Ako nájsť pravú mieru – alebo čo robiť preto, aby sme „konečne“ mali dosť…

Minulý týždeň sme si priblížili knihu od Gábora Matého – V říši hladových duchů. Gábor v nej búra množstvo mýtov spojených so závislosťou (na niečom) a so závislým správaním. Ale predovšetkým ukazuje, že do závislosti na niečom môže spadnúť každý. Medzi znaky problému patrí, že sme stratili nad „tým“ kontrolu, zápasíme s túžbou, potrebujeme stále viac, stratili sme rovnováhu a prestali byť slobodní. Ocitli sme sa v pazúroch závislosti. Ak vás táto téma zaujala, viac sa dočítate tu: https://dennikn.sk/blog/3029147/v-risi-hladnych-duchov-blizke-stretnutie-so-zavislostou/.

Z pohľadu dnešnej témy je dôležitý aj tento text: https://dennikn.sk/blog/2875272/ako-prezit-blahobyt-a-neubavit-sa-k-smrti/. Hovorí o systéme odmeny a motivácie v našom živote. Sú to mechanizmy, ktoré nás ovplyvňujú v tom, čo robíme.

S dnešnou témou je úzko spojená spokojnosť: https://dennikn.sk/blog/1547475/1547475/, túžby: https://dennikn.sk/blog/1517173/ako-premenit-tuzbu/ a hľadanie rovnováhy vo vzťahu: https://dennikn.sk/blog/1496590/hladanie-rovnovahy/. Ich autorom je Anselm Grün – benediktínsky mních v ktorého knihách často rezonuje kus Jungovej psychológie.

Dnes si priblížime jeho knihu Umění najít pravou míru. Podnázvom knihy je – Chraňte sami sebe před zbytečnostmi. Anselmove knihy sú známe tým, že treba uchopiť úlomok po úlomku, aby nakoniec vznikla mozaika. Tak poďme na to.

Čo to znamená primerane?

Ako už tušíme, slovné spojenie „pravá miera“ a teda „primerane“ hovorí o tom, že hľadáme správnu mieru.

Anselm je v tomto puntičkár, hrá sa so slovami, s významami a hľadá ktoré slovo je od ktorého odvodené a čo znamená v podstate a ako sa menil jeho význam. Nám však stačí zjednodušenie tejto schémy.

Aby sme spoznali slovo miera, potom je to možné na základe toho, že to je odmerané a zmerateľné a tak sa podarilo stanoviť a vymedziť mieru – koľko je to naozaj.

Stanovenie takejto miery sa spája so stanovením hraníc – kde tá správna miera začína a končí, a teda koľko je to naozaj. Stanoviť to si vyžaduje zamyslieť sa. Nie je to len tak.

A možno vieme, aká je všeobecná miera, ale u nás to môže byť iné. A tak musíme hľadať, čo to znamená pre nás. Tá správna miera a pre nás primerané množstvo. A to čo je primerané pre nás, je pre nás dobrom. A zároveň to čo je primerané, je spojené aj s našou prirodzenosťou – je to pre nás dobré a správne. Primeranosť je tak liekom pre náš život, prináša nám pokoj a radosť a v neposlednom rade aj rovnováhu a šťastie.

Okrem toho primeranosť je blízka k striedmosti. Striedmosť je cnosť a hovorí o miere, ktorá je tak akurát. Ani veľa a ani málo.

Ak by sme pre to hľadali príklad, môžeme siahnuť po jedle – nejeme málo, ale ani veľa, jeme toľko, koľko potrebujeme a prijímame také potraviny, ktoré sú dôležité pre náš organizmus. Takže ani diéta, či dôraz na nejakú potravinu či jej vynechanie nie je problémom a radosť je v tom, že sme v tom slobodní a vieme si dopriať a vychutnať. Nehladujeme, ale ani nežijeme preto, aby sme jedli. Jeme tak akurát.

Čo je dobré pre nás…

Pravidlo spojené s pravou mierou a s primeranosťou sa spája so sv. Benediktom a rezonuje v pravidlách, ktoré spísal pre mníchov. Benedikt svoju radu nemyslí eticky, či morálne. Ale je pre neho usmernením – ako žiť dobrý život. Dnes by sme napísali, ako žiť zdravým životným štýlom.

