Denník N

Dnešná generácia mladých vníma závislosti z inej perspektívy. To môže pomôcť destigmatizácii

foto: ilustračné
foto: ilustračné

Závislosti zvyknú byť výrazne stigmatizované, a to často neprávom. Požiadala som o rozhovor psychológa a psychoterapeuta PhDr. Jozefa Ďanovského, ktorý sa tejto téme dlhodobo venuje. Priblížil nám, aký postup je vhodné zvoliť pri liečbe závislosti, aj ako vykonávať prevenciu. Najmä však poukázal na fakt, že človek, ktorý absolvoval liečenie a úspešne abstinuje, si namiesto stigmy zaslúži rešpekt okolia.

Asi každý z nás pozná termín závislosť. Ako však znie odborná definícia závislosti?

Ide o psychické ochorenie charakteristické stratou kontroly nad užívaním látky. V nelátkovej závislosti hovoríme o strate kontroly nad činnosťou, napr. nad hraním či nakupovaním. Závislosť je taktiež typická depriváciou a degradáciou osobnosti v sociálnom priestore. Človek sa stráca vo vzťahoch či kariére. Je to úpadok celej osobnosti, ktorý do života prináša vážne ťažkosti.

foto: ilustračné
foto: ilustračné

Ako závislosť vzniká a aké sú prvé signály? Aká je najčastejšia príčina vzniku, s ktorou sa stretávate?

Vynímajúc ťažké drogy, závislosť väčšinou nevzniká náhle. Ide o postupný proces začínajúci fázou experimentovania, prechádzajúci k sociálnemu užívaniu a zavŕšený škodlivým užívaním. Veľkú rolu zohráva rodinné prostredie a sociálna sféra. Ak sa človek nachádza v skupine rovesníkov, kde vládne norma užívania návykovej látky, môže jej ľahko podľahnúť. Vplyv však majú aj ďalšie faktory. Gábor Maté vo svojich knihách a podcastoch výstižne zhrnul, že často je príčinou trauma. Človek prežíva bolesť, či už vedome alebo nevedome, a hľadá formu úniku. Mnohí tvrdia, že ide o zábavu, no keď problematiku skúmame hlbšie, zistíme, že ide skôr o snahu spracovať bolesť nezdravým spôsobom.

Prvé varovné signály, že sa niečo deje, možno pozorovať práve v sociálnej sfére. Najbližší si všimnú, že s dotyčným niečo nie je v poriadku a snažia sa ho varovať. V pracovnej či vzdelávacej sfére sa závislosť prejavuje napríklad vymeškávaním a môže vyvrcholiť odchodom z práce alebo školy. Najzávažnejším signálom je strata kontroly, čo znamená, že dotyčný nedokáže svoje počínanie reflektovať. Nevie sa zastaviť.

Čo sa deje, keď nad sebou človek úplne stratí kontrolu?

Nasleduje fáza popierania a zľahčovania. Človek všetko bagatelizuje a nechce si pripustiť problém. Závislosť je v dnešnej spoločnosti stále vnímaná ako stigma, ľudia sa k nej hanbia priznať. Alebo sa boja, že musia absolvovať liečenie. Často sa stáva, že závislosť dlhú dobu taja, čím sa ich problémy prehlbujú po finančnej, vzťahovej, ale aj osobnostnej stránke.

Závislosť podľa MKCH (medzinárodnej klasifikácie chorôb pozn. red.) patrí k psychickým poruchám, ale mnohí sa domnievajú, že závislý človek dokáže všetko kontrolovať vlastnou vôľou. Je to tak alebo ide o mylnú domnienku?

Dokonca mnohí závislí veria, že je to o vôli. Myslia si, že vedia prestať sami bez liečenia. Je to však ochorenie ako každé iné. Keď človek dostane napríklad chrípku, neprekoná ju predsa voľou. No v spoločnosti táto mylná domnienka stále panuje a ľudí trpiacich závislosťou do veľkej miery stigmatizuje. Človek si závislosť nevyberá, je to vážne psychické ochorenie a tak k tomu treba pristupovať. Vôľa zohráva úlohu, až keď je človek vyliečený a môže sa slobodne rozhodovať, či bude dodržiavať abstinenciu.

S akými nelátkovými závislosťami sa najčastejšie stretávate?

Najčastejší je gambling, čiže patologické hráčstvo. Mladí aj starší sa dokážu automatom a stávkovaniu poddať veľmi rýchlo. Rozšírená je aj závislosť na pornografii a stretávam sa tiež s workoholizmom či chorobným nakupovaním.

foto: ilustračné
foto: ilustračné

Ako a kde sa liečia závislosti? Líši sa liečba látkových a nelátkových závislostí?

