Hudobne silná a inscenačne rozpačitá premiéra Carmen v SND

To, či je premiérovaná Carmen inscenáciou modernou, alebo klasickou, či je jej dej posunutý v čase a priestore, alebo či zostáva verný pôvodnej predlohe, či je kulisami zobrazované prostredie chápané ako konkrétne, alebo ako abstraktné, toto všetko nehrá až tak významnú rolu. Som úplne otvorený všetkým naznačeným variantom.

Problém ponúkaného výsledného tvaru premiérovanej Carmen však nie je v spomínaných mantineloch jej možného stvárnenia, ale úplne inde. Predkladaná verzia totiž vyvoláva viaceré otázniky ohľadom logiky ponúkaných obrazov, keď divákovi nie je zrejmé, prečo sú niektoré situácie rozohrávané spôsobom, ktorý práve vidí na scéne.

Otázka “Prečo?” visí vo vzduchu takmer neustále a divák na ňu nedostáva odpoveď. Zaoberať sa v tejto situácii tým, či autori chceli dosiahnuť moderné, alebo klasické spracovanie je stratou času, pretože v rozprávaní príbehu nefungujú ani niektoré úplne elementárne prvky.

Inscenácia je zasadená do obdobia osemdesiatych rokov minulého storočia. Tomu by zodpovedali aj moderné kostýmy v prvom dejstve. Prečo sú však v druhom dejstve postavy odeté akoby z úplne iného obdobia? Ich estetika sa zmenila, znamená to, že v rozprávaní príbehu sa tiež zmenilo niečo, čím by sa iná štylizácia dala odôvodniť? Kulisy predsa naďalej zodpovedajú pôvodnej dobe…

A prečo sú v druhom dejstve všetky dievčatá v dave v temer rovnakých čiernych šatách? Je v tomto výtvarnom zámere ukrytá nejaká symbolika? Ak áno, tak aká?

Možno ide práve o to, aby Carmen, ktorá je ako jediná odetá v neprehliadnuteľných červených šatách, vizuálne vynikla voči všetkým ostatným ženám v čiernom.

Mohlo by ísť napríklad aj o náznak, že Carmen je nekonvenčná rebelka, svojim spôsobom večný búrlivák, zatiaľ čo všetky ostatné dievčatá v dave sú konvenčné a striktne sa pridržiavajúce rovnakých, spoločnosťou všeobecne akceptovaných pravidiel (a preto sú aj odeté všetky takmer rovnako). Nuž to by v podstate aj zodpovedalo jednej z mnohých vrstiev príbehu Bizetovej opery.

Zároveň sa však natíska otázka: A v prvom dejstve Carmen nebola rebelka, ak sa vtedy vizuálne neodlišovala od zvyšku spoločnosti? Prečo všetky dievčenské postavy v dave vtedy mohli byť oblečené rozmanito a rôznofarebne a teraz už nemôžu? Motivácia celej symboliky je nejasná.

Premiérovaná Carmen v SND. Foto: Marek Olbryzmek

A prečo ešte neskôr, v treťom dejstve, sú už znovu všetci opäť v moderných kostýmoch z osemdesiatych rokov, akoby druhé dejstvo s inou estetikou ani neexistovalo?

Aby nedošlo k nedorozumeniu, ja nemám žiadny problém so žiadnou zmenou, pokiaľ je v inscenácii nejako logicky vysvetlená.

Tak ako je nedostatočne pochopiteľná motivácia zvoleného vizuálneho kľúča, rovnako nie je dostatočne pochopiteľná ani motivácia v konaní postáv.

Na scénu vchádza toreádor Escamillo, ktorý je miláčikom davov a pomyselným idolom žien, aby zaspieval svoju chytľavú známu áriu. Je obklopený množstvom svojich obdivovateliek a fanúšikov. To všetko je uveriteľné, slávny toreádor je predsa dobovou analógiou “filmovej hviezdy”.

Premiérovaná Carmen v SND – Daniel Čapkovič ako Escamillo. Foto: Marek Olbryzmek

Lenže potom ako Escamillo dospieva, odíde do baru (v pôvodnom príbehu je to taverna Lillasa-Pastiu) a sedí tam po celý zvyšok obrazu úplne sám, opustený. Bar je pritom v tej chvíli plný ľudí. Divák si opäť kladie otázku “Prečo?”.

