Denník N

V ríši hladných duchov – blízke stretnutie so závislosťou

Keď príde na „pretras“ téma závislosti, máme v tom jasno. Hneď máme pred očami konkrétneho človeka, vieme na čom je závislý a máme pocit, že sa nás to netýka. Ale tak to nie je. Závislými môžeme byť prakticky na čomkoľvek a nikto nie je imúnny voči riziku, že skĺzne do závislosti. Čo je závislosť a ako sa pred ňou chrániť?

Máme radi filmy nakrútené na poklade skutočného príbehu. Dáva im to punc autentickosti. A z rovnakého dôvodu preferujeme knihy, ktoré boli napísané niekým, kto to zažil. A dnes si priblížime závislosť cez knihu lekára, ktorý sám bojuje so závislosťou a pracuje so závislými. Tá kniha búra mnohé mýty a vedie k pokore. Dnes si priblížime knihu V říši hladových duchů od kanadského psychiatra maďarského pôvodu – Gábora Matého.

Príbeh zo života

O mojom probléme so závislosťou som už písal v predchádzajúcich knihách. Napriek tomu, že o tom viem a napriek spätnej väzbe od ľudí, že im moje priznanie pomohlo pripustiť, že majú problém… napriek tomu mám problém s recidívou.

Ako lekár pomáham iným a mám byť na čo hrdý a na čom stavať svoju hodnotu. A predsa mám náhradu, niečo na čom lipnem viac…

Uvedomujem si, že existujú veľké rozdiely medzi rôznymi závislosťami a predsa sme všetci na jednej lodi. Nie je tu priestor pre pýchu…

Základné rysy sú pritom spoločné, bez ohľadu na to, či ste viac, či menej závislí. A to vedie k pokore.

Keď prepadnem svojej závislosti, do svojho začarovaného kruhu, úplne sa v ňom strácam. Cítim tu prázdnotu v sebe a zároveň túžbu po uspokojení. Nemám v tom zdravú mieru, preto nie som znalec a milovník, ale slaboch.

Vždy keď ma pochytí závislosť, je to dramatické a teatrálne. Od prvotného vzrušenia, až po sklamanie na konci. Zase ma trápi, že som to nezvládol a že sa mi to vymklo kontrole. Cítim hanbu a hneď zase odhodlanie.

So závislosťou sa spája aj zvyšovanie tolerancie (potreba zvýšenia dávky) a abstinenčné príznaky. Tieto prejavy sa spájajú so závislosťou ako takou a bez ohľadu na to, na čom ste závislí. Poznám ich ja a aj moja rodina (na mne).

Keď ma ovládne túžba, ženiem sa za ňou. Ale výsledkom nie je radosť a naplnenie, ale nespokojnosť. Spokojný som len na krátky okamih. Vlastne napĺňa ma tá túžba a ten adrenalín. Keď dosiahnem to, čo som chcel, už uspokojenie necítim.

Pri závislosti je dôležitá schopnosť regulovať podnety a svoje reakcie na ne. Teda schopnosť sebaregulácie. Bez nej stačí impulz, objaví sa nutkanie a túžba, svet sa zúži na predmet túžby a sme zase v tom.

V prípade Gabora Matého je závislosť spojená s nakupovaním hudobných CD. Má vycibrený vkus, ale uspokojenie mu neprináša vypočutie CD, ale jeho vlastnenie. A hneď túži po ďalšom. Po nákupe si ešte nevychutnal jedno CD a už chce ďalšie. A dokáže v obchode nechať stovky eur…

Nie je to „klasická“ závislosť, na aké sme zvyknutí. Ale je to závislosť so všetkým, čo k nej patrí. A ten zoznam na čom možno byť závislí, nemá konca…

Ríša hladných duchov

Na začiatku ma oslovil názov knihy. Potom ma zaujal príbeh jej autora a odborné skúsenosti. Prečo ríša hladných duchov? Maté berie človeka ako spojenie duše a tela. Nevníma ho len ako matériu.

Maté hovorí o ríši pekelných bytostí, tam je strach, hnev a zúfalstvo. Je tam bolestná túžba, ktorá odráža prázdnotu.

