Ako prekonať krízu?

Prvý krát sme sa rozprávali o kríze pred troma rokmi (v januári). To sme vtedy ešte netušili, že pandémia je za dverami. Doteraz ten článok vnímam ako dobrý úvod ku kríze – prezentuje ju ako niečo, čo napriek ťažkostiam prináša nádej a posúva nás ďalej. Nakoniec posúďte sami: https://dennikn.sk/blog/1351894/kriza-ako-nadej/.

Dnes sa však porozprávame o kríze v kontexte knihy od Ivana Brezinu a Vladimíry Čavojovej Prečo ľudia potrebujú krízy. Tá kniha ponúka nadstavbu k článku, ktorý som ponúkol pred troma rokmi. A keďže v poslednej dobe pribúda zaťažkávacích skúšok a na obzore sa črtajú nové a nové krízy, verím že tento článok Vám ponúkne pár úlomkov, vďaka ktorým im dokážete lepšie čeliť…

„Život vždy čaká na to, až dôjde k nejakej kríze, než sa odhalí v tej najskvelejšej podobe.“

Paulo Coelho

Pre krízu je typická situácia, s ktorou sa nevieme a nedokážeme vysporiadať zaužívanými spôsobmi správania. Ak by sme dokázali, pomerne rýchlo by pominula. Možno aj vieme, ako by sa to dalo, ale chýbajú prostriedky, alebo sa zmenili možnosti a tak vlastne nevieme. Musíme hľadať riešenie, akoby nanovo.

Ak nás kríza nepohltí, podobne ako depresia a teda nebudeme stále žiť len krízou, potom je šanca, že zmeníme priority v živote. Niečo sa zmenilo a treba to reflektovať. Ale môžeme vďaka kríze a hľadaniu riešenia nájsť aj niečo, čo bolo súčasťou nášho života a ostávalo bokom. A venovali sme tomu menej pozornosti, než by bolo vhodné. A teraz v rámci prehodnocovania nastal čas – akoby nanovo usporiadať svoj svet.

Kríza, ak odhliadneme od jej negatívnej a deštruktívnej tváre, býva často príležitosťou na posun a priam radikálnu premenu. Situácia ktorá je nekompromisná a nedáva šancu na návrat k tomu čo bolo, často vedie k prevratným premenám a posunom. Veci ktoré sa mohli zdať nereálne a vzdialené, sa stanú riešením a východiskom. Už nehľadáme výhovorky prečo sa to nedá, ale musíme to urobiť. Môžeme hovoriť o umeleckej, duchovnej, ale aj technickej a vedeckej tvorivosti. Všade tam kríza ak sa stane cestou k tvorivosti, stane sa nástrojom k premene a k rozvoju.

„V týchto veľkých krízach srdce buď pukne alebo sa zatvrdí.“

Honoré De Balzac

Kríza patrí k životu. Je prirodzená. Tu a tam nám pripomína, že nič nie je večné. A je jedno, či je dôsledkom našich chýb, alebo nám pripomína, že nemáme všetko vo svojich rukách. Patrí k životu. Vedie nás k pokore. Napriek tomu asi nikdy nebude „in“. Nebude niečím, čo by časopisy ponúkali ako niečo, čo treba zažiť. Kríza otriasa svetom a často prichádza s radikálnou požiadavkou. Či chceme, alebo nie, sme doslova dotlačený k tomu, aby sme niečo zmenili. A čo sa týka zmeny, určite je lepšou možnosť na zmene priebežne pracovať a mať viac možností, ale aj pokoj na premyslenie čo ďalej. Preto kríza nebude asi nikdy vítaným spoločníkom. Ale keď už zavíta, treba s ňou dobre naložiť.

Ľudské dejiny a históriu sprevádza množstvo kríz. Mohli by sme dokonca hovoriť o celých reťazcoch, pričom kríza ktorá nebola dobre doriešená, mohla viesť k ďalšej kríze a tak stále dokola.

