Aj toto je Modranka!
Keď sa spomienkami vrátite späť do detstva, čo si vybavíte ako prvé? Moje detstvo začína v záhrade, ktorá nemá konca. Dlhé rady viniča, veľká slivka v polovici záhrady a nespočetné množstvá stromov jabloní, hrušiek, marhúľ a iného ovocia, ktoré zo záhrady vytvorili útočisko pred slnkom a jednu veľkú skrýšu pre nás deti. V trištvrte záhrady je modrá murovaná kaďa. Dedovi vôbec nevadilo, že je plná žubrienok a aj tak nás tam všetkých nahádzal a kúpali sme sa v nej celé leto. Keď žubrienky nevadili jemu, prečo by mali vadiť nám?
Ak sa mi už raz podarilo doraziť na koniec záhrady, čakal ma tam ten najväčší orech, aký som kedy videla a drevená bránička z pozlátaných driev ako z rozprávky, ktorá sa otvárala na heslo. Aby človek mohol vyjsť von na ulicu, musel poodkrúcať reťaz a prešmyknúť sa úzkou štrbinou.
A to nebolo všetko. V úvode záhrady boli poodkladané laty dreva, ktoré dedo veril, že by sa mu raz v živote mohli zísť. Pre babku to bola pravidelná téma na hádku, ale pre mňa najobľúbenejšie miesto z celého pozemku. Tu sa varili čarovné nápoje, stavali bunkre, stravovali mačky a kuli pikle. Okrem tohto na našom dvore žili aj všetky možné domáce zvieratá. Mali sme sliepky, kohúta, kačice, zajace (niekedy aj 24 zajacov, lebo dedo zajace nechcel zabíjať a akosi aj napriek jeho drobnohľadu sa množili – exponenciálne). Dokonca sme mali aj vietnamské čierne prasiatko s bruchom až po zem – Kešu. Keša nebola obyčajné lenivé prasa, bola súčasťou rodiny. Každé ráno sa jej podarilo vyvaliť bráničku a čakala nás na terase rovno pred vchodovými dverami a pýtala si raňajky. Kým jej to babka nezarazila. Z Keši sa, bohužiaľ, stal rodinný obed, ktorý som ja, samozrejme, nejedla.
Babka a dedo boli neodmysliteľnou súčasťou môjho života na dedine. Keby sme nemali ich, tak by naša záhrada nebola zelená a plná života a náš dvor by nebol plný zvierat. Nepamätala by som si, že sa káčatká najprv zohrievajú v malej škatuli pri otvorenej rúre a až potom sa dajú von. Nevedela by som, ako sa štrikuje, štopká, vyšíva či hačkuje. Ako sa robia salónky z celofánu a staniolu, ako sa pečú parené buchty či škrobia a žehlia kostolné obrusy. Nepoznala by som, že vchodová brána môže byť vždy otvorená a návštevy si podávajú kľučku. Že je vždy dostatok jedla pre každého, aj keď sa varí z mála. Že v sobotu ráno sa preberá len politika a v nedeľu chodí na omšu. Že muži aj ženy sú si rovní v každej debate a že i ja, dieťa, mám priestor vyjadriť svoj názor a niekto ma počúva.
Život s dedkom a babkou ma naučil, že môžem byť bezpodmienečne milovaná, že čas neplynie, ich trpezlivosť nemá konca kraja a ich láska je konštantná. Hrdosť v ich očiach pri každom i tom najmenšom úspechu je motiváciou napredovať. Bez nich by som tu nebola. Bez nich by som sa však ani nestala tým, kým som. A ja som im za to večnou dlžníčkou.
Kiežby malo každé dieťa takýchto starých rodičov a záhradu plnú tajomstiev. Toľko šťastia by bolo na svete. Ak ste takéto šťastie vy nemali, stále môžete byť takouto babkou a dedkom VY pre niekoho iného.