Hovorí tiež o ríši bohov, kde sa možno povzniesť nad problémy a ego prostredníctvom zmyslových, estetických a náboženských zážitkov.

A ríša hladných duchov? Je to naša ríša, v ktorej sa snažíme zaplniť prázdnotu a bolesť, snažíme sa o naplnenie, ale často to robíme nesprávne. Túto túžbu a bolesť sa snažíme zahnať nesprávnymi vecami a tak naša túžba, prázdnota a bolesť pretrvávajú.

Ako duchovia sa meníme na prízraky. Maté tu nemoralizuje. Nesúdi matériu a hmotu. Len sa snaží poukázať, že človek ako duch má potreby a túžby, ktoré nemožno naplniť / zahnať len materiálne. A ako ukazuje v knihe, závislosť je často dôsledkom bolesti, traumy, strachu, reakciou na stres, alebo náhradou, či náplasťou

Čo je závislosť

Anglické slovo závislosť – addiction má dva rôzne a často protichodné významy. Dnes ho vnímame primárne ako závislosť na nejakej látke a ako závislé správanie. Lenže v tomto význame sa to slovo používa posledných sto rokov.

Celé stáročia to slovo znamenalo byť pre niečo nadšený, byť niečím pobláznený a venovať niečomu svoj čas.

Samotné anglické slovo addiction má pôvod v latinskom addicere – prisúdiť (niečo význam). A ešte starší význam je dať niečom hodnotu (váhu).

Podľa odborníkov je závislosť chronickou neurobiologickou chorobou, ktorá sa spája so správaním, ktoré má niektorý prípadne viaceré z týchto znakov: narušená kontrola užívania, nutkavá potreba užívania, pokračovanie v tom bez ohľadu na rizika a negatívne dôsledky a nutkavá túžba.

Kľúčovým rysom je užívanie bez ohľadu na negatívne následky a tiež recidíva. Ak nechcete prestať a ak opakovane sa o to pokúšate a nedokáže to, máte problém.

Či už ide o látku, alebo správanie, znakom závislosti je opakovanie – znova a znova siahame po látke a opakujeme svoje správanie. Robíme to nutkavo, strácame zábrany, strácame kontrolu (nad sebou), pokračujeme napriek negatívnym následkom. Máme skúsenosť s podráždenosťou (ak to nemáme, alebo ak to nerobíme). Tá túžba nás zožiera.

Závislý človek nedokáže prestať. Sľúbi to druhým a neprestane. Sľúbi to sebe a neprestane. Má preto problémy a prežíva veľa negatívnych emócií, horší sa mu zdravie a neprestane. Samozrejme, niektorí si ani nepripustia, že majú problém. Žijú vo svete popierania, zdôvodňovania a ospravedlňovania. A pritom, je to jednoduché. Ak nemáš problém, najlepšie to dokážeš tým, že prestaneš (aspoň na nejaký čas)…

Všetky závislosti sa spájajú s rovnakými mozgovými okruhmi a chemikáliami. Všetky závislosti menia chémiu v mozgu. Všetky majú biologický rozmer a preto závislosť nie je len psychická, ale aj telesná. A má aj veľa iných rovín.

Jadrom je návyk

Maté nechce hovoriť o závislosti, ako o chorobe. Nechce ju redukovať na zdravotný problém. Nemyslí si, že prístup k závislosti ako k chorobe je dostatočný pre jej pochopenie.

Pri závislosti môže byť prítomná tolerania – potreba zvyšovania dávky. A nemusí. Môže tu byť fyzická závislosť. A nemusí. Abstinenčné príznaky sú znakom závislosti. Ale sú rôznorodé. Závisí to od závislosti, ale aj človeka.

V podstate jadrom závislosti je silná túžba, abstinenčné príznaky a recidíva. Tolerancia a fyzická závislosť môžu a nemusia byť prítomné. Jadrom závislosti je návyk – nezdravý a prehnaný.

Ako vidno, opúšťame klasické definície a schémy.

Ukazovanie prstom

V dnešnej dobe je populárne hľadať mnohé „odpovede“ v génoch.