V čase krízy sa môžeme cítiť byť zahnaní do slepej uličky a predsa to tak nie je. To si ukážeme na vynálezoch. Erupcia vulkánu Tambora viedla k zmene klímy a k nízkej úrode. Ľudia museli zabiť zvieratá, ktoré pomáhali pri práci, alebo im priebežne dotvárali jedálniček. Už si ich nemohli dovoliť. Takto bolo zabitých aj veľa koní. A nastal problém s transportom. A práve vtedy došlo k vynájdeniu bicykla. A problém bol vyriešený :).

Mnohé vynálezy boli „ovocím“ hladomoru, vojny a biedy. Napríklad jednorazové čajové vrecúška boli vynájdené vďaka vojne – na fronte nebol čas a priestor hrať sa so sypaním čajom. Konzervované jedlo bolo vynájdené počas napoleónskych vojen. A vďaka nim bola vynájdená aj sanitka – zabezpečovala presun z frontu do poľnej nemocnice. Po I. sv vojne hrozil nedostatok potravín a predsa sa tak nestalo vďaka vynájdeniu hnojív. A s I. sv. vojnou sa spája aj zavedenie letného času…

Ťažké časy dokážu stimulovať tvorivosť aj v oblasti praktickej vynaliezavosti. V čase nedostatku kaučuku sa podarilo objaviť syntetickú gumu. Lepiacu pásku sa podarilo objaviť v časoch finančnej krízy, kedy sa ľudia snažili predĺžiť životnosť vecí. Tá dynamika ktorá nás núti zanechať zaužívané postupy, nám zároveň dáva príležitosť objaviť niečo nové. Nájsť alternatívu a cestu ako z toho von. Hľadá sa riešenie, to je opak beznádeje.

Často sa uspokojíme s riešeniami, ktoré už fungujú a sa osvedčili. Ale vďaka kríze, musíme toto riešenie prehodnotiť. Niekedy je zmena jednoduchšia – stačí niečo nahradiť, či vylepšiť. A niekedy treba celý koncept prekopať.

Ale nielen historici hovoria o náraste počtu inovácií a objavov počas krízy. K podobnému záveru prichádzajú aj psychológovia – hovoria o zvýšenej tvorivosti v ťažkých obdobiach.

„Kríza je produktívny stav. Človek z nej musí odstrániť iba príchuť katastrofy.“

Max Frisch

Koncom 20 storočia sa v odbornej literatúre objavil termín posttraumatický rast, ktorý hovorí o hlbokej premene a transformácií jednotlivca, ktorý prechádza ťažkým obdobím, alebo zažil niečo ťažké. Samozrejme, nestane sa tak hneď a niečo treba preto urobiť. Nie je to samozrejmé a tá cena nie je malá. Je to bolestivé. Ale napriek tomu, je možné tú skúsenosť premeniť na niečo dobré. Bolo by lepšie keby sa nestala, ale ak už sa stala, prečo to nevyužiť? Pozorovania hovoria o tom, že oveľa častejšie prichádza k osobnému rastu, než k poruche dôsledkom nákladu / záťaže v podobe traumy a zlého zážitku. Pri skúmaní jednotlivých príbehov, sa u 90 % ľudí podarilo identifikovať niečo pozitívne.

V umení nachádzame veľa príkladov snahy o transformáciu vlastnej skúsenosti. V tvorbe Laury Hillenbrandovej je zrejmé, že svoj život ktorý nezvládala, preniesla do života postáv. Tie postavy z časti žili jej život a pomohli jej transformovať všetko to, čo prežívala ale vo vlastnom živote nezvládala. A tak vznikla kniha, ktorá zožala mnoho úspechov. Pre umelcov je núdza, bieda, utrpenie a melanchólia múzou. Je cestou k porozumeniu. Gréci nachádzali pravdu v melanchólií, pre romantických básnikov boli smútok a utrpenie vstupenkou do vyšších sfér a realisti spájali prežitú bolesť s inteligenciou a s porozumením.

Naozaj existuje silný vzťah medzi tvorivým úspechom, skúsenosťou straty a životných ťažkostí a osobným rastom. Teda ak kríza nepošle človeka do kolien a neostane na zemi.

Ľudské utrpenie je nielen silným stimulom k tvorbe, ale aj jej dôležitou témou. Bolesť a trápenie je podmienkou vzniku veľkého a vzácneho diela a často k nemu vedie. Mnohí umelci vytvorili svoje vrcholné diela práve pod ťarchou a v hlbokej agónií.

