Denník N

Architekt Pernecký: Malé projekty takmer nikdy nedoťahujem do konca

O komplexných systémoch a prírode. Čomu sa môžu venovať architekti keď práve nestavajú funkčné domy a zaujímajú sa o programovanie.

Ján Pernecký sa venuje rôznym činnostiam od teórie architektúry, cez urbanistické utópie, po projekty divadelnej scénografie a návrhy šperkov. Má rád presahy. Vyskúšal si už kurátorovať Biennále architektúry v Benátkach, učiť na univerzitách, aj spoluprácu s Radošinským naivným divadlom. Práve pripravuje rese arch MEETUP 2015 – medzinárodné stretnutie generatívnych dizajnérov a architektov, ktoré sa uskutoční 11. – 13. decembra 2015 v Bratislave. Témou stretnutia bude “dizajn správaním”, prírodou inšpirované metódy navrhovania a nové chápanie tvorby architektúry, dizajnu a vizuálneho umenia. V rámci stretnutia prebehne 12.12. o 19.40 aj pop-up výstava misbEhAVed, kde mladí architekti Matej Hoppan a Tomáš Tholt spolu s Perneckým predstavia šperky navrhované simuláciou správania roja. Asi pred rokom sme sa spolu s Ondrejom Gajdošom bavili s Perneckým o komplexných systémoch, prírode a o tom, čo je za tým…

Ondrej Gajdoš: Na jednej strane tvrdíš, že nie si teoretik a potom, že nerobíš ani veci do praxe, čo teda robíš?

Ján Pernecký: Nie sú len tieto dve pozície: teoretik a praktik. Som podporovateľom teórie. Snažím sa umožňovať iným aby robili teóriu a usmerňujem ich. Povedzme, že som akýsi kurátor. Píšem síce texty a robím dizajn, ktorý nie je pre prax, ale stále nie som na takej úrovni aby som o sebe mohol povedať, že som teoretik. Mám isté témy, ktoré ma zaujímajú a snažím sa podporovať seba a iných, aby sme sa týmto témam mohli venovať. V roku 2010 som založil platformu rese arch, ktorá zastrešuje prednášky, workshopy, laboratóriá, kurzy, sympóziá, výstavy… Zo začiatku som organizoval a moderoval verejné diskusie prevažne s teoretikmi, architektami, ale neskôr najmä s umelcami. Zakazoval som im ukazovať obrázky – chcel som ich donútiť do reflexie, ktorú by možno bez toho nerobili.

Takže si im dal isté podklady na základe ktorých teoretici spravili svoje teoretické práce?

Prevažne išlo o improvizované rozhovory, vždy som ale vopred podrobne popísal tému, ktorá ma zaujíma. Paralelne som si robil svoj vlastný výskum – ten mal byť pôvodne mojou dizertačkou. Pretože som nebol na žiadnej škole, ale mal som ambíciu robiť výskum na úrovni doktorátu sám, potreboval som konzultovať. Preto som sa stretával s ľuďmi, ktorí by mi mohli pomôcť. Nechodili sme na pivo, ale rovno na verejnú diskusiu.

Aké boli výstupy?

Všetky podujatia boli verejné. Počas prvého roka sme mali 6 diskusií a na konci sme usporiadali konferenciu na tému Časovosť v architektúre. Podobne to pokračuje doteraz. Zo všetkého sú videozáznamy a tie lepšie postupne zverejňujem. V roku 2011 som mal bol editorom letného čísla časopisu Projekt, kde sme uverejnili prepisy z niekoľkých diskusií. Od tej doby vzniklo množstvo vizuálnych a textových materiálov, ktoré sú roztrúsené po internete.

flocking-part-1

Čo je digitálna architektúra?

Taký dizajn priestoru, ktorý prirodzene využíva algoritmy ako návrhový prostriedok. Podľa môjho názoru sú to dnes najmä komplexné systémy, ktoré by nebolo možné spracovať inak ako počítačom.

V počítači tieto systémy aj končia?

Nie, a paradoxne tam ani nezačínajú. Ale nedajú sa navrhovať lineárnymi analytickými postupmi.

Čo sú analytické postupy? Pravítko a papier?

