Zažiť na vlastnej koži
Som mama. Donedávna mama starajúca sa sama o dve dcéry. Ten, kto nezažil na vlastnej koži, aké náročné je sa starať ako rodič samoživiteľ o deti, len ťažko vie pochopiť naše prežívanie všetkého. Nie je to len o tom, ako zarobiť peniaze, aby ste prežili, ale aj o tom, s čím všetkým musíte bojovať nielen sami v sebe, ale aj okolo vás. Každou sekundou či minútou, dňom vám ide hlavou, ako sa postarať o svoje deti. Slušne sa postarať o svoje deti, aby mali všetko, čo potrebujú, zabezpečiť pekné čisté oblečenie, adekvátnu strechu nad hlavou, jedlo, potreby či už do škôlky, školy. Zabezpečiť to, aby naše deti mohli ísť na výlet so svojimi spolužiakmi, lyžiarsky, či plavecký kurz, navštevovať krúžky, ktoré by našim deťom otvorili nové možnosti, pomohli im napredovať a rozvíjať sa a v neposlednom rade im umožnili aj študovať na školách. Keď naše myšlienky skončia pri tom, ako zabezpečiť svoje deti, hneď nastupujú myšlienky, ako zaplatiť všetky účty a čo robiť, aby sme mohli „normálne“ žiť.
K tomu sa pridáva bezmocnocť, beznádej, frustrácia, či smútok, že nedokážete svojim deťom dať všetko to, čo majú iné deti, čo by ste im chceli dať. Na druhej strane ste vďačný, že máte prácu, v kútiku duše ste na seba hrdý, že ako rodič samoživiteľ dokážete uživiť svoje deti a zároveň dúfate v lepší život pre ne. Rodičia samoživitelia sú úžasne silní ľudia, ktorí bojujú za slušný život svojich detí, a to, žiaľ, aj bez pomoci štátu. Tieto neľahké a náročné časy som si sama prežila na svojej koži, a to ešte v dobe, ktorá nebola zasiahnutá zvyšovaním cien energií, pohonných hmôt, poplatkov za služby, potravín, kedy sa ale akosi pozabudlo, že aj platy by mali adekvátne k tým cenám rásť. Ako bola situácia samoživiteľa ťažká vtedy, tak si dovolím tvrdiť, že je teraz už neúnosná. Nielenže tým trpia samotní rodičia samoživitelia, ale predovšetkým naše deti . . .deti, ktoré sú naša budúcnosť. Aj keď sme rodičia, tak si ani nevieme predstaviť, ako naše deti nedostatkom, ktorý spôsobujú neustále sa zvyšujúce ceny, trpia. Trpia predovšetkým psychicky, a to rozdielnosťou medzi rovesníkmi, ktorú im veľakrát dávajú pocítiť ich vlastní rovesníci, ale v niektorých prípadoch aj my, dospelí. Akoby sa z nás vytratila empatia či spolupatričnosť. Aj keď je dnešná situácia nesmierne náročná na samotné žitie a, žiaľ, štát nám nijako nepomáha, buďme k sebe minimálne empatickí, nápomocní, buďme dobrými poslucháčmi . . . ukážme si navzájom, že sa z nás nevytratila ľudskosť . . .veď všetci chceme mať peknú budúcnosť.