„V dôsledku materiálnej krízy narastá hodnota zlata, v dôsledku morálnej krízy hodnota osobnosti.“

Baltasar Gracián

S krízou býva spojený strach – nevieme, čo bude a máme ? ohľadom toho, ako to zvládneme, ako to dopadne, koľko to potrvá, prípadne aká bude cena…

Keď v roku 1666 vypukol v Londýne požiar, mnohí to považovali za príležitosť na zmenu. Objavil sa návrh prestavať centrum mesta do podoby mriežkovaných ulíc, pretkaných malými parkmi na spôsob Barcelony. A postupne sa objavili aj ďalšie nápady. Nakoniec však vyhrala skostnatenosť úradníkov a mesto sa obnovilo v pôvodných líniách. V New Yorku to dopadlo opačne. Po požiari v roku 1835 ulice nabrali na šírke, drevené stavby nahradili kamenné a mesto sa začalo ťahať do výšky. Ale zmena sa spája aj s Londýnom. V roku 2020 s príchodom pandémie došlo k premene niektorých častí mesta – došlo k reorganizácií a k zmene návykov a mesto tento proces využilo – pribudli cyklochodníky, mnohé ulice sa zmenili na jednosmerky a ubudlo parkovacích miest na úkor zelene a viac miesta pre chodcov. A nič už nie je také, ako predtým…

Dotkneme sa aj pandémie, ale inak, než je bežné. Narastajúca devastácia prírody zvyšuje pravdepodobnosť vzniku ďalších pandémií a robí človeka zraniteľnejším. Zmenšovanie plochy lesa a životného priestoru zvierat vedie nielen k zvýšeniu podielu CO2 v atmosfére, ale aj k zvýšeniu rizika prenosu ochorení zo zvierat na človeka. Pandemická kríza spojená s Covidom nás mohla priviesť k múdrosti –  že v časoch šírenia respiračných ochorení, môže byť rúško dobrým sluhom a skvelou prevenciou. A mohli sme sa presvedčiť, že nie je dobré zmenšovať podiel lesov a jesť všetko čo nestihne odletieť, alebo sa odplaziť…

„Číňania na napísanie slova „kríza“ používajú dva ťahy štetcom. Prvý ťah predstavuje nebezpečenstvo; druhý možnosť. Ak sa ocitnete v kríze, uvedomte si nebezpečenstvo – ale rozpoznajte aj príležitosť.“

John Fitzgerald Kennedy

Kríza nemusí viesť len k pozitívnej zmene. História nám ponúka veľa príkladov, kedy kríza viedla k zániku celých národov. Dnes je to predovšetkým riziko spojené s vytvorením akéhosi vákua, ktoré poslúži na zmenu k horšiemu. Finančná kríza viedla k príchodu fašizmu. Druhá svetová vojna k príchodu komunizmu.

V súčastnosti, v dobe transformácií mnohých krajín na kapitalizmus a demokraciu, ale aj v kontexte zápasu s pandémiou, s vojnou, či s utečencami (a za obzorom je hladomor), je čoraz väčším rizikom zmena spoločnosti na diktatúru. Mnohí v kríze hľadajú riešenie v podobe silnej osobnosti, ktorá by ich z krízy vyviedla. Často je to pritom osobnosť, ktorá dokážu krízu spôsobiť (ak nie je), alebo prehĺbiť (ak je). A vďaka kríze sa drží pri moci. Drží ju pri moci strach ľudí. Kríza je živnou pôdou pre nástup diktátorov k moci. Mnohí uverili, že klasické riešenia nezabrali. Ale môžu byť aj sklamaní a reálne mohli zažiť zlyhanie klasického riešenia. Systém zlyhal. Riešením však nie je antisystém.

Kríza prináša do politiky tému strachu a mnohí politici so sklonom k autoritatívnemu vládnutiu vedia veľmi dobre s touto kartou pracovať. Máme skúsenosť s politikmi, ktorí túto kartu dokázali vyrobiť. Vlastne v našej spoločnosti je ten strach prítomný prakticky neustále.