Keď máš vopred ideu toho, čo chceš dosiahnuť a iba k tomu hľadáš prostriedky. Napríklad ak chceš nakresliť kružnicu, môžeš zobrať paličku a nakresliť ju do piesku. V piesku nebude presná. Zoberieš ceruzku a nakreslíš ju na papier, ale stále nie je dokonalá. Zoberieš kružidlo, narysuješ ju na papier, stále nie je dokonalá. Zapneš si počítač a tam už je matematicky dokonalá. Takto použiješ počítač len na to, aby si dosiahol dopredu známy cieľ. V počítači môžeš nakresliť milión takých kružníc a počítač v tom pomôže, pretože to urobí rýchlo a presne. Alebo môžeš zmeniť jeden prototyp takejto kružnice a v počítači sa ti zmenia všetky jeho kópie. To stále nie je to, čím môže byť digitálne navrhovanie zaujímavé, pretože vopred vieš, čo chceš dosiahnuť a iba hľadáš prostriedky. Ideš lineárne k svojmu cieľu a počítač ti v tom iba pomáha. Toto je automatizácia. Sofistikovanejšia verzia automatizácie sa volá parametrický návrh. Opäť máme milión kružníc, ale každá je iná v závislosti od toho, ako na ňu pôsobíme z prostredia. Napríklad si môžeš nakresliť jeden bod a merať vzdialenosť každej kružnice od tohto bodu. Čím bude k tomuto bodu bližšie, tým bude mať napríklad menší polomer – čiže pri každej kružnici urobíš rozhodnutie na základe nejakého parametra – v tomto prípade vzdialenosti od jedného bodu. Stále ale ide o lineárne rozmýšľanie o návrhu. Chcem dosiahnuť toto a dosahujem to takto. Existujú ale návrhové procesy, ktoré sú oveľa zložitejšie, napríklad také, ktoré simulujú komplexné systémy. Z matematiky a počítačovej vedy sú to systémy s množstvom aktérov, ktorí medzi sebou interagujú. Ak sú títo aktéri viacerí, než dvaja, nastáva Leibnizov problém troch telies…

Písal som dizertačku o Leibnizovi…

Ja o tom viem iba veľmi povrchne. Viem, že nemôžeš analytickými metódami vypočítať gravitačné pôsobenie viac ako dvoch, prípadne troch telies. Potrebuješ novú, relačnú matematiku, kde nesleduješ stavy, ale zmeny stavov. Pri gravitačnom pôsobení sú aktérmi častice, na ktoré pôsobia gravitačné sily. Častice nemajú žiadny rozhodovací mechanizmus. Ale keď sú aktéri živí, keby telesá, ktoré na seba pôsobia, boli živé a prebiehal v nich vnútorný rozhodovací proces na základe svojich vnútorných stavov, stavov ostatných aktérov a stavu systému, vznikol by komplexný systém, ktorý nedokážeš analyticky predvídať –jeho budúcnosť, ani jeho minulosť… môžeš ho jedine simulovať. Aktéri na seba vzájomne pôsobia a v každom okamihu menia stav celého systému. Ich vzájomné pôsobenie má väčšiu váhu než je suma aktérov samotných – nastáva synergia, tvorená emergentnými javmi. Možnosť navrhovať formy takýmito simuláciami komplexných systémov je pre mňa zmyslom digitálnej architektúry. Až takýto dizajn je inherentne digitálny, pretože až toto sa dá robiť jedine digitálne. Hovoril o lineárnej kauzalite, lineárnom tvorivom procese – poznáš cieľ a hľadáš spôsob ako ho aktualizovať. Tu je to inak. Máš možno abstraktný zámer, ktorý ale vtelíš do aktérov – agentov, ktorí pôsobia v komplexnom systéme.

To už je ako modelovanie počasia, spoločnosti atď.

Áno, ale bavíme sa čisto o forme architektúry.

Je to abstraktné a vôbec si nedokážem predstaviť ako sa to dá využiť v architektúre.

Vieš mi povedať tvoju definíciu architektúry?

Nemám teraz verbalizovanú žiadnu, nejaká intuitívna by asi nestála za veľa. Ale spomínal si agentov. Čo by v prípade architektúry boli títo agenti?

