rozdielnosťou medzi rovesníkmi, ktorú im veľakrát dávajú pocítiť ich vlastní rovesníci, ale v niektorých prípadoch aj my, dospelí. Akoby sa z nás vytratila empatia či spolupatričnosť. Aj keď je dnešná situácia nesmierne náročná na samotné žitie a, žiaľ, štát nám nijako nepomáha, buďme k sebe minimálne empatickí, nápomocní, buďme dobrými poslucháčmi . . . ukážme si navzájom, že sa z nás nevytratila ľudskosť . . .veď všetci chceme mať peknú budúcnosť.

Teraz najčítanejšie

Lucia Monosza

Lucia Monosza

Volám sa Lucia Monosza (predtým Szlamenková). Píšem o témach, ktoré sú mi blízke profesne aj súkromne. Patrí medzi ne poľnohospodárstvo – deväť rokov som pôsobila v Pôdohospodárskej platobnej agentúre, kde som sa venovala na Sekcii projektových podpôr projektom, ktoré boli smerované na podporu nášho poľnohospodárstva. Všetky svoje skúsenosti chcem odovzdať našej krajine, ktorá si to zaslúži. Najmä malí poľnohospodári potrebujú nakopnutie od štátu, aby sme o nich neprišli. Potrebujú cielenú pomoc, ktorá im poskytne možnosť tzv. robiť to základné pre nás - venovať sa poľnohospodárstvu. Slovensko je úrodnou krajinou a je našou povinnosťou nastaviť systém tak, aby sme z toho profitovali v prvom rade my, bežní ľudia. Budem písať aj o pomoci zraniteľným. Zdravotne znevýhodneným a rodičom samoživiteľom. Donedávna som matkou samoživiteľkou sama bola. Navrhla som sériu opatrení a ako ekonómka a bývalá štátna zamestnankyňa som presvedčená, že sú realizovateľné aj u nás, na Slovensku. Želám si prispieť k riešeniam k týchto tém a budem rada, ak moje postrehy a návrhy budú pre vás inšpiráciou. Teším sa na diskusie.