Kríza je príležitosťou pre politikov overiť si a vyskúšať, čo im ešte „prejde“. Keď nastane kríza, sú potrebné rýchle a účinné riešenia. Ale ak máte iný záujem, potom je kríza priestorom pod rúškom riešenia presadiť kroky, ktoré upevnia moc politika. Takých príkladov je badať veľa. Nemusíme ísť ďaleko, aby sme videli krajinu ktorá pomaly, ale isto kráča cestou k totalite. Už dlho sa diskutuje o tom, či ešte patrí do Európskej únií.

Vo svete vidíme tendenciu využívať krízy, aby v miestnom – regionálnom priestore dochádzalo k veciam, ktoré by za iných okolností mohli upútať pozornosť a vyvolať nesúhlas a protesty. Ale ak väčšina sveta, či aspoň veľké krajiny sú zamestnané niečím pre ne dôležitejším, prečo to nevyužiť? A tak pod rúškom krízy, sa dejú mnohé ďalšie neprávosti.

Ale politiky a znechutenia z nej, máme dosť aj na domácej scéne. Vráťme sa preto ku kríze ako takej.

„Počas najhoršej z mojich kríz mi pomohli priatelia. Odvtedy ich jednoducho čo najskôr požiadam o pomoc.“

Paulo Coelho

Kríza ako taká nastavuje zrkadlo človeku, ale aj spoločnosti. Počas krízy zrazu vidíme, ako na tom naozaj je. Mnohé krízy sa stali nástrojom k utuženiu spoločnosti a komunity a mnohé naštartovali rozpad, pretože spoločenstvo v dôležitom okamihu sa nezjednotilo a kríza ukázala, že už nefunguje. Kríza tak dokonala rozpad a rozklad, ktorý tam už bol. Stala sa takou „ranou“ z milosti. Z milosti preto, lebo to čo nefungovalo konečne skončilo a prišla nádej, že sa to zmení. Ak niečo nefunguje, môže to byť horšie? Ak sa to rieši, potom je skôr nádej, že horšie už bolo…

Pokiaľ sa podarí krízu doriešiť adekvátnym spôsobom, môže paradoxne priniesť viac pokoja a istoty do rokov nasledujúcich. Skúsenosť II. sv. vojny viedla k vzniku OSN a veľká vojna v Európe nebola desiatky rokov a nebyť blázna v Kremli, nemali by sme skúsenosť s vojnou (za obzorom). Kubánska kríza viedla k zrodu dohody o obmedzení testovania jadrových zbraní a k istému status quo ohľadom počtu jadrových zbraní a krajín, ktoré nimi disponujú. Iste nasledovalo obdobie studenej vojny, ale zároveň aj k nepoužitiu zbraní. Opäť nebyť blázna v Kremli, považovali by sme to za uzavretú kapitolu. A predsa krehká rovnováha, funguje. Jadrovú vojnu nikto nechce. A ani ambície rakeťáka Kima a priateľstvá s krajinami s ktorými je neslušné sa kamarátiť neviedli k rozšíreniu počtu krajín s jadrovými zbraňami.

Ale opusťme vojnovú tému. Spolupráca a kríza v podobe cunami viedla k vývoju systému, ktorý varuje pred cunami. A zemetrasenie ktoré vyvolalo únik rádioaktívnych látok v atómovej elektrárni vo Fukušime viedol k zavretiu mnohých atómových elektrárni. Alebo aspoň k hľadaniu lepšieho zabezpečenia pred novými hrozbami. V roku 2010 počas ťažby došlo v Mexickom zálive k výbuchu ropnej plošiny a následne k úniku ropy do mora. Bola to jedna z najväčších prírodných katastrof. Nakoniec viedla k vyvinutiu uzáveru, ktorý dostal únik pod kontrolu a dnes sa používa ako poistka pri ťažbe ropy.

„Krízy nie sú signálom k rezignácií, dokonca ani nie k pasívnemu pretrpeniu, ale výzvou k tvorivej reakcií, ponukou / výzvou zostúpiť do hĺbky.“

Tomáš Halík

Kríza nás mení. Ak sa z nej poučíme, nič už nie je, ako predtým. Kríza nám pomáha objaviť nové skutočnosti. Vďaka nej sa posúvame dopredu. Pracujeme na lepších a prepracovanejších riešeniach. A zlepšujeme aj prevenciu.