Pracovať generatívne a využívať emergentné javy v architektúre je zložité. Keď som rozoberal rôzne prístupy, tri stupne: automatizácia, parametrický návrh a ten emergentný, tak emergentnému sa venuje len malý zlomok digitálnych architektov. Väčšina pracuje s parametrickými – statickými modelmi. Z tej malej časti emergentných dizajnérov je ešte menšia časť, ktorá sa tomu venuje do hĺbky. Tí ktorí sa tomu nevenujú do hĺbky robia to, že sa snažia o biomimesis – napodobňovanie foriem odpozorovaných z prírody.

Je to iba na úrovni estetiky?

Aktuálne prevažne na úrovni formy. Estetika do toho veľmi nevstupuje, lebo nie všetky formálne kategórie sú aj estetické. Čo chcem povedať je, že gro dizanérov sa venuje forme a biomimesis. Hľadajú takých agentov a také procesy, ktoré vyprodukujú formu blízku prírode tak zložitú, že by bolo takmer nemožné ju robiť inak. A to je zásadný konceptuálny problém, pretože ide opäť o lineárny proces – viem, čo chcem dosiahnuť a hľadám spôsoby ako sa k tomu dostať. Momentálne sa niektorí teoretici snažia formulovať, prečo je to problém a čo je východiskom z tohto problému. V tejto chvíli máme skúsenosť a nástroje na to, aby sme simulovali procesy blízke prírode a my, miesto toho aby sme ich použili na skutočnú genézu, alebo minimálne na morfogenézu – generovanie nových tvarov, tak ich používame na to, aby sme simulovali niečo, čo už dávno poznáme. Simulujeme let vtákov alebo pohyb mravcov…

Čiže ty, a ľudia ako ty hľadajú možnosť, ako využiť tento obrovský potenciál nástroja, ktorý máme teraz k dispozícii.

My ho máme k dispozícii už dlho, odkedy existuje kalkulus. Dnes ale experimentálnej praxi a pri učení aj ja stále iba simulujem let vtákov a stigmergiu mravcov. Je to dobrý a očividný príklad komplexných systémov a považujem to dobrú vstupnú bránu do takéhoto myslenia.

untitled.29

A chceš ho využiť na niečo iné ako len napodobňovanie prírody.

Áno, ale nebránim sa tomu, aby sme stále pracovali iba vo forme. Aby sme už v tejto chvíli hľadali iné estetiky pre dobu, kedy budeme pripravení aj na hlbšie koncepty. Možno to nie je jediná možnosť, ale ľahko sa predáva, pretože výsledky dobre vidno. Zároveň aj forma môže byť konceptom. A naopak, v 90-tych rokoch boli napríklad v Holandsku tendencie navrhovať prevádzky, pohyb a organizáciu funkčných celkov s použitím systémov s množstvom prvkov. Architekti MVRDV v projekte KM3 vtesnali do kilometra kubického jedno veľké mesto. Rozdelili ho na karteziánsku mriežku a vkladali do nej archetypy architektonických typológií.

Dali tam aj nejakých „živých“?

Myslím, že nedali. Len hľadali optimálne pozície pre každý prvok v závislosti od ostatných prvkov. O pár rokov neskôr som to robil aj ja na škole, ale narazil som presne ten problém troch gravitačných telies. Zistil som, že ak chceš urobiť celú optimalizáciu v jednom kroku, záleží na tom, v akom poradí tie prvky vkladáš, pretože tie prvky na seba pôsobia vzájomne a naraz. Riešiť sa to dá tak, že to neurobíš v jednom veľkom kroku, ale urobíš ho v množstve malých, kým sa celý systém neustáli v nejakej rovnováhe, alebo kým sa nerozhodneš, že tento aktuálny stav ti už vyhovuje. Ale pýtal si sa, čo iné ako forma by mohlo byť konceptom… Ja som sa zmieril s tým, že je to forma, aj keď kedysi som s tým mal problém. Môže to teda okrem formy byť optimalizácia funkčných a prevádzkových vzťahov. Lenže to je niečo, čo už veľmi dlho nie je témou architektúry. Architektúra ich v polovici 20. storočia na chvíľu prijala ako to jediné, ale na školách sa to učí ako to jediná téma doteraz – minimálne u nás. Rád by som hľadal ešte nejaké iné témy a preto som sa ťa pýtal, akú máš definíciu architektúry. Jedna z mojich, ktorá ma uspokojuje je, že architektúra je nastavovanie systému. To slovo sa používa aj mimo stavebníctva, napríklad pri IT projektoch máš systémového architekta. To je človek, ktorý nastavuje ontológiu vecí. A toto robí v princípe aj architekt – nastavuje, akým systémom budú veci pracovať. To je jedno, či ten systém bude dobrý, alebo zlý. Architekt určuje to, že to je systém. Môže ním byť čokoľvek, ale ľahko sa to vysvetľuje na forme, na funkcii a prevádzke. Ja som mal napríklad veľmi naivnú ambíciu, ku ktorej sa oblúkom znova vraciam, keď som si ako tému svojej fiktívnej dizertácie stanovil parametrizáciu architektonických teórií. Parametrizácia je vlastne zlé slovo, radšej algoritmizácia. Mysliac si, že teórie v architektúre sú návody na generovanie, čo si teraz už nemyslím, ale keby boli, tak by som ich chcel vteliť do agentov a nechať ich pôsobiť jeden na druhého – tie návody. A výsledkom bude nový návod, možno nie architektúra, ale iný návod alebo hodnotový systém. Niečo emergentné, čo nevieme urobiť inak ako abstraktnou simuláciou.

