Denník N

Pomôcť jednému človeku je viac ako biznis za milióny eur

Napriek tomu, že život Danovi priniesol niekoľko bolestivých tragédií, nezanevrel naň. Práve naopak. Vyštudovaný elektrotechnik je cez deň projektovým manažérom v bankovom sektore, no skoré rána a po večeroch sa venuje čínskej medicíne a pomoci ľuďom vo vlastnej ordinácii. A víkendy či voľné chvíle trávi s rodinou a mladým chalanom z detského domova Samom, ktorému už vyše päť rokov pomáha zorientovať sa v tomto svete. Je jeho kamoš. Je jeho BUDDY dobrovoľník. Daniel Urban.

S Danom som sa stretla jedno letné popoludnie na Železnej studničke. Toto miesto vybral zámerne. Vraj práve tu so Samom riešili niekoľko životných či triviálnych otázok pri prechádzkach hore-dole obľúbeným lesoparkom.

Zapínam diktafón a môžeme sa pustiť do rozhovoru.

Som pokazený, opravte ma

Klasické otázky o štúdiu a prvých prácach preletíme celkom zhurta.

Zastaví sa však pri svojej vášni, čínskej medicíne, ktorej sa venuje už vyše desať rokov. K východnému umeniu či bojovým športom mal vraj blízko od mala. Šestnásť rokov sa venoval karate. Neskôr objavil meditácie a tibetský budhizmus. Na výške začal profesionálne masírovať. „Stále som mal však pocit, že mi chýba nejaký nástroj, ktorý by mi umožnil ľuďom lepšie porozumieť a pomôcť im. Odpovede som našiel práve v tradičnej a neskôr v klasickej čínskej medicíne,“ vraví výrazným hlasom a ja si všímam, že z jeho prejavu a chôdze srší nesmierny pokoj.

Aj vďaka štúdiu vysokej školy čínskej medicíny pochopil, že nemôže brať zodpovednosť za zdravie svojich klientov. Práve naopak, on je iba človekom, ktorý im pomáha pochopiť fungovanie vlastného tela a mysle. No reálna zodpovednosť je na nich. „Žiaľ, tento mindset ešte nie je v našej spoločnosti bežný. Ľudia zvyčajne prichádzajú za lekárom so slovami som pokazený, opravte ma. Takto to však nefunguje,“ vášnivo vysvetľuje, hýbe rukami a mne padne zrak na jeho predlaktie, ktoré zdobia akési čierne tibetské znaky.

Zisťujem, že týždenne sa Dan venuje dvom či trom klientom. A tak je ordinácia z pohľadu financií čisto stratový projekt. „Pre mňa to však nie je podstatné. Napĺňa ma, že ľuďom pomáham. Mám za sebou niekoľko biznisových obchodov za milióny eur. Ale pomôcť jednému človeku je naozaj viac,“ dodáva vysoký štyridsiatnik s tmavou bradou a láskavým úsmevom.

Batoh plný bolesti

Na otázku, čím chcel byť, keď bol malý, odpovedá bez rozmyslenia jednoslovne. Smetiarom.

Potom sa však na chvíľu stíši a zvážnie. Aj tempo chôdze sa mierne spomalí. Počuť iba jeho hlasný dych, ktorý sprevádzal doteraz rezké tempo hore do kopca.

„Mám pocit, že som preskočil obdobie detstva,“ povie tichým hlasom. „Keď som mal 13 rokov, mama spáchala samovraždu,“ dopĺňa zmierene. Napravo si všimnem mladú rodinu s dvoma školákmi, ktorá si rozkladá batoh pri ohnisku. „A tak som bol zo dňa na deň nútený dospieť,“ pokračuje Dan.

Som v šoku. Ostávam ticho. Hľadám slová. Akoby to vytušil, a tak pokračuje v rozprávaní sám. Bez otázky.

„Tých tragédií som mal v živote viac. Priateľka sa mi zabila na motorke. Aj dedko, ktorého som mal veľmi rád, nás nečakane opustil. Zrazilo ho auto,“ vraví a nahlas si odkašle. „To je život. Padneš na hubu, pozviechaš sa a ideš ďalej, ubolený, ale viac obrnený,“ racionalizuje.

