Investícia do farebného filmu

Firma si za tento počin zaslúži uznanie. Na rozdiel od svojho najväčšieho konkurenta, americko-francúzskeho konzorcia Technicolor, nešla tam, kde v tom čase najhlasnejšie cvendžali doláre: do Hollywoodu. (V tých rokoch sa totiž snažili aspoň tie najväčšie trháky, napríklad Odviate vetrom, nakrúcať farebne a nie iba čiernobielo, čo bol vo svetovom kine štandard minimálne do 50. až 60. rokov.)

Nie, Northman si úmyselne zvolil dokumentárny žáner: chcel pre budúce generácie zachytiť našu planétu takú, aká vtedy bola. Ba dokonca sa pritom neobmedzil len na americký kontinent! Čo je pri tradičnej zahľadenosti Američanov samých do seba ešte chvályhodnejšie.

Northman sa vydal na cestu okolo sveta, teda aj do Európy, a v polovici 30. rokov „zablúdil“ i do vtedajšieho Československa. Dlho sa u nás nezdržali, zachovalo sa len niekoľko minút farebných záberov – ale stále lepšie než nič.

Tu už sa trocha prejavil „americký prístup“: orientácia na celebrity. Nie, Američania z Northmana sa k nám nevybrali nafilmovať žiadnu z našich mnohých prírodných krás… ale prišli za prezidentom Masarykom.

Do istej miery je to pochopiteľné. Masaryk mal americkú manželku a v Amerike pred založením Československa roky pôsobil nielen ako politik, ale aj tam na univerzite vyučoval filozofiu.

Vďaka známemu z filmového ústavu som sa dostal k spomínaným unikátnym záberom. Keďže na YouTube ich asi tak skoro neuvidíme (naďalej podliehajú autorským právam), podelím sa o svoje dojmy aspoň tu v blogu.

Zábery sa začínajú na akejsi širokej, priestrannej mestskej terase. Žiaľ, k filmíku v tej podobe, v akej sa ku mne dostal, neboli pripojené žiadne vysvetľujúce materiály – žiadny sprievodný text, nič. Zvuková (či skôr „ruchová“) stopa je k dispozícii, ale na nej žiadny komentár; počuť len ruchy z terasy, z ulice…

Skrátka filmársky „raw cut“ (surový nezostrihaný materiál). Jeho hodnota skutočne spočíva (asi len) v tom, že ide o originál farebné zábery; ak by to isté nakrútil ktokoľvek čiernobielo, zrejme by „film“ skončil možno aj celý v strižni v koši, lebo dohromady sa v ňom takmer nič neudeje.

Miesto nahrávania nedokážem identifikovať. Jasné je len toľko, že to nie sú ani Topoľčianky, ani Lány, ani Praha.

Na začiatku záberov stojí Masaryk v hlúčiku ľudí na terase, zhovárajú sa (no ich slová vo filme zreteľne nepočuť – kamera je od nich v „úctivej“ vzdialenosti), občas sa z terasy pozerajú na ľudí idúcich okolo po ulici, občas im niekto z ulice zamáva. Väčšina z Masarykových spoločníkov sú muži, ale zbadal som aj tri či štyri ženy. Historici by zrejme z voleja dokázali identifikovať väčšinu z nich – ja nikoho, len Masaryka. Možno to boli vtedajší politici, možno predstavitelia mesta, na ktorého návštevu očividne prišiel prezident Masaryk, a možno to boli aj niektorí z Masarykových početných rodinných príslušníkov.

Pár minút sa nič nedeje a potom sa kamera začne hýbať, vzďaľovať od hlúčiku na terase. Kameraman stále viac cúva, až cez veľké krídlové dvere vycúva do veľkej, pomerne ornamentálnej (s výzdobami a obrazmi po stenách) a v týchto chvíľach prázdnej miestnosti.

Uprostred miestnosti kameraman zostane stáť, s objektívom namiereným na dvere na terasu. Očividne si zaumienil, že počká na návrat spoločnosti z terasy, aby ho mohol nafilmovať.

Znova sa pár minút nič nedeje, tentoraz ani nikoho nevidíme; máme pred sebou len otvorené dvere na terasu a v pozadí počuť (ale nerozumieť) tlmené hlasy.

Raz však predsa len kamera urobí krúživý pohyb okolo celej miestnosti a zaberie pritom aj výhľad do susednej miestnosti, v ktorej sa hemží viacero osôb, pričom sa mi zazdalo, že som medzi nimi zbadal aj výraznú fyziognómiu Karla Čapka. To by bol filmársky úlovok! A možno aj historicky zaujímavý, lebo sa povráva, že vo svojich posledných rokoch si Masaryk s Čapkom už veľmi nerozumel. Ak ich však tu vidíme spolu na recepcii…

Potom to konečne príde. Ľudia sa postupne, krôčikmi vo dvojiciach či v trojiciach, zahĺbení v rozhovoroch začnú trúsiť z terasy späť do miestnosti. Medzi poslednými vkročí do miestnosti prezident Masaryk.