Veď ak je Escamillo zbožňovaným miláčikom davov, prečo sa ostatné osadenstvo v bare naraz k nemu vôbec nehlási? Čo bráni réžii posadiť vedľa neho aspoň dve-tri obdivovateľky, ktoré s ním budú konverzovať a popíjať, aby logika naznačených a už raz rozohraných vzťahov bola dohraná až do konca?

Nehovoriac o tom, že ľudia sediaci v bare len nemo pozorujú scénu, popíjajú a …mlčia.  Ľudia popíjajúci v bare sa väčšinou budú medzi sebou rozprávať a diskutovať, pričom samozrejme niektorí môžu aj pozorovať dianie v okolí, ale určite nie všetci unisono. Znázorňovaná herecká akcia, ktorá má dotvárať prostredie, nepôsobí uveriteľne.

O bitkárskej scéne ani nehovorím. Keď sa ženy bijú pred fabrikou takým spôsobom, že všetky najprv vchádzajú na javisko cez úzky otvor naznačenej vstupnej brány továrne a hromadnú šarvátku odštartujú akoby na povel, tak to vzbudzuje skôr pobavený úsmev. Je predsa nelogické, aby sa masová akcia strhla v priebehu jednej sekundy doslova z bodu nula.

Každý spor sa nejako začína, nejako rozvíja a nejako vrcholí a týka sa to samozrejme aj bitiek. Aj násilný konflikt predsa vzniká vždy postupne, viac a viac sa rozširuje na čoraz väčšiu skupinu ľudí, až sa samozrejme nakoniec môže skončiť aj vzájomnou hromadnou melou. Postavy sa však málokedy začnú strkať a biť každý s každým na základe gesta dirigenta, že už teraz.

Lenže čo robiť, ak partitúra v daných taktoch šarvátku predpokladá a hudba už hrá. Nuž, je možné sa úspešne napríklad tváriť, že konflikt sa začal už krátko predtým, len to divák dovtedy nevidel.

Toto sa ale nedá dosiahnuť, ak postavy majú najprv vojsť na javisko cez úzky otvor brány továrne, čo im relatívne dlho trvá. Museli by sa tam doslova vrútiť z rôznych strán, ukazujúc, že sa nachádzajú už uprostred trenice. Niekoho je možné na scénu aj sotiť, alebo dotlačiť, predstavivosti sa medze nekladú.

Lenže keď si inscenátori zastavajú priestor kulisami takým spôsobom, že sťažia postavám príchod na scénu zboku, respektíve zo strán, no tak potom to nemôže dopadnúť inak. Vzájomné strkanie sa v takom prípade skončí rovnako náhle, ako sa začalo – poslušným odchodom všetkých postáv z javiska cez tú istú úzku vstupnú bránu.

Je veľký rozdiel, či to, čo sa deje práve na scéne logicky a dôveryhodne vyplýva z už predtým rozohranej situácie, alebo či sa to odohráva len preto, lebo to v danom okamihu predpokladá libreto a partitúra. Rozdiel medzi prvou a druhou možnosťou je rozdielom medzi kvalitne vystavanou a vygradovanou scénickou akciou a napríklad školským predstavením.

Premiérovaná Carmen v SND – Luis Chapa ako Don José a Annunziata Vestri ako Carmen. Foto: Marek Olbryzmek

Keď Carmen prvý raz vchádza na scénu, zbor spieva: “Carmen, všetci po tebe túžime, kedy príde deň, kedy nás budeš milovať?” Nikto zo zboristov sa v tej chvíli na Carmen ani nepozrie, všetky oči sú uprené na dirigenta. Samozrejme chápem, že hudba je vždy na prvom mieste, lenže presviedčať Carmen, že je objektom mojej túžby a nebyť k nej aspoň pootočený, nepôsobí príliš dôveryhodne.

Podobne, keď Don José v posledných taktoch opery svoju milovanú zapichne nožom a nešťastný a zlomený lamentuje: “Zabil som ju. Ach Carmen, Carmen moja milovaná” má v tej chvíli mŕtvu Carmen za svojim chrbtom, takže na ňu vôbec nevidí a nič iné mu zrejme nezostáva, len uvedené slová vyznania adresovať publiku a nie jej.

Logický výklad toho, čo sa práve odohráva na scéne absentuje.

Samotná scéna svojou strohosťou a neútulnosťou kráča v duchu 80-tych rokov, vstup do fabriky predstavovaný betónovou navážacou rampou s bránou pôsobí naozaj dojmom neútešného priemyselného areálu, čo dobre napomáha vykresliť šedivé prostredie osemdesiatych rokov minulého storočia.