V angličtine sa používa pojem canary in coal mine. Je to odkaz na kanárika, ktorého si baníci brali so sebou do bane. Kanárik je citlivý na únik plynu. A plyn stúpa hore. Ak pri práci v bani došlo k úhynu kanárika bolo to znamením, že uniká plyn a baníci opustili priestor skôr, než by plyn ohrozil aj ich život. Je mi ľúto toho kanárika. Tento obraz je však zaujímavý tým, že jeho úhyn bol takým varovaním a signálom. Tá kríza ešte len naberala na sile – toho plynu bolo málo. A predsa bolo zrejmé, že sa deje niečo zlé. A bolo možné podniknúť kroky skôr, než sa to rozbehne v plnej sile. To je výzva aj pre nás. Snažiť sa odhaliť krízu a pracovať na jej riešení už v čase, kedy sa rozbieha. V tom čase už spravidla nie je možné ju zvrátiť, ale možno ovplyvniť jej silu. A následky krízy.

„Kríza je symptómom snahy vyhnúť sa zodpovednosti za vlastné rozhodnutie. Ľudia dnes radšej strávia dve hodiny surfovaním na internete a hľadajú tam odpovede, miesto toho aby sa rozhodli podľa seba.“

Miroslav Petříček

Kríza je spojená s neistotou a s nejednoznačnosťou. Môžeme pátrať a získavať nové informácie a predsa nás nemusia upokojiť. Pretože možno sa naša obava v jednej oblasti zmenší, no zároveň povstane nová obava. A istotu, tú v kríze máme len v malej miere. Mnohé veci ktorých sa držíme, sú viac či menej pravdepodobné. Spoliehame sa na rôzne skúsenosti. Tie však môžu platiť a nemusia. Spoliehame sa na históriu a to, čo sa osvedčilo. A je to dobré. Ale stačiť to nemusí a niekedy nestačí.

Za bežných okolností poskytuje neistota a nejednoznačnosť istú dávku vzrušenia. Ako radi máme knihy či filmy spojené so vzrušením a so zamotaným dejom. Ako radi hľadáme skryté významy a pátrame po tajomstvách. Koľko korenia do života nám dáva neistota a nejednoznačnosť, kým nám nejde o život…

V reálnom svete, teda v živote ktorý žijeme, nie je neistota takto štrukturovaná – nemá svoje mantinely, ktoré nás mimo našu fantáziu ponechávajú v bezpečí. A náš mozog je navrhnutý tak, že aktívne hľadá nebezpečenstvo, aby nás uchránil. Pátra po vzorcoch a schémach, ktoré by mohli ukazovať na rodiace sa nebezpečenstvo. Vždy sa v takejto situácií snažíme oprieť o skúsenosť. Na tie vzorce, znaky, schémy aplikujeme našu minulosť a skúsenosť. Vďaka našej získanej múdrosti, ale aj vďaka načítaným informáciám sa snažíme detekovať, čo máme pred sebou a čo od toho môžeme čakať. A v tom všetkom, snažíme sa dať tomu kontext a zbaviť sa neistoty. Snažíme sa dať tomu význam, zmysel a jednoznačne to zadefinovať. Robíme všetko preto, aby sme zahnali neistotu a nejednoznačnosť…

Do týchto riešení, do tejto analýzy sa primiešava aj projekcia – naše očakávania a presvedčenia. Naše predstavy, očakávania a presvedčenia môžu byť také silné, že úplne zmenia význam toho, čo sa stalo. Vďaka nim dokážeme reinterpretovať, čo sa stalo. Doslova si to vyložíme inak!

