Prečo držíme palce Rusom
Naše súkromné prieskumy názorov konkurovať tým oficiálnym určite nemôžu. Hlavným problémom je malý počet zúčastnených. Nezaujímavé však rozhodne nemusia byť. Niekedy, zrejme úplnou náhodou, vypália približne rovnako ako tie od renomovaných agentúr a inštitúcií. Takže pozrime sa na jeden z nich. Týka sa názoru, prečo tých Rusov vlastne ešte stále podporujeme.
Pretože Krym vždy patril Rusom; pretože Biden je slabý; pretože susedka Ukrajinka ma nepozdravila; pretože na Ukrajine sú Banderovci; pretože ukrajinské deti robili vo vlaku bordel a ich matky s tým nič nerobili; pretože Ukrajina vždy patrila Rusom; pretože na Ukrajine sú fašisti; pretože Zelenskyj je hrozný; pretože Američania majú svoje záujmy; pretože Američania hanebne odišli z Afganistanu; pretože v Rusku je na rozdiel od nás poriadok; pretože Rusi nikdy neviedli agresívnu vojnu; pretože Putin by taký neporiadok ako je u nás nikdy nestrpel; pretože Američania bombardovali Srbsko; pretože Ukrajinci terorizovali na Ukrajine Rusov; pretože Putin by poriadok urobil aj tu; pretože politika je špinavá; pretože Ukrajinci strieľajú západnými zbraňami; pretože Rusom vďačíme za všetko; pretože moja známa bola v Rusku a bolo tam všetko a bolo tam výborne; pretože Ukrajinci sú zodpovední za zdražovanie; pretože Zelenskyj je na vine, že nemáme plyn a zamrzneme; pretože za všetko sú zodpovední Američania; pretože NATO ohrozuje Rusko; pretože Ukrajinci sa u nás vozia na drahých autách; pretože ukrajinskí Rómovia sú špinaví a nevzdelaní. A tak ďalej. Niektoré z týchto vyjadrení sa opakujú takmer stále, iné sú, nazvime to „unikátne“.
Tu však treba uviesť veci na pravú mieru. Tieto názory nie sú výsledkom nejakého osobného, vopred zamýšľaného prieskumu, ale spontánnou reakciou známych pri otvorení témy vojny na Ukrajine. Iniciatíva pritom nikdy nebola na strane autora týchto riadkov. Približne vedel, čo by ho asi čakalo. Informačná hodnota týchto názorov však bola jasná: podporujeme Rusov a Ukrajinci sú si na vine sami.
Tieto argumenty nepochádzajú od šesťročných detí, ale od dospelých. Z nich 90 % má vysokoškolské vzdelanie, niektorí z nich sú vysokoškolskí učitelia. Sú medzi nimi aj veriaci. Takmer všetci sú z hľadiska povahových čŕt akceptovateľní, bezproblémoví, a dokonca aj sympatickí. Slušne sa obliekajú, slušne pozdravia a zväčša sú na tom finančne dobre a takmer vo všetkých činnostiach strčia autora týchto riadkov do vrecka. Približne polovicu z nich tvoria ženy.
Tu je na mieste otázka, či pri formovaní týchto názorov je primárna nejaká emócia, alebo tá je iba produktom zvrátenej logiky. Pravdepodobne sa to však mení od prípadu k prípadu. Emócie tu však vždy zohrávajú významnú úlohu. Je však dosť zvláštnym paradoxom, že výsledkom týchto emócií je finálna emócia, ktorou je úplná bezcitnosť a absencia akejkoľvek ľudskej empatie.
Uvedené zdôvodnenia sa na prvý pohľad zdajú ako súbor zmätočných a nezáživných slov, ale v skutočnosti sú nehanebné. To ešte viac vynikne, ak k nim priradíme tú nepoloženú otázku. Takže máme tu ohromujúce dvojice viet:
„Prečo podporuješ Rusov?“ „Pretože ma ukrajinská susedka nepozdravila.“
„Prečo podporuješ Rusov?“ „Pretože Zelenskyj je odporný.“
Tieto vety môžeme s pokojným svedomím transformovať aj takto:
„Prečo podporuješ Rusov vo vraždení na Ukrajine?“ „No preto, lebo ma ukrajinská susedka nepozdravila.“
„Prečo Ti nevadia tie krvavé scény z Ukrajiny.“ „No pretože Američania tam majú svoje záujmy.“
A tak ďalej až donekonečna.
No pri týchto vetách by sme už videli ten rozhorčený „spravodlivý“ nesúhlas. To, že sa niekto vlastnými silami nedopracuje k takýmto konečným záverom svojich rečí, je naozaj nepochopiteľné. Nejde predsa o nejaký intelektuálny „superpočin“, ktorý by sme snáď dnes nazvali tak módnym kritickým myslením. Až na týchto vetách vidíme, že to, čo vlastne vyjadrujú, je úplne zvrhlá bezcitnosť, ktorá asi pramení z nejakej nadutej politickej „fundovanosti“, prípadne „ideovej alebo národnej nadradenosti“. U veriacich v zozname autorov uvedených vyjadrení ide zvlášť o poľutovaniahodné postoje. V tejto súvislosti spomeňme nedávne želanie ruského patriarchu Kirilla, ktorý Putinovi pri príležitosti jeho sedemdesiatky prial „zdravie, dlhý život, neúnavnú silu a hojnú Božiu pomoc“. Táto jeho pravoslávna ruská prostitútka rovno mohla povedať, že uprednostňuje marenie tisícov ľudských životov na oboch stranách frontu pred rýchlym koncom jedného odporného zakomplexovaného gaunera. Priať mu však rýchly koniec sa však na veriaceho nepatrí, aj keby to malo stáť čokoľvek.
Skúsme si pri týchto vetách spomenúť aj na nedávnu podobnú logiku niektorých slávnych „pandemických“ argumentov, že napríklad očkovanie „nie“, pretože farmaceutické firmy „zarábajú“. (Aké odsúdeniahodné v porovnaní s tými múdrosťami zadarmo; teda až na tie mizerné poslanecké platy.) Ako skvele by sa tieto vyjadrenia vynímali na náhrobkoch tých, ktorí pandémiu neprežili, ale aj na pomníkoch ich ešte stále žijúcich autorov, ktorí nás ešte vždy o niečom poučujú z našich obrazoviek.
V súvislosti s nedávnym pripomenutím si podobností medzi mníchovskou dohodou z roku 1938 a dnešnou ruskou agresiou je zaujímavé, že ani donekonečna omieľané fakty o dôsledkoch rozhodnutí tých „zlých anglických, francúzskych a talianskych politikov“ nemajú takmer žiaden vplyv na dnešné názory časti našej verejnosti na legitímny odpor proti agresorom. To, že na tú podobnosť upozornil práve americký historik Thimothy Snyder, je zrejme tiež dobrým príkladom komplexného „škodenia“ Američanov. (Určite píše svoje knihy na objednávku Georgea Sorosa.)
Už je to tak, že my ľudia často povieme, čo nám slina na jazyk prinesie, ale niekedy by sme si skutočne mali rozmyslieť, čo vypustíme z úst. Jednoducho už len preto, že dôsledky toho môžu byť niekedy katastrofálne.