V krajských mestách sú väčšinou komplexné ústavy, či už protitoxikomanická alebo protialkoholická liečebňa. V rámci nelátkových závislostí je možností menej. Liečeniu takéhoto druhu závislostí sa venujú v Banskej Bystrici, na Prednej Hore, v Bratislave, v Košiciach. Dobre funguje liečba prostredníctvom resocializačných zariadení, ktorá trvá niekoľko mesiacov až rok, dva. Táto forma liečby má skutočne vysokú efektivitu, no mnohí ju nechcú podstúpiť. Vnímajú ju ako stratu času. Treba však pamätať na to, že neliečená závislosť môže človeka pripraviť o oveľa väčšie množstvo času. Tieto centrá sú po celom Slovensku, je ich vyše 20.

Zväčša sa však začína na akútnych psychiatriách, kde sa realizuje prvotná liečba. Pomyselný skríning. Závislý tam prekoná prvé abstinenčné príznaky, ale často nepochopí podstatu svojej závislosti. Preto je dôležitá aspoň trojmesačná liečba. Keď to nejde ani po takejto liečbe a nedarí sa mu udržať v abstinencii, odporúča sa práve resocializačné centrum. Za ten rok človek nadobudne iné návyky a naučí sa režimu, ktorý je pri liečbe a doliečovaní veľmi dôležitý. Je vďaka tomu na abstinenciu oveľa lepšie pripravený.

Akým spôsobom prebieha spomínaná trojmesačná liečba?

Je rozdelená na určité fázy. Ponúka komunity, ergoterapiu, skupinové aj individuálne terapie a voľný čas a priestor, kde môžu ľudia pracovať sami na sebe a prísť na nové myšlienky. Prínosom jej aj edukácia, vďaka ktorej človek pochopí svoju závislosť a dokáže ju lepšie spracovať. Podotýkam však, že po opustení resocializačného centra je dôležité aj doliečovanie, napr. formou pravidelného navštevovania klubu abstinentov, posilňovacej liečby raz alebo dvakrát do roka na pár týždňov či ambulantnou liečbou u psychiatra, príp. psychológa. Takýto postup pomáha predchádzať recidíve.

Lieči sa závislosť aj medikamentózne?

V mnohých prípadoch áno. Medikamentózne sa liečia buď prvotné abstinenčné príznaky alebo rôzne úzkostné a depresívne stavy, ktoré závislosť často sprevádzajú. Mnohí závislí totiž trpia pridruženou psychickou poruchou.

Priblížite nám, prosím, pojmy polymorbidita a polymorfné užívanie? Súvisia s ďalšími poruchami, ktoré sprevádzajú závislosť?

Polymorbidita znamená, že závislí popri závislosti paralelne trpia úzkosťami, panickými atakmi, depresiou či poruchami osobnosti. Neraz sa vyskytujú aj fyzické prejavy.

Polymorfné užívanie znamená, že človek je závislý na viacerých látkach súčasne. Najčastejšie ide o kombináciu ľahkých a ťažkých drog. A pridružiť sa môže aj závislosť na určitej činnosti.

Liečia sa v takomto prípade závislosti oddelene alebo súčasne?

Väčšinou sa liečia zvlášť. Liečba každej závislosti má totiž svoje špecifiká. Rovnaký princíp platí aj pri komunitách. Niektoré skupiny sú síce zmiešané, no v začiatkoch je najlepšie, keď je skupina tvorená ľuďmi s podobnou skúsenosťou. Lepšie si totiž rozumejú a dokážu sa vzájomne chápať.

Sú ľudia, ktorým sa v abstinencii darí. No sú aj takí, ktorí podľahnú recidíve. Čím to je a akým spôsobom sa im dá pomôcť?

Dôležitá je fáza zmeny. Treba zistiť v akej fáze sa človek nachádza. Je totiž rozdiel, či je človek vo fáze rozhodovania, keď o abstinencii iba uvažuje, alebo už prešiel do fázy akcie. Fázu rozhodovania totiž mnohí podstúpia nedobrovoľne, napr. na príkaz rodiny a blízkych. Fáza akcie už je vedomá. Človek ju podstupuje dobrovoľne a je motivovaný. S takýmto prístupom sa oveľa ľahšie vyhne recidíve.

Ako fungujú kluby abstinentov?

Združujú sa pod organizáciou ASKAS skoro v každom väčšom meste. Niektoré kluby majú psychoterapeuta, ktorý skupinu vedie. Iné majú zas dlhoročných abstinentov, predsedu a podpredsedu, ktorí stretnutia vedú svojpomocne ako laickí terapeuti. Stretávajú sa niekoľkokrát do mesiaca, niekedy aj každý týždeň, a rozoberajú aktuálne problémy, ktorým čelia, a navzájom sa podporujú. Organizujú rôzne spoločné akcie a tvoria komunitu, ktorá si navzájom pomáha.