Zatiaľ čo v prípade  priestoru uvedená estetika bola v poriadku, v prípade dobových kostýmov išlo o úplný krok vedľa. Treba úplne otvorene povedať, že niektoré kostýmy sa vyslovene nepodarili.

Vo všeobecnosti platí, že ženy sa obliekajú takým spôsobom, aby zakryli svoje prípadné telesné nedostatky a to rozhodne platilo aj pred štyridsiatimi rokmi. Kostýmový výtvarník však prikročil práve k opačnému prístupu. Niektoré z kostýmov z 80-tych rokov doslova zvýrazňovali nedokonalosti postáv, či už zboristiek alebo sólistiek. Oblečenie jednoducho nemá ženu bezdôvodne hyzdiť.

Taktiež Carmen má byť zvodná a sexi, pretože inak sa stráca celá podstata príbehu, ktorého jednu z vrstiev tvorí aj dilema muža, či si má vybrať pre svoj život eroticky príťažlivú, ale pomerne divokú a nespútanú ženu, alebo radšej ho prežiť s “dobre vychovaným” dievčaťom striedmych mravov a zaužívaných konvencií. Nie som si istý, či zvolené džínsové kraťasy sexappeal hlavnej hrdinky vhodným spôsobom navodzujú, skôr som mal práve opačný dojem.

Premiérovaná Carmen v SND – Luis Chapa ako Don José a Annunziata Vestri ako Carmen. Foto: Marek Olbryzmek

Ak ale Carmen nebude znázornená ako zvodná a sexi, ako potom dokážu inscenátori vysvetliť publiku, prečo muži po nej tak šalejú?

Boli to práve červené šaty s volánmi, ktoré z Carmen konečne urobili femme fatale, lenže, ako už som už písal, tie akoby do tejto inscenácie prišli z úplne iného obdobia. Určite nie sú „moderným“ a bežným oblečením doby nedávno minulej.

S kostýmami bol problém aj v treťom dejstve, ktoré sa odohráva v lese, v horách medzi pašerákmi. Mercedes a Frasquita sa uprostred lesa objavujú v trblietavých šatách vhodných skôr na ples a do hôr sa vybrali – podotýkam že uprostred noci – s topánkami na opätkoch. Nuž neviem, kto by naozaj takto išiel v noci do lesa.

Ešte raz opakujem, nie som proti žiadnym posunom v deji ani v čase a nie som ani proti novým výkladom príbehu, ale musí to mať aspoň elementárnu logiku.

Pri tomto spracovaní príbehu však vyvstáva príliš veľa otázok.

Mám pocit, akoby kostymér David Janošek s režisérom Luborom Cukrom chceli každému divákovi dopriať to, čo si pomyselne želá a tak pre tých, čo by chceli vidieť modernú operu navrhli kostýmy à la 80-te roky a všetci tí, čo chceli volánové sukne a klasiku, mali tiež dostať to svoje. Výsledok je však nekonzistentný a rozpačitý.

Premiérovaná Carmen v SND – Katarína Flórová ako Carmen. Foto: Marek Olbryzmek

Inscenovaný záver opery je podľa mňa taktiež úplným omylom, pretože potláča samotnú podstatu príbehu, v ktorom je Micaëla stelesnením konzervatívnej, ale dobrej dievčiny s tradičnou morálkou.

V Cukrovom výklade sa z nej vykľuje zákerná mrcha, ktorá podáva Donovi Josému nôž, aby zapichol jej sokyňu. A keď to ten nešťastník naozaj urobí, so zadosťučinením sa usmieva. V zápätí zhadzuje zo seba vrchnú časť odevu, aby ukázala, že pod ním má nachystané svadobné šaty. Konečne sa za Dona Josého môže vydať.

Pre mňa ide o úplné popretie podstaty príbehu o Carmen, pretože súboj medzi sexuálne neviazanou, spoločenskými pravidlami a nezmyselnými obmedzeniami nespútanou, slobodomyseľnou a nezávislou Carmen na jednej strane a konzervatívne vystupujúcou, cnostnou a náboženskou morálkou ovplyvnenou Micaëlou na strane druhej – teda konflikt, ktorý je preneseným stretom dvoch ideovo a morálne zásadne protichodných svetov, sa vo výklade Lubora Cukra mení na konflikt medzi jednou mrchou a druhou mrchou. Takýmto výkladom bol konflikt s pôvodne filozofickým a ideovým pozadím pretvorený na stret dvoch svetov, ktoré sa vo svojej morálke príliš od seba ani neodlišujú.

