Denník N

Ako auto ovládlo Prievidzu a cesta sa stala jej centrom

Centrum Prievidze je mŕtve, lebo v nákupných centrách sú atraktívnejšie obchody a nedá sa tam parkovať. Podľa toho, ako vnímame centrum, nájdeme tam večer otvorených nula reštaurácií alebo dve (čínske) reštaurácie. Krčma žiadna. Jeden kandidát na primátora na billboardoch ponúka riešenie na to, že „V Prievidzi skapal pes“. Nie je to úplne spravodlivé, pes úplne neskapal, život tu zodpovedá akémukoľvek 45-tisícovému slovenskému mestu. Akurát centrum už nie je iba jedno, to centrum-centrum s radnicou, kostolom a námestím. Je ich viac.

Okrem mŕtveho centra-centra je tu iné: 2) nákupné centrum je v dvoch hlavných nákupných zónach na okrajoch, 3) reštauračno-prechádzkové v Bojniciach, kde sú najlepšie reštaurácie súmestia, kaviarne, remeselná zmrzlina a promenáda pod Bojnickým zámkom, 4) večerné v živých zónach s podnikmi na sídliskách, odkiaľ môžete prísť opití pešo domov, a hlavne – nad čím sa chcem pozastaviť – na dlhej Bojnickej ceste, ktorá vedie z centra-centra Prievidze do Bojníc, ale aj z veľkých sídlisk do najväčšej nákupnej zóny.

Cesta ako centrum sa mi na Slovensku zdá výnimočným javom, a preto ju nazvime výnimočne Cestou. Je to obyčajná dvojprúdovka s patchworkom rozbitých chodníkov so zriedkavými prechodmi, kde sa väčšina ľudí ako plaché lanky hádže do medzery medzi autami, aby prešli na druhú cestu.

Táto dlhočizná škaredá Cesta sa stala 5) „denným“ centrom Prievidze – takým tým, kde idete do banky alebo na kávu. Nikto to neplánoval, mesto to o sebe príliš nevie a ani tak k Ceste nepristupuje. Iba sa to rokmi stalo – denné centrum tu vytvorili prúdy obyvateľov, ktorí nasadli do áut, pretože príliš veľa iných šancí nemali a biznis ich skrátka nasledoval.

Postupne tu otvárajú kaviarne (prevádzok je niekoľko, môžete si dať klasickú taliansku kávu, hipsterský batch-brew či flat-white s cheesecakom), reštaurácie (halušky v českej pivárni, rizoto na streche bývalej slobodárne, poké bowl v malom bistre alebo ázijské fusion v podniku, ktorý sa rozvinul z úspešného foodtrucku, či vegánsky obed). Sú tu dve pekárne – jedna na kávu so sebou s dopekmi, druhá s vlastným pečivom a kaviarňou s detským kútom a so sedením vo vnútri, presúvajú sa sem banky, zákaznícke centrá, je tu kníhkupectvo, je tu centrála Alzy a môžete si sem prísť dať urobiť vlasy; ak ste pán, tak aj bradu v miestnom „tradičnom barberovi“.

Cesta je výnimočná, a tak tu vznikol aj zvláštny druh architektúry – domy, v ktorých nikdy nevidíte zadnú časť, a ak sa posnažíte ju vidieť, zistíte, že nemá byť videná (napríklad nie je zateplená alebo nemá dokončenú fasádu) – priečelia budov nemajú vyzerať pekne, majú byť len nosičom na reklamné pútače, jasne viditeľné periférnym pohľadom z auta. Sú to narýchlo postavené domy s predajnou plochou, veľkými výkladmi, prístupom k Ceste parkovaním. Prípadne sú to akési dočasné/permanentné domy, ktoré sú natlačené pred iné, skutočné domy, ale žijú z prístupu k Ceste. Cesta je škaredšie centrum ako centrum-centrum, ale je praktická.

Úpadok MHD je v Prievidzi drastickejší ako vo veľkých mestách (v roku 2021 prepravila SAD Prievidza o polovicu cestujúcich menej ako pred 10 rokmi), cyklistická alternatíva nehrozí, bicykel je tu námet na výlet, nie prostriedok prepravy. Ľudia nemajú inú šancu, ako nasadnúť do áut a tlačiť sa v zápchach, relatívne pohodlný život sa tu dá žiť len s autom. To, čoho sa bojíme, že sa stane vo veľkých mestách, sa už stalo v Prievidzi – zároveň to, čo sa tu stalo, je vlastne jeden veľmi zaujímavý experiment. Bojnická Cesta v Prievidzi je miestom, kde aj na Slovensku uvidíte Ameriku – tú spred 70 rokov.

Teraz najčítanejšie

Radoslav Augustín

Ako dieťa viedol fiktívnu televíziu, potom založil Mediálne.sk, aby mohol o médiách písať, a prešiel do SME a potom do Denníka N, aby médiá robil. Zaujíma sa okrem médií o mestá. V súčasnosti je šéfom produktu Denníka N.