Pravá miera preto nie je len cnosťou, ale aj hodnotou – spôsobom ako obohatiť náš život. A hodnoty dávajú nášmu životu cenu. Hodnota je odvodená od slova byť zdravý a preto to čo je hodnotné je tým, čo nás drží pri živote a uchováva naše zdravie. Ak nemáme pravú mieru (ak nemáme primeranosť), potom skĺzneme do závislosti (máme toho viac než je vhodné). Alebo nedostatku.

Ako ste si mohli všimnúť, Benediktova rada sa netýka toho, čo máme. Nerieši „majetok“, či „materiálne“ veci. Je zameraná na celý život a všetko, čo ho napĺňa. Rada sv Benedikta nám ponecháva priestor si premyslieť, čo je dobré pre nás a zamyslieť sa nad tým, v akej miere je to dobré pre nás. Jeho rada sa týka toho, kde je tá zdravá stredná cesta – kedy je to tak akurát. Aby sme netrpeli nedostatkom, ale ani prebytkom. Mali tak akurát.

Sv. Benedikt prináša niekoľko praktických rád a prejdeme si ich rad za radom. Skúste im dať šancu :). V tejto chvíli nejde o to, „kto“ to hovorí, ale „čo“ hovorí.

Prečo máme pocit, že nám niečo chýba?

Pravá miera, teda primeranosť súvisí s rovnováhou. Je o zdravom strede. Stred ako taký je uprostred. Je uprostred medzi krajnosťami a extrémami. Je kompromisom medzi nikdy a stále. A zároveň je pre nás tým, čo je „akurát“.

Mnohí ľudia si v živote nedoprajú a mnohí to preháňajú. Tí prví si to nemôžu vychutnať, lebo sa tomu vyhýbajú a tí druhí si to nevedia vychutnať, lebo sa toho prejedli. Chýba zdravý stred.

Túžba volá po naplnení. A po naplnení je potrebný nejaký čas, aby sa túžba znovu objavila. A potom je znovu priestor pre snahu ju naplniť. Ak tento cyklus nefunguje, ale aj keď je príliš krátky čas medzi túžbou a naplnením, ale aj medzi túžbami, tak máme problém.

Ono sa to nezdá, ale aj to, že si nedoprajeme, ale aj to že v tom nemáme mieru, je spojené s túžbou mať stále viac a viac. Milujem peniaze a chcem mať stále viac, preto si nekúpim a nedoprajem. Chcem mať stále viac a preto stále nakupujem. Ani jeden extrém nie je riešením.

V stoicizme rezonuje túžba po zdravej miere a primeranosti. A zároveň to je ochrana pred tým, aby sme sa porovnávali s inými. Ak viem čo je dobré a teda primerané pre mňa, nepotrebujem sa porovnávať s druhými. Odtiaľ je len kúsok k závisti. A závisť nám pokazí vychutnanie toho, čo už máme. Porovnávanie je dobré akurát pre inšpiráciu. Závisť má však potenciál pokaziť nám aj to, čo by nás uspokojilo a potešilo, keby sa závisť nedostavila.

Poznať seba a byť sám sebou

Často sa cítime menejcenní, alebo kladieme príliš veľký dôraz na seba. Aj tu potrebujeme zdravý stred. Inak, pocit (komplex) menejcennosti a aj veľký dôraz na seba, má pôvod v zidealizovanej predstave o sebe, ktorú nie je možné uskutočniť. Neuvedomujeme si, že je zidealizovaná a tak sa cítime menejcenní. Alebo sme si zidealizovali seba a tak si o sebe namýšľame. A skutočnosť je pritom niekde inde.

Poznanie seba však kladie na nás primerané nároky. Ak máme prehnané predstavy o sebe, vytvárame sami na seba tlak. Naša duša to po nejakom čase prestane zvládať a začne sa búriť. Začneme trpieť zdravotnými problémami. Zo začiatku začneme skôr somatizovať, zdravotné problémy budú skôr snahou upútať našu pozornosť a priviesť nás k zamysleniu nad životom. Ale časom sa stanú skutočným problémom. A výnimkou nie je ani pocit úzkosti,  depresia, či hnev obrátený proti sebe.

Je to zvláštne, ale ak máme pocit menejcennosti, tak ho kompenzujeme navonok – snažíme sa pred inými ukázať a ohúriť ich. A ak kladieme veľký dôraz na seba, robíme to isté. A pritom stačí byť sám sebou. Vtedy si doprajeme to, čo potrebujeme a bez toho, aby sme potrebovali zapôsobiť. Stojí nás to menej a je to šetrné aj k životnému prostrediu. A nič nám pritom nechýba.