Výhrady mám aj k osvetleniu scény. Produkcia nie je dobre nasvietená, niektoré miesta scény sú tmavé alebo sa nachádzajú v pološere, pričom protagonistom častokrát nie je dobre vidieť výraz tváre (teraz samozrejme nemám na mysli nočnú scénu s pašerákmi v pološere).

Vo všeobecnosti platí, že dobré svietenie je vtedy, ked si ho divák vôbec neuvedomuje. V momente, keď ho podvedome začína riešiť, niečo nie je v poriadku.

Premiérovaná Carmen v SND – Katarína Flórová a Ondrej Šaling. Foto: Marek Olbryzmek

Carmen je veľmi obľúbená opera a celosvetovo patrí medzi tri najčastejšie uvádzané tituly, paušálne pomenovávané ako ABC (Aida, Bohéma, Carmen). Divácky záujem tak bude napriek vyššie popísaným problémom inscenácie, nepochybne veľký.

Hudobné naštudovanie Kevina Rhodesa som prijal veľmi pozitívne. Orchester má pod jeho vedením oveľa sýtejší a farebnejší zvuk, čo bolo možné dosiahnuť vďaka novému rozsadeniu hráčov v orchestrálnej jame. Keďže časť jamy je situovaná pod pódiom vytvárajúcom striešku, zvuk nástrojov v tejto časti orchestrálnej jamy neplynie von takým istým spôsobom, ako zvuk nástrojov nachádzajúcich sa v neprekrytej časti.

Rhodes inak rozsadil sláčikové nástroje, pričom ako vzor mu poslúžil spôsob, akým sedia vo Viedenskej štátnej opere. Taktiež vytiahol drevá z prekrytej časti jamy, takže teraz sa nachádzajú po jeho ľavej ruke a ich zvuk môže stúpať priamo dohora. Výsledný zvuk orchestra je počuteľne iný, než býval.

Orchester však v poslednom čase najmä výborne hrá, čo sa len samotným preskupením hráčov dosiahnuť nepodarí. Napríklad La fleur que tu m’avais jetée zahrali hráči vyslovene ukážkovo, vycibreným spôsobom, mäkko, jemne a s citom. Bohužiaľ prvý premiérový večer optimálnemu vyzneniu árie nenapomáhalo jej podanie Luisom Chapom, ktorý sa snažil spievať čo najexponovanejšie. Druhý premiérovaný večer si však s oveľa citlivejším a plastickejším prevedením Ondreja Šalinga orchester veľmi dobre sadol.

Rhodes volil iné tempá na prvej premiére, kedy Carmen poňal pomerne výbušne a sviežo (niekedy ale až príliš), druhý premiérový večer volil už o niečo pomalšie tempá, čo sa viac osvedčilo. Napríklad kartová scéna z tretieho dejstva, ktorá je v pomalšom tempe pomerne monumentálna, stratila pri príliš rýchlom prevedení svoje čaro a vyznievala banálne. Na druhej premiére však bolo tempo už optimálne a ária získala späť aj svoju monumentálnosť.

Ocenil som, že Carmen bola uvedená bez hudobných škrtov (nemám teraz samozrejme na mysli vynechanie recitatívov) a tak zaznela aj scéna A deux cuartos, ktorá sa často škrtá, čo býva škoda.

Aj sólistické výkony hlavných predstaviteľov prispeli k tomu, že druhá premiéra bola výrazne lepšia než prvá.

Ukázalo sa, že Katarína Hano Flórova je skutočne výbornou Carmen, spevácky jej postava veľmi dobre sedí a dokonca si myslím, že zo všetkých postáv, ktoré som mal možnosť doteraz počuť Flórovú spievať, jej doposiaľ žiadna tak dobre nesadla, ako práve táto.

Keďže speváčka je sopranistka a part je mezzospránový, bol som zvedavý, ako sa ho zhostí, najmä potom, ako rovnako mezzosopránová Káča v nedávno premiérovanej opere Čert a Káča nebola pre ňu spevácky ideálna. Carmen je navyše veľmi špecifická a má svoje záludné miesta. Hano Flórová však veľmi príjemne prekvapila po všetkých speváckych stránkach a myslím, že nepreháňam, keď napíšem, že v tejto postave doslova zažiarila.

