Prečo je slovenská spoločnosť nestabilná
Slovenská politika ale aj celá spoločnosť je vysoko volatilná, čo sa týka politiky a politikých názorov. Kulminuje to ostatné tri roky: preferencie a politické štruktúry sa prudko menia a politické strany prudko naberajú a zase strácajú popularitu. Iný príklad: spoločnosť ešte prudšie ako na Západe prešla od „pandemickej spolupatričnosti“ v prvých mesiacoch k prudkému rozšíreniu kriticko-konšpiračných príbehov.
Za vinníka tejto modernej tekutosti bývajú označované sociálne médiá, prípadne nezodpovedná demagógia politikov. Do značnej miery je to pravda. Ale je tu ešte jeden aspekt: slovenská spoločnosť je veľmi plochá, nemá rozvinuté štruktúry, ktoré inde dodávajú diskusiám a dianiu určitú vnútornú stabilitu.
Konkrétne nám chýbajú tieto veci:
- Intelektuálne autority. Jednoducho nemáme súbor verejne známych osobností, ktoré by mali širokú rozpoznateľnosť ako niekto, koho „treba počúvať“. Nikdy u nás napríklad nevznikol súbor „public intellectuals“ (Walter Lippmann, Jean-Paul Sartre, Raymond Aron, Jürgen Habermas, prípadne, v britskom ale aj americkom prostredí, niektorí komentátori a esejisti prestížnych periodík ako The New York Review of Books, starší The Spectator…). „Public intellectual“ je niekto, kto hovorí verejnosti veci, ktoré tá o sebe nevie, alebo si nechce pripustiť: hovorí aj nepríjemné veci, prináša nové koncepty či jazyk, šíri určitú osvetu vedomosťami aj ukážkami racionálnej diskusie. Ak je u nás niektorým z táborov niekto vyzdvihovaný ako „intelektuál“, je to niekto, kto, naopak, hovorí uspokojujúce klišé, venuje sa jednoduchej exegéze, a jeho hlavnou logickou operáciou sú sofizmy. A je jedno, či je to „občiansky“ intelektuál alebo nejaká „autorita“ z domáceho konzervatívneho prostredia (Smer, kresťanskí konzervatívci, tradičné „matičiarske“ prostredie, alebo niekto z reakčno-konšpi scény). Problém je, že autority nemajú kde vyrastať: nepestuje sa umenie debát a argumentácie (písomnej či verejného prejavu), ani rešpekt k autoritám, ktoré niečo vo svojom obore dokázali (napríklad akademici, ale aj staršia literárna generácia). A keď nie sú, „autoritou“ je hocijaký krátkodobo príťažlivý príbeh, či už z médií hlavného prúdu alebo „konšpirátorskej“ reakcie. (Iste, mení sa to aj na Západe: tam kde by kedysi bola autoritou Joan Didion alebo Daniel Bell nastúpili „pop intelektuáli“ typu Žižeka alebo Pinkera, alebo dokonca hostitelia nočných chatshows. My sme si ale neprežili ani obdobie, keď by sa tu tie intelektuálne texty o modernom Slovensku mohli aspoň archívne nazhromaždiť.)
- Kultúrna reflexia. Od francúzskych románov 19. storočia kriticky odrážajúcich sociálne zmeny aj premeny spodných prúdov vedomia či plytkosť buržujov až po sitcomy BBC, ktoré ukazujú smiešnosť správania istých častí strednej triedy alebo paradoxy modernej morálky, rozvinuté európske spoločnosti vždy mali silný prvok reflexie cez kultúru. To v zásade na Slovensku neexistuje, ak nerátame úplné klišé (ak niekto zobrazuje moderné Slovensko „kriticky“, tak je tam podnikateľ a zlatokopka, a pod.) alebo novodobé angažované umenie (protivládne piesne a pod.). Neexistuje ani žiadna rozvinutejšia diskusia o umení a jeho nutnosti spoločnosť nútiť myslieť alebo ňou otriasť.
- Médiá. V modernej spoločnosti majú veľkú moc tým, že určujú základné príbehy, jazyk, ale tiež poskytujú priestor na to, čo je opísané v predošlých dvoch bodoch. Stabilita britského ekonomického establišmentu je aj stabilita udržiavaná textami Financial Times, nemeckého stredného a vyššieho stavu textami vo FAZ či SZ. Naše médiá nemajú ambíciu formovať dlhodobú diskusiu, jazyk, argumentáciu. Zvlášť markantné je to pri verejnoprávnych médiách, kde neexistuje ekvivalent BBC, ale ani ORF, či ČT ale dokonca ani ambícií štátnych médií spred roku 1989, ktoré boli omnoho ambicióznejšie v tvorbe originálnych programov, dohľadu nad čistotou jazyka alebo osvetou. Dnes jazyk ambícií (o niečo originálne, o niečo formujúce) nepočuť.
- Stavovské a iné profesionálne organizácie. Odbory a najmä zamestnávateľské organizácie u nás prakticky nemajú vlastné intelektuálne kapacity a aktivity a aj ich celkový vplyv v spoločnosti je malý. To isté ale platí o akademických či kultúrnych asociáciách. Jedným z dôvodov, prečo sa hospodárska či kultúrna politika niekedy tvorí podľa toho, ako sa vyspal príslušný minister, je jednoducho to, že neexistuje dlhodobá štrukturovaná diskusia, prijaté argumenty, autoritatívne dlhodobé názory.
- „Programy“ a vízie. Platí to ako pre čiastkové politiky tak politiky ohľadom spoločnosti ako takej. V Británii či Nemecku bolo v povojnovom období viac-menej desaťročia jasné, aký model zdravotníctva či vysokého školstva sa bude pestovať, viac-menej sa na tom zhodli všetky relevantné politické a spoločenské sily. Podobne ako bolo vo Francúzsku desaťročia jasné, čo je základný republikánsky model fungovania spoločnosti a politiky alebo v Rakúsku, ako má fungovať stranícke usporiadanie na štátej úrovni. Nič podobné nemáme. A je to aj preto, že chýbajú podklady: programy a vízie, ktoré by neboli znôškou marketingu alebo chvíľkových ľúbivých nápadov, ale dobre vyargumentovanými víziami. Najmä ale chýba taká verejná diskusia, ktorá by pre tú argumentáciu dávala priestor.
- Viditeľná stabilita „štátnosti“. Opäť, v tradičných demokraciách ju aj fyzicky predstavujú napríklad majestátne budovy, ale aj profesionálne, autoritatívne verejné inštitúcie. Ak chýba takéto ukotvenie politickej reality, chýba aj ukotvenie všetkého ostatného: vízií, dlhodobého trpezlivého spoločenského progresu, autorít.
Inými slovami, to, čo u nás máme, je stabilita letargie, únavy a nesmelosti. Preto tak malý pokrok v hospodárstve, v rozvoji spoločnosti (de facto sme ešte stále socialistickým Slovenskom jemne stiahnutým kabátom kapitalisticky orientovanej výroby). Naopak, chýba nám vnptorný kultúrny a spoločenský kvas, ktorý by bol moderovaný spomínanými stabilizačnými prvkami typickými pre každú rozvinutejšiu modernú spoločnosť.
A vývoj nsledujúcich rokov môžeme sledovať s jednoduchým „checklistom“ v ruke: ak sa nebudú rozvíjať vyššie spomínané štruktúry, ostaneme rovnakou spoločnosťou, ako sme teraz. V jadre letargickou, na politickom povrchu vysoko nestabilnou.