Problém s rovnováhou sa spája aj s inou oblasťou – keď sa venujeme iným a zabúdame na seba. Doprajeme iným, ale nie sebe. Problém je totiž v tom, že každý potrebuje dostávať a aj dávať. A ak chceme dávať, potrebujeme aj dostávať. A naopak. A tak, ak budeme len dávať, potom budeme očakávať, že ostatní dajú nám a ak sa tak nestane, budeme mať problém. Ale problém by bol aj vtedy, ak by sme len dostávali a nedávali. Vtedy by sme sa uzavreli pred druhými. Hľadáme zdravú mieru voči iným a pre tú je dôležité, aby sme my sami zachovali zdravú mieru – dopriali sebe. Vďaka tomu doprajeme aj iným. Ak tam panuje nerovnováha, objaví sa hnev, nespokojnosť, ale aj odpor.

Prijať seba

Človek ktorý prijal sám seba, nemá problém s tým, že je nedokonalý. Dokonalosť je ideál a spĺňať ideál, možno občas a v niečom. Väčšinou sa pohybujeme na škále od 1 do 10. Snažíme sa zlepšiť slabé stránky a stavať na silných. V niektorých oblastiach sme doma a niektoré pre nás asi navždy ostanú „španielskou“ dedinou. Máme byť na čo pyšní, ale stále je na čom pracovať.

Môžeme sa inšpirovať druhými, ale nie je dobré sa s nimi porovnávať. Oni nie sú na našom mieste a my nemáme ich možnosti. Je možné, že na ich mieste by sme dokázali viac a že iní by na našom mieste tak neobstáli, ako sa to podarilo nám. Že preháňam? Možno. Možno by sme na ich mieste dokázali menej. Treba ostať pokorní. Ale pointou je, že nemá zmysel sa porovnávať s inými, ak je dôležité, aby sme my sami žili svoj život. V tom je naša hodnota a dôstojnosť.

Neuspokojiť sa s priemernosťou, nevyvíjať na seba tlak ideálmi a ísť vlastným tempom. Sústrediť sa na seba a žiť primerane. Ak budeme takto žiť, potom nie je dôležité, čo si o nás myslia druhí, pretože budeme spokojní sami so sebou.

Ak poznáme seba, potom sa nenecháme spútať požiadavkami iných. Ale ani očakávaniami. Šetríme svojimi silami a prinášame dobré ovocie. Našou úlohou predsa nie je naplniť predstavy iných, ale žiť svoj život a náš život má pre nás víziu, ktorá je nám šitá na mieru. Nemusíme sa zamestnávať tým, čo chcú iní. Úplne stačí, ak prežijeme svoj život.

Umenie života

Ako už tušíte, pravá miera a primeranosť, je umením. Je to umenie, ako dobre žiť.

A toto pravidlo sa netýka, len nášho života. Týka sa komunity a spoločenstva, v ktorom žijeme. Týka sa našej rodiny a vzťahu v ktorom žijeme. Ale týka sa aj krajiny a prírody, v ktorej žijeme.

Hľadáme rozumné pravidlá a myšlienky, ako v týchto kruhoch žiť, ako byť v nich prínosom, ako zabezpečiť, aby pre nás boli obohatením a ten vzťah musí byť vzájomný. A tým sa dostávame práve k slovu „vzťah“.

Práve zo vzťahov vieme, že niektoré veci nie sú rozumné, ale majú svoje vlastné racio. Presnejšie by bolo napísať, že ich nevieme racionálne uchopiť a zdôvodniť, ale nie sú iracionálne. Sú dobré. A vieme o nich vďaka vzťahu.

Mať k niečomu vzťah je viac, než sa držať niečoho racionálneho, pretože ak treba, tak si zracionalizujeme čokoľvek – nájdeme si zdôvodnenie – svoje prečo. Ale vzťah kladie dôraz na dobro. Ak je v ňom zdravá miera.

