Denník N

„Veľké“ národy sú pliaga ľudstva

Ilustrácia – Pixabay/Stefan Keller
Ilustrácia – Pixabay/Stefan Keller

Zišla mi na um paralela medzi svetom softvéru a medzinárodného spoločenstva.

Nie je tajomstvom, že keď sa niektorá softvérová spoločnosť stane príliš mocnou, začne mať jej moc škodlivé účinky. Preto sa pravidelne objavujú návrhy, že by bolo vhodné nasilu rozbiť napríklad Google a Facebook na viacero menších a navzájom si konkurujúcich firiem, pretože v podobe molochov, akými sú teraz, spôsobujú ľudstvu možno už viac škôd, než mu prinášajú úžitku.

Škoda, že sa takýto princíp nedá uplatniť aj na „veľké“ národy sveta. Slovo veľké patrí aj nepatrí do úvodzoviek: tie národy sú naozaj veľké kvantitou (počtom obyvateľov), ale pri kvalite (pri „duchu národa“) to býva bieda.

Konkrétne v posledných rokoch sa zreteľne prejavuje, že aj americký národ, aj ruský národ si vo svojich obrovských častiach želá fašistický režim, fašistického vodcu.

Či si to želá väčšina národa, či „len“ polovica, či „len“ tretina – to je pri obrovských masách tvoriacich tieto národy nepodstatné, lebo stále pôjde zrejme o trojciferný počet miliónov občanov, ktorí túžia po nastolení fašistického režimu namiesto dnešnej demokracie.

Rozdiel medzi Hitlerom 30. rokov minulého storočia a Trumpom a Putinom dnešných dní je ten, že okolnosti zatiaľ (zatiaľ!) neumožnili Trumpovi a Putinovi prejaviť sa naplno tak, ako sa nakoniec prejavil Hitler.

Keď v roku 1936 všetci nadšene zdravili Hitlera na ním organizovanej olympiáde, asi neočakávali, že už o 3 roky neskôr rozpúta 2. svetovú vojnu.

Keď v roku 2018 všetci nadšene zdravili Putina na ním organizovaných majstrovstvách sveta vo futbale, asi neočakávali, že už o 3 a pol roka rozpúta vojnu na Ukrajine a… ešte niečo viac?

Medzitým Trump má za sebou neúspešný „pivný puč“ v hitlerovskom štýle, ktorý zosnoval útokom na parlament v januári minulého roka, ale tak ako sa Hitler nedal odradiť prvotným neúspechom v mníchovskej pivárni a vrátil sa ešte silnejší, nedá sa odradiť ani Trump.

Niežeby „malé“ národy boli lepšie než tie „veľké“! Napríklad my Slováci a Slovenky. Obávam sa, že väčšina z nás by naozaj – keby mala tú možnosť – dala prednosť fašistickému režimu pred dnešným demokratickým. (A netreba nato ani sledovať ako vždy nepresné sociologické prieskumy – stačí počúvať ľudí na uliciach okolo seba.)

Fašizmus je veľmi príjemný režim pre tých, ktorí sú jeho vyvolení: čistý národ, čistá rasa. Všade je poriadok, lebo veď škodcov sme z čistého národa a rasy vykynožili. Válov je vždy viac-menej plný, aby človek s rodinou neumrel – a sloboda slova?! Prosím vás pekne, načo je komu taká totálna zbytočnosť, ktorá len do všetkého vnáša chaos a rozbroje!

Nie, my chceme mať vo všetkom jasno – vždy vedieť ukázať, čo je čierne a čo biele, kto je zlý a kto je dobrý. Nič medzi tým. Všetko musí byť jednoznačne nalinajkované.

Už žiadna neistota, prosím! Ani v otázkach osobného života a živobytia, a už vôbec nie v oblasti myšlienok!

A vôbec – kto tu potrebuje rozmýšľať? To je panská zábavka, panské huncútstvo! Rozmýšľať majú čas len tí, ktorí sú príliš leniví pracovať. Áno, vlastnými rukami, darmožráči jedni. Tomu, kto skutočne každý deň pracuje, už nezostane žiadny čas na mudrovanie, ale vyčerpaný po dobre odvedenej práci každý večer od únavy padne do postele a ihneď zaspí. Tak to má byť!

Domnievam sa teda, že túžba po takom či onakom variante „fašizmu“ (falošného, teda umelými alebo násilnými prostriedkami privodeného poriadku na úkor nám nepohodlných) je všeobecnou ľudskou vlastnosťou. Rozdiel je v tom, že keď po fašizme túži malý národík, väčšinou tým vytrestá „len“ sám seba (a predovšetkým prípadné menšiny v ňom žijúce, ktoré treba ako prvú prioritu vyhubiť).

Kým keď sa fašizmus presadí vo „veľkom“ národe, ako to v posledných rokoch predvádzajú ruský a americký národ, potom na ich lásku k fašizmu zväčša nedoplatia „len“ tieto „veľké“ národy, ale aj tie vôkol nich, prípadne celá naša planéta.

Dnes na fašizmus túžobne upierajú zraky Rusi a Američania – v minulosti to boli Nemci, Taliani či Japonci, no vo variáciách by sa dalo hovoriť aj o mnohých iných „veľkých“ národoch: o Číňanoch, Francúzoch či Britoch.

A na ich velikášske poblúznenia mysle vždy doplácali okolité národy, ak nie priamo celý svet.

Ach, keby sa tak dali „zrušiť“, teda rozdrobiť na malé národíky (akým je aj ten náš slovenský, pre iných neškodný) všetky „veľké“ národy tohto sveta!

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.avenarius.sk. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.