Pri pandémií sme sa stretli s niečím podobným. Ako veľmi prijaté informácie menili pohľad na to, s čím máme do činenia a ako to ovplyvňovalo naše reakcie a spôsob, ako sme sa chránili, alebo nechránili. Mnohí covid popierali, ďalší ho pripúšťali, ale v obmedzenej podobe. Ale niektorí pod ťarchou skúseností zmenili svoj názor a docenili jeho následky a význam. Boli však aj takí, ktorí tú tému uzavreli v podobe, že nikomu a ničomu sa nedá veriť. A zanevreli na akúkoľvek diskusiu. Dosť to pripomína hru s kartami známu ako experiment Brunera a Postmana – do balíčka žolíkových kariet zamiešali aj neštandardné karty a pozorovali reakcie na ne.

„Kríza podľa môjho názoru dáva ľuďom šancu znovu vyhodnotiť, čo urobili zle. Je to banálna myšlienka, ale je to pravda: kríza je veľmi dobrá. “

Viktor Babariko

Práve hra s kartami ukázala, že aj pri situácií ktorá je jasná, je problém vyhodnotiť ju jednoznačne. Zdá sa, že je za tým potreba zmyslu. S potrebou zmyslu a udržania zmyslu pracuje existenciálna filozofia. Potrebujeme mať zmysel a udržať si ho, dokonca aj vtedy, keď nič nedáva zmysel. A tak hľadáme spojenia a pretvárame signály, obrazy, vnemy a slová… tvoríme umelé konštrukty a to všetko preto, aby situácia stále dávala zmysel a dokázali sme čeliť neistote. Nechceme sa vystaviť tomu pocitu, že nevieme čo bude.

V časoch neistoty sa snažíme obnoviť pocit istoty. A používame k tomu niekoľko mechanizmov. Najprv sa objaví úzkosť – spustí sa alarm a snažíme sa pátrať po informáciách, ktoré by vniesli svetlo do problému, čo sa stalo. Snažíme sa problém vyriešiť a prekonať. Úzkosti však nemôžeme byť vystavení dlho. Nie sme tak nastavení. A tak v snahe vysporiadať sa s úzkosťou, ak ten prvý krok nebol úspešný, snažíme sa niečo urobiť. V tej chvíli máme dve možnosti : buď to čo sa stalo integrujeme do svojho sveta, alebo zmeníme svoje predstavy. V prvom prípade sme však problém nevyriešili, len sme ho urobili súčasťou svojho sveta a tvárime sa, že je to v poriadku. V druhom prípade spoznanie skutočnosti otriasa mnohým, čomu sme verili a čo sme si mysleli, ale pomáha nám to nájsť riešenie – cestu von. Prvý krok je pomerne pohodlný a jednoduchý. Často ho preto preferujeme. Dokonca vyhľadávame ľudí, ktorí by podporili náš pohľad, aby sme nemuseli ísť do hĺbky. Nechce sa nám do hlbokej zmeny, ktoré môže otriasť všetkým. Ten druhý krok je často práve takouto zmenou.

Zažili sme to aj počas pandémie. Cestou z nej bolo neustále spracovávanie nových informácií. Niektoré veci pomohli na začiatku a neskôr boli neúčinné. Mnohé veci sa menili v čase. A bolo potrebné uznať, že niektoré sa neosvedčili. To všetko však nie je dôvodom k nečinnosti, či k rezignácií, alebo k zaseknutiu v niektorej fáze hľadania riešenia. Kríza nás učí, že pokorne musíme stále znova a znova prijímať a prehodnocovať informácie a tak hľadať riešenie. Je to proces. Iná cesta k skutočnému riešeniu však neexistuje.

V čase krízy neistota a nejednoznačnosť predstavujú dvojitú dávku úzkosti. Strach zo straty a zmeny a zároveň strach zo zmeny prostredia, ktoré sme považovali za bezpečné. Zisťujeme, že veľa vecí nemáme pod kontrolou a to nás pripomína, ako krehkí sme.

Úzkosť a neistota sú zvýraznené aj pocitom straty kontroly. Na úzkosť sa snažíme reagovať tiahnutím po zmysle. Veríme, že zmysel zaženie úzkosť. Alebo sa snažíme na úzkosť reagovať obrannými mechanizmami. Snažíme sa obnoviť pocit bezpečia v nových podmienkach. Akoby preskupiť sily a na novom mieste čakať, či úzkosť nepominie sama. Bude to stačiť?