Ale nesnažíme sa tým zbaviť zodpovednosti? Aj keby 70 % závislosti bolo spojených s génami, aj tak by ma viac zaujímalo tých 30 %. Pretože gén už nezmením.

Gény sú vypínané a zapínané prostredím. Preto mnohí závislosť spájajú s prostredím – ako ma vychovali, aké som mal detstvo, vplyv partie… Áno, to všetko je dôležité. Ale nakoniec je tu naše rozhodnutie a naša voľba. Tá rozhodne o tom, či gén bude mať navrch.

Opioidi, dopamín a rozhodovanie

V našom mozgu nie je centrum, ktoré by bolo zodpovedné za závislosť. Sú tu určité mechanizmy a „okruhy“, ktoré sú dôležité pre normálny život. Sú to dôležité nástroje, ktoré je možné zneužiť a tak sa môžu „obrátiť“ proti nám.

Prvý systém sa spája s opioidmi. Sú to chemické látky, ktoré nás vedia utíšiť a upokojiť. Dokážu nám pomôcť so sústredením. Dokážu regulovať autonómny nervový systém. Pôsobia na orgány v tele, ovládajú zmenu nálad, krvný tlak, tep, dýchanie, telesnú teplotu, dokonca sú dôležité pre imunitu. Dôležité sú aj pre prežívanie emócií. Tieto prirodzené a nám vlastné opioidi moc nepoznáme. Oveľa viac poznáme tie syntetické, alebo tie medicínske používané na tlmenie bolesti. Opioidi sa tiež spájajú aj s vytváraním vzťahov a so vzťahovou väzbou. Vyhľadávame tých druhých, záleží nám na nich a sme na nich závislí. Ak fungujeme tak ako máme, potom vďaka opioidom máme pocit naplnenia a šťastia. Ale vďaka nim zvládame aj bolesť, či náročné okamihy. Ako už asi tušíte, ak nefungujeme dobre, ak nemáme rovnováhu v živote, potom opioidi sú vstupnou bránou k závislostiam.

A tým sa dostávame k systému odmeny, ktorý sa nachádza v strednom mozgu a je spojený s dopamínom. Látková závislosť, ale aj závislé chovanie sa spája s dopamínom. Dopamínový systém je rovnako dôležitý, ako opioidový. Ale kým opiodi nás vedú k tomu, aby sme sa venovali príjemným veciam a usilovali sa o odmenu, tak dopamín nám dáva impulz k aktivite a spája sa so závislým správaním – a je odmenou. A odmena následne posilňuje naše správanie a dáva nám impulz k ďalšej snahe a tak stále dokola. O dopamíne sme sa už rozprávali v minulosti. Viac tu: https://dennikn.sk/blog/2875272/ako-prezit-blahobyt-a-neubavit-sa-k-smrti/. Opiodi a dopamín sú dôležitou súčasťou limbického systému, teda emočnej časti mozgu. Emócie majú za úlohu iniciovať a udržovať aktivity nevyhnutné pre prežitie. Na jednej strane túžime po tom, čo je užitočné a prospešné a na strane druhej sa vyhýbame tomu, čo je škodlivé. Ak všetko funguje tak, ako má, potom sú našim sprievodcom a kompasom. Ale ak nefunguje správne, potom máme sklon k závislostiam.

Takže máme motiváciu a odmenu. A okrem nich je tu tretí systém spojený s racionálnym rozhodovaním. A to sa už dostávame k orbitofrontálnej kôre. Jej úlohou je vyhodnotiť povahu a potenciálnu hodnotu stimulov a to aj v kontexte minulých skúseností. Čerpá z našej minulosti a skúsenosti. A dáva emočnú hodnotu stimulom. Ak nefunguje správne, potom možno hovoriť o dysfunkčnom rozhodovaní. Čo napríklad vedie k uprednostňovaniu krátkodobých pozitív (drogové opojenie) pred negatívnymi dlhodobými dôsledkami (zdravotné problémy…). A tu niekde je problém spojený s neochotou prestať, dokonca aj keď „droga“ prestane prinášať potešenie. Dochádza k zlému vyhodnocovaniu + a -.