Prejde pozdĺž takmer celej miestnosti až k drevenému, ornamentálnemu zábradliu, obíde ho, zasadne za mohutný, starožitný mahagónový stôl, chopí sa pera v kalamári, ktoré je už preňho pripravené, a začne písať do obrovskej, hrubej knihy v ozdobných kožených doskách (žeby kniha hostí?), ktorá už preňho takisto čakala otvorená na správnej strane.

Pochopil som, že takáto príležitosť sa mi už nemusí nikdy naskytnúť. Pristúpil som k drevenému zábradliu a oprel sa oň oboma rukami. Zdvorilo som čakal, kým Masaryk písal, a keď sa mi zdalo, že už dopísal, povedal som:

„Pane prezidente!“ Masaryk zdvihol hlavu. Neviem, prečo som ho – polovičného Slováka – oslovil po česky, ale tak to zo mňa vyšlo.

„Mohu jenom jednu otázku? Jakou radu máte pro náš národ – naše národy – teď, když na nás doléhá nebývalá tíseň z různých stran? Když najednou neplatí, na co jsme byli dosud zvyklí celá desetiletí a co jsme brali jako samozřejmost?“

Masaryk nič nehovoril a len si ma zrakom premeriaval. Zrejme sa sám seba pýtal, kto som a odkiaľ som sa tam vzal, ale ak sa mi podarilo prekonať bariéru jeho ochranky aj protokolu, asi budem neškodný.

Urobil zopár posledných ťahov perom, potom knihu zachlopil a vstal od stola.

„Nebát se!“ povedal rázne, vyšiel spoza zábradlia, potom popri mne a namieril si to k východu z miestnosti.

„… a nelhat?“ spýtal som sa nesmelo.

Na odchode sa ku mne ešte raz obrátil:

„Dobře víte, panáčku, že vědomí spolupatřičnosti všech národů – podtrhuji, všech národů! – lidstva v průběhu dějin jedině narůstá. Nebude tomu jinak ani v budoucnu, i když jistě nejde o proces lineární. Možná nás teď čekají krušná, ba krutá léta. A pak…“ Prezident sa odmlčal; akoby pôvodne chcel niečo dodať, ale rozmyslel si to.

„… pravda zvítězí?“ spýtal som sa s úsmevom, ale hneď som sa zacítil hlúpo a trápne. Nerád by som vyvolal dojem, že si uťahujem z prezidentského motta.

Našťastie, prezident už medzitým vyšiel z miestnosti a moju dodatočnú otázku nezačul.

Veľmi vľúdny teda nebol, skonštatoval som v rozpakoch. Začal som pátrať po možných príčinách a kontrolovať svoj zovňajšok. Keď mi zrak padol nadol, zdúpnel som: ach, ja hlupák! Zase som mal na sebe – ako vždy – zablatené tenisky. Čo ti to zišlo na um, predstúpiť takto pred prezidenta republiky!

Isteže, aj Masaryk mal na sebe vysoké jazdecké čižmy. Problém bol v tom, že Masaryk aj v jazdeckých čižmách pôsobí, akoby ho vylúpli zo salóna, kým ja keď sa nahodím do svojho najlepšieho oblečenia na návštevu divadla, vyzerám, akoby som sa práve vynoril z maštale.

Ostatní sa pobrali za prezidentom a miestnosť sa pomaly vyprázdnila.

Zostali sme v nej nakoniec už len ja a ešte jedna osoba. V najkvalitnejšom obleku vyfintený korpulentný pánko s pivným bruškom (či skôr brušiskom). Prešiel na pravú stranu miestnosti a poobzeral sa doprava a doľava. Potom prešiel na ľavú stranu miestnosti a znova sa poobzeral na všetky strany. Asi člen prezidentovej ochranky, dedukoval som, alebo iný nižší člen jeho štábu.

Napokon si to namieril k pozdĺžnej stene, pri ktorej bola pristavená čalúnená lavica. Sadol si na ňu, a potom si na ňu dokonca ľahol. Namiesto vankúša použil svoje zložené dlane, položil na ne hlavu a privrel oči.

Podišiel som k nemu, čupol som si k lavici a potľapkal pána po ramene:

„Haló, pane! Co byste na to řek, kdybyste věděl, že si tady povídáte s člověkem z roku 2022?“

Otvoril na mňa jedno nevraživé oko:

„Co byste na to řek, kdybyste věděl, že si tady povídáte s člověkem z roku 1935, který si chce, sakra, zdřímnout?“

A za veľkého supenia, funenia a chripenia začal náročnú operáciu prevracania sa na druhý bok, tak aby ležal čelom k stene. O chvíľu som pred sebou naozaj videl už len jeho nesmierne široký, luxusnou látkou zahalený chrbát a iné zadné partie.

Vstal som a znova som sa rozhliadol po miestnosti. Nikde nikoho. Len v najodľahlejších miestnostiach rezidencie ešte nezreteľne odznievali posledné hlasy členov prezidentskej delegácie.

V tejto chvíli sa hodnotné zábery nakrútené firmou Northman Zodiac prerušili a ďalšia interakcia s historickými postavami už nebola možná.