Žiť jednoduchšie

Po týchto antropologických, ale aj psychologických ukotveniach človeka, Anselm prichádza ku konkrétnym radám:

Dopraj si odpočinok. Ak chceš pracovať efektívne, potrebuješ oddychovať. Ak nebudeš oddychovať, tvoja výkonnosť bude klesať. Môžeš krátkodobo viac potiahnuť a ak treba a je k tomu dobrý dôvod, ale potom to treba „dohnať“ aj v oddychu. Telo neoklameš! Oddych ťa ochráni pred vyhorením.

Snaž sa zjednodušiť svoj život. Svoje byty sme zapratali vecami, ktoré nepotrebujeme. Premysli si, čo z toho naozaj potrebuješ. A to čo nepotrebuješ, môžeš predať, alebo sa o to podeliť. Ak budeš mať naozaj len to čo potrebuješ, budeš slobodnejší. K životu toho potrebujeme oveľa menej, než si myslíme.

Nemáme radi slovo disciplína. Ale jeho pôvod má význam – zobrať život do svojich rúk. Náš život má usporiadanie a rád a to vďaka tomu, že sme si zachovali slobodu vďaka pevnej vôli a teda schopnosti žiť v miere a teda disciplinovane. Disciplína nám neberie, „len“ dáva všetkému svoje miesto. Všetko má svoj čas.

Všetko má svoj čas

Potrebujeme niekam patriť a to sa týka aj bežného života. Potrebujeme rád a pravidelnosť. Potrebujeme vnútorný a vonkajší rád. Je v tom pravidelnosť. Ale aj usporiadanie a priestor na všetko. Práve v živote mníchov bol priestor na všetko čo potrebovali – spánok, jedlo, práca i modlitba. Aj v našom živote má byť priestor na prácu, jedlo, spánok a oddych. A ak chceme, tak aj modlitbu, alebo nejakú podobu stíšenia. A v rámci oddychu je priestor aj na záľuby, šport, či kultúru. A ak žijeme s niekým, tak to zdieľame s ním a niečo z toho aj prežívame spolu.

Dôraz však nie je len na to, aby všetko malo svoj priestor, ale aj čas. Celý život mníchov mal rád a pravidelnosť. Vstávali, pracovali, jedli a chodili spať v určitom čase. Ich organizmus sa s tým vžil. A čo je dôležité, dnes prichádzame na to, že to bolo v súlade s biorytmom a že pritom brali ohľad na rytmy v prírode.

Rytmus prírody a rytmus života. V zime pracovať menej a chodiť skôr spať. Dnes frčí dôraz na sezónne a miestne či lokálne potraviny. Aj to bolo prítomné v živote mníchov. Mali svoje záhrady, polia, lesy a „farmy“.

Keď sa to tak vezme, ten „rád“ bol plastický, dalo sa s ním pracovať. Slúžil mníchom. Pretože bol vytvorený v súlade s tým, čo potrebovali. Potrebujeme, aby náš život, aby náš čas mal usporiadanie a aby nám to vyhovovalo. A aj tu platí pravá miera a primeranosť. Alebo ako sa hovorí, aj dobrého veľa škodí.

Zachovaj rád a rád zachová teba

S takýmto časom a usporiadaním je spojená sila rituálov. Rituál má svoj čas a miesto. Rituál hovorí o posvätnosti času. Keď príde čas, venujem sa naplno práci, oddychu, záľubám, spánku… Rituály dávajú nášmu času štruktúru. A dávajú mu aj symboliku. Jedni dvere sa otvárajú a druhé zatvárajú. Dopracoval som a začínam oddychovať. Vchádzam do domu a prácu som nechal pred rohožkou bytu (a telefón pre istotu vypnem).

S tým všetkým je spojený dôraz na prítomný okamih. Dnes by sme povedali všímavosť. Ale môžeme siahnuť po tom klasickom – rob jednu vec a tu rob poriadne. A potom rob druhú. V danej chvíli sa naplno venovať jednej veci. To stačí. Tento akcent nás chráni pred preťažovaním. Ak riešime naraz veľa vecí, po čase máme tendenciu „vyskočiť z kože“. A nič nerobíme poriadne. Tu je však dôraz na jednu vec – rob jednu vec a tú rob poriadne. Nič viac nemusíš.