„Modernému človeku chýba jednotné poňatie sveta. Žije vo svete dvojakom: vo svojom prostredí ktoré je mu prirodzené dané a zároveň vo svete, ktorý pre neho bol vytvorený … vedami založenými na princípu, že zákony prírody sú v podstate matematické. Nejednota, ktorá takto prenikla do celého nášho života, je skutočným zdrojom duchovnej krízy, ktorú dnes prežívame.“

Ján Patočka

Obdobie neistoty mnohých vedie k magickému mysleniu – siahajú po rôznych rituáloch, do ktorých projektujú magickú silu. Stačí ich dodržiavať. A ak nefungujú, buď sme sa málo snažili, alebo sme siahli po nesprávnom rituály / amulete. Neistota je na prvý pohľad iracionálna, hoci reálne nemusí byť iracionálna. A čo by mohlo na iracionalitu fungovať lepšie, ako niečo čo je iracionálne, hoci iracionálne byť nemusí. Je to akoby zbraň z rovnakého šuflíka. Hovorí sa – na hrubé vrece, hrubá záplata. V tomto prípade problém ktorý máme problém pochopiť a vyriešiť, sa snažíme vyriešiť riešením, ktoré je rovnako nepochopiteľné. A veríme, že práve preto bude fungovať…

Môžeme sa pri tých slovách o magickom myslení pousmiať. Ale okrem poverčivosti a rôznych rituáloch, je problém spojený aj s konšpiráciami. Ak v tomto prípade dáme bokom rôzne podoby konšpirácie, jej jadrom a jadrom problému je, že je nepravdivá, alebo je v nej málo toho, čo by bolo pravdivé. Je v podstate skratkou. Akoby sme hľadali riešenie a miesto poctivého hľadania chytili prvý úlomok, čo bol po ruke a sami seba presvedčili, že je pravdivý. V podstate je to obraz človeka, ktorý počuje buchot v šope a vezme prvé čo je po ruke a ide sa pozrieť. Ak však zobral do ruky niečo malé, či tenké, akoby v rukách nič nemal.

Magické myslenie a aj konšpirácia sú v skutočnosti skratkou. Snažíme sa čím skôr mať svoje vysvetlenie, svoj dôvod a nástroj s ktorým pôjdeme do boja a uspokojíme sa s tým, že niečo máme. Ako uznáte, nie je to dobrá cesta ako v boji zvíťaziť, nech už bojujeme s čímkoľvek.

Treba uznať, že aj magické kroky a konšpirácie prinášajú úľavu. Naozaj tá úzkosť a neistota začnú z človeka opadať, pretože ak sme po nich siahli, potom sme presvedčení o tom, že budú fungovať, že sme našli riešenie a teda kríza je zažehnaná. Ale je upokojenie a zahnanie úzkosti tým riešením, ktoré potrebujeme? Pocit zaženieme a problém? Ten zostane a časom sa prihlási k životu.

Sklon ku konšpiráciám, alebo riziko ich prijatia sa zvyšuje v čase existenciálnej úzkosti. Dôvod je jednoduchý. Tá hrozba je reálna a veľká. Nejde o nič malé. V hre je veľa. Doslova sa cítime v ohrození zdravia a aj života a tak hľadáme zdôvodnenie. A ak nejdeme do hĺbky, potom je konšpirácia lákavým vysvetlením.

Rovnako platí, že čím zložitejšie je vysvetlenie, tým viac sme náchylní na zjednodušenia a tým aj na nepravdy a v neposlednom rade konšpirácie. Pretože prevenciou pred konšpiráciou je pokora a túžba spoznať pravdu. Ak hľadáme rýchle odpovede, potom sa ľahko necháme zviesť. Ale konšpirácie si zaslúžia svoj vlastný článok a tak sa vráťme ku kríze.

„V krízy máte väčšiu odvahu a odhodlanie urobiť ráznejšie kroky a sú tiež lepšie prijímané.“

Martin Wichterle

Samotná kríza má niekoľko fáz. Na začiatku je inkubačné obdobie – na povrch prenikajú správy o probléme. Začíname tušiť, že sa niečo deje. Potom prichádza kritické obdobie, kedy kríza naplno prepukne. Už sa to nedá poprieť. Teda dá, ale je to ťažké. A nakoniec sú tu dôsledky katastrofy. Kríza má svoje následky. A obete.