Existuje tiež hnutie dvanástich krokov ako anonymní alkoholici či narkomani. Fungujú po celom Slovensku a Česku. A dokonca vznikajú aj skupiny spoluzávislých, určené príbuzným závislého človeka.

Takéto kluby sa zakladajú na viere vo vyššiu moc. Občas sa stretávajú s kritikou, avšak dôležité je podotknúť, že nie sú založené na konkrétnych náboženských či spirituálnych tradíciách. Dôležitá je len viera v moc, ktorá nás presahuje. Myslím, že je to veľmi dobrý program, aj keď trochu špecifický. Každý tam má svojho sponzora, dlhodobejšieho abstinenta, ktorý ho chráni a podporuje. Samozrejme, takýto klub nie je vhodný pre každého. Závislý si môže vyskúša viac komunít a vybrať si podľa toho, ktorá mu najviac vyhovuje.

Spomenuli ste hnutie dvanástich krokov. O aké kroky ide?

Prvý krok je priznať si svoju bezmocnosť nad závislosťou, čo môže trvať dlhší čas. Netreba sa však ponáhľať, nie je to súťaž. Už len absolvovanie prvého kroku je malým víťazstvom na ceste k väčším úspechom.

Ďalšími krokmi sú napríklad odpustenie sebe či druhým a posledné kroky sa venujú potenciálu človeka, jeho osobnostnému rastu a zmyslu života. Je to skvelá práca na sebe samom.

Ako môžu rodinní príslušníci a okolie pomôcť závislým?

Častokrát sa snažia pomôcť nie úplne správnym spôsobom. Buď popierať problém, nepriznať, že je ich blízky chorý. Prípadne sa oňho prehnane starajú. Čo nie je ideálne. Vhodnejšia je tzv. tvrdá láska. Znamená neakceptovať závislosť, ale akceptovať človeka. Netolerovať jeho závislé správanie, ale tolerovať jeho samého. Môžu mu finančne pomáhať na ceste k vyliečeniu, ale nepodporovať ho v užívaní návykových látok. Príbuzní totiž môžu trpieť syndrómom spoluzávislosti, čo nie je vôbec jednoduché. Práve preto existujú slúžia skupiny spoluzávislých. Dôležité je nezalepovať si pred problémom oči. Čím skôr sa závislosť odhalí, tým je to lepšie ako pre závislého tak aj pre jeho blízkych.

Po praktickej stránke je vhodná tzv. suchá domácnosť, čo znamená nemať v dome žiadny alkohol. Pri závislých hráčoch je dôležitá kontrola financií a v prípade narkomanov zas preventívne toxikologické vyšetrenia.

foto: ilustračné
foto: ilustračné

Čo myslíte, že na Slovensku chýba v rámci prevencie závislostí?  

Cielenejšia osveta a destigmatizácia. Mám pocit, že osveta chýba najmä v pubertálnom veku, formou lepšej edukácie na školách. Doliečovanie je na Slovensku komplexné a dobre podchytené, ale čo sa týka primárnej prevencie, rozhodne sa máme kam posunúť. Veľkú rolu hrá aj stigma. Akonáhle niekto absolvuje liečbu, sprevádza ho odsúdenie, hanba a nepochopenie. Ale verím, že dnešná generácia mladých pomaly začína vnímať závislosti z inej perspektívy a snaží sa vyvracať rôzne mýty zaužívané staršou generáciou. To môže prispieť k destigmatizácii závislostí.

PhDr. Jozef Ďanovský

je klinický psychológ, psychoterapeut, dopravný psychológ, znalec a odborný garant. Terapiu považuje za výnimočnú príležitosť k stretnutiu a priestor, kde môže človek získať nielen podporu v ťažkom období, ale aj nové informácie o sebe.

foto: PhDr. Jozef Ďanovský
foto: PhDr. Jozef Ďanovský

Text: Nina Zibolenová

Jazyková korektúra: Dušan Šuster

Fotografie: canva.com

Tieto rozhovory sú súčasťou činnosti OZ Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku a Instagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte. Ďakujeme!

Teraz najčítanejšie

Psychiatria nie je na hlavu - logo

Psychiatria nie je na hlavu

Cieľom iniciatívy Psychiatria nie je na hlavu je búranie negatívnych mýtov ohľadom psychických ťažkostí. Zároveň snažíme dosiahnuť rovnocenné práva ľudí s psychickými problémami.