Postupne mi odhaľuje krehký príbeh jeho vlastnej rodiny. Je hrdým otcom dcéry z prvého vzťahu. Viac detí, žiaľ, nemá. S bývalou manželkou sa im nepodarilo naplniť sny o veľkej rodine. Diagnostikovali jej invazívnu rakovinu, z ktorej sa liečila vyše 5 rokov. Potom už na deti nebolo síl ani času.

Pýtam sa ho, či práve tieto životné traumy ho naviedli na cestu dobrovoľníctva a pomoci iným. Premýšľa. Zvraští obočie a hľadá vhodné slová. Vraj sa nad tým nikdy veľmi nezamýšľal. Priznáva však nahlas, že vo všetkých našich činoch sú skryté naše potreby a ich uspokojenie. „Aká je tá moja potreba, to neviem. Ale poviem ti jednu vec. To, čo mi raz povedala moja žena. Dan, žiješ spôsobom – rozdaj sa a zomri. Tieto slová mi dodnes rezonujú v ušiach,“ dodáva.

Hneď nato sa ma pýta, či si nechcem na chvíľu sadnúť a oddýchnuť si. Odmietam, a tak pokračujeme v prechádzke ďalej.

Nezvyčajné priateľstvo

Pýtam sa ho na začiatky jeho BUDDY dobrovoľníctva. Rozpráva mi o tom, že na úvodnom stretnutí bolo kopec mladých študentov, ktorým z očí vyžaroval spasiteľský syndróm a túžba zachrániť úbohé stvorenia. A preto bolo potrebné im priblížiť svet detí z detských domovov. To, aké traumy zažívajú pri odtrhnutí od rodiny, ako je s nimi zaobchádzané a kto im v živote vytvára hodnoty.

„Pamätám si na jednu vetu, ktorú povedala lektorka Zuzka Zimová a ktorá mi pomohla nielen v začiatkoch, ale tiež vo viacerých kľúčových momentoch môjho vzťahu so Samkom. V prvom rade si uvedomte, že ten vzťah, ktorý budete mať, nie je o vás, ale o dieťati,“ vraví Dan a pošúcha si ruku. „Aj teraz mám z tých slov zimomriavky.“

Kým mnohí záujemcovia nadobudli rešpekt pred veľkou zodpovednosťou, Dan sa zrazu nevedel dočkať momentu, keď spozná Samka.

Oficiálna prepájacia akcia dopadla na výbornú. Dobrovoľníci a decká súťažili v tímoch, zabávali sa a zoznamovali. Možnosť lepšie sa porozprávať prišla počas niekoľkohodinovej súťaže, kde novovytvorené dvojice mali plniť niekoľko úloh osamote. „Porozprával som mu svoj príbeh a cítil som, ako sa nám postupne buduje dôvera. Aj Samčo sa mi začal pomaly otvárať, rozprával o svojej rodine a o tom, čo prežíva,“ približuje začiatky výnimočného vzťahu.

V tom čase vraj bola Samova slovná zásoba značne limitovaná. „Videl som, že mi chce niečo povedať, ale nevie, ako. Preto mi vždy záležalo na tom, aby cítil, že pri mne môže byť sám sebou a ja ho nevysmejem, nezdrbem,“ dodáva Dan.

Zrkadielko, zrkadielko, povedzže mi

Za päť rokov toho podnikli skutočne veľa.

Hodiny sa prechádzali po lese, rozprávali sa o škole, o babách, o rodine. Dan ho aktívne podporoval vo futbalovej kariére, chodil s ním na tréningy a zápasy. Zobral ho na prespávačku či do lesa, často spolu športovali, bajkovali na hrádzi, liezli na feratách. Chodili do reštaurácií alebo len tak pozerali spolu v telke futbal. Nezastavila ich ani korona. A keďže prístup na internet mal Samo v detskom domove limitovaný, Dan sa s ním chodil zhovárať vonku cez okno.

„Základom je trávenie voľného času spolu. To nás stále viac zbližovalo. Samovi tak pomáham spoznávať svet okolo neho z inej perspektívy a, naopak, on mne, často nevedomky, nastavuje zrkadlo a učí ma nesmiernej pokore,“ vraví Dan.

V pätnástich mal vraj Samo krásne naštartovanú futbalovú kariéru. Jeho tréneri sa vyjadrovali, že 10 rokov nevideli takú ľavú nohu. Neostal pri tom. Chýbala vnútorná motivácia a vytrvalosť makať na sebe.