Hlas mala znelý a nosný aj v nízkych polohách, jej vokálny prejav bol veľmi kultivovaný, prechody medzi registrami plynulé a tón bol po celý čas krásne farebný a niesol sa v zodpovedajúcej kvalite. Svojím výkonom vysoko predčila svoju alternáciu z prvej premiéry Annunziatu Vestri.

Talianska speváčka Annunziata Vestri bola vizuálne veľmi vhodná na stvárnenie postavy Carmen, pretože svojou fyziognómiou je doslova priam vizuálnym archetypom tejto hrdinky. Jej vokálny prejav bol netradičný, miestami znela akoby spievala naturálne, pričom k jej spôsobu stvárnenia postavy Carmen ako drsnej ženy, sa to vlastne hodilo. V každom prípade to vyznelo zaujímavo. Bolo potrebné oceniť, že mala znelé aj najspodnejšie tóny, z ktorých každý jeden bol veľmi poctivo a počuteľne vyspievaný.

Na druhej strane nie vždy intonovala presne, na niekoľkých miestach vyslovene distonovala. Taktiež tempá cítila často inak než dirigent, najmä v prvom vstupe druhého dejstva pri Chanson Bohème cítila začiatok pomalšie, než dirigent Kevin Rhodes. Orchester ju neustále pobádal k rýchlejšiemu tempu a chvíľku sa nevedeli vzájomne nájsť.

Rhodes v tomto čísle postupne neustále zrýchľuje a Chanson Bohème končí vo vyslovene tanečnom tempe, čo je samozrejme veľmi dobré. Nakoniec to tak aj má byť, pretože podľa zápisu v partitúre majú postavy na scéne na tomto mieste začať tancovať. Celá táto scéna, najmä jej záver svojím hudobným, ale v tomto prípade aj inscenačným prevedením, patrila medzi vrcholy inscenácie (na druhej premiére vyznela ešte lepšie, nakoľko dirigent začal zrýchľovať z oveľa pomalšieho úvodného tempa).

Režisér v záverečných momentoch skladby nechal rozpohybovať celú scénu až takmer muzikálovým spôsobom, čomu výrazne napomáhali aj výborne zvolené tanečné kreácie profesionálnych tanečníčok z Divadla Nová scéna a výsledok bol naozaj veľmi efektný.

Ondrej Šaling ako Don José bol taktiež výrazne lepším predstaviteľom svojej postavy v porovnaní so svojím alternantom z prvej premiéry Luisom Chapom a veľmi výrazne prispel k tomu, že druhá premiéra sa po hudobnej stránke tak vydarila. Na rozdiel od Chapu bol oveľa lyrickejší, spieval kultivovanejšie a po celý čas koncentrovaným tónom, čo sa o jeho alternantovi rozhodne nedalo povedať. Šaling má príjemný hlas s krásnou farbou, čo jeho spievaniu dodáva potrebný lesk.

Premiérovaná Carmen v SND – Ondrej Šaling ako Don José. Foto: Marek Olbryzmek

Luis Chapa mal tiež momenty, kedy vyznel celkom pekne, avšak mal aj momenty, kedy sa mu niektoré pasáže vyslovene nevydarili. Jeho výkon bol nevyrovnaný. Miestami mal nadmerné vibrato. Vyznieval dobre skôr v dramatickejších pasážach, kedy pod ním burácal orchester a on sa mohol svojím objemným hlasom do toho oprieť. Akonáhle mal prejsť k lyrickejšiemu a subtílnejšiemu spievaniu a tvoriť legátové oblúky, akoby vôbec nevedel svoj objemný hlas skrotiť.

Výrazný rozdiel medzi prvou a druhou premiérou bolo možné pripísať aj skutočnosti, že Šaling a Flórová svoje postavy naozaj dobre herecky stvárnili a vznikal medzi nimi pekný súzvuk a dobre vystavané vzájomné interakcie. Ich rozohrávanie jednotlivých situácií bolo uveriteľné.

Zatiaľ čo Luis Chapa mal naučených len niekoľko štandardných gest, ktoré neustále opakoval a tým jeho herectvo skončilo. Annunziata Vestri síce mala postavu po hereckej stránke dobre vypracovanú, ale hrala svoju Carmen nie smerom k Chapovi, ale skôr smerom k publiku.

Eva Hornyáková stvárnila postavu Micaëly veľmi spoľahlivo a jej speváckemu výkonu nebolo čo vytknúť. Jej tón sa nesie s ľahkosťou a hravosťou. Rovnako dobre sa roly zhostila aj jej alternantka Mariana Sajko.