Prečo chceme stále viac

Dopamín zohráva kľúčovú úlohu pri závislosti. Keď si doprajete jedlo, hladina dopamínu stúpne o 50 %. Ak si doprajete sex, tak o 100 %. Pri niektorých závislostiach (látkach) to však je 1200 %. Ako niečo také možno ustáť? Bez následkov a bez výkyvov nálad…

Práve umelé zvýšenie dopamínu (vďaka závislostiam) vedie k zníženiu dopamínových receptorov. Dopamín je dôležitý pre motiváciu, stimuláciu a energiu a pokles receptorov preto vedie k poklesu výkonnosti a k neochote vykonávať normálne aktivity (ak nie sme pod vplyvom závislosti). Jednoducho potrebujeme svoju dávku, aby sme fungovali.

Ak si „doprajeme“, strácame dopamínové receptory a tak potrebujeme viac, aby sme mali rovnaký zážitok. A tak stratíme ďalšie receptory. Je to začarovaný kruh. Mozog je navyknutý na svoju hladinu dopamínu. Ak ju zvýšime tak v snahe dosiahnúť rovnováhu zníži počet receptorov. To je podklad pre vysvetlenie tolerancie, ale aj abstinenčného príznaku – potrebujeme svoju hladinu a ak prestaneme brať svoju drogu, potrvá veľmi dlho kým sa počet receptorov zvýši a dosiahneme svoju „hladinku“ prirodzeným spôsobom. A tak sme podráždení, depresívni a bez energie.

Zmena v mozgu

Dávka ktorú si doprajeme, zmení chemické prostredie mozgu. Mení sa jeho štruktúra, anatómia a fyziologické fungovanie. Biologické zmeny vedú k zmenám správania. Ale vytvárajú aj nutkanie, ktoré je iné ako obyčajné objavenie potreby, ktorá volá po naplnení.

Mozog závislých funguje inak. Nedochádza k nárastu bielej hmoty, čo znižuje schopnosť učiť sa a robiť rozhodnutia. Ale znižuje sa aj hustota šedej hmoty – klesá počet nervových buniek. Život je tak plochší. Menej informácií, menej emócií, horšie rozhodovanie a prežívanie. Niektoré zmeny sú dočasné a niektoré trvalé a nezvratné. Pri závislosti je mozog v inom stave. Pre liečbu závislosti je dôležité naštartovať zmeny aj v mozgu.

Ak závislosť mení mozog, nie je na čase vnímať závislosť aj ako ochorenie mozgu?

Vplyv stresu

Hovorili sme o génoch, na ktoré sa snažíme vyhovoriť. A hovorili sme o prostredí, na ktoré sa tiež snažíme vyhovoriť. A tým potlačiť úlohu rozhodovania a voľby.

Potrebné je spomenúť stres a našu reakciu naň. Presnejšie stresory. Je veľa toho, čo je pre nás dôležité. A ak o niečo z toho prídeme, alebo ak hrozí že by sme o niečo z toho mohli prísť, tak prežívame stres. To čo vyvoláva stres, sú okolnosti označované ako stresory. A najsilnejšie sú stresory spojené s emóciami.

Dôležité je, ako sa naučíme ako dieťa čeliť stresu a či sa naučíme spracovať ho. Od toho závisí, ako mu budeme vedieť čeliť neskôr a ako budeme citliví na stres. Stres je fyziologická reakcia organizmu na stres a je to snaha obnoviť stabilitu (rovnováhu).

Prečo sa o ňom bavíme? Závislosť je hlboko zakorenenou reakciou na stres a pokusom o jeho stíšenie. Stres zvyšuje túžbu po látke a početnosť, posilňuje efekt odmeny a zvyšuje riziko recidívy. Stres zároveň ovplyvňuje to, ako si dokážeme vychutnať to, čo máme.

Ale tak ako pri génoch a okolí, ani stres sám o sebe nie je ospravedlnením. Kľúčové je rozhodnutie a naša voľba.

Za všetkým hľadaj detstvo

Maté píše, že náchylnosť k závislosti vzniká už počas prvých rokov a primárne v tomto období.