„Strašne ma to škrelo, keď som videl, ako mrhá svojím talentom. Často som bol preto v pomykove. Pýtal som sa sám seba, ako sa mám k nemu správať. Či mám byť rázny, alebo, práve naopak, iba tu byť pre neho a počúvať. My si ani nedokážeme predstaviť, ako sú tie decká doráňané, čo všetko si so sebou nesú,“ zamýšľa sa. „Aj tu však na konci dňa platí, že môžem dať radu, ale nepreberám zodpovednosť,“ dodáva zmierene.

Pozrie sa na mňa. Až teraz si všimnem, aké prenikavé a hĺbavé má oči. Opäť chvíľu kráčame v tichu.

„Vzťah so Samkom ovplyvnil aj môj vzťah k vlastnej dcére,“ pokračuje po chvíli Dan. Vraj na ňu býval veľmi prísny, očakával bezchybné výsledky v škole a kládol na ňu zbytočný tlak. „Až vďaka Samovi, kde som sa vedome a empaticky zamýšľal nad svojimi reakciami, som si uvedomil, že moje správanie voči dcére je iba kontraproduktívne a viac nás rozdeľuje,“ zdôveruje sa Dan. Dnes jej vraj dáva omnoho viac slobody. „Mne, ako jej otcovi, sa takýto prístup uplatňuje niekoľkonásobne ťažšie, ale viem, že je to tak správne.“

A voda tečie ďalej

Postupne sa stmieva. Komáre nás začínajú nepríjemne štípať, a tak sa rýchlejším tempom vraciame dole k parkovisku. Dan cestou spomína na spoločné zážitky so Samom. Teší sa, že mal možnosť stáť pri ňom počas jeho formujúcich rokov. Priznáva, že teraz je medzi nimi už priateľstvo dvoch dospelákov, keďže má dnes Samo vyše 20 rokov.

Nahlas sa zamýšľa nad tým, ako bude Samova budúcnosť vyzerať a kedy si založí vlastnú rodinu. Pýtam sa ho, čo by mu doprial. Opäť stíchne a na chvíľu spomalí. S upretým pohľadom na lesnú cestu pred nami dôkladne vyberá každé slovo. „Prial by som mu, aby našiel vnútorný pokoj. Aby si splnil svoje sny, bol šťastný a užil si tento život naplno,“ vraví láskavým hlasom a s pokorou človeka, ktorý si sám toho v živote veľa preskákal.

„Nemyslím si, že by som mal byť jeho bútľavá vŕba na celý život. Bol by som nesmierne rád, ak by mal pri sebe ďalšieho takého človeka, ktorému by sa vedel zdôveriť a nebál by sa mu ukázať svoju zraniteľnosť. Nový človek v živote ho posunie opäť niekam ďalej,“ dodáva Dan.

Kráčame v tichu. Obom nám zrak padne na koryto rieky po ľavej strane. Voda je číra a svoju cestu si vytrvalo nachádza pomedzi kamene a rastliny. Kde tu berie so sebou aj nejaké lístie a drobné kvety. A spolu sa plavia ďalej.


Autor: Simona Lučkaničová

Fotograf: Marek Švančara

Program BUDDY spája deti z detských domovov s dobrovoľníkmi, aby mali lepšiu šancu na dôstojný život.

Prečítajte si aj ostatné články z BUDDY sveta. 

 

Teraz najčítanejšie

spájame deti z detských domovov s dobrovoľními a učíme dospelých rozumieť deťom

BUDDY

Odborní psychológovia a pedagógovia v spolupráci s programom BUDDY publikujú príspevky o rôznych situáciách vo vzťahu dospelý - dieťa. Vo svojich textoch vždy poskytujú jednoduché komunikačné riešenia tak, aby bol dospelý pre dieťa dobrým mentorom. Program BUDDY spája deti z detských domovov s vyškolenými dobrovoľníkmi a pomáha im vytvoriť dôverný a dlhotrvajúci vzťah. Dobrovoľník sa učí trpezlivosti a pokore. Deti dostávajú pozornosť, pozitívny vzor a podporu bez predsudkov. BUDDY tak deťom dáva lepšiu šancu na dôstojný život. Spoločnosti zasa prináša príležitosť mať menej detí na ulici, keďže cieľom programu je, aby každé dieťa, ktoré odíde z domova a bolo v programe BUDDY, malo prácu a bývanie. Najdlhší vzťah má 11 rokov. Projekt vznikol v roku 2006.

Tento blog je platený.