Nebojíš sa, že tieto veci sú často asociované s obrázkami generických vecí z 3D tlačiarne, že sa to bude vnímať príliš zjednodušene? Z toho, čo som videl na internete som si myslel, že to je v podstate o tom, vytvoriť nejaký zaujímavý estetický objekt, pritom to je oveľa širší a abstraktnejší koncept. Zdá sa mi to oddelené od toho, čo sme spomínali, časovosť, prvky na seba pôsobiace… No vždy je pri týchto témach obrázok niečoho takéhoto.

Je to preto, že predsa len používame nejaké konkrétne návrhové nástroje. Väčšina mojich formálnych experimentov končí buď v krivke, ploche alebo objeme. Pretože to nám umožňujú aktuálne nástroje. To ale neznamená, že za tým nie je teoretický koncept – jednoducho ho aktualizujeme tak, ako je nám teraz pohodlné a prirodzené. Preto aj moje obrázky vyzerajú podobne ako to, čo robia všetci. Svoje malé projekty takmer nikdy nedoťahujem do konca, napríklad tak, že by som navrhol celú budovu. Je to najmä preto, že som si na každom obrázku, ktorý si videl, som sa zaoberal nejakou témou. Snažil som sa vyskúšať si alebo aktualizovať nejakú úvahu. 3D tlač je ale ešte stále veľmi obmedzená. Je to skôr demonštrácia toho, čo sa v blízkej budúcnosti bude dať.

Prečo potom vôbec nejaké obrázky?

Ale ja ich donedávna neukazoval, ani nepublikoval.

Potom teda nie sú dôležité.

Nie, ale kto bude čítať moje texty? A to, čo ma v skutočnosti živí je učenie. Keď chcem aby niekto prišiel na môj kurz, musím mať obrázky. Komunita si asociuje meno s obrázkami.

untitled.50

Nedajú sa urobiť radšej videá?

Aj áno, aj nie. Som architekt, nerobím animácie, robím statické veci. Ešte sa vrátim k 3D tlači. Obmedzením je, že tieto nástroje sa používajú na lineárnu fabrikáciu. V počítači máš model, ktorý zopakuješ vo fyzickom telese ako vernú kópiu. Máme k dispozícii inteligentné nástroje, ktoré by mohli byť jedným z agentov v emergentnom návrhovom procese. Mohli by sme napríklad dať fréze na hlavicu nielen vrták, ale aj nejaký optický senzor, ktorý bude reagovať na materiál, ktorý spracováva. Miesto toho aby aktualizovala existujúci 3D model, môže vyrobiť niečo, čo je prirodzené materiálu, ktorý práve obrába. Takto by sme navrhovali nie objekt, ale model správania, ktorý robí rozhodnutia na základe vstupov zo senzorov. Tak by sme dosiahli nelineárnu fabrikáciu. A to už je pre mňa oveľa zaujímavejšia téma ako bežná 3D tlač. Dostali by sme sa tak ďalej od virtuálneho prostredia a tvorili by sme vo fyzickom prostredí s jeho prirodzenými obmedzeniami. Tvorili by sme niečo, čo je emergentné, čo dopredu nepoznáme, ale vieme si dobre zadefinovať ako to vznikne. To, že som povedal príklad že jeden senzor a jedna fréza je málo, môže do toho vstúpiť množstvo aktérov. Teraz máme konkrétne k dispozícii robotické rameno, ktorá bežne stavia autá… a škoda ho používať iba na to, aby staval autá, keď mu môžem dať do ruky veľa iných vecí a okolo neho postaviť senzory, kamery, on môže vidieť, čo robí a môže do výrobného procesu vstupovať nie len človek a jeho poslušný nástroj, ale aj materiál, prostredie a nástroj samotný. Produkt potom bude záznamom toho, čo sa dialo v systéme. Procesy v systéme ale nemusia byť náhodné – môžu to byť zámery a tendencie, ktoré si ale pokojne môžu protirečiť a prejavovať sa v rôznej miere.