Sú to rôzne traumy, ktoré dieťa nespracuje, alebo situácie ktoré sú záťažou a ktoré si nesie v podobe zvýšenej citlivosti, ktorá je do budúcna rizikom. Asi sa zhodneme na tom, že nevieme vytvoriť prostredie, ktoré by bolo servilné. A ani by to nebolo dobré.

Ale vždy je možné zlepšiť prácu na odolnosti a vylepšiť schopnosti pracovať s tlakom prostredia, so stresom, s traumou, či jednoducho s náročnou situáciou. A preto, ani odkaz na detstvo nie je výhovorkou, podobne ako gény, prostredie, či stres.

Metóda štyroch krokov

Na lekárskej fakulte vznikla metóda Four step self treatment – sebaliečba pomocou štyroch krokov. A tú si dnes priblížime.

Táto metóda je postavená na presvedčení, že pri závislosti mozgové okruhy nefungujú správne a ani vnímanie sveta a nás v ňom a nášho prežívania nezodpovedá realite. Tieto štyri kroky treba praktikovať na dennej báze a pri každom impulze k závislému správaniu a k užitiu látky.

Táto metóda funguje. Nefunguje len vtedy, ak je problém v nás. Nemusíme ju cítiť a ani nemusíme jej veriť. Dôležité je vytrvať. A ak napriek tomu padneme, znovu sa postaviť.

Prvý krok je prijať impulz ako súčasť závislosti. Je to prejav závislosti, nie realita. Chcem to, lebo som závislý, nie preto, že to chcem, alebo potrebujem. Je to falošná túžba. Učíme sa tu byť nezávislým pozorovateľom, ktorý nám nebráni, len sa nám snaží pomôcť zorientovať sa – čo je pre nás dôležité. To nutkanie sa vráti. Určite sa vráti. Ak ste raz boli závislými, potom vás pokušenie nikdy natrvalo neopustí. Ale je dôležité vedieť o ňom. A spoznať ho.

Druhý krok sa spája s vinou. To čo cítim je dôsledkom narušenia správneho fungovania mozgu. Ten impulz prichádza, ale ten impulz nie som ja. Tie túžby ktoré sú nutkavé sú hlboko v nás zakorenené. Nezmiznú len tak. A objavia sa veľmi rýchlo, keď sme unavení, keď nám niečo chýba, keď sa nudíme, alebo nás niečo zranilo. Sú takou našou barličkou na všetko. Morálne sme nezlyhali a ani to nie je vada našej osobnosti. Naše jadro, naša hodnota tým nie je dotknutá. Nutkavý impulz príde, je dôsledkom narušenia. Ale čo s tým urobíme? To je na nás.

Tretý krok je spojený s časom. Získať čas. Keď sa objaví nutkanie, ono za chvíľu pominie. Ak počkáme a vytrváme, potom sa cez nás preženie. Ale vďaka tomu ho nesplníme. Ak vieme, že je to nutkanie a že to nie je to čo naozaj chceme. Nie je dôležité, čo cítime, ale čo robíme. To nutkanie vieme ustáť, ak sa rozhodneme to urobiť. Ak bolesť po chvíle pominie, prečo ju neprekonať? Stačí sa zamestnať. Najlepšie niečím, čo máme radi, čo je príjemné, čo nás zabaví a vďaka čomu prestaneme nutkanie registrovať. Nemusíme na nutkanie reagovať. Dôležité je mozog naučiť, že to nie je samozrejmé a že existuje alternatíva. Môžeme sa rozhodnúť inak.

Štvrtý krok nám pripomína skutočnú hodnotu závislosti. K čomu naozaj vedie a prečo je dôležité to neurobiť. Závislý mozog prikrášľuje závislosť a zhoršuje ostatné veci v ponuke. V podstate snaží sa nám ospravedlniť, prečo je dobré byť závislý. Je to emočná verzia racionalizácie. A preto jej nastavíme zrkadlo – ako to naozaj bolo. Aké sú skutočné dôsledky toho konania – ak to urobím, aké budú dopady a cena.