Ešte sa vrátime k vnútornému a k vonkajšiemu rádu. Vonkajší rád, to bolo usporiadanie života. Každý deň mal program a pravidelnosť. V určitých časoch vstával, pracoval, jedol… A tento vonkajší rád smeroval k vnútornému a ovplyvňoval ho. Po určitom čase si organizmus zvykol na túto pravidelnosť, dokonca sa na ňu naladil. A očakával ju. Vžil sa s ňou. Dnes často hovoríme pri mozgu o autopilotovi – že má rád pravidelnosť. Ale tú má rád celý náš organizmus. Pravidelnosť prináša do nášho života pokoj.

Aby bolo jasné, k životu patrí aj prekvapenie. To dáva životu korenie. A korením nie je dobré plytvať :).

Askéza nás učí vychutnávať

Nemáme radi ani slovo askéza. A pritom askéza nám dáva silu venovať svoju pozornosť niečomu konkrétnemu. Dá nám silu vytrvať a zachovať rád. Preto sa spája s disciplínou. A tá zachováva v našom živote poriadok a zároveň priestor pre život.

Ak chceme vedieť, čo od života chceme a čo máme odovzdať iným, pretože nežijeme sami pre seba, tak potrebujeme schopnosť sa stíšiť a zamerať pozornosť. Potrebujeme askézu a disciplínu. Rád a poriadok nás chránia pred chaosom. A pomáhajú nám žiť svoj život.

Byť sám sebou, prijať a spoznať seba, to všetko nás vedie k pokore. A pokora nám pomáha stáť nohami na pevnej zemi. Prijať pravdu o sebe. Bez pokory by sme to nedokázali. Ale pokora je znakom aj zrelého a vyrovnaného človeka. Pokora je zdravá. A zároveň nás vedie k skromnosti. A tá k striedmosti. A znovu sme pri zdravej miere…

Askéza nie je o tom, nedopriať si. Ale zachovať správnu mieru. Askéza nám dáva silu. Askéza „reštartuje“ naše nastavenie, chráni nás pred krajnosťou a extrémom. Znovu nás učí vychutnávať a mať zdravý stred a mieru. Vďaka askéze my sami určíme kedy a ako. Askéza nie je tom, že si nedoprajeme, ale že chceme vychutnávať.

Stačí byť dobrý

Často sa necháme prenasledovať slovom perfektný. A teda dokonalý. Lenže pôvodný význam tohto slova je – uskutočniť a dokončiť. Nie je tam ako. To síce neznamená, že to má byť urobené len tak ledabolo. Ale zároveň tam nie je dôraz na viac, ako urobiť to. Naša prirodzenosť je nedokonalá. Ak chceme robiť veci dokonalé, popierame svoju prirodzenosť. A preto dôraz nemôže byť na dokonalý, ale dobrý. To čo robíme, máme robiť dobre (a poriadne). A to stačí.

Asi vás to po tom všetkom neprekvapí, ale správnej miere zodpovedá to, čo je dobré. A pravá miera a teda primeranosť nás privádza k dobru. Ak zachováme primeranú mieru, prinesie nám to dobro. Primeranosť je pre nás dobrá. Pre Grékov to čo bolo dobré, bolo zároveň aj krásne. V duchovnej rovine sa o tom presviedčame, keď dobro robí človeka očarujúcim a teda duchovne krásnym (a duchovná krása skrášľuje aj jeho telesnú krásu). Vnútorná krása preráža von a búra mýty o kráse.

.

Trápime sa tým, čo všetko k životu potrebujeme a pritom je oveľa jednoduchšie zamyslieť sa nad tým, čo nepotrebujeme. To nám pomôže pomerne rýchlo urobiť v živote poriadok. A dospieť k tomu, čo potrebujeme naozaj. A to je to, čo je pre nás naozaj nevyhnutné. Oslobodíme sa od toho, čo musíme mať a doceníme to, čo máme. A čo nám stačí. A ak nám niečo chýba, časom bude aj to. Všetko má svoj čas. Kultúra nášho života sa spája s myslením. A zmena v myslení, sa prenáša do života a pretvára ho. Hľadajme správnu mieru a náš život ochránime pred zbytočnosťami.

Tomáš Hupka

Anselm Grün je benediktínskym mníchom. Napísal množstvo kníh, pričom v nich často rezonuje vplyv Jungovej psychológie. Anselm sprevádza ľudí na ich duchovnej ceste a pracuje tiež ako manažér a správca opátstva. Jeho kniha Umění najít pravou míru, sa stala podkladom pre tento článok.

Zdroj fotografie:

https:// forge.medium. com