Všetko by si zrealizoval, a čo bude ďalší krok?

Viem si predstaviť, že to bude spôsob rozmýšľania pri navrhovaní vecí, pri procese tvorby. Nie nutne len v architektúre. Alebo stane sa to jedným z možných procesov ako tvoriť. Myslím si, že je to potrebné preto, lebo sme už teraz nie len technologicky ale myšlienkovo nastavení na to, aby sme vnímali navrhovanie nie ako náhodný nápad realizovaný prostredníctvom autorovho talentu, ale aby sme sa zaujímali a navrhovali príčiny vzniku vecí. Mám pocit, že väčšina súčasných motivácií tvorby sú predsudky. Neubránim sa tomu, že som nejako vychovaný, moje vzdelanie je primárne technické a doteraz sa ho snažím poprieť. Učili ma naspamäť pravidlá, ktoré boli získané empiricky. Že schodisko musí mať určitú šírku, ale nikto mi nevysvetlil prečo. Raz som robil školský projekt rodinného domu a povedali, že vyzerá ako administratívna budova. A neviem, odkiaľ táto myšlienka prišla. Niektoré zvyklosti vychádzajú z antropocentrickej povahy architektúry a stali sa normami a niektoré sú blbosti… čo to znamená, že niečo vyzerá ako administratívna budova? Keď som sa snažil ísť do hĺbky vecí a dávať si otázku „prečo?“ tak som v istej fáze narazil a zistil, že tak ako som sa tu architektúru učil a robil, pláva kompletne na vode. V skutočnosti je len málo vecí daných a môžeme špekulovať úplne voľne. Mne na to, aby tie špekulácie zostali koherentné môžu poslúžiť komplexné systémy. Je to spôsob ako bojovať proti diktátu plytkých pravidiel. Prečo je to konkrétne toto? Bol som programátor skôr než som sa stal architektom. Je mi prirodzené rozmýšľať v časových krokoch, pracovať najprv abstraktne a potom aplikovať. Zároveň je na to dobrá doba.

V tomto frameworku možno napríklad vymodelovať architektonický systém, ktorý simuluje marketing? Na jednej strane spoločnosti, ktoré sa riadia obchodnými záujmami a ľudia, ktorí chcú napĺňať svoje potreby prostredníctvom produktov tých spoločností. Je to dynamický proces a ešte do toho vstupuje legislatíva, ktorá nastavuje ako môžu spoločnosti posúvať svoje produkty ľuďom. Bolo by toto možné modelovať dynamickou architektúrou?

Komplexným systémom vo všeobecnosti áno. Sám si povedal, že takto sa simuluje počasie. Niekto mi rozprával, že neurónovú sieť, umelú inteligenciu, je možné použiť na predvídanie akciových trhov oveľa presnejšie, než inými metódami. Dôležité je, že trhy aj počasie naozaj fungujú ako komplexný systém. Svet funguje ako komplexný systém.

Ján Pernecký (1982) by mal byť architekt, vedie združenie rese arch, venuje sa architektúre, výskumu, vzdelávaniu, programovaniu, dizajnu a ďalším presahom.

Ondrej Gajdoš (1984) by mal byť filozof.

Zuzana Duchová (1980) rozhovor prepísala a editovala, a mala by byť kurátorka.

 

 

 

 

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto – Paddy O’Sullivan/Unsplash

Zuzana Duchová

Site specific súčasné umenie, architektúra, dizajn, reprezentácia Slovenska a iné presahy