Nenechať sa znechutiť

Nutkavé konanie a impulz k nutkavému siahnutiu po látke, sa môže vrátiť. Môže Vás prekvapiť intenzita, s akou sa znovu prihlási. Ak ste raz boli závislí, nikdy nebudete bez rizika. Vždy tu bude riziko recidívy. Ale to nie je dôvod k sklamaniu, či k rezignácií. A to ani vtedy, ak neodoláte…

Treba zas a znova siahnuť po štyroch krokoch. A to dokonca aj v prípade, ak by prišlo k recidíve. Stalo sa, ok, treba sa znovu postaviť na nohy. Človek sa nenarodil pre závislosť. A ak je v jeho živote prítomná závislosť, potom jej treba čeliť.

Prevencia pred návratom

K štyrom krokom ktoré vynašli na kelárskej fakulte Maté pridáva piaty – tvorenie.

Keď bol človek závislý, prakticky celý jeho život bol utváraný závislosťou. Teraz nastal čas vziať všetko do svojich rúk. Spoznávať seba a rozvíjať seba. Tvoriť. Rozvíjať život, ktorý nás bude napĺňať. A žiť svoj život, to je najlepšia prevencia pred skĺznutím do závislosti.

Aká deštruktívna to je sila…

Pred koncom II sv vojny v nacistických táboroch dozorcovia popravili osadenstvo celého baráku, ak našli jedného pred domom fajčiť. Aká silná musí byť závislosť, ak ani fyzická, psychická bolesť, zdravotné následky či vylúčenie z určitých kruhov a prostredia nedokážu človeka vytrhnúť z jej spárov?

Často sa očakáva, že keď človek padne na dno, tak s tým prestane. A hlbšie sa už padnúť nedá. Ale kde je to dno? Každý ho má niekde inde. A spoliehať sa naň nedá, mnohí ho nemali, alebo bolo moc hlboko, pretože skôr než by sa odrazili, tak závislosti podľahli. Spoliehať sa na dno – že bude motiváciou, nie je riešenie.

Samotné jedlo nevedie k závislosti. Ale máme ľudí, ktorí sa jedlom dokážu prejedať a tým si škodiť. Závislosti sú rôzne. Aj látkové sú rôzne, aj závislé správanie je rôzne a aj samotné mechanizmy spojené zo závislosťou sú rôzne… a tak nemožno problém hádzať len na závislosť. Vždy nakoniec kľúčovým faktorom je človek, jeho predispozícia a rozhodnutie.

Sloboda výberu

Na záver Maté ešte kladie dôraz na spôsob abstinencie.

Existujú dva druhy abstinencie. Tou prvou je voľba alternatívy, niečoho, čo má pre nás väčšiu hodnotu. Vtedy to nové, prekryje to staré. Je to pozitívny spôsob. Ako keď starý náter prekryjete novým.

Tou druhou je situácia, kedy alternatívu nemáte, len sa vyhýbate tomu, čo bolo. A keďže alternatívu nemáte, tak po tom stále túžite. Ostalo prázdno. Ak ho nezaplníme niečím dobrým a pozitívnym, potom riskujeme, že sa k závislosti vrátime, alebo sa staneme závislými na niečom inom.

Maté popri abstinencií kladie dôraz aj na triezvosť. Je to oslobodenie od vnútorného nutkania. Už v tom nie je obmedzenie, ale sloboda. Motiváciou už nie je vyhýbať sa niečomu, ale tvoriť život v súlade s tým, čo chceme. A o tom rozhodujeme my sami. Nie závislosť.

Zápal vs. závislosť

Často sa hovorí o rozdiele medzi zápalom a závislosťou. Je to ako rozdiel medzi božskou iskrou ktorá povznáša a pekelným ohňom, ktorý prináša skázu a zatratenie. Zápal dáva silu, posväcuje a očisťuje, prináša svetlo a inšpiráciu. Zápal je štedrý a nevychádza z ega. Závislosť je sebastredná. Zápal dáva a obohacuje. Závislosť len berie. Zápal privádza k pravde a posväcuje. Závislosť sťahuje do temnoty a sebaklamu. Zápal prináša radosť a uspokojenie, bez ohľadu na výsledok. Ale závislosť pre nakŕmenie ega potrebuje výsledok. Snaha nestačí. Tá spaľujúca vášeň, to je závislosť. Pre zápal sa rozhodujeme slobodne. A ostaneme pri ňom sami sebou a budeme rozvíjať svoj život. U závislosti sloboda prestala existovať a všetko je podriadené závislosti. Závislosť je čiernou dierou, ktorá pohltí všetko. Čím viac do nej dáte, tým viac sa zväčší.