Premiérovaná Carmen v SND – Eva Hornyáková ako Micaëla. Foto: Marek Olbryzmek

Prvý večer bol Escamillom Csaba Kotlár a na druhej premiére Daniel Čapkovič. Kotlárovi bol part najznámejšej toreádorovej árie príliš nízko, na hranici jeho rozsahu. O čo menej sa mu darilo v nízkych polohách, o to viac sa chcel ukázať vo výškach, čím tento kontrast ešte viac zvýraznil. A v momente, ked’ sa počas árie otočil publiku chrbtom a spieval smerom k zboristom, nebolo ho dobre počuť.

Na druhej strane oceňujem jeho doslova ukážkovú francúzštinu. Typovo je na postavu toreadora – elegána taktiež veľmi vhodne zvolený.

Daniel Čapkovič bol lepším Escamillom a do speváckeho prevedenia árie vložil potrebnú razanciu a údernosť, ktorá Kotlárovi chýbala.

Andrea Vizvári sa postavy Frasquity zhostila veľmi presvedčivo. Dokonca až natoľko výborne, že sa stala pozitívnym prekvapením prvého večera. Jej alternantka Zoya Petrova z operného štúdia svojím výkonom zapadla medzi skúsených starších kolegov a pôsobila rovnocenne s ostrieľanými profesionálmi.

Zbor Opery SND bol taktiež výborne pripravený a podal veľmi kvalitný výkon. Mal kompaktný zvuk, bol presný a po rokoch sa z neho vytratilo nežiaduce vibrato zopár jednotlivcov. Niektoré herecké akcie možno jemne utrpeli prílišným sústredením sa na dirigenta.

Rovnako treba vysoko oceniť kvalitne pripravený Bratislavský chlapčenský zbor. Chlapcov nezaskočili ani rýchle tempá v prvý premiérový večer a bezchybne zaspievali svoj part aj rýchlosťou, ktorá bola na hranici zaspievateľnosti. A popritom ešte aj hrali. Klobúk dole.

Premiérovaná Carmen v SND – Katarína Flórová ako Carmen. Foto: Marek Olbryzmek

Obe premiéry boli takmer vypredané (až na pár voľných miest na balkóne). To by samo osebe nemuselo byť nič mimoriadne, keďže išlo o novú inscenáciu a ľudia boli na ňu zvedaví. Lenže v kontexte toho, že aj posledné dve predstavenia Turandot boli vypredané (na prvej Turandot som sedel v poslednom rade na balkóne, pretože už nikde inde nebolo voľné miesto) a sála bola taktiež úplne zaplnená aj počas Tribute koncertu na počesť Edity Gruberovej, začína byť uvedená skúsenosť relevantná.

Ak z piatich doteraz odohraných predstavení novej sezóny (počas zvyšných dní boli v sále predstavenia taktiež vypredaného baletu) je na všetkých piatich predstaveniach úplne plná sála, tak to je situácia, ktorú som ja osobne v novej budove SND ešte nikdy v živote nezažil.

O to viac, ak sa tak deje v situácii, keď v ostatných divadlách, koncertných sálach a dokonca aj na prestížnych domácich festivaloch bojujú s diváckou návštevnosťou.

Prečo sa práve SND na začiatku novej sezóny takto výborne zadarilo samozrejme neviem, iba sa domnievam, že dôvodom môže byť skutočnosť, že divadlo oslovilo pravdepodobne aj množstvo úplne nových divákov, ktorí do opery doposiaľ nikdy nechodili. Hudobný zážitok si bezpochyby odniesli, ešte im do budúcna doprajme kvalitnejší aj ten režijný.

Premiéra Carmen bola úspešná a to napriek tomu, že sa mne osobne inscenácia nepáčila. Hudobné prevedenie je vynikajúce a môže nás tešiť, že domáce obsadenie bolo lepšie než to zahraničné. Samozrejme, to nie je dôvod na to, aby sa v divadle iba tešili, že tak kvalitný cast dokázali vyskladať z domácich sólistov, ale je to dôvod na to, aby o niečo kvalitnejšie vyberali tých zahraničných.

Netreba však pritom zabúdať, že inscenácia (vrátane výberu inscenačného tímu a castingu) vznikala v období nedávneho divadelného rozpočtového provizória.

 

Peter Bleha

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix