Denník N

Načúvaj istote

Znalci rôznych ciest, filozofi, psychológovia, spoločensky uznávaní ľudia tvrdia, že človek hľadá zmysel, hľadá šťastie a má potrebu zdôvodňovať si neznáme, tvoriť si poriadok, systém, potrebuje istotu. Je rozdiel medzi tým, či poznávame poriadok prírody, či máme silne vyvinuté schopnosti, či využívame možnosti, načúvať tomu, čím sa prihovára. Múdrosť. Poriadok.

Potom je druhý typ poriadku, ten, ktorý si tvoríme v spoločnosti. Rôzne pravidlá, zákony, ktoré umožňujú ľahšie žiť, v spoločnosti, ktorá chráni, tvorí určité pohodlie, ponúka rôzne služby, napĺňa potreby, do určitej miery tvorí sieť, každodennú kultúru, ktorá nahrádza i ten skutočný život, poriadok prírody. Prestáva sa teda v praxi niektorým prihovárať?

Ako píše napríklad M. Foucault, filozof, je tu systém, štruktúra, ktorá sa utvára, ktorá nás obklopuje. Systém dozerania a trestov, ktorý chápeme na vlastnej koži, keď vstúpime napríklad do prostredia inštitúcie – škola, nemocnica, väzenie, armáda…

A prejdem k tomu, čo chcem povedať.

Poslušnosť, snaha naladiť sa, snaha počuť „hlas“, je asi to prioritné pre pocit, že bude potom vyššia istota niečoho, zachovanie niečoho, nebudem mať problémy, nebude trest.

Včera som si to uvedomil  vďaka našim médiám, ktoré prinášali k istej šokujúcej udalosti, ktorá sa stala na ceste, ktorá sa nemala stať, kde sa porušili pravidlá cestnej premávky, i iné, že daný „narušiteľ“ bude prísne potrestaný.

Hovorilo sa zas o vine a o prísnom treste.

Vyjadrovali sa politici, vyjadroval sa policajný prezident, súdili, hoci v právnom štíte, v rámci rozdelenia moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu, sú oprávnené súdiť akurát tak súdy…

Ako vravel i K. Čapek, mám rád tento výrok, myšlienku: „Kdyby sudcové vědeli všechno, vúbec by nemohli súdiť.“ (chápem to ako protiklad medzi poznaním pravdy, vedením (atribút Najvyššieho)) a tým, čo je schopná spoločnosť so snahou niečo regulovať (nedokonalo, v rámci ďalších dodatočných korektúr…).

Potom si spomínam i na iný prípad, ktorý dokazuje ten fenomén, spoločenský nešvár, či chorobu, ktorú tu máme možno práve normalizácií, totality (kedy je medzi ľuďmi ten „hlas“, jeden názor, pravidlo, ktoré je „dobré“ počúvať, hlas mocného, ktorému „treba“ vyhovieť, ak chceme mať pokoj, zapudiť strach, mať pocit istoty…v neslobode, pudovo, takto sa konalo..

A tu máme už tridsať rokov cestu transformácie, transformujúca sa spoločnosť z tohto fenoménu k slobode, k naplneniu človeka, toho, ktorého rešpektujem, toho, ktorý žije medzi nami, kde staviam mosty porozumenia, pochopenia, znalosti jeho potrieb, hľadania zdrojov na spoločné ciele, spokojnosť, spoločné víťazstvá, prekonávania problémov žitia…

A preto, spomeniem ešte jeden prípad, keďže, ak sa to nezdá, chcem tu za hovoriť o teórií tzv. nenásilnej komunikácie, nenásilného riešenia konfliktov. Ide o naše PR noviny, ktoré si platíme s našich daní, Naša Petržalka. V poslednom čísle prinášala i kauzu, kde sa hovorilo o tom, že niekto pochybil (iný dokazoval, prečo to tak pomenoval a prečo konal….boli tu dátumy, kedy mocný začal tvoriť komisie (nezávislé), kedy začal robiť poslanecké prieskumy (v záujme verejnosti, poriadku…). Tu ma zaujalo to, že snaha ukázať objektívnu pravdu, informáciu, narazila na jednoduchú formálnu drobnosť, ktorá – ako vieme – spochybňuje informáciu (môže ísť o hoax (pozor, hoax), teda nebol tu uvedený vydavateľ a ani redakčná rada. Nová šéfredaktorka, ktorá sa tu objavila vlastne tesne pred komunálnymi voľbami a raz tu mala i svoju fotku v úvodníku, bola zrazu nahradená formou v úvodníku, kde bola prvá zástupkyňa starostu, ktorá sa vyjadrovala v úvode. Teda mohlo by sme i toto považovať za pochybenie. Ale v tomto prípade sa nič nedeje, nik nie je odvolaný, nik nemá zákaz vstupu do budovy…žiadna ostrakizácia, šikana, mediálny lynč…žiadne násilie..

Teda ten model: určíme si vinníka, pomôže to ostatným uhájiť si pocit istoty, poriadku, že všetko ide dobre a ideme ďalej, tu vidím zas a znova, napriek „snahe“ transformovať v určitom procese spoločnosť k slobodám, k základným ľudským právam každého občana republiky, právneho štátu (SR), snaha naplniť slová Ústavy SR, ktorá tieto myšlienky prijala ako základ, kompas…

Teda ma to prekvapilo. TO, že sa to akceptuje. Naše špičky mlčia…

Teda páči sa mi to, že časom naše média priniesli i názor psychológa,  ktorý poukázal na tieto veci. Hovoril o potrebe súcitu, spolupatričnosti, určitej piety, že to mohlo spoločnosť „zomknúť“ a nie, že elity politiky, odsúdia, že určia vinníka, vinu, že požadujú trest, mimo zvyky a zaužívané postupy. V zmysle právneho štátu, slobôd…

A ai o tom je základný model tzv. nenásilnej komunikácie, Je tu predstava rôznorodosti, otvorenosti, kde môžeme mať radosť z toho, že sme napojení na niečo, čo prináša radosť z poznávania, vnímme druhého, vnímame rôzne situácie, vnímame seba, trpezlivo sa snažíme bez predsudkov cez pocity, potreby, niečo o tom vedieť, vcítiť sa do druhého, do jeho motivácie, potrieb…napojiť sa …a má to pomôcť lepšie spoznať situáciu, život, ak osa prejavuje, vnímať našu spoločnú cestu, zdroje riešenia, schopnosti, možnosti, lepšie – a slobodnejšie – zodpovednejšie – sa rozhodovať. Mať radosť z toho, že sa darí, kvalita…

Teda tomuto sa chceme venovať i v našom občianskom združení, na našich akciách, podujatiach, je to možnosť skúsiť inú kultúru, iné umenie, umenie žitia (hm, nepodporuje toto FPU…žiaľ, umelci majú štatút toho, že robia pre masu divákov kultúru…majú na to papier…my, dav, chodíme do školy, vnímame tie inštitúcie, ktoré učia poslúchať, kde vnímame systém dozerania – hodnotenia, súdenia (násilia) a trestov…

Samozrejme, že nikoho sa nechcem zastávať, keď treba určiť vinu a trest, nech súdy konajú. A keď je pochybenie, nevylejme so špinavou vodou i dieťatko, ktoré sme chceli kúpať. Ľudí máme v republike nie tak veľa, aby sme ich ničili, aby sme sa vzájomne nepodporovali, nesnažili sa pochopiť navzájom, aby sme sa nálepkovali a na miesto myslenia, aby sme používali ľahšie (stádovité postupy, kde dosahujeme pocit istoty, „teplo príslušníka davu tých správnych…“

Teda mal som potrebu toto, o tej empatií napísať, nie je to teda v mojom prípade ani tak o „veľkých“ geopolitických udalostiach.. ide o to „nenásilie“, mier… o lepší svet, ktorý sa tvorí vo svete . v duši…cez vnímanie fenoménov, javov v našom vedomí, kde sa „očisťujú“…fenomenológia, Patočka…že môžeme začať od seba, hľadať pokoj, mier, nesúdiť…neurčovať vinu, povrchne, nepúšťať do tohto priestoru ani naše média, nech novinár je novinár, profesionál…a nie …nástroj ziskov, čítanosti, plnenia vôle…mocných…

Teraz najčítanejšie