Denník N

Opäť v Oxforde: sťahovanie, nová izba a rozhovor o Baťovi

Presne pred rokom som prvý krát vstúpila na anglickú pôdu. Okrem obrovského 30-kilogramového kufra ma na ceste do Oxfordu ťažilo aj veľké množstvo očakávaní, plánov a starostí. Tento štvrtok som sa do Oxfordu vrátila už ako druháčka nielen s ľahším kufríkom, ale aj ľahšou hlavou. Veľmi sa teším , čo mi nový rok štúdia prinesie.

Prvý človek ktorého som pri príchode do môjho college stretla bol neprekvapivo jeden z našich vrátnikov. „Ahoj, Paulína, ako sa máš, ako môžem pomôcť?“ spýtal sa ma slušne a hneď som sa cítila ako skutočne v Anglicku.  Ani nie o minútu som už mala kľúče od izby a mohla som začať zdĺhavé sťahovanie.

Moja tohtoročná izba je presne na opačnej strane areálu ako sklad, kde som si pred letom odložila všetky veci.  Sťahovanie bolo riadna rozcvička. Námaha mi ale stála zato, lebo izba ktorú mám je veľmi pekná. Je asi dvojnásobne väčšia ako tá, ktorú som mala minulý rok a má vyšší strop. Okrem toho má aj krb, aj keď nepoužívaný a  dvojmetrové okno s výhľadom na vrátnicu a našu College Tower (vežu). Priamo oproti dverám mám kuchynku, ktorú zdieľam iba s tromi ďalšími ľudmi. Všetkých troch dobre poznám a tak sa teším, že tu takto budeme blízko seba. Okrem nás štyroch na našom podlaží už nikto nebýva. Máme tu ale knižnicu, čiže naša chodba je jednou z tých najfrekventovanejších v celom kolégiu, čo je výhoda a nevýhoda zároveň.

Rovno pod mojou izbou sú kolégiové spoločenské priestory a bar. Tam som po nasťahovaní zamierila po pohár vody. To som ešte nevedela, že mám kuchynku rovno pod nosom. Z baru som bola ale hneď pri vstupe nemilosrdne vyhodená. Ukázalo sa, že ho má na večer prenajatá letná jazyková škola. V lete je Oxford plný ľudí, ktorí si tu platia za kurzy angličtiny. Začiatkom Októbra ich plynulo vystriedajú študenti vracajúci sa z prázdnin. Z toho že som v našom bare stretla jazykovú školu som pochopila, že som priletela príliš skoro. Zo študentov tu zatiaľ skoro nikto nie je. Väčšina príde až v pondelok.

Moja kamarátka Apolla ale priletela už v utorok z Bangladéša. Po neúspešnom pokuse vniknúť do baru som sa rozhodla zájsť k nej na návštevu. V ruke som si niesla prázdny pohár. Od momentu keď som opustila domov už prešlo 11 hodín a za ten čas som ešte nič nepila. Keď som ale uvidela Apollu, hneď som zabudla na smäd a namiesto toho som ju zasypala otázkami. Mali sme toho toľko, čo sme si chceli povedať. Nakoniec som sa predsa len dostala do kuchynky a napila som sa dlho vytúženej vody.

Ako som pila, všimla som si, že Apolla ma na nohách šľapky s nápisom BATA. „Tie topánky máš z Bangladéša?“ spýtala som sa. „Áno, je to u nás obľúbená značka. Ich topánky sú síce na domáce pomery dosť drahé, ale zato kvalitné.“ Pre mňa to bola úplne nová informácia. Vedela som, že Baťa je veľká spoločnosť, ale nepovedala by som, že ich topánky sú také populárne práve v Bangladéši. Tak som hneď Apolle povedela, že som z mesta ktoré bolo založené okolo jednej z prvých tovární na Baťove topánky. Rozprávala som jej celý príbeh vzniku nášho mesta a spomenula som jej Tomáša Baťu a jeho rodinu. Bola dosť prekvapená. Vôbec nevedela, že Baťa je pôvodne Československá značka. Povedala, že o tom musí rozhodne povedať rodičom. Jej mama vraj mala jeden pár ktorý nosila 15 rokov a má tú znáčku veľmi rada.

Asi už bolo dosť neskoro, ale prišlo nám obom veľmi vtipné, že sme sa takto veľa o sebe dozvedeli skrz jej šlapky. Ja som z Baťovian a ona má v rodnom meste tiež miesto nepriamo pomenované po Baťovi. Ide o obchod so sladkosťami. Domáci ho volajú BATA miesto, lebo sa nachádza vedľa Baťa obuvi. Predávajú tam špecifický druh sladkostí, ktorý sa nedá zohnať asi nikde inde na svete a je preslávený po celom kraji. Okrem iného je BATA aj úplne prvé slovo, ktoré Apolla ako malá sama prečítala. Bola s otcom na trhu a uvidela tam nápis BATA. Písmená B a A už poznala a T si domyslela.

Zobrala som Apollu do mojej novej izby ukázať jej moje Baťa sandále. Vzájomne sme si porovnávali topánky a smiali sme sa a smiali. No bol to jednoducho skvelý prvý večer. Dúfam, že takých ešte bude veľa.

Teraz najčítanejšie

Paulína Vicenová

Vďaka štedrým Slovákom, ktorí podporujú mojú verejnú zbierku môžem už druhý rok študovať biomedicínu na Oxfordskej Univerzite.  Cez tento blog  postupne dokumentujem môj študentský život na jednej z najlepších univerzít sveta. Aj takýmto spôsobom chcem zostať v kontakte s mojimi podporovateľmi a ukázať im, ako sú ich finančné dary využité. Zároveň dúfam, že sa mi podarí aspoň trošku pomôcť Slovákom, ktorí by radi šli na kvalitnú školu v zahraničí, ale sú na pochybách, čo všetko to obnáša : ).