V hociktorej fáze, máme sklon skĺznuť k: hľadaniu rýchlych a jednoduchých a univerzálnych riešení… k čierno-bielemu videniu… k deleniu spoločnosti na my a oni… k stereotypizácií (škatuľkovanie)… k hľadaniu obetných baránkov… A nakoniec keď to prehrmí, miesto sebareflexie, aj našej vlastnej sa radi na niekom odbavíme a niekto si to odnesie – hľadáme kto je ten zodpovedný. Ideálne je, ak to je niekto iný.

Kľúčom k riešeniu krízy je ochota čeliť úzkosti. Ak odoláme rýchlym riešeniam a sme ochotní vystaviť sa neistote, získame cenný čas potrebný preto, aby sme našli dobré, správne a optimálne riešenie. Aj rýchle riešenie môže byť dobré, ale musí byť premyslené. Preto v období pokoja vznikajú plány pre prípad krízy, aby sme mali po ruke niečo, čo by sme skúsili hneď na začiatku. Ale stačiť to nemusí…

Asi poznáte príbeh spojený s Apollom 13. Astronauti nevedeli, čo sa presne stalo. Dostávali množstvo informácií a mnohé si protirečili. To čo ich zachránilo bol systém. Postupovali systematicky, hľadali vysvetlenie a rad za radom skúšali rôzne možnosti. Nedovolili tlaku, aby ich viedol k rýchlym riešeniam a ku skratkám. Vedeli, že jediné čo vedie k riešeniu, je dôkladná analýza možností. A vylučovanie jednej po druhej. Podobne prebieha aj výskum. Keď hľadáte riešenie, preverujete jednu hypotézu za druhou, až kým nenájdete vysvetlenie.

Potrebujeme pracovať na vnútornej sile, aby sme odolali tlaku situáciu uzavrieť a nájsť čím skôr riešenie krízy. Práve schopnosť čeliť neistote a nejednoznačnosti je odpoveďou na otázku, prečo sa niektorí ľudia lepšie vysporiadajú s krízou. Prečo kríza jedných pošle do kolien a druhí z nej vyjdu posilnení.

„Človek sa nesmie báť žiadnej krízy, mal by sa obávať toho, aby ho v kríze neoslepilo zúfalstvo, strata nádeje. “

Tomáš Halík

Kríza prináša veľa výziev. Ak hľadáte ďalšie informácie a pramene, ktoré by Vám pomohli na ceste, môžete sa obrátiť na tento text: https://dennikn.sk/blog/2640754/preco-sa-nebat-zmeny/. Ponúka ďalšie argumenty a usmernenia, ako obstáť. Odvahu môžete hľadať tu: https://dennikn.sk/blog/2125283/ako-prechadzat-zmenami/. A ak potrebujete horizont, niečo čo by Vám dalo silu na cestu, potom Vás možno nakopne tento text: https://dennikn.sk/blog/1229641/na-prahu-zmien-ked-nic-nedava-zmysel/.

Zo samotnej knihy sme si priblížili dve kapitoly zo siedmych. Tie ďalšie čakajú na zvedavého čitateľa. Ich témou je: kríza duševného zdravia; ako lockdown ovplyvnil vzťahy; financie v kríze; globálne otepľovanie; psychológia klimatickej nečinnosti. Ako vidno, kríza má rôzne podoby a spôsoby :).

Ak sa postavíme strachu, napodobníme príbeh Fénixa, ktorý napriek kríze, prešiel procesom znovuzrodenia.

Tomáš Hupka

Ivan Brezina a Vladimíra Čavojová pôsobia v Centre spoločenských a psychologických vied v Slovenskej akadémií vied a v Ústave experimentálnej psychológie SAV. Spolu s nimi sa na knihe podieľali Magdalena Adamus, Jakub Šrol a Eva Ballová Mikušová. Vďaka nim sme si dnes priblížili kúsok z knihy Prečo ľudia potrebujú krízy.

Zdroj fotografie:

https:// hbr. org