Nikto nie je imúnny

Každá aktivita, od jedla cez sex až po nakupovanie sa spája s odmenou, s motiváciou, s túžbou a s „potechou“ a tak pracujú na rovnakých princípoch ako závislosť (dokonca používajú tie isté mozgové dráhy). A je teda riziko, že sa staneme na nich závislí, ak prekročíme mieru.

Ak máme dobré hranice, to čo sme urobili / získali nás teší. A užívame si to. Pri závislosti je však potecha pri túžbe a pri uchopení. A nie je to niečo, čo napĺňa. Problém závislosti je, že tie veci, látky, správanie používame nesprávnym spôsobom. Samotný Maté písal o tom, ako mal väčšiu radosť z toho, že vysnené CD získa, ako z toho, že ho vlastní. Pretože vtedy už túžil po ďalšom…

.

Nedokážeme pochopiť závislosť, ak si nepoložíme otázku, prečo ľudia siahnu po droge? Otázkou nie je, z čoho pramení závislosť, ale čo nahrádza

Niektorí závislosťou zaháňajú nudu a prázdnotu. Niektorí ju vnímajú ako liek na bolesť. Niektorí sa vďaka nej cítia dobre. Niektorí sa vďaka droge odviažu a lepšie nadväzujú vzťahy, alebo sa osmelia viac zapojiť. Niektorí dajú priestor tvorivosti, pocitom, emóciám a myšlienkam… Mnohí siahnu po závislosti, ako po lieku. Snažia sa ním praktikovať samoliečbu najrôznejších ťažkostí.

Tým že závislosť považujeme len za zlozvyk, alebo sebadeštruktívne správanie, zatvárame si oči pred skutočnosťou, že má pre človeka nejaký prínos. Aspoň na začiatku tam je niečo, prečo k nej lipne, čo mu dáva a prečo ju vyhľadáva. Nie sú to peniaze vyhodené z okna, ale kúpená emócia. To na čom lipneme a na čom sme závislí, je len náhrada. Tak čo nám chýba? Akú bolesť sa snažíme prekričať?

 Tomáš Hupka

Gábor Maté. Jeho predkovia pochádzajú z Maďarska. Časť jeho rodiny zomrela v Osvienčime. Gábor sa narodil v Budapešti. Po vojne spolu s rodinou emigroval do Kanady, kde študoval na univerzite na Britskej Kolumbií vo Vancouveri. Niekoľko rokov pôsobil ako učiteľ angličtiny a literatúry. Potom sa vrátil na univerzitu a stal sa lekárom. Dlhé roky bol rodinným lekárom. Okrem toho pracoval na paliatívnom oddelení. A desať rokov pracoval na klinike drogovej závislosti vo Vancouveri. Pri skúmaní závislostí dokonca experimentoval s látkou ayahuasca. Je autorom niekoľkých kníh, ktoré boli preložené do tridsiatich jazykov. Pravidelne prispieva do médií, predovšetkým do Vancouver Sun a The Globe and Mail. Dnes sme si priblížili jeho knihu: V říši hladových duchů.

Zdroj fotografie:

www. straight. com

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hupka

Vzťahom som sa začal venovať pred 10 rokmi, cez blogy na stránke .týždňa. Potom nasledovalo obdobie, kedy som pripravoval stretnutia pre ľudí, ktorí sa chceli pripraviť na vzťah. Sám som spolu s pani manželkou absolvoval kurz Manželské večery, ktorý vytvorili Nicky a Sila Lee. O vzťahoch som znovu začal písať cez blogy na stránke denníka N. Pridal som aj témy z oblasti životného štýlu, keďže je dôležité ako človek žije a to sa prenáša aj do jeho vzťahu.  Venujem sa témam, ktoré ma zaujímajú, ale aj témam ktorými žijú iní ľudia... Prajem Vám príjemné čítanie! Tom